Poviem Vám niečo, ale nikomu to nepovedzte.
Ešte ako malé dieťa v noc, v ktorú chodí sv.Mikuláš som sa z celej sily snažila nezaspať, aby som ho na vlastné oči videla. Samozrejme, som to nevydržala a zaspala som. No snažila som sa aspoň ako prvá ráno vstať a skontrolovať moje čižmičky, či ma Mikuláš neobišiel a nazrieť čo mi Mikuláš priniesol.
     V jeden rok ma tam čakala veľká palica na zadok, šúlok z kukurice na klačanie a uhlík "niečo" z pekla.
To bola hanba, to som nemohla dopustiť, aby čertove "inštrumenty" ráno všetci videli!
Všetci ešte spali a tak som sa snažila zbaviť týchto "darčekov" od čerta a nechala som v čižmičkách, len sladké veci od Mikuláša.
Ráno sa všetci zobudili...a "ja samozrejme muzikant"
Postarala som sa o to, aby som bola aj ja tá dobrá.

Prešli roky, a "tajomného" obdarúvacieho Mikuláša sme začali robiť aj my už veľké deti svojim rodičom a príbuzným.
Čižmy im umyjeme my a v noci zazvoníme na zvonček, nech vedia, že ak sa im chce vstať z vyhriatej postele, tak v čižmách ich už niečo čaká.
A tak to bude aj v túto noc...niečo malé, niečo milé, niečo zdravé, niečo čo im kazí zuby, niečo čo im pohladí srdiečko.
A čo Vy?
Čakáte Mikuláša?
Robíte Mikuláša?
A aký býval Mikuláš za Vášho dectva?