Kakaové sfarbenie vôd Amazonky sa rozhodnou silou posúvajú hustou  džungľou  a so sebou nesie aj môj nafukovací  čln. So šiltovkou narazenou na čele sa snažím v popoludňajšom slnku čítať keď ma tu zrazu vyruší  volanie z brehu Halo Gringo poď sem máme čiču. Parkujem medzi  naplavene kmene, ktoré chráni ich provizórni pralesní  prístav, a s námahou šplhám po rozbahnenej strmej stene brehu k rastúcej skupinke domorodcov na brehu. Čica- nápoj, ktorý pijú domáci  na čistinke pri plejúcom ohni v ktorom horí palmové lístie. V tomto prípade je to ľahko fermentovaní nápoj, ktorý majú ako prvý chod skromného obeda. Jedna je oranžová s ovocia ktoré sa volá pijuayo, chutí ako niečo medzi mrkvou a zemiakmi a ta druhá je z yucy, čo sú tropické zemiaky. Obe dve nepríjemné penia na jazyku a sú  nevábneho vzhľadu, obzvlášť   tá druha, žlto-biela tekutina s narastajúcim rôznofarebným kúsky vyzerajú ako zvratky a chutnajú podobne. Je to tak nakyslé, že to nedokážem dojesť ani tu jednu porciu zo slušnosti a po dvoch glgoch musím misku poslať späť že už som dojedol a že som plný. To sa mi ešte nikdy predtým nestalo . Ako dupľu dostávam ešte vývar z plántonos s plávajúcim kúskom netopiera, ktorého včera chytili a ja na oplátku posielam kolovať svoju fľašku s pálenkou. Deťom rozdávam čokoládové tyčinky, zatiaľ čo vďačné kývajú hlavami, moja posledná malbortka, a potom sa  vraciam späť na čln a znovu miznem po prúde rieky.

Tam kde konči cesta
Presne pre toto som  išiel do Amazonky, pre osamele plavby a príležitostné stretnutia s domorodcami- kvôli dobrodružstvu, ktoré som takmer rovnaké a zaujímavé ako pred 500 rokmi, keď tu po prvý krát plával komodor conquistador Francisco de Orellana, a jeho cesta z roku 1541 sa teraz snaží pomocou nafukovacieho  kajaku a bicykla zopakovať, z Guayaquili na pobrežie Pacifiku do Quita, dole z And k rieke Coca, po Rioo Napo k sútoku s Amazonkou v Peru a potom ešte ďalej, tisíce kilometrov po prúde najväčšej rieky  sveta až k Atlantickému oceánu. Do ekvádorskej Cocy, mesta, kde konči ceste a kde sa tak isto volajúca rieka s ľavej strany Río Napo, prichádza začiatkom februára. Odtiaľ to to už ide ďalej iba na lodi. Nakupujem zásoby na mesiac, nafukujem čln, rozkladám bicykel, priviažem ho na začiatok lode a vydávam sa   na plavbu cez džungľu. Ďalším mesto je až tisíc kilometrov vzdialené Iquitos.

Námornícka rutina
Vstávam obyčajne o 4 ráno. Ešte za tmy balím svoj tábor a na benzínovom variči si varím veľký hrnček kávy a ryžu s kakaom a cukrom,  ktorú budem celý deň zobkať v člne. Ako náhle začne horizont ružovieť prísľubom nového dňa, spúšťam čln na rieku. Vtáci ešte spia a džungľa je v tejto rannej posvätne hodine kľuknú . V šeru a tichu nad temnou, lesklou hladinou rieky sa ozýva len tiché čaptanie  môjho pádla zo siete zeleného pralesa na brehu stúpa k nebu ľahký hmloví opar. Vo februári síce vrcholí obdobie sucha, rieka Napo je aj napriek tomu veľmi svižná a tečie rýchlosťou asi 6 kilometrov za hodinu, takže nemusím nijak namáhavo pádlovať. Mojou jedinou úlohou je držať sa uprostred, kde je prúd najsilnejší, vybrať správne rameno, kde sa rieka vetví, a a vyhýbať sa plytčine. a kmeňom  naplavených stromov. Keď na obzore nie je žiadna prekážka, pohodlne sa uvelebím a čítam si, fotím, kontrolujem mapu alebo iba tak lajkujem , premýšľam o všetkom a o ničom a vstrebávam kúzlo pomalej riečnej plavby. Na rovníku sa stmieva skoro, a tak okolo 4 poobede hľadám vhodne miesto na prespatie,  aby som si stihol uvariť večeru ešte kým svieti slnko.  Hľadám dobrý prístup nízky breh, aby som mohol čln vytiahnuť z vody na breh, a dve veľmi vzdialené stromy medzi ktoré si zavesím hamaku. Natlakujem varič, zapálim ho a dám variť ryžu, medzi tým sa okúpem, a naberiem s rieky ďalší galón vody na nasledujúci deň, aby cez noc prekvapkal cez filter. Zo solárnych panelov vyberám batérie, dám nabiť mobil a fotoaparát a len tak tak stíham zaliezť do hamaky pod sieťku, keď sa za súmraku vyrojí  rok krvilačných komárov.  

Pálenka miesto obeda
Prvých pár noci nespím. Sotva zatvorím oči a prales opäť ožije a je plný rôznych škrekov, šušťania a praskania. Občas sa v noci zobudím a vystraší ma aj vlastne krčanie môjho brucha, aj cez to viem, že keby sa ma chystalo zožrať, tak by to o sebe nedalo tak nahlas vedieť. Mnohom reálnejšou hrozbou sú hady, a hlavne malária a horúčka dengue. Na rieke tiež každú chvíľu kontrolujem tlak v lodi, pretože sa mi hlavou preháňajú desivé  predstavy o tom, ako zachutí piraňom alebo krokodílom a ja pôjdem ku dnu. So stúpajúcim časom ale presvedčím že v prírode sa nie je čoho báť a  smutnou pravdou je, že to  najhoršie na čo človek môže naraziť sú ľudia, na pol ceste po rieke Napo sa mi v jednej osade, kde som sa zastavil, sa mi pokúsili ukradnúť solárne panely a obrali ma o vedšiu časť  jedla. Keď potom spočítam zostávajúce zásoby, zistím že jedlo mi vystačí len na dva alebo tri dny, do Iquitosu ich ešte ale stále ostáva  minimálne desať, a tak sa vzdávam obedu a kalórie cez deň doplňujem  chrúmaním cukru, ktorý zapíjam peruánskou pálenkou.
Návykový Iquitos
S niekoľkými ďalšími prekážkami v podobe deravého člnu a útokom divokého býka sa behom troch týždňov dostávam do Mazánu, kde opäť skladám bicykel vyfukujem kopec a prejdem po malebnej cestičke medzi palmami ku 4 kilometrom vzdialenému prístavu na rieke Amazonka. Pol milióna ľudí uprostred vlhkej peruánskej džungle, podivné postavičky zo všetkých kútov sveta a ešte podivnejšie, ťažko uveriteľné príbehy, samozrejme šamani ,ayahuaskové rituály a trhovisko v Belémskom   slumu, kde sa dá zjesť čokoľvek, čo sa kedysi hýbalo, od červov po kajmany.  Pridajte k tomu ďalšie návykové amazonské anomálie, ako sexy obyvateľstvo, a máte dôvod, prečo som tam ostal miesto troch dní dva týždne, než som konečne po Amazonke vyplával do Brazílie.
Magická chatrč
Amazonka tečie rýchlosťou cez desať kilometrov za hodinu, hladina stúpa každým dňom a nezadržateľné sa blíži k februárovému maximu. Za mestom Caballococha, kde sa rieka prípoji k Kolumbijskej hranici je hlavné koryto široké asi 4 km, a tam, kde pred tým bývalí nízke mierne brehy, pri ktorých som obyčajne kotvil, sú len ďalšie stovky metrov zaplavenej džungle. Chystá sa dážď, je pol šiestej večer, rýchlo sa prikráda noc  a ja nemôžem nájsť žiadne vhodné miesto na prespanie. Už je takmer tma keď sa na pravom brehu medzi stromami, za zelenou hradbou rákosia vykukne   modra osamotená búda, a niečo mi vraví, aby som sa šiel k nej pozrieť. Než sa rozhodnej k nej vydať  tak je mimo môj dosah, ale poriadne zaberie a o minutú neskôr už plávam pokojnou  lagúnou medzi rákosim k jednoduchému mólu zbitému so 4 dosiek. Vyleziem po schodoch dovnútra  a hlasno pozdravím smerom do ,,záhrady,, ,ale nikto neodpovedá. V jednoduchej miestnosti zo štyrmi stenami z modrej igelitovej plachty je okrem pár odpadkov na zemi iba stôl, dve prázdne police a klbko vlhkej čiernej sieťoviny skrz na skrz plné červov. K môjmu nekonečnému nadšeniu to nevyzerá, ako keby sa sem večer mal niekto vrátiť, a tak práve squattera prehlásim objavenú ,,magickú chatrč,, za svoju. Vešia si hamaku, a aby som to patrične oslávil, otvorím a urobím si moju konzervu zo fazuľou a slaninou- ako krásne vonia ta paradajková omáčka keď sa krúti na olivovom oleji. Ešte trochu čili a kopa cibuľového prášku, do ryži ešte petržlen. .. a už je tma, svietim si malou baterkou a rýchle jem, než komáre zistia, že sa tu niekto nasťahoval.
Voda plynie, rieka ostáva
Nakoniec v chatrči ostávam 4 noci. Ukazuje sa že na ceste po Amazonke je najlepšie nikam nechodiť len zostať na mieste a pozorovať. Aj cez to že som v džungli viac ako dva mesiace tak až teraz som sa  k nej dostal skutočne blízko. Chodím na prechádzky po pralese, pozorujem papagáje a po chatrči mi lezú jašteričky,  obrovské šváby a občan aj mnou nenávidené tarantuly. Život je jednoduchý. Dochádza mi ale ryža mam chuť na čaj a rád by som si už aj zapálil, takže   sa v piaty deň rozhodnem svoj pustovnícky sen opustiť a pádlujem ďalej. Chatrč mizne navždy na vlnami rieky , a ja rozmýšľam o tom, jak silno symbolická táto cesta po rieke je.  Je vlastne takou malou abstrakciou času a života, plynie iba jedným smerom a čo si opustil tak už nikdy neuvidíš. Plná elánu vyviera niekde v horách a slobodne, bezstarostne sa valí medzi kamene  a nepriestupne skaly , zbiera veľa skúsenosti, až sa rozšíri, upokojí a dosiahne dospelosť, narovná sa a je pokojná, rozvážnou silou za svojim cieľom, lenže než ho dosiahne, je už stará, plytká a rozťahaná., stovky posledných kilometrov sa len tak povaľuje v bahne, neviem kým je  alebo kde smeruje, a potom jej vody konečne dôjdu k zabudnutiu do jej ústia. A zatiaľ čo vody a čas plynie, večnosť a rieka ostávajú.