Málokto je citovaný tak často a s takou láskou ako Ježíš. Ako je teda možné, že ľudia stratili zo zreteľa jeho nedualistické
posolstvo? .....
Dualistická myseľ je v podstate neschopná akceptovať ortodoxnú doktrínu Nicejského koncilu, že Ježiš je zároveň plne Boh a plne
človek. Na toto nie je naša hlava postavená! Naša dualistická myseľ potrebuje členiť a rozdeľovať, a výsledok je taký, že v Ježišovi
vidí iba Boha a v ľudských bytostiach iba ľudí, napriek tomu, že nás Biblia a mystici uisťujú o opaku. Práve o prekonanie tohto
rozdielu išlo v Božom vtelení v Krista. Dôsledky, ktoré to má pre kresťanstvo a pre jednotlivých kresťanov, sú katastrofálne.
  Zatiaľ čo o Ježišovi ako o prvom nedualistickom mysliteľovi Západu boli napísané celé knihy ..... tu vám chcem predložiť jeden
z mnohých dokladov Ježišovho učenia o kontemplácii. Ako uvidíte, niektoré z jeho najprovokatívnejších výrokov dávajú omnoho väčší
zmysel, ak ich čítame nedualistickým spôsobom, a v mnohých prípadoch im ani inak nemôžeme porozumieť.
  Manifestácia veľkého JÁ SOM v Ježišovi, toto závažné kresťanské zjavenie, bolo pre veriacich tak vzrušujúce, že zabudli na to,
že jeho novo objavené božstvo je v rovnováhe s jeho ľudskosťou, ktorú osobne a ešte dôraznejšie proklamoval. Spomeňte si na vlastne
jediný spôsob, akým o sebe Ježiš hovoril - osemdesiatsedem krát v štyroch evanjeliách použil výraz ben´ adam, syn človeka.
V hebrejských textoch Biblie neboli veľké písmena, takže pseudotitul "Syn človeka", pochádzajúci z jednej nejasnej pasáže
v Danielovi, je, ako sa domnievam, neopodstatnený. Ježiš v skutočnosti zdôrazňoval:

"Som ako vy" - smrtelník, ľudská bytosť,
obyčajný človek!

Takýmto spôsobom je to isté slovné spojenie deväťdesiattri krát použité v Ezechielovi. Prečo by sme ho mali
inak chápať, keď vychádzajú z Ježišových úst?
  Natoľko sme sa zamerali na jeho božstvo, že sme nedokázali počuť, ako sám Ježiš hrdo proklamuje svoju ľudskosť a zreteľne
na ňu kladie dôraz. Väčšina kresťanskej éry bola zaťažená herézou, ktorá je oficiálne odsúdená. Často si myslíme, že Ježíš má len
božskú prirodzenosť, a tak sa míňame s hlavným zmyslom Ježišovho príchodu. Nedokázali sme pochopiť, že v Ježišovi sú ľudskosť
a božstvo v rovnováhe, čo pravdepodobne vysvetľuje, prečo sme nedokázali spojiť božské a ľudské v sebe samých.
  Pre dualistickú myseľ platí, že pravda je buď jedno, alebo druhé - nikdy nie oboje. V dôsledku toho sa stále pokladáme
za iba ľudské bytosti, ktoré sa zúfalo snažia stať "duchovnými", zatiaľ čo

v kresťanskom zjavení ide práve o to, že už sme
duchovní /"v Bohu"/ a našim obtiažnym, a ale nevyhnutným úkolom je naučiť sa byť človekom.

Ježiš prišiel, aby pre nás vytvoril model takej úplnej integrácie /por. 1K 15,47-49/ a povedal nám, že Boh vyzerá ako on -
- pričom každý videl, že vyzerá ako obyčajný človek!
  Pre túto úlohu sme nemali správny software. Teizmus verí, že existuje niejaký Boh. Kresťanstvo verí, že Boh a ľudstvo môžu
koexistovať  na rovnakom mieste! Tieto dve koncepcie univerza sú celkom rozdielne. Podľa mojej skúsenosti sú však kresťania
väčšinou veľmi dobrými teistami, ktorí jednoducho dali svojmu Bohu meno Ježíš.    
  Je súčasťou nášho človečenstva, že sa stále cítime tak zranení, tak úbohí, tak nemilujúci, tak sebanenávidiaci a toľko
potrebujeme osvietenie. Zdá sa, že ľudia sa po storočia snažili byť duchovnými a zbožnými, zatiaľ čo naše výsledky v oblasti
elementárnej ľudskosti sú skôr poľutovaniahodné.
  Ježiš sám viedol svojich súčasníkov k pokornému a trpezlivému prístupu k tomuto delikátnemu tajomstvu svojej podstaty:

"Vy však neviete, odkiaľ prichádzam, ani kam idem." /Jn 8,14/;
"Nikto nepozná Syna, iba Otec a ani Otca nepozná nikto, iba Syn a ten, komu to chce Syn zjaviť." /Mt 11;27/

Zjavne vedel, že bude dlho trvať, než ľudia toto tajomstvo jeho božskej aj ľudskej prirodzenosti strávia, pochopia, prímu
a zrovnajú sa s tým.

"Blahoslavený si, Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach",
hovorí Petrovi /Mt 16,17/

Je to krajný paradox a každý kresťan a každá ľudská bytosť s ním deň čo deň stále znova bojuje, ako v sebe samom, tak i u Ježiša.
  Nedokázali sme toto Ježišovo tajomstvo svojou mysľou pojať, aj keď sme boli uistený, že on je "novým človekom" /Ef 2,15/,
archetypálnou postavou, ktorá v sebe všetko zmieruje a zahrňuje /Ko 1,15-20/. Smutným dôsledkom toho je, že sme nedokázali vidieť,
cítiť a celkom prijať toto tajomstvo v sebe samých ani v druhých ľuďoch. Nenechali sme Ježiša, aby nás "spasil", dalo by sa povedať.
  Je to naše tretie oko, čo nám dovoľuje pritakať nekonečnému Ježišovmu tajomstvu a nekonečnému tajomstvu, ktorým sme sami pre seba.
Je to nakoniec jedno a to isté tajomstvo.


Nahá prítomnosť
Richard Rohr

Čo vedia všetky dobré vodcovské osobnosti.

Veď synovia tohto sveta sú voči seberovným prezieravejší, než synovia svetla.      Lk 16,8

Duchovná múdrosť občas nie je v najlepšom súlade s cieľmi a zvykmi sveta. Niekedy však duchovne zameraní ľudia berú
túto pravdu až príliš vážne a myslia si, že ak chceme byť "duchovní", musíme byť naivní, brať do úvahy zložitosť sveta
sa pre nás nehodí a nemôžeme viesť druhých tak ako iní. Náboženskí vodcovia sa zároveň často snažia zaobísť sa po-
trebných kompetencií, pretože si myslia, že im ich zvláštny status akúkoľvek prípravu - či už ide o odborné znalosti
alebo o obor duchovného vedenia - robí zbytočnou.
  Skutočnosťou je, že pre skutočné vedenie neexistuje lepšie školenie ako život v nahej prítomnosti. Tam môžeme dať bokom
naše duševné konštrukcie a zvládnuť dané situácie ďaleko nápaditejšie - s jasným videním u toho, kto žije mimo svojho ega.
To je nepochybne dôvod, prečo niektorí veľkí kresťanskí mystici, napríklad Terezia z Avily, Katarina Sienská a Ignác z Loyoly boli
tiež prvotriednými vodcovskými osobnosťami, dokázali druhých motivovať a reformovať celé inštitúcie.
  Tu vám ponúkam niektoré poznatky, ktoré každý dobrý neduálny vodca pozná a riadi sa nimi, či už na pracovisku, doma alebo
v učebni.
  Dobrá vodcovská osobnosť dokáže vidieť alternatívne riešenia.
  Dobrá vodcovská osobnosť ani tak nerozkazuje a nepožaduje, ako skôr inšpiruje a ovplyvňuje.
  Dobrá vodcovská osobnosť vie, že každé jednostranné riešenie je dopredu odsúdené k zániku. Nikdy nie je konečným riešením,
znamená len jeho odloženie.
  Dobrá vodcovská osobnosť uvažuje o probléme, analyzuje ho a hľadá jeho riešenie spolu s celým týmom.
  Dobrá vodcovská osobnosť vie, že absolútnych dilem je veľmi málo. Veľa dilem umelo vytvárame, keď sa vnútorne zasekneme,
na niečo sa vnútorne fixujeme, máme strach, príliš sa identifikujeme so svojou pozíciou, potrebujeme zvíťaziť alebo nie sme ochotní
uvažovať ani o čiastočnej pravde obsiahnutej v inom názore.
  Dobrá vodcovská osobnosť sa snaží nájsť riešenie prijateľné pre väčšinu ľudí; rád dosiahne to, že sa všetci budú cítiť ako víťazi.
/To je ťažké pre tých, ktorí sami seba chápu ako významnejších, nadriadených, starších, oprávnených a spôsobilých - alebo pre tých,
ktorí ostatných príkro hodnotia./
  Dobrá vodcovská osobnosť vie, že neexistuje žiadné dokonalé riešenie. Je to lož a planá nádej, ponúkaná dualistickou mysľou,
polaritou a zmýšlaním typu "všetko, alebo nič".
  Dobrá vodcovská osobnosť vie, že zobrať si príliž rýchlo na pomoc predpisy alebo vôbec nehľadať iné riešenie je síce ľahké,
ale často je to prejav lenivosti alebo strach z prevzatia zodpovednosti.
  Dobrá vodcovská osobnosť vie, že zákon a záväzné previdla vás môžu iba informovať o tom, čo je nelegálne alebo nemorálne,
nemôžu vás však same o sebe priviesť k Bohu, pravde, dobru či kráse /Rim 3,2O a 7,7/.
  Dobrá vodcovská osobnosť vie, že ak hňeď používam zákon, môžeme takto hľadať Božiu vôľu, môže však byť za tým snaha vyhnúť
sa zodpovednosti, hľadaniu, pochybnostiam, vnútornej temnote i modlitbe, bez ktorej nemôžeme žiť vo viere, nádeji a láske.
  Dobrá vodcovská osobnosť vie, že kvalitný kompromis a zodpovedné hľadanie vzájomnej dohody neznamená zrieknuť sa základných
hodnôt, ale je veľmi často spôsobom, ako hľadáme - a nachádzame - iné hodnoty, zvlášť však vytvárania spoločenstva a spoluúčasťi
väčšieho počtu ľudí na konečnom riešení.
  Dobrá vodcovská osobnosť vie, že múdrosť je "umením možného".
Kľúčovou otázkou už nie je: "Ako to môžem vyriešiť a zmietnuť to zo stola?", ale: "Ako môže z tejto situácie vzísť dobro pre čo
najväčší počet ľudí a pre ďalšie generácie?"
  Dobrá vodcovská osobnosť sa snaží ponúkať nové a nové informácie, dovtedy kým všetké strany nenájdu spoločné riešenie.
  Dobrá vodcovská osobnosť usiluje o zvýšenie nezávislosti, otvorenosti a autonómie členov skupiny - servilná podriadenosť je
pre spoločnú prácu tak či tak na škodu.
  Dobrá vodcovská osobnosť ľuďom vysvetlí dôvody rozhodnutia a ukáže im, že toto rozhodnutie je v súlade s hodnotami,
ktoré uznávajú.
  Dobrý vodca musí jednoducho mať schopnosť nepolarizovaného myslenia a nefiltrujúceho poznávania /modlitba/, toleranciu
voči dvojznačnosti /viera/, schopnosť znášať tvorivé napätie /nádej/ a starostlivosť o druhých /láska/, aj keď mu to neprináša
žiadne osobné výhody.

Ak ste vodcovská osobnosť, či v súkromnom alebo pracovnom živote, čas od času o tomto súhrne uvažujte.
Poctivo sa pýtajte, ktoré aspekty neduálneho vodcovstva sú vašimi silnejšími stránkami,
a po niejakom čase si napíšte, v čom ste sa vďaka rastu v kontemplatívnom videní zlepšili.

voľný preklad
Richard Rohr

Láska sa najprv podobá na zrkadlo. Zen-majstri hovoria, že zrkadlo nemá nijaké Ja a nijakú pamäť. Ak sa pred zrkadlo postaví
tvár, zrkadlo odrazí tvár. Ak je pred ním stôl, ukazuje stôl. Krivý predmet ukazuje ako krivý a rovný ako rovný. Všetko je presne
také, aké to naozaj je. Zrkadlo neposudzuje, nepretláča vlastné záujmy. Ak niečo príde pred zrkadlo, zrkadlo sa tomu nebráni.
Ak sa to pohybuje ďalej, zrkadlo ho nechá ísť. Zrkadlo je samo prázdne, a preto je schopné prijať iné alebo iného. Nestavia si
žiadne podmienky, kto alebo čo môže prísť a koho alebo čo bude akceptovať. Jednoducho len odráža, čo je pred ním - nič viac a nič
menej. V tomto zmysle je zrkadlo dokonalé. Milujúce a dokonale kontemplatívne. Nesúdi, neodsudzuje, nekoná. Pripomína radu
filozofa Wittgensteina:

"Nemyslieť, vidieť!"

  Ak chceme vidieť tak, ako vidí Boh, musíme byť najprv ako zrkadlo. Ak chceme niekoho alebo niečo prijať, nemusíme
nevyhnutne sami niečím byť. Je to pravdepodobne, jediná cesta, ako sa raz bude dať dospieť k ozajstnej láske. Milovať niekoho
si vyžaduje skoro dokonalú premenu vedomia. Odkedy sa láska začala objavovať ako téma, táto transformácia sa stala cieľom
všetkých zakladateľov náboženstiev, svätcov, mystikov a gurov. Premena vedomia spočíva v tom, že sa musíme oslobodiť sami
od seba. Musíme sa zbaviť tyranie nášho posudzovania, názorov a emócií ohľadom všetkého a všetkých a dostať sa zo zajatia
"bezuzdných bánd pocitov", ktoré vo svojej poézii kritizuje aj T.S.Eliot. Musíme prestať veriť falošným subjektom, ktorými
sme my sami a ktoré majú vo zvyku považovať za objekty všetko a všetkých naokolo - vrátane Boha a vlastnej duše. /Možno práve
preto mnohí západní ľudia nenávidia sami seba a nenávidia aj svoju dušu, ktorú považujú za rozoberateľný, posudzovateľný
a vylepšovateľný objekt./
  Židovský mysliteľ Martin Buber hovoril už v prvej polovici 20. storočia, že s celou skutočnosťou sme nadviazali len vzťahy
Ja-to, pričom sme boli stvorení pre vzťah Ja-Ty. Vzťah Ja-Ty je základným postojom úcty a vzájomnosti, a len vďaka nemu
môžeme stretávať ľudí, veci a udalosti ako subjekty. Spoznávame a spoznáme len vtedy, ak sa aj sami necháme spoznať. Sme dávajúcimi len vtedy, keď môžeme byť aj prijímajúcimi; môžeme brať len tam, kde sme zároveň pripravení k odovzdanosti. Aj preto
františkánska teológia vždy nadraďovala lásku nad poznanie. Dnes však žijeme v období, keď stačí, ak sa o poznanie a o vedenie
usilujeme buď len z čistej zvedavosti alebo kvôli lepšiemu uchopeniu moci.

Vedenie a poznanie sa v rukách ľudí bez múdrosti,
bez milosrdenstva a bez schopnosti rozlišovať stalo diablom. Zo všetkého vytvárame objekty, a preto už ani ničomu nerozumieme. Zabudli sme , čo je poznanie, pretože nie sme ochotní pripustiť, aby nás Boh spoznal, "z tváre do tváre ... budem poznať
tak, ako som aj ja poznaný" /1Kor 13,12/.

Ak by sme boli v Bohu, naše Ja by prestalo byť sebacentrické a vzťahovalo by sa v prvom
rade na Boha. Falošné Ja by tak dostalo šancu na premenu. Ja, sústredené výhradne na seba a vystačujúce si samo so sebou,
musí zomrieť, aby na jeho mieste mohlo povstať nové, oslobodené Ja, ktoré bude od tej chvíle žiť, milovať a konať v Božom
duchu. Človek, ktorý pripustí, aby sa v jeho živote odohralo niečo podobné, si zaslúži pomenovanie "spirituálny".
Možno už teraz lepšie chápeme, prečo všetci svätci bez výnimky žili v sebazapieraní, v obeti, v pokore, v umŕtvovaní a v pôste,
ba dokonca prosili o skúsenosť stroskotania a odmietnutia. Nič /a už vôbec nie momentálne či prechodné nálady, pocity
a potreby/ ich nedokázali odviesť od života prameniacého v samom Strede. Ich seba-negovanie bolo neustálou výzvou pre falošné Ja.
Stratiť falošné Ja a nájsť Boha totiž znamená to isté. Nakoniec boli ničím - "s Kristom ukrytí v Bohu" /Kol 3,3/. Konečne sa
začali podobať prázdnemu zrkadlu schopnému vďaka svojej prázdnote prijímať pravdu.

prevzaté
Richard Rohr
Nahý Boh

To všetko nás postupne privádza k obrazu masky. Po latinsky sa maska povie persona a v mnohých európskych rečiach označuje
toto slovo "osobu". Môže to znamenať, že každé indivíduum je akousi maskou väčšej skutočnosti.
Pôvodne sa toto slovo vzťahovalo na divadelné masky, cez ktoré sa grécki herci prihovárali publiku /presonare znamená zvukom
prenikať cez niečo/, aby ich tak bolo lepšie počuť. Kresťanskí filozofi a teológovia používali toto slovo na odlíšenie indiví-
dua od skupiny. Každá osoba bola chápaná ako jedna z "Božích masiek"; ako dych a hlas prechádzajúci cez masku; ako obraz
nejakej väčšej pravdy.

Svoju vlastnú osobu-bytie dokážem spoznať len vtedy, ak budem rešpektovať vzťah Ja-Ty,
ktorý mi v konečnom dôsledku môže sprístupniť len Boh: ako subjekt subjektu, z tváre do tváre, ako milosrdenstvo,
ktoré odmieta súdiť alebo znevažovať iných. Ak nespoznám Boha, ak ho nebudem milovať a slúžiť mu, nikdy sa nemôžem stať
skutočnou osobou.

Toto je taká základná pravda, že ju dokonca  hneď v prvej otázke vyslovil aj náš starý a už aj staromódny
predkoncilový katechizmus.
Moja osoba ako bytie stojí v priamom spojení s Božím bytím. V prvej kapitole Biblie sa hovorí, že som bol stvorený na obraz
Boha. Moje "Ja som" je výrazom a dychom onoho večného a dokonalého "Ja som" vysloveného Stvoriteľom. Každá láska a kontemplácia
je životom vychádzajúcim z tohto bytia, z bytia, ktoré predchádza akémukoľvek konaniu a vedie ho k naplneniu. Som milovaný,
alebo - ešte lepšie - som láska ešte prv, než urobím čokoľvek správne alebo nesprávne, dôstojné alebo nedôstojné, dobré alebo zlé.
Povedané filozoficky: - ontológia /učenie o ľudskom bytí/ stojí nad morálkou. Nanešťastie , inštitucionálne kresťanstvo prenieslo
všetku váhu na morálne požiadavky, a práve preto prišlo o skutočnú silu a základ pravej morálky. Láska jednoducho znamená byť tým,
čím sme v Kristovi! Ako Boží synovia a dcéry máme jedinú objektívnu identitu - a tou je láska. Boh v Kristovi vzal na seba ľudské
telo, aby nás naučil tejto identite. Krst je teda symbolom a sviatosťou premenenia k pôvodnej pravde, ktorá sa stala telom.
Svätosť nie je ničím iným ako konaním pravdy v láske /Ef 4,15/. Ak sa chceme vrátiť ku koreňom, musíme sa naučiť existovať
ako dospelí kresťania, ktorí žijú, veria a konajú na základe toho, čím už sú v Kristovi. Hriech znamená žiť z niečoho iného:
z falošného Ja. Pravé alebo transcendentné Ja sa prebudí, keď nás láska vyvedie z falošnej sebavzťahovačnosti, čím sa naše vnútro
postaví na celkom inom základe. Byť schopný lásky znamená možno menej rásť, no o to viac prijímať. Nájsť Boha a stratiť seba
znamená to isté, pretože, ako hovorí Ján: "On v nás a my v ňom" /Jn 17, 22/. Západné náboženstvo malo vždy tendenciu objektivizovať
a kúskovať Boha /ako aj všetko ostatné!/, čo malo katastrofálne dôsledky pre kresťanstvo, pre modlitbu a aj pre úprimnú Božiu lásku.
Týmto všetkým sa usilujem povedať, že sme si zvolili veľmi nesprávnu pozíciu. Biblia to nazýva hriechom, psychológia hovorí
o inflácii ega, filozofia to formuluje ako dualizmus alebo ako individualizmus. Thomas Merton píše o falošnom živote nepravého Ja.
Hoci to znie naozaj neuveriteľne, väčšina z nás žije takto celý život! Niet divu, že láska sa stala nemožnou. Fikcia, ilúzia a lož
sa pokúšajú preniknúť do lásky a robiť dojem "morálky". Preto sa musíme vrátiť späť k stredu a tam spoznať, že sme len maskou,
fragmentom a - neuveriteľne požehnanou! - časťou celku. Je oveľa lepšie byť pravdivým fragmentom ako falošným celkom. Z takejto
pravej identity sa láska opäť stane možnou.  Vrátiť sa k tomu, čím naozaj sme, nie je teda žiadna prehnaná požiadavka, najmä ak si
uvedomíme, že je to jediné možné oslobodenie a bez neho nemôžeme urobiť nič. Nech už v našej službe alebo v našom spoločenstve
urobíme čokoľvek, ovocie to prinesie len do tej miery, do akej žijeme a konáme s ohľadom na pravdu celku. Radikálna jednota
sa prejavuje nakoniec ako najhlbšia úroveň spätosti so všetkými ostatnými osobami, udalosťami a vecami. Dnes by sme tom nazvali
solidarita alebo sympatia v zmysle spolu-utrpenia.  
prevzaté
Richarh Rohr
Nahý Boh

"Neskláňam sa ovšem, pred tými ostatnými,

(ja pridávam, aj niektorými u nás v cirkvi)
slávnymi veliteľmi a prezidentmi. Sú to veľmi podradné ľudské bytosti.
Ani o piaď lepší, než priemerní ľudia. Chlipni, nenásytný, vystrašený, úzkostlivý,
ctižiadostivý, chamtivý, ovládaný ako bábka tým, čo si o nich myslia a čo hovoria druhí ľudia,
ovládaní a zotročení túžbou po moci ... Chcete snáď, aby som ich rešpektoval?"  

Našiel som tieto vety v knihe:
"Číra radosť." Nakladateľstvo PORTÁL
Anthony de Mello