Deviate prikázanie sa týka postoja srdca. V srdci sídli vôľa, inteligencia i ľudská túžba.
Dobro a zlo sídlia vo vôli osoby a úzko sa dotýka túžob.
Často sa nám stáva, že túžime iba po zdanlivom dobre!
Dobrá správe je, že aj nad najsilnejšími sklonmi možno zvíťaziť s Božou pomocou a úprimnosťou duše.

Niet nad čisté svedomie.
Vnútorné hriechy deformujú svedomie, čo sa odráža na našom živote, v prejavoch zlosti, nepokoja, v kritickom duchu, nedostatok pochopenia, lásky a stratou sily niečo robiť s týmto stavom.
Pozor na škrupule.
Potrebný je živý vzťah k viere, život sviatostný, pokora a úprimná snaha, s dôverou, že Boh sa zmiluje aj nad nami.

Zlo nie je prirodzené.
Morálne čnosti majú nesmierny význam, lebo sú stabilné dispozície vôle konať dobro.
Žiadostivosť tela mení predmet lásky -
nie je ním osoba, ale telo pohlavie.
Do popredia vstupuje len sexuálna hodnota.

Žiadostivosť tela hľadá uspokojenie tela a v pohlaví užívaním.
Vo chvíli keď ho dosiahne, končí sa vzťah k "predmetu" a zaniká záujem oň až do času, keď sa opäť vzbudí žiadostivosť.

Boh nás učí milovať všetko stvorenstvo, ktoré stvoril dobré.
Túžba nie je zlá, no samotná žiadostivosť už áno.
To len naše nezriadené túžby vedú k nesprávnemu použitiu stvorených dobier.

Krása človeka spočíva v sebaovládaní.
Čistota si vyžaduje hanblivosť, ktorá sa inak nazýva cudnosť.
Čistý človek je ten -
ktorý sa ovláda.
Vládne nad žiadostivosťou tela aj v tedy, keď sa v ňom ozýva a dožaduje uspokojenie proti tomu čo rozum pokladá za správne.
To platí za predpokladu, že rozum má v "hlave poriadok".

Každý človek je schopný sebaovládania a zdržanlivosti.
No toto nie je záležitosť jedného skutku, ale postoja ...počas celého života.