V tomto ohľade je Boh veľký Trpezlivý, navzdory všetkým pokusom ega,
kultúry, ba i náboženstvám zabrániť mu v tom. Ukážte mi, čo Boh nestrpí:
Boh dopustí, aby ženy boli znásilnene a znásilnene otehotneli. Boh strpí,
aby sa tyranovi darilo, a Boh mňa samého necháva dookola opakovať tie isté chyby.  
Nevynucuje si svoje vlastné prikázania. Božia naprostá trpezlivosť a pripúšťanie
čohokoľvek sa v skutočnosti stali predmetom najväčších ľudských sťažností.
Konzervativci by tak radi mali Boha, ktorý zmetie hriešnikov, že prírodné
katastrófi vidia ako dôkaz svojich prianí, a niektorí dokonca vynašli vedľa
toho Božieho vlastný spôsob "zmetenia" hriešnikov. Liberáli Boha odmietajú,
pretože Boh dovoľuje holokausty a mučenie, a pretože im nepasuje do zdánlivej
logiky toho, ako by sa mal Boh chovať. Pokiaľ by sme mali byť naozaj úprimní,
Boh je pre nás kameňom úrazu a najväčším sklamaním. Radšej by sme mali
dominantného a riadiacého Boha než Boha benevolentného, ako dokazuje väčšina
oficiálnych modlitieb.
  Boh i pravé Ja potrebujú byť len sami sebou, aby sa veľkoryso ukázali. Tým
je hlavná práca vykonaná.Prameň potom vždy potečie cez tých a k tým, ktorý ho budú chcieť.
Nebál by som sa dokonca definovať Boha ako "hlboko dopúšťajúceho" až po "škandálnu
spoluprácu so zlom", či už s prírodnými pohromami, alebo ľudským zlom. Nechať sa
uchvátiť a podržať takou božskou plnosťou je značne temné a riskantné, a pritom
presne takto chápeme "spásu". Pripúšťame, aby ten ktorý strpí všetko, strpel i to naše
najhoršie. Postupne sa učíme, ako zdielať božskú slobodu, a musíme Bohu odpustiť,
že je až tak veľkorysí.  To nie je moja "liberálna" myšlienka, Ježiš hovorí presne to isté.
/viď Mat 20;15/, ale z niejakého dôvodu to nepočujeme.
  Akonáhle duša dôjde do svojho pravého Ja, dokáže byť úžasne odovzdaná a môže byť
skoro akákoľvek, len nie sebecká alebo oddelená. Rovnako nemôže byť čímkoľvek by sme
potrebovali, aby bola, alebo akú by ju iní chceli, aby bola. Duša je prirodzene nespútaná
a nezávislá, nie je pripútana na veci a neuchvacuje. Svoj účel už dosiahla skôr čistým
bytím než určitým konaním toho a onoho. Spolu so svätým Pavlom môže rtúfalo riskantne
prehlásiť: "Pre mňa nie sú zakázané veci, ale nie všetko je mi k dobru. Pre mňa nieto
zakázaných vecí, ale ani sa nedám ničím ovládnuť" /1Kor 6,12/.
Konečne sme sa stali ľudskou bytosťou, namiesto "ľudskej činnosti". To si cvičíme, keď
sedíme v tichej modlitbe: cvičíme sa v nedokončovaní a zrejmých nezdarov, ktoré za chvíľu
radikálne zmenia náš vnútorný hardwar. Oduševneni ľudia, ľudia bez výnimky úprimní a pokorní
na seba často zoberú riziko: poznajú pravidlá a pritom vedia ako ich správne prekračovať.
Pravé Ja nepredstiera ani nepózuje. Ako hovorí Augustin, vykúpená duša "miluje Boha a robí
čo chce", čo znie jednoducho, ale až také ľahké to nie je. Dá sa to zredukovať na výrok:
duša a pravé Ja vedia, že "v mojom živote nejde o mňa", ale že "vo mne ide o sám život".
Pravé Ja je a zároveň vôbec nie je veľmi výnimočné. Všetko mu patrí všeobecne, takže nič
zvlášť nepotrebuje mať , ako by asi povedal môj otec sv. František.
  Väčšina ľudstva je tak očarovaná falošným /vymysleným/ ja, že o pravom Ja vo veľkej
väčšine pochybuje, odmieta ho, alebo ho vôbec nepozná. A tak ľudstvo žije v úzkosti a neistote.
Vložili sme príliš času tvorby falošného ja, že už si ani nedokážeme predstaviť, že by nebolo
pravdivé alebo že by sme to neboli "my". Dokonca i mnoho veriacich strávi mnoho času
manikúrou a vytváraním "extra kresťanského" falošného ja, zatiaľ čo naše jadro alebo pravé
Ja zostane nedotknuté, a nie je vôbec odhalené /Ef 4,24/. Väčšinou je to hra ega, ktorá
nekončí dobre a nefunguje. Iba falošné ja chce byť najortodoxnejším katolíkom v Philadelphii
alebo najlepším republikánom v Alabame alebo si potrebuje dokazovať svoju heterosexualitu.
Pravé Ja spolu s drahou Matkou Máriou vie, že "Všemohúci mi urobil veľké veci a sväté je jeho meno"
/Lk 1,48/
  Preto sme sa stali krehkou a roztrieštenou spoločnosťou. Navzdory našej vysokej úrovni
civilizovanosti a rozvoji každý žobre, aby bol braný na vedomie ostatnými, každý dúfa vo svojich
20 minút slávy. Ironické je, že sme sami seba nevzali vážne, ani sme nenechali Boha brať nás vážne,
pokiaľ sa takto stále potrebujeme chovať. Väčšina dnešných politických a kultúrnych výstrelkov
sa mení ako počasie, podľa dennodenných politických otočiek, na objednávku vytvorených titulkov
v novinách a správ v hlavnom vysielacom čase, ktoré musia vyplniť svojich 23 minút "novinkami".
Vo svete falošného ja nie je nič než móda a okázalosť a je až obdivuhodné, že sa vôbec ľudia
obťažujú niečomu takému veriť a kupovať to. Skutočne sme otrokmi reklamnej agentúry z Madison
Avenue a "šialencov z Manhattanu". Niet divu, že budhisti tomu všetkému natvrdo hovoria "prázdnota".
  Tento svet falošného ja je smutný a krehký. A pritom odpoveď, ktorú hľadáme, je už dávno
vo vnútri každého z nás a vo veľkej väčšine vyriešená-žiadna móda, ale fakt. Naše pravé Ja vie,
že neexistuje žiadne miesto, kam by sme mohli ísť alebo kam by sme sa mali najskôr dostať.
Už dávno sme doma - slobodní a naplnení. To je podstata dobrých správ. Čo iného by mohla byť
"dobrá správa pre všetok ľud", ktorú anjeli sľúbili betlehemským pastierom /Lk 2,10/?
Ale zdá sa, že preferujeme svet víťazov a porazených, i keď väčšina prehráva. Dokonca radšie sami
seba budeme považovať za porazených a zlyhávajúcich, než aby sme veľkému Trpezlivému dovolili
víťazstvo oboch strán - čo je najskôr ten hlavní Boží zámer so svetom.

prevzaté, voľný preklad
Richard Rohr

Mat 20;15
Nemám azda právo urobiť so svojím, čo chcem? Alebo zazeráš na mňa, že som dobrý?‘  

Ef 4,24
24 a oblečte si nového človeka, stvoreného podľa Božieho obrazu
   v spravodlivosti a svätosti pravdy.

Lk 2,10
10 Ale anjel im povedal: „Nebojte sa! Zvestujem vám veľkú radosť, ktorá bude radosťou pre všetkých ľudí,

Dospel som k názoru, že naša vnútorná identita je to, čo väčšina
svetových náboženstiev a filozofov v podstate nazýva pojmom duša.
Neustále pre dušu máme mnoho rôznych definícií, ktoré poodhaľujú
pôvodný význam gréckeho slova psyché, ktoré doslova označovalo "motýľa".
Dušu a pravé Ja bolo vždy ťažké prišpendliť; sú nepolapitelne a subtílne
ako motýľ. Naša neschopnosť vidieť pravé Ja je jasne rovnaká ako naša
neschopnosť vidieť vzduch: je všade a pritom nikde.
Tajný recept všetkých vyspelých náboženstiev je preto naučiť sa všímať
si dobrá. Akýkoľvek proces založený na ideológii, hneve alebo strachu
vždy len posiluje falošné ja. Ego má vždy oportunistický program.
Duša nemá žiadny program, okrem videnia veci, a to tak aké sú.
Dovoľte im, aby vás učili; ako keď sa motýľ vznáša, ochutnáva z kvetov
a zas letí ďalej.
  Rád by som sa pokúsil polapiť túto motýliu dušu v jej podstate:
naša duša je tým, kým sme v Bohu a kým je Boh v nás. Nikdy nemôžeme
doopravdy svoju dušu stratiť; môže sa stať, že si ju len neuvedomujeme,
čo je v skutočnosti tá najväčšia strata zo všetkého: mať ju, a pritom
ju nemať /Mt 16, 26/. Naša podstata, naša pravá "totosť" sa nikdy
v žiadnom inom vtelení neobjaví. Ako prehlásil Oscar Wilde:
"Buďte sami sebou; všetky ostatné role už sú rozobrané."
Naše pravé Ja a naša duša pochádzajú od Tvorcu - "v peknom balení",
ako sa hovorí v reklamách.
  Asi ste si už všimli, že zdanlivo kladiem rovnítko medzi dušu
a práve Ja, a pritom sa tak trochu líšia. V určitom zmysle sú medzi
sebou zameniteľné, lebo ide o odhaľovanie "večnej" časti nás samých,
časti, ktorá pozná pravdu. Ale musím zároveň podotknúť, že pravé Ja
je pravdepodobne širšie než duša, pretože naviac zahŕňa Ducha
a vtelenie. Oboje nám ale zjavuje nesmrteľný diamant, ktorý do nás
vložil Boh, a často oboje pracuje ako jedno.
  My /a všetky ostatné stvorenia/ začíname s božskou DNA, vnútorným
osudom, ako nám bol danný, absolútnym jadrom, ktoré pozná pravdu o nás,
zastrčeným plánom v útrobách nášho bytia, imago Dei /tj."obrazom Božím"/
ktorý prosí, aby mu bolo dovolené byť, naplniť sa a zjaviť sa. Ako sa
hovorí v liste Rimanom/5,5/:
"Je to Svätý Duch vliaty do vašich sŕdc, ktorý vám bol danný."
  Naše pravé Ja je to, čo nás robí nami samotnými. Je ta zmŕtvychvstalá
prítomnosť, čo "sa pripojí a ide po našom boku" na našej ceste do Emauz
/Lk 24,15/. Je to Kristovo tajomstvo, ktoré sa zjaví a čas od času uchváti
každého z nás na našej ceste, dokiaľ si uň nakoniec "nenájdeme domov"
/Jan 15,4/ a nepomažeme /doslovne "neposvätíme"/ kameň na tom mieste
/Gn 28,18/ ako miesto, kam sa máme vracať. To je nepochybne najplnší
pojem odpočinku o šabate.
  Vaše pravé Ja sa vám už predstavilo, ináč by ste už dávno nepokračovali
v čítaní tejto knihy, pretože by budila dojem nezmyselného fantazírovania.
"Nie je to preto, že nepoznáte pravdu, o ktorej vám tu píšem, ale skôr
preto, že už ju dávno poznáte," zhrňuje krásne Ján /1 Jan 2, 21/.
A vy ju poznáte.
  Jan Duns Scotus /1265-1308/, františkánsky filozof, ktorého som po štyri
roky študoval, nazýval každú dušu jedinečnou "totosťou" /haecceitas/
a hovoril, že sa dá nájsť v každom akte stvorenia v jeho jedinečnosti.
Boh podľa neho nestvoril všeobecnosť, rody a druhy alebo čokoľvek,
čo by sa muselo neustále dookola vracať, aby sa to napravilo /reinkarnácia/,
ale iba jedinečné a špecifické stelesnenie večného Tajomstva - vždy
jednotlivo vyvolené, milované a existujúce v sebe, súc samo sebou.
To je Božia sláva! Ako obvykle najlepšie vyjadruje Gerard Manley Hopkins,
básnik hlboko ovplyvnený Scotom:

  Tak i každá smrteľná vec jedno a to isté len
  robí: delí sa, zdieľa v tom, čím vnútorne je,
  svoje vlastné SOM hlásno hlása, hláskuje
  a kričí: Čo robím, to som ja, preto tu som.

prevzaté
voľný preklad
Richard Rohr

Mt 16, 26
Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?!
Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!

Budeme teda rôznym spôsobom hovoriť o dvoch ja. Podobne ako v Sokratovej metóde
filozofovania za chôdze, budeme v tejto knihe "obchádzať dookola". Hľadanie duše
sa v dnešnej dobe trochu rozjasnilo vďaka nájdeniu slov, ktoré dávajú nášmu modernému,
psychologickejšiemu mysleniu zmysel. Ako falošné ja by sme mohli nazvať naše malé ja
alebo ego, a zároveň by sme pravé Ja mohli nazvať dušou. Až sa vám pravé Ja začne javiť
zjavnejšie, a ono sa skutočne väčšine ľudí bude javiť jasnejšie, založite svoju
spiritualitu na tom, o čo v nej predkovšetkým a v podstate ide, a najmete si tak
toho najlepšieho poradcu a terapeuta vôbec. Veľmi rád hovorím ľuďom: "Práve ste si
ušetrili desať tisíc dolárov za nepotrebnú terapiu!" Prečo? Pretože nájdením svojho
pravého Ja nájdete absolútne merítko, ktoré je celé vo vás a zároveň mimo vás.
Toto ukotvuje dušu vo veľkej a spoľahlivej Pravde. "Moje najvútornejšie Ja je Boh!"
volala sv. Katarina z Janova, keď bežala mestom, rovnako ako Kolosania volali na Židov
i pohanov:"Tajomstvo je Kristus v tebe - tvoja nádej na Slávu!" /Kol 1,27/.
  Zdravá vnútorná autorita pravého Ja tak teraz môže byť viac vyvážená objektivnejšou
vonkajšou autoritou Písma a zrelou Tradíciou. Uisťuje vás, že nie ste blázni - že Boh
je zároveň mimo mňa, a pritom celkom vo mne, naraz, vo vynikajúcej vyváženosti,
ktorej sa podľa môjho názoru dosahuje v náboženstve len málokedy. Teraz je zákon
zapísaný na dve kamenné dosky /Ex 31,18/ a vo vašom srdci /Dt 29,12-14/ a stará zmluva
sa po pravde zmenila na novú /Jer 31,31-34/, tak ako to bolo už dávno pochopené
a prežívané svätými Židmi. Ježiš plne predstavuje túto ideálnu židovskú vyváženosť.
Nezabudnite: Ježiš nebol "kresťan"!
  Ľudia, ktorí objavia túto celosť, sú všeobecne vyrovnanejší a prekvitajú -
oproti jednoduchým konformistom či rebelom, ktorí prosto len zaujímajú ku všetkému
stanovisko, bez toho aby mali potrebu po akejkoľvek múdrosti. Pomyslite na chudáka
Galilea Galileiho, ktorý bol cirkvou donútený poprieť, že sa Zem otáča, a ktorý tesne
pred smrťou zašepkal:"A predsa sa točí!" Múdro vedel, ako prežiť v totalitnom systéme,
a dnes je známi ako otec modernej vedy, po tom čo ho pápež v modernej dobe očistil.
Ste celým Telom Krista, a zároveň jeho časťou. Ste zároveň stredom sveta i jeho okrajom.
Ako povedal sv. Bonaventúra:"Stred je teraz všade a obvod nikde."
  Vaša osobná skúsenosť vyvolenia je presne tým, čo vám umožňuje odovzdávať túto
samotnú skúsenosť ďalším, ako spoločne hovoria Izaiáš a Pavol /Iz 2,1-5 a 56,1-7; Rim 11,16/.
Vonkajšia naboženská viera smeruje k prehláseniam typu "iba tu", alebo "iba tam"
zatiaľ čo autentické vnútorné poznanie hovorí "vždy a všade". Začíname ako elitári
a končíme ako rovnostári. K tomu Ken Wilber správne dodáva: "Vždy!" Čo som zadarmo
dostal, zadarmo dávam /Mt 10,8/. Vonkajšia autorita nás učí, že sme naozaj jedineční
/to je jediný možný spôsob, ako vôbec začať/, ale dospievajúca vnútorná autorita nám
umožňuje uvidieť, že všetci sú jedineční, keď aj k tomuto poznatku dospievame
až v druhej polovici života. Mladí fanatici majú vždy tú predstavu, že sa všetko točí
len okolo nich.
  Sľubujem vám, že keď objavíte svoje pravé Ja, budete mať pocit, ako keby z vás spadlo
tonové závažie. Už nebudete musieť budovať, chrániť a rozvíjať svoj idealizovaný obraz.
Žitie pravého Ja je jednoducho omnoho radostnejšia existencia, i keď ju nikdy nebudeme
prežívať dvadsaťštyri hodín denne. Ale vďaka nej budete mať vždy kam sa vrátiť. Konečne
ste objavili alternatívu k svojmu falošnému ja. Ste ako prebúdzajúci sa Jakub a pripájate
sa k chóru mystikov všetkých čias. "Bol si tu stále a ja som to nevedel!" hovorí Jakub
/Gn 28,16/. Pomaže olejom kamenný pilier, kde sa to stalo a pomenuje ho Bethel,
alebo "dom Hospodina a brána nebies" /Gn 28,17-18/. Jakub potom v sebe zachováva
prítomnosť Božiu, kamkoľvek ide. Čo bolo najprv iba tam, je zrazu všade. Brána nebies
je najprv na jednom konkrétnom mieste; ešte lepšie je zachovávať ju v sebe; ale najlepšie
je, pokiaľ ju môžete nájsť kdekoľvek. Tak vyzerá vývoj duchovného života.

Kol 1,27
Im chcel Boh dať poznať bohatstvo slávy tohoto tajomstva medzi pohanmi, a ním je Kristus vo vás, nádej slávy.
Ex 31,18
A keď s ním na vrchu Sinaj dokončil svoj rozhovor, dal Mojžišovi dve kamenné tabule, popísané Božím prstom.
Dt 29,12-14
12 aby si prešiel (každý jeden) k zmluve a prísahe Pána, svojho Boha, ktorú dnes uzaviera s tebou Pán, tvoj Boh,
13 aby si ťa zvolil za svoj ľud a aby sa on stal tvojím Bohom, ako sľúbil a odprisahal tvojim otcom Abrahámovi,
  Izákovi a Jakubovi.
14 Ale túto zmluvu a prísahu neuzavieram len s vami,
Jer 31,31-34
31 Hľa, prichádzajú dni, hovorí Pán, keď uzavriem s domom Izraela a s domom Júdu novú zmluvu!
32 Nie ako zmluvu, ktorú som uzavrel s ich otcami, keď som ich chytil za ruku, aby som ich vyviedol z Egypta.
  Tú moju zmluvu oni zrušili, hoci som im bol Pánom - hovorí Pán.
33 Ale toto bude zmluva, ktorú po týchto dňoch uzavriem s domom Izraela - hovorí Pán.
  Svoj zákon dám do ich vnútra a napíšem ho do ich srdca. A budem im Bohom a oni budú mojím ľudom.
34 Už sa nebudú vzájomne poučovať a brat bratovi nebude hovoriť: “Poznajte Pána!”,
  pretože ma všetci poznajú od najmenšieho po najväčších - hovorí Pán.
  Lebo im odpustím vinu a na ich hriech si viac nespomeniem."

voľný preklad
prevzaté z knihy: Nesmrteľný diamant
Richard Rohr

Tu na výšine
je všetko tak jednoduché:
Všetko čo poznáš, opusť.
Vykroč k chladnej hladine,
vyslov dávnu modlitbu surovej lásky
a otvor náruč.
Tí, čo prídu s prázdnymi rukami,
budú s úžasom pozerať do jazera;
tam, v chladnom svetle
odražajúcom belostný sneh,
bude pravá podoba tvojej tváre.
      David Whyte, TILICHO LAKE

Konzervativci hľadajú absolutnú pravdu, liberáli hľadajú niečo
"skutočné" a autentické. Snúbenci chcú manželstvo, ktoré vydrží,
"dokiaľ nás smrť nerozdelí". Veriaci hľadajú Boha, ktorý ich
nikdy nesklame, vedci hľadajú univerzálnu teóriu. Všetkým ide
o to isté. Všetci hľadáme nesmrteľný diamant: niečo jednoducho
dôverihodné, niečo spoľahlivé a verné, niečo, na čo sa môžeme
vždy spoľahnúť, niečo nezabudnuteľné a žiarivé. V Jánovom
stručnom druhom liste je ponuka a zároveň pozvanie pre tých
všetkých: "Píšem kvôli pravde, ktorá v nás zostáva a bude s nami
naveky"/2Jan 2/. Ale väčšina z nás o tom veľa nevie, a tak
končíme ako sv. Augustín, ktorý vo svojich Vyznaniach priznáva:
"Neskoro som si Ťa zamiloval, krása tak starobylá i tak nová.
A pozri: ty si bol vo vnútri a ja vonku."
  Nakoniec hľadanie tejto pravdy vzdávame-alebo sa dokonca oň ani
nepokúsime-, a namiesto toho sa sťahujeme do seba, ako by sme
chceli povedať: Budem všetko pomerávať podľa seba." Je to najbežnejší
problém individualizmu a egocentrizmu. Myslím, že to spolu súvisí.
Rozpoltení unikáme do seba, ale bez výnimky len do nášho ega
/malého ja, falošného ja/, pretože to je všetko, čo poznáme.
To je bežná a štandardná pozícia i keď prevažne nevedomá. Často
ovšem preváži a v závislosti na miere našej "rozpoltenosti"
potom znemožní všetky bežné životné interakcie, včítane manželstva,
trvalého priateľstva a väčšiny záväzkov. A tak je vlastne tento
útek do vlastného ega celkom správny i nesmierne zlý zároveň.
V tejto knihe vám, ako dúfam, predvediem pravdivosť oboch tvrdení.
  Správne sa sťahujeme do vnútra, inak by sme sa stratili vo vonkajšej
zrkadlovej sále, ako to vyššie vyznáva Augustín. Ale otázka znie:
Do akého vnútra? Používam pojem "pravé Ja" a "falošné ja", ktoré mnohí
používajú za veľmi užitočné pre vysvetlenie práve týchto vecí. Je dobré
a potrebné sa stiahnuť do vlastného pravého Ja, ničmenej stiahnuť sa
na dlhšiu dobu /alebo ešte horšie natrvalo/ do falošného ja znamená
katastrofu. Obe ja, pravdivé aj falošné, budete vnímať ako svoje vlastné
"ja"- pozrite aké to je mätúce. Jedno by sme mohli nazvať "pravá vystredenosť"
a druhé, to bežnejšie, "sebastrednosť" ktorá sa ukazuje ako jadro problému.
  Preto Ježiš a väčšina ďalších duchovných učiteľov dávajú jasne najavo,
že existuje ja, ktoré musíme nájsť, a ja ktoré musíme, opustiť, alebo
dokonca "odmietnuť" /Mk 8,35; Mt 10,39 a 16,25; Lk 9,24; Jan 12,26/.
Budhizmus nepovoľuje kompromis ani zmiernenie tejto podstatnej správy,
čo je príčinou, prečo mnohých jeho celková úprimnosť priťahuje.
  Existencia dvoch ja je takmer konštantou "večnej tradície", i keď
výklad toho sa môže na rôznych miestach veľmi líšiť. Dôležité je, ako
vysvetľujeme ich rozdiely. Tí, ktorí popierajú posvätný zdroj vesmíru
/"Boha"/, nemajú spôsob, ako pomenovať to "pravé", a musia sa utiekať
len k psychológii, filozofii a kultúrnym normám, aby našli niečo smerodajné.
Tie sú veľmi dobré, ale majú svoje hranice. Tí z nás, ktorí tvrdia,
že veria v Boha, častejšie skôr popierajú že "sme boli nazvaní Božími deťmi,
a nimi aj sme" /1Jan 3,1/. Skôr si nastavujú svoje vlastné ciele, v ktorých
môže plne uspieť len málokto, keď to zoberieme úprimne. Takže sa moje vlastné
morálne ja, ktoré je vždy nestalé, stane mierou vecí, a znova tak prídeme
o absolútnu mieru. Zdá sa, že falošné ja má radšej svojich pár malých víťazstiev,
než aby nechalo Boha vyhrať s každým. To je môj smutný záver po živote
strávenom službou v mnohých kostoloch na mnohých svetadieloch, ktorý je
obsiahnutý v texte, na ktorý často väčšina kazateľov a prekladateľov
zabúda: "Všetci ste povolaní, ale len málo z vás si trúfne byť vyvolenými".
/ Mt 22,14 /

voľný preklad
Richard Rohr

Mk 8,35;
Lebo kto by si chcel zachrániť život, stratí ho.
Kto však stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho.
Mt 10,39
Kto nájde svoj život, stratí ho, a kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho.
Mt 16,25;
Lebo kto by chcel zachrániť svoj život, stratí ho,
a kto by stratil svoj život pre mňa, nájde ho.
Lk 9,24;
Lebo kto by chcel svoju dušu zachrániť, stratí ju.
Ale kto stratí svoju dušu pre mňa, zachráni si ju.
Jan 12,26
Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje, a kde som ja, tam bude aj môj služobník.
Ak mi niekto slúži, toho Otec poctí.