Keď počujem túto vetu, tak mi krv kypí v žilách. Naozaj. A od samého bodu varu neviem, či sa smiať, či plakať, či kričať. Koľko krát som ju počula, od puberty hádam x-krát. A stále mám taký nepreniknuteľný pocit, že to hovoria ľudia, ktorí možno boli vedení ako veriaci, sobášia (alebo budú) sa v kostole, aj ratolesti dajú pokrstiť. Ale..a teraz to podstatné ale...,
...nechcú žiť podľa Božích pravidiel. Sú príliš pohodlní. Načo chodiť do kostola? Veď pomodliť sa môžem aj doma – Boh je predsa všade. Áno moji milí, ale v kostole je Bohostánok, Boží príbytok, Boží domov. A Boh je doma. Ježiš, Syn Otca je doma – fyzicky. Môžeme k nemu ísť, pozýva nás stretnúť sa s ním a porozprávať face-to-face, prijať ho do svojho srdca. Veď je to najúžasnejšia príležitosť akú nám Boh dáva. A je to prostredníctvom tej Cirkvi, tej Učiteľky, v ktorú neveríme, nechceme veriť, ba na ktorú nadávame.
Predstavme si taký krátkozraký pohľad. U ľudí, ktorí žijú touto svojou vetou je to tak: pri slove Cirkev si predstavia čo? No kňazov. Možno pápeža. A už začnú nadávať: „kňazi nič nerobia, len berú peniaze, a kam idú všetky tie peniaze, čo berú v kostole? A čo urobila Cirkev v minulosti?“ V prvom rade je kňaz Ježišov apoštol, máme si ho vážiť nech je akýkoľvek. Musíme si uvedomiť, že kňaz však nie je Boh, je to človek, a tiež ako my všetci, môže urobiť v živote chyby. „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí (...) kameň.“ (Jn 8,7) V druhom rade, aj kňazi musia žiť, dokonca aj jesť. Kto by to povedal. A na čo idú peniaze, ktoré berú v kostole? To by naši milí „v Cirkev neveriaci“ vedeli, keby chodili do kostola. V neposlednom rade je Cirkev Božsko-ľudská ustanovizeň. Teda omylná. Za svoje minulé hriechy ako Križiacke výpravy sa Cirkev veľa krát ospravedlnila. Ale to, koľkým ľudom pomohla a zachránila ich – nielen v tomto živote, ale hlavne zachránila ich pre večný život – to už nevidíme?
Mám pocit (môj subjektívny), že sú to ľudia (alebo im podobní), ktorí čítajú kentus ako je „Novučký čas“. Tam veľmi radi a s veľkou vášňou hovoria o Cirkvi, o kňazoch. Škoda, že v tom zlom, poväčšine nepravdivom slova zmysle. Najhoršie na tom je, že škodu, ktorú spáchajú, už nenapravia – veď, kto by si to kupoval, keby to nebol ďalší „bullshit boom“. Otras, pardon, ale z týchto médií je mi na grc.
Nezabudnem, ako sa spustila vlna kritiky proti Františkovi, keď bol na Lesbose. Jasné. Dajte si to do gúgla a vyskočia vám všetky bulvárne noviny. Viete, ako sa zvyšuje najviac sledovanosť a organický „ríč“ – hnevom. Všetci komentujú, hejtujú ako zmyslov zbavení. Teraz to nehovorím s zlosťou, ale s ľútosťou. Je mi ich ľúto, a hlavne jediné, čo ostáva je modliť sa za nich a snaha o zmenu ich myslenia. A čo teda František? Šiel iba podľa Ježišovho príkladu. Pokorne, v službe druhým. Keby sme sa všetci správali podľa Ježišovho príkladu, nikto by nemusel nikam utekať, ani nič naprávať.
Táto téma, o ktorej píšem ma najviac vedela rozvášniť pri poháriku. Nie som kresťanom, na ktorého môže byť Boh hrdý, ale možno moja pokora a snaha to zlepšia. Snaha o zmenu myslenia, života, snaha o túžbu po modlitbe, po živote s Bohom – a vtedy, keď sa môj život možno bude (s Jeho pomocou a milosťou) meniť k väčšej a väčšej páčivosti Boha, budem vedieť aká je správna odpoveď, pre ľudí, ktorí vyslovia vetu: Verím v Boha, ale v Cirkev nie.  Možno ju budem vedieť, až po tomto „predživote“. Nateraz však moja reakcia znie:
My, všetci pokrstení ľudia tvoríme obrovskú Matku Cirkev. Kňazi, rehoľníci, a rehoľníčky sú špička ľadovca. Tá špička, ktorá nás vedie cestou k Bohu. No 90% sa nachádza pod povrchom. Cirkev tvorí každý jeden pokrstený človek. A Cirkev bude taká, ako sa ja a ty budeme správať. Keď neveríš v ňu, neveríš ani sám v seba. Keď jej nadávaš, nadávaš aj sám sebe. Najviac tým ubližujeme Bohu, ktorý nás stvoril z nesmiernej lásky, zo svojej podstaty, pretože on je Láska sám. Toto je moje vyjadrenie všetkým „v Cirkev neveriacim ľudom“ spojené s modlitbou: Pane, prosím Ťa za obrátenie, ktoré nie je všetko, ale je to začiatok cesty k Tebe.