Musím byť najprv u seba. Bežne to tak nie je. Pretože keď sám seba skúmam, zistím,
že moje myšlienky blúdia sem a tam a ja som vždy niekde pri nich, a nie pri sebe.
Nie som v kontakte so sebou, myšlienky ma vytrhávajú zo seba a vodia ma kade-tade.
Nie ja myslím, ale vo mne myslí čosi iné. Myšlienky sa správajú autonómne a prekrývajú
moje Ja. Prvým aktom modlitby je preto najprv sa dostať do kontaktu so sebou.
To nám opakovane pripomínajú cirkevní otcovia a prví mnísi. Cyprián z Kartága
hovorí:
"Ako môžeš čakať od Boha, že ťa bude počúvať,
keď nepočuješ ani sám seba? Chceš, aby Boh myslel
na teba, no nemyslíš na seba ani len ty sám."
/Quomodo te audiri a Deo postulas, cum te ipsum non audias?
Vis esse Deum memorem tui quando tu ipse memor tui non sis./
Veď ani sám nie si pri sebe, ako teda chceš, aby bol pri teba Boh?
Ak nie som u seba doma, ani Boh sa nemôže so mnou stretnúť, keby ku mne chcel prísť.
Načúvať sebe znamená načúvať svojmu skutočnému bytiu, dostať sa do kontaktu so sebou.
Znamená to však aj načúvať svojim pocitom a potrebám, načúvať tomu, čo sa vo mne deje.
Načúvať sebe, dostať sa do kontaktu so svojimi najhlbšími potrebami, to je podľa
Cypriána podmienka, aby sme sa v modlitbe dostali do kontaktu s Bohom.
Modlitba nie je zbožný útek pred sebou, ale skôr úprimné a neľútostné stretnutie
so sebou samým. Evagrius Pontský hovorí: "Ak chceš spoznať Boha, spoznaj najprv sám seba.
Nejde o psychologizovanie viery, ale o nutnú podmienku modlitby. Ak totiž ihneď unikám do zbožných
slov a pocitov, modlitba ma nepovedie k Bohu, ale iba do šírich priestorov vlastnej fantázie.
Najskôr sa musím úprimne započúvať do seba. Pri stretnutí s Bohom sa musím stretnúť sám so sebou.
Pritom však nemôžem povedať, čo sa deje skôr, či stretnutie so sebou, ako predpoklad stretnutia
s Bohom, alebo stretnutie s Bohom ako predpoklad stretnutia so sebou. Oba momenty sa navzájom
podmieňujú a striedavo sa prehlbujú. Stretnúť sa so sebou však neznamená, že budem ustavične
krúžiť len okolo seba a svojich problémov alebo že budem analyzovať svoju psychickú situáciu.
Stretnúť sa so sebou znamená dospieť k svojej skutočnej identite, nájsť svoje vlastné Ja,
najvlastnejšie jadro svojej osoby.
Otázka znie, ako môžem dôjsť do bodu, keď budem môcť naozaj vysloviť svoje Ja. Táto cesta
jednoducho spočíva v opakovanom kladení si otázky: Kto som?
Vtedy mi spontánne začnú prichádzať odpovede alebo obrazy. A na každú z týchto odpovedí
zareagujem: Nie, to nie som ja, to je iba časť zo mňa. Ja nie som ten, za akého ma pokladajú
moji priatelia, nie som ten, za akého sa pokladám ja sám. Nie som totožný s rolou, ktorú hrám
pred svojimi známymi, ani s maskou, ktorú si nasadzujem pred cudzími ľuďmi. Pozorujem, že inak
sa správam v kostole a inak v práci, inak doma a inak na verejnosti. Kto teda v skutočnosti som?
Nie som totožný ani so svojimi pocitmi a myšlienkami. Myšlienky a pocity sú vo mne, moje Ja
sa však v nich
neobjavuje, treba ho hľadať mimo všetkých myšlienok a pocitov. Toto Ja nemôžeme uchopiť ani
zadefinovať. Keď však čoraz hlbšie v sebe pátrame, dospejeme k tušeniu tajomstva vlastného Ja.
Ja znamená viac ako odlíšenie od druhých, viac ako vedomé jadro osoby, viac ako výsledok môjho
životného príbehu. Ja znamená: Boh ma zavolal po mene, vyslovil moje nezameniteľné meno.
Som slovo, ktoré Boh vyslovil iba vo mne. Moje bytie sa nezakladá na mojich výkonoch, ani na
mojich vedomostiach, ani na mojich pocitoch, ale na slove, ktoré Boh vyslovuje iba vo mne
a cezo mňa môže zaznieť v tomto svete. Stretnúť sa so sebou preto znamená nadobudnúť tušenie o tomto
jedinečnom slove Boha vo mne. Boh už prehovoril prostredníctvom mojej existencie, povedal vo mne
svoje slovo. Modlitba ako stretnutie so sebou znamená stretnúť sa vo svojom najhlbšom vnútri
s Tajomstvom Boha, ktorý ma oslovuje v mojom vlastnom vnútri a sám sa vo mne vyslovuje.
Ďalšia cesta k vlastnému Ja môže prechádzať cez dýchanie. Pri výdychu si môžem predstaviť,
ako zo mňa padajú všetky masky a roly, všetko, čo znetvoruje moje bytie. A pri nádychu môžem mať
pred očami obraz, ako do mňa prúdi Boží Duch a že vo mne necháva rásť moje najvlastnejšie jadro,
nefalšované bytie, ako dosiaľ nedotknutý púčik. Pri nádychu sa tak dostávam do kontaktu so svojím
najhlbším vnútrom, s autentickým Ja, s obrazom, ktorý si o mne vytvoril Boh. Toto Ja však nedokážem
uchopiť. Pri dýchaní mám iba tušenie, že cítim tajomstvo, ktoré pootvára dvere mojej jedinečnosti.
Ak sa chcem stretnúť s Bohom, musím sa aspoň o kúsok priblížiť k svojmu pravému Ja,
musím prinajmenšom tušiť, kto naozaj som.
prevzaté:
Modlitba ako stretnutie
Anselm Grun OSB