moralistickým, zbožne a falošne "obetujúcim" mnoho náhodilých drobností. Asi sme
si mysleli, že to Ježišovi urobí radosť - jemu, ktorý videl za toto všetko a odmietol
akúkoľvek idealizáciu obetí alebo falošnej štedrosti, ktorá sa vždy spája s očakávaním
odmeny! V inej svojej knihe som to nazval "mýtus obeti". "Obeť" obvykle implikuje
skrytý nárok a uvádza do pohybu falošný kruh hodnôt a domnienok, ktorých vinou potom
začneme predpokladať, že si zaslúžime omnoho viac než ostatní, pretože sme to či ono
rozdali alebo urobili. Verím, že Ježiš prišiel urobiť prietrž všetkým falošným pred-
stavám o obetovaní, a urobil to raz navždy. /Žid 7,27 ; Žid 10,10-15/.
Lenže ego a egoistická kultúra nás vedú naspäť. Pravdepodobne preto, že falošné ja
sa oprávnene cíti tak bezcenné, že si musí vyslúžiť nejaký zmysel a hodnoty vďaka
svojej predstave hrdinstva alebo tvrdej práce. Dokonca i bohatí bieli muži narodení
na hromadách peňazí mávajú potrebu dať najavo, ako veľa toho "obetovali", aby získali
to, čo majú. Keď niečo obetujete, vždy si niečo "zaslúžite".
Viac, než by sme boli ochotní pripustiť, tak obeť vytvára nárok a "dlh", či veľmi
dobre skrytý pocit nadradenosti.
Ježiš jasne prehlásil:"Choď, nauč sa zmyslu slov
Čo chcem, je milosrdenstvo, a nie obeť." Je to jeden z jeho najobľúbenejších výrokov z Ozeáša /Mt 9,13; Mt 12,7/,
i keď to v náboženskom systéme založenom na chrámových desiatkoch a obetiach zvierat
a úrody bola veľmi odvážna a nebezpečná myšlienka. Ježiš vedel, že obeť väčšinou
oslovuje predovšetkým falošné ja, naproti tomu pravé Ja ju nepotrebuje.
Väčšina ľudí, inštitúcií a bojujúcich národov s obeťami však veľmi dobre operuje
a tieto predstavy zneužíva. Len sa spýtaj ktoréhokoľvek z Anonymných alkoholikov,
kam ich a ich rodinu "sebaobetovanie" priviedlo. Dnes sa tomu hovorí "permisivné" správanie
keď osoba v úlohe obeti umožňuje deštruktívne správanie závislej osoby. Sebaobetovanie teda
vôbec ničomu nepomáha.
Súhlasím s francúzskym antropológom a filozofom René Girardom, keď hovorí, že Ježíš
prišiel skoncovať s náboženstvom obeti. Obeť a askéza sú obvykle znakmi náboženstva
falošného ja, ako nakoniec zistil i sám Buddha. Ježiš bol kritizovaný, pretože nebol
askétom ako Ján Krstiteľ /Mk 2,18/. Je ohromujúce, ako sa táto informácia stratila v našej
selektívnej pamäti. Asketické praktiky až príliš často živia vlastné ego. Z tohto dôvodu
Ježiš radil, aby sa akákoľvek štedrosť alebo zbožnosť nedávala na obdiv verejne /Mt 6,1-4;
16-18/. "Nedopusťte ani, aby vaša lavica vedela, čo robí pravica," hovorí. Zovňajškové
náboženstvo je nebezpečné náboženstvo.
Ježiš i Budha nám predkladajú omnoho viac malých smrtí, ktorými si musíme prejsť,
a nielen obyčajné osobné hrdinstvo alebo verejné uznanie. Poukazujú na nevyhnutnosť
"zrieknutia sa" falošného ja, ktoré vždy bude nutne smrťou. To je podstata duchovnej cesty.
Často to dramaticky a bez servitky popisuje Ken Wilber. Mnohí z nás sa kontemplatívnym
cvičením naučili, že všetko začína tým, že zomrieme svojmu naučenému, nutkavému a negatívnemu
vnímaniu reality. To je najväčšia a najťažšia smrť zo všetkých, bez spoločenskej odmeny
i bez okamžitého uspokojenia. Zo závislosti sa nedá úplne uzdraviť, hovorí Bill Wilson,
dokiaľ nedosiahneme "emocionálnu triezvosť".
Kontemplácia je konečné uzdravenie, pretože vychádza zo všeobecnej závislosti na našom
vlastnom preferovanom spôsobe myslenia. To je omnoho ťažšie než akákoľvek dielčia morálna
bitka s dielčím morálnym problémom.
Rozpoznávanie nesmie utvoriť hranicu medzi telom a dušou alebo duchom, ale medzi lžou
a pravdou. Telo obsahuje mnoho pravdy, a duša, myseľ a srdce v sebe môžu mať niektoré
veľmi nebezpečné lži, vrátane arogancie, ambícií, pýchy, ješitnosti, márnivosti, nenávisti
a predsudkov. Jedinou dôležitou otázkou je vždy: "Je to pravda?" A nie: "Je to záležitosť
tela alebo ducha?" Žijem v cirkvi, ktorá odmeňuje ľudí na najvyšších priečkach za zjavné
hriechy "ducha" a trestá druhých odopieraním prijímania za možné pochybenia tela.
Ježiš bol presným opakom toho, pretože vedel, že hriechy tela obvykle nie sú hriechy zla,
ale slabosti, zatiaľ čo hriechy ducha začínajú v chladnom srdci, v nadradenom a oddelenom
falošnom ja, a teda sú poprením duše. "Obrežte svoje srdcia, a nie telo"- to je úprimné
židovské učenie, ktoré pochopilo podstatu veci /Dt 10,16; Jer 9,26/ a vyšlo z náboženstva,
ktoré požadovalo u mužov telesnú obriezku rovnako, ako kresťanstvo požaduje krst. Spomínam,
ako nás novicmajster v roku 1961 varoval, že existuje až príliš mnoho kňazov a iných
veriacich "čistých ako anjeli, ale pyšných ako diabli".
prevzaté
Richard Rohr
Nesmrtelný diamant