Viem, že som to teraz poriadne prehnala, no čo už, pokúsila som sa o čierny humor. Ten čas letí. Však? Opäť je tu ten čas, kedy si spomíname na zomrelých.Možno silnejšie spomíname práve na tých, ktorí nás opustili v tento rok.
Pamätáte si ešte na chvíľu, keď ste po prvý krát vo svojom živote "zaznamenali" niečo také zvláštne ako je smrť?
Kedy ste videli človeka umierať a zúčastnili sa prvého pohrebu?
Tvrdili Vám, že je to niečo prirodzené a snažili sa Vás upokojiť, že ty máš k smrti ešte ďaleko.
Prirodzené? Prirodzené ako čo? Ako nádych. Príde v "najlepšom" a nemôžeš jej uniknúť.
Nie o tom som chcela písať.
Vďaka Bohu, viera mi verím nechýba a tak nenazerám na smrť ako na niečo najhoršie čo môže na svete byť.
Nie je mojim nepriateľom, aj keď bola by som rada, keby mala smrť aspoň toľko slušnosti a v "predstihu" sa ohlásila na "návštevu".
Keď som bola malá ...
Chodili sme s rodičmi na jeden veľmi starý cintorín.
Veľmi dávno sa tam nachádzal kláštor, ktorý je už dávno zničený, no jediné čo zostalo z tejto usadlosti bol starý cintorín.
Máme v ňom pochovaných predkov a tak sa o hroby staráme i napriek tomu, že prístup je dosť náročný.
Už ako dieťa som chcela pomáhať na tomto cintoríne a nie vždy mi to rodina dovolila.
Celý cintorín na mňa pôsobil veľmi zvláštne, nádherne hrôzostrašne.
To ticho, desilo a zároveň skrotilo každého.
Mala som obrovský rešpekt voči tomu tichu. Právo zvuku mali len veľké stromy ktorých mohutné koruny a šušťanie jesenného lístia s vetrom, vytvárali zvláštnu zvukovú akustiku.
Bola som malé dievčatko, keď som si všimla hrob, ktorý bol zarastený, bokom od ostatných hrobov.
Nechápala som. Prečo je tento hrob takto umiestnený a tak zanedbaný? Zvláštne.
Začala som ho opatrne oprašovať z lístia a všetkých nánosov.
Robila som to potajomky, lebo som sa bála, že budem vyhrešená z niečoho čo mi neprináleží.
Prišiel deň Dušičiek.
Tešila som sa na návštevu tohto hrobu. Chcela som mu dať najviac sviečok a chcela som tomu, kto v ňom leží urobiť radosť.
Nešlo mi však do hlavy, ako je možné, že tento hrob bol odsunutý.
Bol to zločinec? Vrah? Bol to zlý človek?
Rodičia sledovali moje kroky aj kroky sestry ktorá sa ku mne pridala, ako celý balíček sviečok šetríme pre tento hrob.
Mrzli nám ruky so sestrou, nebolo jednoduché s krehnutými rukami zapáliť zápalku.
Po niekoľkých pokusoch sa sviečky chytili a my sme si tak mohli nad ich plameňoch ruky ohrievať.
Prežehnali sme sa a začali sme sa obe modliť za človeka, ktorý odpočíva v hrobe.
Pristúpila k nám naša mamička a pripojila sa k modlitbe.
Deti, krásne ste mu ten hrob vyčistili.
Čo? Tak to je teda muž. Bola som veľmi rada, že tajomstvo sa poodhaľuje.
Mami, prečo ho sem pochovali?
... Nebol starý, keď zomrel. Odpovedala mamička.
Takto pochovávali samovrahov. Obesil sa.
Srdce mi zovrelo, naplnila ho hrôza a zároveň túžba mu pomôcť.
Od vtedy, som každý rok k jemu hrobu chodila a venovala mu zvláštnu pozornosť.
Keď som bola staršia a začala sa zaujímať aj o súvislosti, tak som sa odhodlala položiť si otázku obšírnejšiu:
Prečo si vlastne zobral život?
Človek čo prežil vojnu, je predsa rád, že žije.
Bolo to už dávno, nebolo jednoduché nájsť človeka, ktorý má aké také informácie, len zopár informácii a pohľad na túto tragédiu zmenil.
Bolo to krátko po vojne, keď tento muž v dobrej vôli a možno aj v naivite sa zaplietol s komunistami ...o krátky čas ho naši obeseného.
Najjednoduchšie v tom čase, keď k moci sa dostali komunisti bolo všetko ututlať hlavne keď, tento človek mal s nimi kontakt.
Našilo sa to na samovraždu.
Opustené duše, opustené hroby.
Premýšľam.
Neviem, či sa bude niekedy nikto raz za moju dušu modliť pri hrobe. Netuším.
No jedno viem s určitosťou, že:
Máme obrovskú moc tu na Zemi. Môžeme pomáhať dušiam v očistci.
Modliť sa za duše v očistci.
Máme obrovskú moc, ktorá nám je daná.
Jej účinky sú o to silnejšie, ak sme v stave milosti, t.j. bez ťažkého hriechu, zúčastníme sa sv.omše a pomodlíme sa na úmysel pápeža Františka.
Či to robím nezištne?
Nie. Nie som anjel
Pomôžem im z očistca, a oni mi tam hore dúfam budú robiť "protekciu" Sem tam na mňa dohliadnu.
To je láska, čo?
Bez orodovania to nikde nedosiahneme
nemyslíte?