Ako malé dieťa Vás rodičia určiite zobrali so sebou na hroby. Spomínate si ešte?
Pre deti to je radostná udalosť, lebo sa mnohé vyžívajú v pripaľovaní sviečok a v nádhernej atmosfére plnej vône kvetov a horiaceho vosku.
Chladné počasie, často už aj upršané evokuje myšlienku väčším deťom, na blížiaceho sa Mikuláša a Vianoce.
     Stojíš nad hrobom, ale nič Ti to nehovorí, nič nechápeš.
Rodičia ťa upozornia, aby si si zložila ruky a pomodlila sa za toho, kto je v hrobe pochovaný.
Poslúchneš a modlíš sa.
     Pripojíš aj modlitbu za ľudí, ktorých nikto nikdy okrem Boha možno nemal v živote rád.

     Bol obyčajný deň, ktorý mal do sviatku Zosnulých ešte ďaleko.
Začula som veľký nárek a plač bolo počuť široko ďaleko.
Bola som plaché dieťa a do záležitostí dospelých som sa nestarala a tak to bolo aj teraz.
     No moja kamarátka žila v dome z ktorého vychádzali dospelí v slzách a ja som sa svojim detským mozočkom snažila pochopiť o čo vlastne tu ide.
Moja kamarátka bola v poriadku, to len jej malá sestrička, ktorá sa len nedávno narodila, náhle v spánku zomrela.
Rodičia my vysvetlili, že priateľkina sestrička sa stala anjelikom.

     O nejaký čas som po prvý krát videla pohreb starého človeka.
No nedostala som odpoveď, kde išiel tento človek.
Preto som si vytvorila predstavu o smrti v teórii, že všetky deti po smrti sa stanú anjelmi...a čo sa deje s dospelými, tak po tom som usilovne pátrala.

     Mala som rada jednu tetu, ktorá mala nádherné dlhé blond vlasy.
Zomrela na nádor v hlave a ja som si ju v duchu v deň jej pohrebu predstavila ako nádherného anjela, veď bola dobrá a má aj anjeské vlasy, tak určite anjelom je aj ona.
Vypočula som si rozhovor dospelých, ktorí tvrdili, že ona je v nebi, tam je jej lepšie, lebo na zemi jej manžel robil zo života peklo.
     Ako dieťa som si naivne myslela, že dospelí nerobia chyby, /čím si starší tým si múdrejším/ ale táto teória sa mi začínala búrať.
Prešlo zopár rokov a s dieťaťa sa stala puberťáčka.
     Puberťáčka, ktorá jedného dňa bola prizvaná k posteli umierajúceho.
Vlastne už ma k nemu ani nechceli pustiť, no bolo to jeho želanie a on nástojil.
Umieral v dedine, kňaz ho zaopatril a v susednej miestnosti už boli pripravené biele plachty a všetko ostatné.
Detské oči sa zahľadeli do očí umierajúceho a pochopili, že prvý krát strácajú niekoho, koho milujú.
No pochopili aj niečo podstatnejšie a to, že...
tento človek sa do neba nedostane.
Objala som ho a odišla s plačom z izby.
Po prvý krát som si dovolila skritizovať dospelákov za ich hlúpe správanie a bezcitné.
Ako môžu organizovať pohreb, keď ešte nedokonal?!...
Nedostala som vynadané, len preto, lebo si mysleli, že to bolesť zo mňa hovorí.
Utekala som.
Prešla som v behu záhradami až na pole.
Pozdvihla som oči k nebu a predniesla som prosbu k Bohu.
Bože, ja viem,že on do neba nepríde, ešte nie je pripravený.
Pán prehovoril.
Položil mi otázku,ktorú som nečakala.
     Vlastne ešte nikdy do toho momentu som nič také nezažila, mala som pocit,že Pán len mlčí a počúva, že on "neprehovára".
Odpovedala som mu z hĺbky môjho srdca a duše.
Vedela som, že to bol Pán.
Veď, kto iný má moc nad životom a smrťou?
Od toho momentu som začala robiť to čo...je len naše tajomstvo.

Odcestovala som domov a vedela som, že Pán svoje slovo dodrží.
Tento človek zázračne vyzdravel a aj sa obrátil.
Pristupoval denne k sv. prijímaniu.
Aj jeho povahové črty sa zbrúsili. Stal sa lepším človekom, prestal piť a k manželke, ktorá mala ťažkú povahu, začal byť trpezlivejší a vďačnejší.
Snažil sa dohnať to čo vo vzťahoch a v láske zanedbal.

Zomrel roky neskôr, ale už na inú diagnózu.
Prišla som na jeho pohreb a nevypadla mi ani jedna slza, lebo som vedela, že nebo je mu blízko.

Modlime sa za dobrú smrť za seba, blízkych a ľudí čo sa nemodlia.
Modlime sa za zomrelých v očistci.
netrpezlivo čakajú na našu modlitbu, sv. omšu a obetu.
Veríš v silu modlitby?
Ja áno.