Pokoj a dobro priatelia !
Je štvrtková noc a k nej už tradične patrí môj blog . To iste viete všetci, ktorí ste čítali aj predošlé blogy. Takže opäť známa situácia, kedy tradične sedím v nočáku smer Košice a idem sa Vám prihovoriť . Dnes sa mi vypomstila situácia, že nescestujem s miestnenkou. Podcenil som skutočnosť, že už sa začal školský rok a študenti VŠ sa už presúvajú v rovnakom vlaku ako ja. Sedím teda rovno pri záchodových dverách. Nuž čo, hlavne, že sedím. Dookola šla skupinka rómskych spoluobčanov s poznámkou : „dik, kancelariu sebe tu spravil.“ Takže už keď som tu priemne usadený v mojej kancelárii, môžeme ísť na to.

Ba ešte nie, zabudol som podať vyjadrenie k poslednému blogu. K tomuto blogu som dostal množstvo správ, čo ma veľmi teší. Som v prvom rade rád, že moje slová a myšlienky niekto dokáže prečítať až dokonca a chce sa podeliť aj o svoj názor. Musím sa priznať, že posledný blog bol zámerne kontroverzný. Nechcem písať len veci, ktoré sa stále omieľajú viac či menej dookola. Chcem priniesť niečo nové, aj keď nie vždy nájdem u čitateľov súhlas. To ale vôbec nevadí, som rád, že sa vieme spoločne porozprávať a obohatiť sa vzájomne.

Kým minulý týždeň som mal pripravenú tému  asi od stredy, dnes ani v túto chvíľu netuším čím začať a o čom hovoriť. Rozbeh sa teda môže zdať pomalší

Vláčik sa robehol a mňa napadá o čom možno dnes napísať.

Božia spravodlivosť.

Božia spravodlivosť je to, z čoho majú mnohí z nás strach. Sme hriešni, je to tak. A niekedy, keď vedome páchame hriech väčší či menší, myslíme na Boží súd a Jeho spravodlivosť. Poniektorí z nás pre istotu ihneď utekajú na spoveď, aby sa očistili od spáchaného hriechu. Je to naše svedomie, ktoré nám hovorí aby sme nehrešili. Svedomie ako hlboká studnica ľudského srdca, kde sa stretáva Boží hlas s naším. A keďže všetci sme stvorení na Boží obraz, všetci máme aj svedomie. Teda nie len katolíci majú svedomie, ale aj ateisti či veriaci iných náboženstiev. Sú však ľudia, ktorí dokážu počas rokov úplne udupať svoje svedomie, natoľko sa oddať hriechu, že tento Boží hlas úplne prehlušia. Iste ste už počuli alebo ste sami povedali :“Tento človek koná akoby nemal svedomia“.

No späť k Božej spravodlivosti, je to teda fakt, že väčšina z nás sa jej obáva, no najmä v spojení s posledným súdom a večným zatratením. Bojíme sa, že Boh nás na základe svojej nekonečnej spravodlivosti potrestá a hodí cez palubu. Je ale takýto náš Boh ?

Ako sme si vraveli v blogu o Jeho Láske, On taký nie je. Božia spravodlivosť totižto nie je spravodlivosťou ľudskou.

Ako by sme mohli zadefinovať ľudskú spravodlivosť ? Dať človeku to, čo si na základe spravodlivosti zaslúži. Teda dať pracujúcemu spravodlivú mzdu, dať študujúcemu študentovi dobrú známku, pochváliť doma syna alebo dcéru ak spraví niečo dobré, užitočné a pod.

Božia spravodlivosť však nie je dať človeku to, čo si na základe nej zaslúži, ale – dať človeku to, čo potrebuje. Krásne, že ? Teda Boh dáva každému to, čo potrebuje. V minulom blogu sme hovorili o tom, ako Boh ohlasuje dobrú zvesť. Hovorí: „Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok.“ Čo Ježíš ohlasuje ? Božiu spravodlivosť a lásku. Boh tu dáva človeku to, čo človek potrebuje. Slepí budú vidieť, utláčaných prepustiť na slobodu.

Kedy človek teda koná spravodlivosť podobnú tej Božskej ? Keď dáva človeku, bratovi, sestre to, čo potrebuje. Keď dáš pekné slovo, utešíš niektoho kto je v zlej nálade, keď dáš bezdomovcovi ktorý ťa prosí o jedlo niečo aby sa najedol. (Tu nemyslím peniaze, to nedávajte.) Keď pomôžeš babičke s ťažkou taškou cestou domov. Áno, aj v takýchto jednoduchých veciach sa môže skrývať Božia spravodlivosť.

Čím je teda obohatená Božia spravodlivosť ? Láskou. Aj KSN nás učí, že láska dopĺňa a prevyšuje spravodlivosť. Pretože je viac ako samotná spravodlivosť.

Treba sa teda drahí priatelia obávať Božieho súdu ? Ja som to tak okrajovo spomenul už v jednom z minulých blogov. Netreba. Ak čo i len trošku oľutuješ svoj hriech v svojom srdci, Boh Ti uteká naproti a odpúšťa Ti. Miluje Ťa, lebo Boh je Tvoj Otec.

Mnoho z nás si ani len neuvedomuje, aká je to úžasná správa. Boh je môj Otec. Jedine náš Boh nás tak miloval drahí priatelia, že zostúpil z nebies k nám na zem aby položil obetu za NAŠE HRIECHY. Nádherný, milujúci Otec. Takúto skutočnosť nepozná žiadne iné náboženstvo na svete. Žiadne náboženstvo nemôže povedať, môj Boh zostúpil ku mne na zem a položil za mňa život.

Samozrejme, Ježíš obetoval život za všetkých, nie len za nás kresťanov – aby nedošlo k nedorozumeniu .
Blog som začal písať v nočáku a lúčim sa s vami zo študentského rýchlika Humenné – Bratislava . V nočáku som zaspal a cez víkend bolo mnoho práce a nebol čas

Požehnaný čas +

Ahojte priatelia,
Tak je to opäť tu, je štvrtková noc a ja už akosi tradične sedím v nočnom vlaku. Oproti mne sedí milý starší pán s plechovkou piva v ruke. Uznávam, po týždni práce a trošku uponáhľaný z MHD mu trošku to pivko aj závidím Ale len v dobrom samozrejme.

Rozhodol som sa Vám opäť prihovoriť v túto netradičnú hodinu z tohto netradičného miesta. Prečo ? Akosi sa mi to zapáčilo. Ľudia chodia po vozni hore dole, pán s pivkom oproti ktorého som už spomínal, či ten mladík na vedľajších sedadlách, ktorý má pustenú hudbu cez slúchadlá. Sem - tam sa ozve: „prepáčte prosím, ja tu mám miestenku“ a ja sa len bojím, aby takáto veta dnes nezaznela aj smerom ku mne Áno, často cestujem bez miestenky, je to taký trošku adrenalín

Ale teraz k tomu podstatnému a teda blogu ktorým sa Vám chcem aj dnes prihovoriť. V minulej „časti“ som písal  o „škandalóznaj láske nášho Boha“ a dnes by som chcel opäť na tieto slová nadviazať. Písal som o tom, ako veľa krát my kresťania máme problém prijať a konať – žiť v tejto Láske. Ak si pozrieme písmo, dočítame sa, že s Láskou ktorú prezentoval Ježíš mal v tej dobe „problém“ hlavne židovský národ.

O tejto skutočnosti nás presvedčí aj dnešný príbeh, príbeh keď židia nevedeli uveriť vlastným očiam a ušiam. Keď Boh začal židom hovoriť o láske, no oni nepočuli a nechceli o nej počuť. Oni netúžili po Láske, po Bohu – túžili po majetkoch a služobníctve, túžili po pýche a nadčlovečenstvu, túžili po materiálnom bohatstve. No my vieme, že takýto náš Boh nie je.

Predstavme si teda dnešný príbeh, príbeh v ktorom Ježíš spraví jedno fópa za druhým.

(Ježíš) Prišiel aj do Nazareta kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal. Podali mu knihu proroka Izaiáša. Keď knihu rozvinul, našiel miesta, kde bolo napísané: "Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok."Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho. A on im začal hovoriť: "Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli." Všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst, a hovorili: "Vari to nie je Jozefov syn?" On im vravel: "Akiste mi pripomeniete príslovie: Lekár, lieč sám seba! Počuli sme, čo všetko sa stalo v Kafarnaume; urob to aj tu, vo svojej vlasti." A dodal: "Veru, hovorím vám: Ani jeden prorok nie je vzácny vo svojej vlasti. Ale vravím vám pravdu: Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone. A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman." Keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev. (Lk 4, 16 - 2

Hneď na začiatku čítame, že Ježíš už tradične vchádza do synagógy. My vieme, že Ježíš sa nezvykol v synagóge modliť, ale chodieval tam preto aby učil. Učil, znamená, že vysvetľoval písmo – starý zákon. Tak tomu bolo aj tentokrát
Tu ale veta ešte nekončí a píše sa „tu Ježíš vstal aby čítal“. Na tomto mieste nastáva prvý problém – prvé fópa. V synagóge platí pravidlo, že k čítaniu z písma sa pozýva. My však nečítame, že Ježiša pozvali prečítať z písma ale, že vstal a šiel. Predstavte si tú situáciu. V kostole si niekto dohodne, že prečíta prvé čítanie, no na omši sa postaví niekto z lavice a predbehne ho. No čo s ním ? Nuž, už keď tam stojí – tak nech číta.

Ďalej text hovorí, že mu podali knihu proroka Izaiáša. „Keď knihu rozvinul ->našiel miesta <- kde bolo napísané„ – Druhý prúser. Z nášho prekladu to síce tak nevyzerá, no niektorí teológovia tvrdia, že Ježíš tieto miesta nenašiel náhodne – on tieto riadky zámerne hľadal (až ich našiel).  Teraz opäť tá situácia – prišiel čítať a nikto ho nevolal, podali mu zvitok s knihou proroka Izaiáša a on v nej začal hľadať až „našiel miesta“ s textom ktoré chcel prečítať. V synagóge opäť tak ako u nás, vopred sa nastavuje čo sa bude čítať. Stačilo aby „lektor“ prišiel, roztiahol zvitok a od označenej časti začal čítať čítanie určené na daný deň. No Ježíš opäť porušuje pravidlá a začína hľadať. Po tom ako nájde čo hľadal, začína čítať. „"Duch Pána je nado mnou, lebo ma pomazal, aby som hlásal evanjelium chudobným. Poslal ma oznámiť zajatým, že budú prepustení, a slepým, že budú vidieť; utláčaných prepustiť na slobodu a ohlásiť Pánov milostivý rok." Potom knihu zvinul, vrátil ju sluhovi a sadol si. Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho.“ Tretí prúser. Čo sa stalo ? Ježíš nedočítal stať , sekol vetu v polovici , zvinul zvitok , vrátil ho a sadol si. „Oči všetkých v synagóge sa upreli na neho“. Tu si ja predstavujem ako všetci v synagóge vypleštene pozerajú na Ježíša a nechápu čo sa deje.
Robíš si z nás srandu ? Alebo to myslíš vážne ? Ideš čítať a nikto ťa nevolá – potom začneš čítať niečo úplne iné ako máš - no ani to nedočítaš ale sekneš to v polovici a potom si sadneš akoby sa nechumelilo. To naozaj ?

Prečo to Ježíš robí ? Predtým ako si to povieme pokračujme v čítaní.
Oči všetkých prítomných sú teda nalepené na Ježišovi, keď ten povie. "Dnes sa splnilo toto Písmo, ktoré ste práve počuli." A toto židov rozčúlilo najviac. Čo si to dovoľuje ten človek ? Čítame: „všetci mu prisviedčali a divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst“.  Všetci mu prisviedčali znamená – všetci mu oponovali. Čo to hovoríš blázon ? Ako sa splnilo písmo, to nie je pravda. Čo si to dovoľuješ ? Toto sa splní až príde Mesiáš a splní sa to tak ako je to napísané a nie tak, ako si to ty prečítal. Ďalej sa píše, kedy sa toto splní. A „divili sa milým slovám, čo vychádzali z jeho úst“. Prečo sa divili týmto milým slovám ? Práve preto, že Ježíš sekol toto čítanie v polovici.

Otvorme si teraz spolu knihu proroka Izaiáša a nájdime si text ktorý Ježíš číta v synagóge:

„Duch Pána, Jahveho, je na mne, pretože ma Pán pomazal, poslal ma hlásať radosť ubitým, obviazať zlomených srdcom, zajatcom ohlásiť slobodu a spútaným oslobodenie.
Ohlásiť rok Pánovej milosti --- a deň pomsty nášho Boha na potešenie všetkých zarmútených,
aby som dal zarmúteným Siona, aby som im dal veniec miesto popola, olej plesania namiesto smútku, rúcho radosti miesto sklesnutého ducha. I budú sa volať Duby spravodlivosti, Štep Pána na ozdobu. Vybudujú odveké sutiny, zrúcaniny predkov postavia, obnovia spustošené mestá, trosky od pokolenia do pokolenia. I vstanú cudzinci, budú pásť vaše stáda, cudzí synovia vám budú roľníkmi a vinohradníkmi.“ (Iz 61, 1-5...)

Čo teda Ježíš vynechal ? To, čo nemalo nič spoločné s Láskou. Toto pobúrilo židov, na toto čakali. No, nó čítaj , čítaj , teraz to príde - to podstatné. Pomsta, potešenie smutného Izraela, cudzinci ktorí budú pracovať na naších statkoch a my budeme pánmi nad nimi. Takto podľa nich mal vyzerať príchod Mesiáša a splnenie písma.
Preto čítame, že sa divili milým slovám ktoré vychádzali z jeho úst. On z písma vytiahol to, čo bolo Božie a nechal to, čo nepochádzalo od Boha. Povedal – toto nebude ! Predstavme si teraz toho chudáka žida, celý život čaká na príchod Mesiáša – ale nie preto, že príde Mesiáš, ale preto, že konečne mu niečo kápne, konečne bude mať majetky , konečne všetci uvidia, že on pochádza z „vyvoleného národa Izraelského“ , uvidia, že on je niečo viac. A tu zrazu príde do synagógy akýsi  človek a povie – nie, toto nebude ! Boh je láska – ber alebo nechaj tak.
A čo viac ? Aby Ježíš dokázal Lásku Boha k všetkému stvorenstvu, nie len k Izraelu ukazuje, že koná aj mimo neho. Hovorí: „Mnoho vdov bolo v Izraeli za dní Eliáša, keď sa zavrelo nebo na tri roky a šesť mesiacov a nastal veľký hlad po celej krajine. A ani k jednej z nich nebol poslaný Eliáš, iba k onej vdove do Sarepty v Sidone (Pohanke). A mnoho malomocných bolo v Izraeli za proroka Elizea, a ani jeden z nich nebol očistený, iba Sýrčan Náman.(generál nepriateľského vojska – Sýria)." Teda ukazuje, že Boh je činný aj mimo „vyvolený“ Izrael, že Boh miluje všetkých, lebo ako sme si povedali, všetci sme jeho deti. On nepreberá, miluje všetkých, všetkým uteká naproti.
No „keď to počuli, všetkých v synagóge zachvátil hnev.“ Vidíte to priatelia ? Ako krásne nám to sedí s minulým blogom. Tu sa ukáže tvoja viera, či miluješ alebo nemiluješ svojho blížneho. Milovali tí chlapi čo boli v synagóge s Ježíšom ? Nemilovali – zachvátil ich hnev po týchto slovách. Nechceli počuť tieto slová, boli im proti srsti, takto si oni Mesiášske dni nepredstavovali a o takéto ani nemali záujem.  Prv to boli teda slová lásky a potom slová, že nie sú len oni vyvolení, lebo pre Boha sme vyvolení všetci, všetci do jedného. Aj ja a moji nepriatelia a neprajníci, aj ty a tvoji nepriatelia a neprajníci.

Tu si dovolím poukázať na skutočnosť, že práve u nás Kresťanov sa to stáva. Stáva sa presne to, čo sa stalo tým chudákom židom. Myslíme si, že sme vyvolení a že máme patent na spásu. Myslíme si, že Boh koná len pri nás a ostatní sú odpísaní. To ale nie je pravda, Boh koná vo všetkých - vo všetkých svojich deťoch. Koná vo mne, v Tebe v tom jehovistovi ktorý nám zaklopal na dvere, koná aj v tej predavačke z obchodu a robotníkovi ktorý dnes kopal jamu. Lebo Všetci sme jeho deti.

Ježišu dôverujem v Teba !

Dúfam, že ani tieto riadky neurazili nikoho z Vás priatelia Ak máte nejaké výhrady, chcete niečo doplniť či podeliť sa so svojím postrehom, kľudne píšte do komentárov alebo do osobnej správy - vždy ma to veľmi poteší

Na záver – Sú 2 hodiny po polnoci a dnes slávime sviatok Sedembolestnej Panny Márie – Patrónky Slovenska. K tomuto sviatku Vám vyprosujem veľa Božích milostí a modlím sa za Vás +

Dobrý večer alebo skôr dobré ránko priatelia Sedím si v nočnom vlaku a premýšľam, že je asi vhodný čas opäť niečo napísať.

V minulom „blogu“ som sa snažil priblížiť problematiku Synoptikov, dnes sa pustíme spoločne do jedného podobenstva. Podobenstvá čítame v písme asi so všetkého najradšej, nie ? Starý zákon je na pochopenie dosť zložitý a človeku sa niekedy stane, že sa stratí vo spleti viet. Nový zákon je už o čosi zrozumiteľnejší, no aj tam sú časti, ktoré nepochopíme alebo nás nenadchnú . Nepoznám však človeka ktorého by nezaujímali podobenstvá ktoré nám hovorí samotný Ježíš. Sú to príbehy, ktoré si vieme jednoducho predstaviť, no zanechávajú v nás hlbokú stopu.

Hneď na začiatku by som Vám rád predstavil moje najobľúbenejšie podobenstvo – Podobenstvo o márnotratnom synovi. Je to podobenstvo v ktorom sa ukazuje neuveriteľná láska nášho Boha, no zároveň sa tu prezentuje aj to, ako niekedy veľmi zle túto lásku chápeme. Žiaľ aj to, ako neúprimná dokáže byť naša láska k Bohu a naším blížnym.
Aj preto toto podobenstvo vyvoláva medzi niektorými nami pobúrenie, pobúrenie nad Láskou Boha.

Na začiatku si naše podobenstvo predstavme :
„Istý človek mal dvoch synov. Mladší z nich povedal otcovi: »Otec, daj mi časť majetku, ktorá mi patrí.« A on im rozdelil majetok. O niekoľko dní si mladší syn všetko zobral, odcestoval do ďalekého kraja a tam svoj majetok hýrivým životom premárnil. Keď všetko premrhal, nastal v tej krajine veľký hlad a on začal trieť núdzu. Išiel teda a uchytil sa u istého obyvateľa tej krajiny a on ho poslal na svoje hospodárstvo svine pásť. I túžil nasýtiť sa aspoň strukmi, čo žrali svine, ale nik mu ich nedával. Vstúpil teda do seba a povedal si: »Koľko nádenníkov u môjho otca má chleba nazvyš, a ja tu hyniem od hladu. Vstanem, pôjdem k svojmu otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.« I vstal a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho. Syn mu povedal: »Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom.« Ale otec povedal svojim sluhom: »Rýchlo prineste najlepšie šaty a oblečte ho! Dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy! Priveďte vykŕmené teľa a zabite ho. Jedzme a veselo hodujme, lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.« A začali hodovať. Jeho starší syn bol práve na poli. Keď sa vracal a približoval sa k domu, počul hudbu a tanec. Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« On sa však nahneval a nechcel vojsť. Vyšiel teda otec a začal ho prosiť. Ale on odpovedal otcovi: »Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa.« On mu na to povedal: »Syn môj, ty si stále so mnou a všetko, čo ja mám, je tvoje. Ale patrilo sa hodovať a radovať sa, lebo tento tvoj brat bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa.“ (LK 15,11-32)

Krásne, že ?

Mnoho ľudí sa v tomto podobenstve zameriava na „márnotratného syna“ a opisuje jeho správanie. Ja sa snažím nazerať na všetky 3 hlavné postavy – teda na Otca a oboch synov . Skúsme to spolu

Ako sme zvyknutý, že sa nám toto podobenstvo ponúka ?
Márnotratný syn vo svojej pýche vezme od otca „časť majetku ktorá mu patrí“ a odíde z rodného domu. S týmto majetkom nakladá nie moc rozumne, pretože ten „hýrivým životom premárni“. No tak ako dnes, ani kedysi sa nedalo žiť bez peňazí a preto tento syn začína „trieť núdzu“. Aj preto odchádza pracovať na hospodárstvo, kde od hladu závidí aj sviniam ich struky. Začína si uvedomovať svoju chybu, že odišiel od Otca. Uvedomuje si , že aj „nádenníci“ u Otca sa majú lepšie ako on. Vstúpi si do svedomia a pripraví si reč ľútosti: „Otče, zhrešil som proti nebu i voči tebe. Už nie som hoden volať sa tvojím synom. Prijmi ma ako jedného zo svojich nádenníkov.“ A ako sa pripravil, tak aj šiel. ->  

Tu sa pre väčšinu z nás začne podobenstvo uzatvárať, kde si ešte povieme, že syn prišiel za otcom – ospravedlnil sa mu, otec mu odpustil a žili šťastne až kým nepomreli.
Poučenie ktoré si potom vyvodíme je to, že Boh je milujúci Otec, ktorý nám odpustí až k nemu s pokorou prídeme a ospravedlníme sa mu. Je to ale tak ?

Ja si myslím, že nie je – podobenstvo predsa pokračuje.

- >“Ešte bol ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, a bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ Pre mňa je táto veta zlomová. Prečo ? Všimnime si tú podstatnú vec. Syn do tohto okamihu nestihol povedať otcovi slová ľútosti ktoré mal pripravené. Otec ho zazrel v diaľke a „uteká“ za ním. Škandál pre žida v tom čase. Je to nedôstojné a obzvlášť pre tak vysoko postaveného človeka. Ale čo on robí ? Beží, beží synovi naproti lebo mu ho je ľúto. Hodí sa mu okolo krku a vybozkáva ho, tak ho miluje – je to jeho syn. Márnotratník doteraz nestihol povedať otcovi ani slovko, že mu je ľúto skutov ktorých sa dopustil. Taká je  veľká láska Nášho Boha.

Čo je také škandalózne pre nás veriacich na našom Bohu ? Na Bohu o ktorom vieme, že je Láska ? Paradoxne to, že odpúšťa tým, ktorých sme my už zatratili, že im odpúšťa bez toho, aby o to žiadali. On im uteká naproti, vyobíma ich a bozkáva – odpúšťa, lebo sú to jeho deti tak ako my. Stačí mu, že vidí pokoru v ich srdciach. Taký veľký je náš Boh, náš Boh ktorý je Láska

A tu nastáva situácia do ktorej sa dostáva druhý syn. Tu Pán poukazuje na nás, tých, ktorí sa snažíme dodržiavať prikázania, chodiť na sv. spoveď a pristupovať k Eucharistii. Ako sa teda stáva, že sa zachováme, keď naša viera nie je čistá ? Úprimná ? „Zavolal si jedného zo sluhov a pýtal sa, čo sa deje. Ten mu povedal: »Prišiel tvoj brat a tvoj otec zabil vykŕmené teľa, lebo sa mu vrátil zdravý.« On sa však nahneval a nechcel vojsť.“ Pozor, táto situácia môže byť nebezpečná. Otec sa naďalej raduje z príchodu „márnotratného syna“ a druhý syn začína štrajkovať. Odrazu je to on, ktorý „nechce vojsť“ do otcovho domu. Prečo ? Prečo je taký hlúpy ? Ale otec rovnako miluje aj jeho, aj jemu ide naproti a „prosí ho“ – teda aj jemu preukazuje neuveriteľnú lásku. Syn odpovedá „Už toľko rokov ti slúžim a nikdy som neprestúpil tvoj príkaz, a mne si nikdy nedal ani kozliatko, aby som sa zabavil so svojimi priateľmi. No keď prišiel tento tvoj syn, čo ti prehýril majetok s neviestkami, pre neho si zabil vykŕmené teľa“. Ako by sme to preložili ?

Bože, on ? On čo celý život sa vláčil s ľahkými ženami, on čo celý život pil, čo bil svoju ženu, čo sa nestaral o svoje deti – z neho sa tešíš, že prišiel ? Pre neho si zabil vykŕmené teľa ? Hneď si vieme spomenúť na všetky hriechy druhého človeka. A ja ? Celý život chodím do kostola, celý život dodržiavam desatoro, celý život sa spovedám a mne si ani jeden ústupok nespravil, ani raz si mi nepovedal toto si môžeš ukradnúť, tentokrát môžeš scudzoložiť, ani raz si mi to nepovedal. Ani raz si ma nepochválil, nedal si mi vyhrať v lotérii, nedal si mi veľký dom, nechal si ma pracovať celý život. Hlboká výčitka Otcovi.
Otec mu odpovedá, synu neblázni - čo to hovoríš. „Všetko, čo ja mám, je tvoje.“ Vždy si mal zabezpečenú spásu vždy som ti dal všetko čo bolo pre teba a tvoj večný život najlepšie. Veď čo viac by si chcel ako večný život ? Ale teraz prišiel tvoj BRAT, ten ktorý „bol mŕtvy, a ožil, bol stratený, a našiel sa“.

Mnohí z nás si predstavujú večný život ako akúsi divadelnú sálu. Sv. Peter asi predáva lístky Usadíme sa v tejto sále a tam nám pustia film z pekla ako trpia naši neprajníci či hriešnici ktorých sme poznali počas života. No môže sa stať, že prejdeme bránou a uvidíme, ako si Ježíš húpe na kolene najväčšieho hriešnika akého sme poznali. Nám sa vyvalia oči, ale Ježíš mi povie. Poď sem , poď na moje druhé koleno, poď a teš sa, že tento tvoj brat bol mŕtvy a ožil, že bol hriešnik, ale v hĺbke svojho srdca oľutoval. No v tom sa my sami otočíme Bohu chrbtom, tu sa ukáže pravosť našej viery , či bola len povrchná alebo bola v hĺbke nášho srdca. Ak bola naša viera nie pravá, my sami sa otočíme Bohu chrbtom, odmietneme vojsť do Nebeského kráľovstva pre našu pýchu ktorá v nás drieme, pre naše odsúdenie druhých – ktorého by sme sa mali chrániť.

Koľkokrát sme povedali na človeka ktorý nám ublížil – „Božie mlyny melú pomaly ale isto„– s výčitkou v srdci, že sa mu Boh za jeho správanie pomstí. A koľko krát sme si povedali „ Pane daj, aby sa tento človek ktorý mi ublížil raz so mnou stretol v tvojom dome - aby sme sa tam vedeli uzmieriť.“ (Ako i my odpúšťame svojím vinníkom).  Predstavme si tú situáciu, čakáš kedy sa Boh konečne pomstí na človeku, kedy nad ním vykoná podľa teba spravodlivý súd a on mu namiesto toho beží oproti, vyobjíma ho, zabije pre neho vykŕmené teľa a oslávi to, že vo svojom srdci úprimne oľutoval.

Dúfam priatelia, že som Vám priblížil a nie moc zložito ako toto podobenstvo už pár rokov chápem a prečo ho mám tak rád. Je to preto, že nehovorí o tom aký je Boh dobrý a že odpúšťa tým, ktorí ho prídu prosiť. Ale , že Boh je najlepší, úžasný, milujúci a milosrdný, ten, ktorý miluje všetkých a chce nás všetkých do poslednej ovečky vo svojom košiari. Láska akú si ani nevieme predstaviť. Netreba mu pritom veľa, chce kúsok úprimnej ľútosti v hĺbke nášho srdca. A on škandalózne uteká – Boh ktorý uteká nám všetkým naproti.
„Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom. „

Srdečné pozdravy z nočného Rýchlika R615 Bratislava - Košice  ????
PS: Ak nesúhlasíš, chceš niečo dodať alebo len tak popísať – neváhaj a ozvi sa