Som uhlík...
Malý, bezcenný, nepatrný...
Sedím si niekde medzi ostatnými uhlíkmi
v peknej, útulnej a teplej piecke...
Je mi fajn
...ale stále som len uhlík...
...ktorý patrí do pece...
...ktorý si nikto nevšimne...
...ktorý pre nikoho nič neznamená...
...ktorý nemá cenu...
Zrazu príde Niekto a povie...
"Áno, tento chcem!"
"Práve teba som si vybral!"
Ako uhlík, ktorý predtým pre nikoho nič neznamenal
som oslepený šťastím.
Vidím nádheru svojho Pána a On hoci som len uhlík,
vidí moju nádheru.
Pýta sa ma: "Chceš byť krásny?"
                      "Chceš, aby všetky pohľady patrili iba tebe?"
                      "Chceš ich oslňovať svojou krásou a čistotou?"
                      "Chceš byť mojím najvzácnejším a najdrahším
                        klenotom, ktorým sa budem všade chváliť a
                        ktorý budem strážiť ako oko v hlave?"
"Áno, chcem!"...vykríknem od radosti celý bez seba.
"Och, ako ma len mohlo postihnúť také šťastie?"...hovorím si.
Môj blažený úsmev však po chvíli vystrieda udivený výraz sklamania.
Môj Pán ku mne prichádza a v ruke drží pílu.
Veľkú, ťažkú s ostrými sivými čepeľami pripravenými
zúrivo a bez ľútosti sekať do živého.
Som úbohý, malý, čierny uhlík...
Moje oči plné strachu a bolesti sa upierajú na Pána.
Z hĺbky duše sa mi vyderie výkrik adresovaný práve Jemu.
Jediné slovo - stelesnenie bolesti, žalosti a strachu...
                                    "Prečo?"
No Pán mlčí...Jeho tvár je rovnako smutná.
Jeho láskavý pohľad mi chce dodať odvahy
no nemôže zastaviť slzy v mojich očiach.
Moja bolesť sa nedá opísať.
Pílka osekáva moje telo.
Kričím: "Dosť!"
No ona ešte zúrivejšie zatne rozbesnené zuby
do mojich žíl.
Cítim ako kúsky môjho tela postupne odpadávajú.
Hľadím na Pána, no Jeho tvár mlčí.
Výkriky, prosby, beznádej...
Ale ja stále hľadím na Neho...
Už aj ja mlčím. Nechávam pílku, aby konala svoju prácu.
Naše tiché vzájomné pohľady mi dodávajú odvahu.
Pílka brúsi, reže, páli...zatvorím oči a viac nepočúvam.
Bolesť sa začne strácať.
Otvorím oči a zbadám, že z môjho bývalého tela nezostalo nič.
Pílka leží v rohu...Zuby jej od dlhého brúsenia otupeli, skrivili sa,
už viac nado mnou nemajú moc.
Už nemajú čo sekať, pretože po mojom malom čiernom tele
neostalo ani stopy.
Pozerám sa do zrkadla a už nevidím uhlík...pretože pred
sebou vidím nádherne oslepujúci, krištáľovo čistý
                                     diamant.

Naše problémy, starosti, bolesti i trápenia...je to náš kríž, ktorý nás privádza k Bohu. Je to pílka, ktorá nás osekáva zo všetkých strán, no kým ona sa pritom celá zničí, stratí svoju ostrosť i silu, z nás vybrúsi nádherné diamanty.