Duchovné cvičenia
Druhá prosba. Meditácia o vlastných hriechoch (DC 55)
„Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.“ A znovu sa zohol a písal po zemi.“
(Jn 8, 7-8 )
Letu orla sa podobá kajúca skúsenosť Ignáca, ktorá tvorí pozadie tejto aktuálnej prosby. Ešte stále v rekonvalescencii, po výstrele z dela v Pamplone, si Ignác všíma pohromu svojho minulého života a toľkú potrebu robiť pokánie. (por. Autobiografia 9) Videnie obrazu Panny Márie s Dieťaťom mu spôsobuje odpor, doslova hnus z minulého života: „Keď som sa raz v noci zobudil, videl som celkom jasne obraz Panny Márie s Ježiškom. Keď som sa dlhý čas naň díval, dostal som nesmierne veľkú útechu a prenikla ma taká veľká ošklivosť nad celým mojím minulým životom a zvlášť nad telesne zmyselnými vecami, že sa mi zdalo, ako keby sa mi zotreli z duše všetky predstavy, ktoré som mal prv do nej vtlačené. Od tej hodiny až do augusta 1553, kedy sa práve toto píše, nikdy som ani najmenším súhlasom neprivolil k telesným veciam. Podľa tohto úsudku možno usudzovať, že to bola Božia vec, hoci ja sám by som sa neodvážil o tom čosi viac povedať, iba potvrdiť, čo bolo vyššie spomenuté. Môj brat a všetci ostatní domáci podľa zovňajška spozorovali premenu, ktorá sa odohrala v mojej duši. (Autobiografia 10)
Inšpirovaný svätými, sa mu zdá, že ani tým, že vstúpi ku kartuziánom v Seville, by „nemohol uplatňovať nenávisť, ktorú prechovával voči sebe.“ (por. Autobiografia 12) Ale pokánia idú zmeniť jeho výzor a smerujú čoraz viac k tomu, aby potešili a páčili sa Bohu. (Autobiografia 14) Na Montserrate si vykoná generálnu svätú spoveď. Urobí si ju písomne a trvá tri dni. (Autobiografia 17)
Ignác sa potom uchýlil do samoty v Manrese, kde bol vážne napádaný škrupuľami. Ignác zápasil so škrupuľami istý čas. Výsledkom tohto zápasu bola opakovaná svätá spoveď (Montserrat), pretože mu vždy zostane dojem, že niečo zabudol alebo vynechal nejaký detail. Vráti sa preto k detailnému napísaniu celého svojho hriešneho života (por. Autobiografia 22). V prvom rade dosiahne iba to, že sa oslobodí od nutkavých myšlienok, či predstáv. Ignác cíti, že aj keď sa vyspovedal, znova sa mu prinavrátili myšlienky a škrupule a týkali sa ešte jasnejších vecí. Táto skutočnosť ho veľmi zaťažovala. Nepriateľ ho chcel takto prinútiť, aby zanechal „bláznovstvo“, pre ktoré sa rozhodol. (por. Autobiografia 22, 25) Celý tento Ignácov boj – zápas mal veľkú dôležitosť pri tvorbe pravidiel pre rozlíšenie škrupuli, v ktorých uvažuje, že mať ich na nejaký čas, či obdobie, môže byť celkom užitočné. (por. DC 348 )
V nebezpečenstve smrti, tiež v Manrese, mu prichádzali na um také myšlienky, že sa považoval za spravodlivého. Ignác ich však odmietal a predstavoval si svoje hriechy. Hovorí, že tento vnútorný boj mu priniesol viac práce a námahy, než horúčka, ktorú mal. (por. Autobiografia 32) Naopak o dvanásť rokov neskoršie, znova v nebezpečenstve smrti, už sa neobáva svojich hriechov, ale cíti akýsi zmätok a bolesť, že nevyužil všetky dary od Boha. A ešte pätnásť rokov potom, keď premýšľal o zomieraní, mal takú radosť a toľkú duchovnú útechu z toho, že sa celý rozplýval v slzách. (por. Autobiografia 33)
V roku 1541, keď bol jednohlasne zvolený za generálneho predstaveného začínajúcej Spoločnosti Ježišovej, zamýšľal sa nad tým, ako by mohol uniknúť cez novú generálnu spoveď tomuto menovaniu, presvedčený o tom, že spovedník by mu v tom zabránil. Ale sa zopakovalo medzi ním a dobrým mníchom to, čo zažil Peter a Ježiš v trojitom odmietnutí a vyznaní lásky: Pas moje ovce (Jn 21, 17).
Nech je teda veľkým prínosom toto zhustené zhrnutie, aby sme ocenili hĺbku tejto jednoduchej prosby:
„Druhé je prosiť to, čo chcem: tu budem prosiť o veľkú a intenzívnu bolesť a slzy nad svojimi hriechmi.“ (DC 55)
Avšak pozor! Ponorenie sa do vlastného hriešneho života si vyžaduje veľmi pozitívnu skúsenosť Božej dobroty, aby sme zabránili padnutiu do beznádeje alebo zúfalstva, a aby sme dali mieru našim nedostatkom a chybám. Božie slnko dovoľuje vidieť kúsočky prachu!
Sv. Peter je v tomto naším vzorom, keď padne na kolená a zvolá pri neočakávanom štedrom rybolove: „Odíď odo mňa Pane, lebo som človek hriešny.“ (Lk 5, 8 ) Ignác podčiarkol citovanú dobrotu v rozhovore v predchádzajúcej meditácii. Je však vhodné, aby ju zopakoval. A okrem toho nás varuje, pretože „osobám, ktoré kráčajú z jedného ťažkého hriechu do druhého, nepriateľ zvyčajne predkladá zdanlivé rozkoše podnecujúc ich, aby si predstavovali zmyselné radosti a rozkoše, aby lepšie vydržali a rástli vo svojich nerestiach a hriechoch. V tých istých osobách však dobrý duch pôsobí opak: znepokojuje ich a spôsobuje im mravným súdom rozumu hryzenie svedomia.“ (DC 314)
Je to potrebné vidieť oslobodzujúcu silu rozpoznania vlastného hriechu: „Pretože som mlčal, chradli mi kosti a celý deň som nariekal. Vyznal som sa ti zo svojho hriechu a nezatajil som svoj priestupok. Povedal som si: „Vyznám Pánovi svoju neprávosť.“ A ty si mi odpustil zlobu môjho hriechu.“ (Ž 32, 3.5)
Ak rozpoznanie vlastného hriechu je dar, ešte viac je precítenie bolesti kvôli nemu, a čím je to intenzívnejšie, tým lepšie. Aby sme prišli až ku usmrteniu koreňa, musíme kopať až do hĺbky. Hriech sa šíri reťazovito tým, že zraňujeme alebo ubližujeme iným, ako je to v prípade Dávida, ktorý prechádza od cudzoložstva k vražde a to s veľkým pohoršením, ale tiež rastie vo vnútri tým, že sa zakoreňuje v najhlbších intímnych osobných štruktúrach. Sv. Pavol doslova kričí: „Kto ma vyslobodí z tohoto tela smrti? Veď nerobím dobro, ktoré chcem, ale robím zlo, ktoré nechcem.“ (Rim 7, 24.19)
Psychologický zákon stanovuje, že náklonnosť, či sympatia sa prikloní k tomu, čo potešuje a dôveruje postoju alebo očakávaniu, ktoré je vložené do konania (činnosti), ktoré sa premení na zvyk (prax). Keď vreckový zlodej sa tešil z ukradnutej peňaženky, zostane mu inštinktívne priľnutie k cudzím peňaženkám. Ako ho uzdraviť? Intenzívna bolesť bude odporovať neusporiadanému uspokojeniu alebo potešeniu. Ak navyše dosiahnem plakať, slzy spália korene a očistia všetko ako v novom krste. Spomeňme si na hriešnicu pre nohách Ježiša, zmáčala ich slzami a utierala ich vlasmi. Taktiež Peter sa vzďaľuje z domu Kaifáša, tým že horko plače. Ak by ten zlodej ukradnutej peňaženky zaplakal, veľmi ťažko by sa vrátil k tomu, aby to znova urobil.
Riziko tejto prosby je, ak by sme chceli prinútiť city alebo naopak, ak by sme to nedosiahli, by si niekto myslel, že sa nemodlil dobre. Pamätajme na to, že bolesť a plač, či nárek, sú darom od Boha. Meditácia berie do úvahy kvantitatívny proces (všetko) aj ošklivosť, aj zlomyseľnosť osobných hriechov. Aby sme si pomohli, Ignác nanovo navrhuje porovnanie medzi tým, kto je Boh, ktorého som urazil a kto som ja a zakončuje tým, že ďakuje Bohu za jeho trpezlivosť.
(spracované podľa Santiago Thió i de Pol SJ, „Pedir lo que quiero. Comentario de las peticiones del libro de EE de san Ignacio de Loyola“, s. 8-9)
Zdroj: http://ignacianskaspiritualita.sk/index.php/2012/04/druha-prosba-meditacia-o-vlastnych-hriechoch-dc-55/
Posledné komentáre 
Pridaj
Ignaciánska spiritualita
Duchovné cvičenia
Meditácia o vlastných hriechoch
Žena oslobodená od hriechu
Duchovné cvičenia
„Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavil ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?” Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.” A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?” Ona odpovedala: „Nik, Pane.” A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 1-11)
Prípravná modlitba je prosiť o milosť od Boha, nášho Pána, aby všetky moje úmysly, činy a skutky smerovali čisto na službu a chválu jeho božskej Velebnosti. (DC 46)
Prvá predohra. Pozostáva v živom predstavení miesta. (DC47)
Druhá predohra. Prosiť od Boha, nášho Pána, to, čo chcem a si žiadam. Prosba musí byť primeraná predloženej látke. Prosiť o vnútornú pomoc Ducha Svätého, aby mi pomohol srdce obrátiť k Bohu, aby mi otvoril duchovný zrak, aby som spoznal silu a moc hriechu, a tiež, aby mi pomohol zakúsiť Božiu dobrotu a milosrdenstvo.
Alebo. Prosiť o to, čo chcem: tu budem prosiť o veľkú a precítenú bolesť a slzy nad svojimi hriechmi. (DC 55)
Na uvažovanie: Táto evanjeliová pasáž robí narážku na realitu v okolí Ježišovho života: obrátenie niekoľkých hriešnych žien. Stretnutie s Ježišom im otvorilo novú nádej, novú radosť, nové potešenie. Ako sa už predtým stalo z mnohými hriešnikmi, ktorí ho hľadali a našli, tiež oni sa cítili znovu potešené, znovu prijaté. Udalosť, ktorou sa zaoberáme je z týchto udalostí. Sme na oslave Sviatku stánkov a Ježiš práve učí od rána v chráme. Nezostupuje do chrámu, aby sa modlil, ale aby učil. Je v postoji učiteľa, vidíme ho, že sedí a všetok ľud sa hrnie k nemu. V tom okamihu, zákonníci a farizeji mu predstavia ženu zastihnutú pri cudzoložstve. Žiadajú ho, aby povedal svoj názor a medzitým mu pripomínajú, že podľa Mojžišovho zákona musí byť ukameňovaná. Toto predpokladá, že Ježiš nie je učiteľ ktorý iba interpretuje Mojžiša, ale že on – nechá sa porozumieť , sa stavia na úroveň toho, ktorý má schopnosť vydáva zákony. Toto je veľmi dôležité, aby sme interpretovali gesto Kristovho písania po zemi, na ktoré sa ihneď naráža.
Ježiš neodpovedá, skloní sa a píše prstom po zemi. Keď stále naňho naliehali, postavil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.” A znovu sa zohol a písal po zemi.
Čo je to za gesto? Toľko krát interpretované. V istom kontexte sa zdá, že rovnako ako Zákon, ktorý sa odovzdal Mojžišovi bol napísaný pomocou Božieho prstu na skalu, tak teraz Ježiš svoj Zákon píše na zem. Ježišov zákon berie na vedomie slabosť človeka. Ponúka človekovi možnosť, aby mu bolo zmazaná jeho minulosť. Ježišov zákon je pre človeka, ktorý je pozemský a krehký. Ježiš zohnutý k zem, na ktorú píše, je celé vysvetlenie – neprišiel som na svet, aby som ho odsúdil ale, aby som ho spasil.
V udalosti môžeme zbadať ešte jeden moment: Ježiš zohnutý k zemi a žena stojac vedľa neho. Niečo podobné, čo sa prihodilo pri umývaní nôh vo večeradle. Boh sa ponižuje, aby bol človek povýšený.
Žalujúci sa postupne, jeden po druhom vytratili, počnúc staršími. V Izraeli starší znamenali alebo predstavovali tradíciu, autoritu. Pred Ježišom pomaly strácajú význam. Ich zákon bol zákon skaly. Zákon Ježiša je zákon napísaný do zeme, jeho aplikácia nie je pevná, prispôsobuje sa každému prípadu, každému človekovi. Ale zákon Ježiša pokračuje pevne pokiaľ ide o jeho učenie: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ Ježišov zákon je zákon vpísaný do srdca cez silné pôsobenie Ducha Svätého, zákon, ktorý sa vlieva do duše, keď Boh odpúšťa chyby a zabúda na hriechy.
Rozhovor. Predstavím si Krista, nášho Pána, na kríži, ako sa s ním rozprávam pýtajúc sa ho, ako sa to stalo, že on, Stvoriteľ, prišiel medzi nás a stal sa človekom, z večného života k časnej smrti a že prišiel zomrieť za moje hriechy. Takisto sa pozriem aj na seba pýtajúc sa, čo som ja urobil pre Krista a čo musím urobiť pre Krista; a tak vidiac ho pribitého na kríž budem uvažovať o tom, čo mi príde na um. (DC 53)
Rozhovor sa vlastne koná tak, ako keď sa zhovára priateľ s priateľom alebo sluha so svojím pánom; zavše prosíme o nejakú milosť, alebo sa žalujeme na seba, že sme spáchali nejaké zlo; alebo sa rozhovoríme o svojich veciach a prosíme v nich o radu. A pomodlíme sa Otčenáš. (DC 54)
Zverejnil Ján Benkovský dňa jún 1, 2010 v 1. týždeň Meditácie
Zdroj: http://ignacianskaspiritualita.sk/index.php/2010/06/zena-oslobodena-od-hriechu/
„Ježiš odišiel na Olivovú horu. Ale zavčas ráno sa vrátil do chrámu a všetok ľud sa hrnul k nemu. Sadol si a učil ich. Tu zákonníci a farizeji priviedli ženu pristihnutú pri cudzoložstve, postavil ju do prostriedku a povedali mu: „Učiteľ, túto ženu pristihli priamo pri cudzoložstve. Mojžiš nám v zákone nariadil takéto ženy ukameňovať. Čo povieš ty?” Ale to hovorili, aby ho pokúšali a mohli ho obžalovať. Ježiš sa zohol a prstom písal po zemi. Ale keď sa ho neprestávali vypytovať, vzpriamil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.” A znovu sa zohol a písal po zemi. Ako to počuli, jeden po druhom – počnúc staršími – sa vytrácali, až zostal sám so ženou, čo stála v prostriedku. Ježiš sa vzpriamil a opýtal sa jej: „Žena, kde sú? Nik ťa neodsúdil?” Ona odpovedala: „Nik, Pane.” A Ježiš jej povedal: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ (Jn 8, 1-11)
Prípravná modlitba je prosiť o milosť od Boha, nášho Pána, aby všetky moje úmysly, činy a skutky smerovali čisto na službu a chválu jeho božskej Velebnosti. (DC 46)
Prvá predohra. Pozostáva v živom predstavení miesta. (DC47)
Druhá predohra. Prosiť od Boha, nášho Pána, to, čo chcem a si žiadam. Prosba musí byť primeraná predloženej látke. Prosiť o vnútornú pomoc Ducha Svätého, aby mi pomohol srdce obrátiť k Bohu, aby mi otvoril duchovný zrak, aby som spoznal silu a moc hriechu, a tiež, aby mi pomohol zakúsiť Božiu dobrotu a milosrdenstvo.
Alebo. Prosiť o to, čo chcem: tu budem prosiť o veľkú a precítenú bolesť a slzy nad svojimi hriechmi. (DC 55)
Na uvažovanie: Táto evanjeliová pasáž robí narážku na realitu v okolí Ježišovho života: obrátenie niekoľkých hriešnych žien. Stretnutie s Ježišom im otvorilo novú nádej, novú radosť, nové potešenie. Ako sa už predtým stalo z mnohými hriešnikmi, ktorí ho hľadali a našli, tiež oni sa cítili znovu potešené, znovu prijaté. Udalosť, ktorou sa zaoberáme je z týchto udalostí. Sme na oslave Sviatku stánkov a Ježiš práve učí od rána v chráme. Nezostupuje do chrámu, aby sa modlil, ale aby učil. Je v postoji učiteľa, vidíme ho, že sedí a všetok ľud sa hrnie k nemu. V tom okamihu, zákonníci a farizeji mu predstavia ženu zastihnutú pri cudzoložstve. Žiadajú ho, aby povedal svoj názor a medzitým mu pripomínajú, že podľa Mojžišovho zákona musí byť ukameňovaná. Toto predpokladá, že Ježiš nie je učiteľ ktorý iba interpretuje Mojžiša, ale že on – nechá sa porozumieť , sa stavia na úroveň toho, ktorý má schopnosť vydáva zákony. Toto je veľmi dôležité, aby sme interpretovali gesto Kristovho písania po zemi, na ktoré sa ihneď naráža.
Ježiš neodpovedá, skloní sa a píše prstom po zemi. Keď stále naňho naliehali, postavil sa a povedal im: „Kto z vás je bez hriechu, nech prvý hodí do nej kameň.” A znovu sa zohol a písal po zemi.
Čo je to za gesto? Toľko krát interpretované. V istom kontexte sa zdá, že rovnako ako Zákon, ktorý sa odovzdal Mojžišovi bol napísaný pomocou Božieho prstu na skalu, tak teraz Ježiš svoj Zákon píše na zem. Ježišov zákon berie na vedomie slabosť človeka. Ponúka človekovi možnosť, aby mu bolo zmazaná jeho minulosť. Ježišov zákon je pre človeka, ktorý je pozemský a krehký. Ježiš zohnutý k zem, na ktorú píše, je celé vysvetlenie – neprišiel som na svet, aby som ho odsúdil ale, aby som ho spasil.
V udalosti môžeme zbadať ešte jeden moment: Ježiš zohnutý k zemi a žena stojac vedľa neho. Niečo podobné, čo sa prihodilo pri umývaní nôh vo večeradle. Boh sa ponižuje, aby bol človek povýšený.
Žalujúci sa postupne, jeden po druhom vytratili, počnúc staršími. V Izraeli starší znamenali alebo predstavovali tradíciu, autoritu. Pred Ježišom pomaly strácajú význam. Ich zákon bol zákon skaly. Zákon Ježiša je zákon napísaný do zeme, jeho aplikácia nie je pevná, prispôsobuje sa každému prípadu, každému človekovi. Ale zákon Ježiša pokračuje pevne pokiaľ ide o jeho učenie: „Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a už nehreš!“ Ježišov zákon je zákon vpísaný do srdca cez silné pôsobenie Ducha Svätého, zákon, ktorý sa vlieva do duše, keď Boh odpúšťa chyby a zabúda na hriechy.
Rozhovor. Predstavím si Krista, nášho Pána, na kríži, ako sa s ním rozprávam pýtajúc sa ho, ako sa to stalo, že on, Stvoriteľ, prišiel medzi nás a stal sa človekom, z večného života k časnej smrti a že prišiel zomrieť za moje hriechy. Takisto sa pozriem aj na seba pýtajúc sa, čo som ja urobil pre Krista a čo musím urobiť pre Krista; a tak vidiac ho pribitého na kríž budem uvažovať o tom, čo mi príde na um. (DC 53)
Rozhovor sa vlastne koná tak, ako keď sa zhovára priateľ s priateľom alebo sluha so svojím pánom; zavše prosíme o nejakú milosť, alebo sa žalujeme na seba, že sme spáchali nejaké zlo; alebo sa rozhovoríme o svojich veciach a prosíme v nich o radu. A pomodlíme sa Otčenáš. (DC 54)
Zverejnil Ján Benkovský dňa jún 1, 2010 v 1. týždeň Meditácie
Zdroj: http://ignacianskaspiritualita.sk/index.php/2010/06/zena-oslobodena-od-hriechu/
Vytrvalosť v čase neútechy
Duchovné cvičenia
Piate pravidlo: vytrvalosť v čase neútechy. (DC 318 )
„Piate pravidlo: V čase neútechy nikdy nerobiť zmenu, ale byť pevný a vytrvalý v predsavzatiach a rozhodnutí, v ktorom sa nachádzala deň pred neútechou alebo v rozhodnutí, v ktorom sa nachádzala v predchádzajúcej úteche. Lebo tak ako v úteche nás vedie a nám viac radí dobrý duch, tak v neúteche zlý duch, s ktorého radami nemôžeme nastúpiť na správnu cestu.“ (DC 318 )
V pozadí Pravidiel 5a, 6a, 7a, 8a a 9a (DC 312-322) sa zadajú byť veľké pokušenia a prejavy, ktoré Ignác začal cítiť v Manrese. Sv. Ignác ich opisuje vo svojej Autobiografii. (Autobiografia 19-21) V pokušeniach pociťoval hnutie rôznych duchov: „Hneď však po spomenutom pokušení začal som pociťovať vo svojej duši veľké premeny: niekedy som sa cítil taký suchý, že som nenachádzal nijakú útechu v modlitbe, ani v účasti na sv. omši, ani v nijakej inej pobožnosti, ktorú som si konal. Inokedy som prežíval pravý opak, a to tak prudko a náhle, že sa mi zdalo, ako by bol sňatý zo mňa všetok smútok a všetka neútecha, a ako keď si človek sníme z pleca plášť. Začal som sa obávať týchto rozličných duševných stavov, ktoré som predtým nikdy neprežíval…“ (Autobiografia 21)
Človek vždy prežíva istú tendenciu k zmene. Keď sa cíti smutný a akoby oddelený od Boha, cíti pokušenie opustiť započatú duchovnú cestu. Ignác na tento stav duše reaguje práve týmto pravidlom: „Nikdy nerobiť zmenu, ale byť pevný a vytrvalý v predsavzatiach a rozhodnutí…“, tým, že si znovu potvrdí predsavzatia a úmysly, ktoré boli múdro prijaté v pokojnom čase alebo v stave útechy.
Na túto skutočnosť reaguje aj Sväté Písmo: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mt 10, 22); „ A ktoré padlo do dobrej zeme, to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu.“ (Lk 8, 15; por. Mt 13, 20n); „Títo všetci zotrvávali jednomyseľne na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1, 14); „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2, 42; por. 13, 43); „…aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia…“ (Ef 4, 14); „Pravda, ak vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodkloniteľní od nádeje evanjelia, ktoré ste počuli a ktoré sa hlása každému stvoreniu…“ (Kol 1, 23); „Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca…“ (Hebr 3, 14); „Neboj sa toho, čo máš trpieť. Hľa, diabol niektorých z vás má uvrhnúť do väzenia, aby ste boli skúšaní; a budete desať dní v súžení. Buď verný až do smrti a dám ti veniec živote.“ (Zjv 2, 10) Božie slovo teda na viacerých miestach odkazuje na vernosť a vytrvalosť v rozhodnutiach a v predsavzatiach.
V podobnom duchu sa vyjadrujú aj viacerí svätí, učitelia Cirkvi. Napríklad sv. Hieronym hovorí: „Čnosť nie je v tom, že začneme, ale v tom, že vytrváme.“ Sv. Katarína Sienská hovorí, že „osoba natoľko slúži druhej, nakoľko ju miluje; a nie viac. Keď chýba láska, ukončuje sa služba; a láska trvá, zatiaľ čo sa človek vidí milovaný. Tak teda, láska pochádza od toho, vidieť sa milovaný; láska je to, že sa stávaš vytrvalý“. Ďalší svätec, sv. Gregor Veľký hovorí: „Tak ako Mária Magdaléna najprv hľadala a nenachádzala; vytrvala v hľadaní a preto našla. Zdalo sa, že so zdržaním sa rástli túžby, a že tieto rastúce túžby dosiahli to, že ho našla.“ Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista píše: „Začiatok každého pokušenia je nevytrvalosť duše a malá dôvera v Boha.“ (Nasledovanie Krista 1, 13)
V Rozlišovaní o chudobe sv. Ignác píše: „Charakteristikou Boha nášho Pána je byť nemenný (trvalý) a nepriateľa, premenlivý a nestály.“
V podobnom duchu píše Luis Gonçalves da Cámara: „Pre mnohých, tak z domu, ako aj znovu, vyvolala úžas (obdiv) veľká vytrvalosť – stálosť, ktorú mal náš Otec (sv. Ignác) v dosahovaní vecí, o ktorých bol presvedčený, že sa hodili k službe Boha a na duchovný úžitok blížnym. Veľa krát som rozmýšľal, že toto malo svoj pôvod v ňom, v mnohom spojení a konzultácii, ktorú mal s Bohom, skôr akoby sa rozhodol v ktorejkoľvek záležitosti; pretože postupoval ako ten, ktorý už dosiahol cieľ, ktorý mohli mať veci; a v súlade s tým, pre všetko nachádzal nezvyčajné prostriedky a veľmi rozdielne od ktorýchkoľvek iných, ktoré by nachádzal.“
„Nás Otec (Ignác) má vo zvyku byť tak vytrvalý vo všetkých veciach, ktoré podniká (uskutočňuje), že ohromí všetkých. Záležitosti (veci), ktoré mi z toho prichádzajú na um, sú: Prvá je, že veľa uvažuje o veciach, skôr než sa rozhodne. Druhá, pretože uskutočňuje okolo nich veľa modlitby a má tak Božie svetlo. Tretia, pretože žiadnu vec, ktorá sa dotýka mimoriadností, nerobí bez vypočutia mienky ostatných, ktorí sa na tom zhodujú. Zvykne tiež ustúpiť v mnohých veciach, v ktorých nemá poznanie, tým že ponúkne niektoré univerzálne body alebo úvahy.“
Dôvodom pre toho pravidlo teda je, aby bolo vedomie dobre formované, a aby prišla pravá Božia útecha, ktorá neprotirečí sebe samej. Zatiaľ čo neútecha je cieľom (zámerom) a prostriedkom nášho nepriateľa, ktorý Bohu odporuje.
(spracované podľa: Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 859-862)
Zdroj: http://ignacianskaspiritualita.sk/index.php/2012/05/piate-pravidlo-vytrvalost-v-case-neutechy-dc-318/
Piate pravidlo: vytrvalosť v čase neútechy. (DC 318 )
„Piate pravidlo: V čase neútechy nikdy nerobiť zmenu, ale byť pevný a vytrvalý v predsavzatiach a rozhodnutí, v ktorom sa nachádzala deň pred neútechou alebo v rozhodnutí, v ktorom sa nachádzala v predchádzajúcej úteche. Lebo tak ako v úteche nás vedie a nám viac radí dobrý duch, tak v neúteche zlý duch, s ktorého radami nemôžeme nastúpiť na správnu cestu.“ (DC 318 )
V pozadí Pravidiel 5a, 6a, 7a, 8a a 9a (DC 312-322) sa zadajú byť veľké pokušenia a prejavy, ktoré Ignác začal cítiť v Manrese. Sv. Ignác ich opisuje vo svojej Autobiografii. (Autobiografia 19-21) V pokušeniach pociťoval hnutie rôznych duchov: „Hneď však po spomenutom pokušení začal som pociťovať vo svojej duši veľké premeny: niekedy som sa cítil taký suchý, že som nenachádzal nijakú útechu v modlitbe, ani v účasti na sv. omši, ani v nijakej inej pobožnosti, ktorú som si konal. Inokedy som prežíval pravý opak, a to tak prudko a náhle, že sa mi zdalo, ako by bol sňatý zo mňa všetok smútok a všetka neútecha, a ako keď si človek sníme z pleca plášť. Začal som sa obávať týchto rozličných duševných stavov, ktoré som predtým nikdy neprežíval…“ (Autobiografia 21)
Človek vždy prežíva istú tendenciu k zmene. Keď sa cíti smutný a akoby oddelený od Boha, cíti pokušenie opustiť započatú duchovnú cestu. Ignác na tento stav duše reaguje práve týmto pravidlom: „Nikdy nerobiť zmenu, ale byť pevný a vytrvalý v predsavzatiach a rozhodnutí…“, tým, že si znovu potvrdí predsavzatia a úmysly, ktoré boli múdro prijaté v pokojnom čase alebo v stave útechy.
Na túto skutočnosť reaguje aj Sväté Písmo: „Všetci vás budú nenávidieť pre moje meno. Ale kto vytrvá do konca, bude spasený.“ (Mt 10, 22); „ A ktoré padlo do dobrej zeme, to sú tí, čo počúvajú slovo, zachovávajú ho v dobrom a šľachetnom srdci a s vytrvalosťou prinášajú úrodu.“ (Lk 8, 15; por. Mt 13, 20n); „Títo všetci zotrvávali jednomyseľne na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1, 14); „Vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.“ (Sk 2, 42; por. 13, 43); „…aby sme už neboli malými deťmi, ktorými sem-tam hádže a zmieta hocijaký vietor klamlivého ľudského učenia…“ (Ef 4, 14); „Pravda, ak vytrváte vo viere upevnení, stáli a neodkloniteľní od nádeje evanjelia, ktoré ste počuli a ktoré sa hlása každému stvoreniu…“ (Kol 1, 23); „Veď sme sa stali účastníkmi Krista, pravda, ak istotu, ktorú sme mali na počiatku, zachováme pevnú až do konca…“ (Hebr 3, 14); „Neboj sa toho, čo máš trpieť. Hľa, diabol niektorých z vás má uvrhnúť do väzenia, aby ste boli skúšaní; a budete desať dní v súžení. Buď verný až do smrti a dám ti veniec živote.“ (Zjv 2, 10) Božie slovo teda na viacerých miestach odkazuje na vernosť a vytrvalosť v rozhodnutiach a v predsavzatiach.
V podobnom duchu sa vyjadrujú aj viacerí svätí, učitelia Cirkvi. Napríklad sv. Hieronym hovorí: „Čnosť nie je v tom, že začneme, ale v tom, že vytrváme.“ Sv. Katarína Sienská hovorí, že „osoba natoľko slúži druhej, nakoľko ju miluje; a nie viac. Keď chýba láska, ukončuje sa služba; a láska trvá, zatiaľ čo sa človek vidí milovaný. Tak teda, láska pochádza od toho, vidieť sa milovaný; láska je to, že sa stávaš vytrvalý“. Ďalší svätec, sv. Gregor Veľký hovorí: „Tak ako Mária Magdaléna najprv hľadala a nenachádzala; vytrvala v hľadaní a preto našla. Zdalo sa, že so zdržaním sa rástli túžby, a že tieto rastúce túžby dosiahli to, že ho našla.“ Tomáš Kempenský v Nasledovaní Krista píše: „Začiatok každého pokušenia je nevytrvalosť duše a malá dôvera v Boha.“ (Nasledovanie Krista 1, 13)
V Rozlišovaní o chudobe sv. Ignác píše: „Charakteristikou Boha nášho Pána je byť nemenný (trvalý) a nepriateľa, premenlivý a nestály.“
V podobnom duchu píše Luis Gonçalves da Cámara: „Pre mnohých, tak z domu, ako aj znovu, vyvolala úžas (obdiv) veľká vytrvalosť – stálosť, ktorú mal náš Otec (sv. Ignác) v dosahovaní vecí, o ktorých bol presvedčený, že sa hodili k službe Boha a na duchovný úžitok blížnym. Veľa krát som rozmýšľal, že toto malo svoj pôvod v ňom, v mnohom spojení a konzultácii, ktorú mal s Bohom, skôr akoby sa rozhodol v ktorejkoľvek záležitosti; pretože postupoval ako ten, ktorý už dosiahol cieľ, ktorý mohli mať veci; a v súlade s tým, pre všetko nachádzal nezvyčajné prostriedky a veľmi rozdielne od ktorýchkoľvek iných, ktoré by nachádzal.“
„Nás Otec (Ignác) má vo zvyku byť tak vytrvalý vo všetkých veciach, ktoré podniká (uskutočňuje), že ohromí všetkých. Záležitosti (veci), ktoré mi z toho prichádzajú na um, sú: Prvá je, že veľa uvažuje o veciach, skôr než sa rozhodne. Druhá, pretože uskutočňuje okolo nich veľa modlitby a má tak Božie svetlo. Tretia, pretože žiadnu vec, ktorá sa dotýka mimoriadností, nerobí bez vypočutia mienky ostatných, ktorí sa na tom zhodujú. Zvykne tiež ustúpiť v mnohých veciach, v ktorých nemá poznanie, tým že ponúkne niektoré univerzálne body alebo úvahy.“
Dôvodom pre toho pravidlo teda je, aby bolo vedomie dobre formované, a aby prišla pravá Božia útecha, ktorá neprotirečí sebe samej. Zatiaľ čo neútecha je cieľom (zámerom) a prostriedkom nášho nepriateľa, ktorý Bohu odporuje.
(spracované podľa: Darío López Tejada SJ, Los Ejercicios espirituales de san Ignacio de Loyola, s. 859-862)
Zdroj: http://ignacianskaspiritualita.sk/index.php/2012/05/piate-pravidlo-vytrvalost-v-case-neutechy-dc-318/