Máme tendenciu vykonštruovať "nadprirodzené" náboženstvo, vytvárať a udržiavať systém štruktúr, ktoré majú prekryť nedosta-
tok medziľudských vzťahov, "tých vzťahov, bez ktorých niet vtelenia, a bez ktorých je Boh neschopný konať."

/Max Delespesse/
Božskosť cirkvi Ježiša Krista sa môže ukázať len skrze jej ľudskosť.

"Ak táto ľudskosť zmizne pod násypom intríg, byrokracie,
pompy, blahobytu, ctižiadosti, privilégií, organizácií, kancelárií a čakární, tak božskosť cirkvi sa tým zatemní." /Max Delespesse/

Lenže my sa prostej ľudskosti bojíme, lebo práve ona robí náboženstvo reálnym a náročným. Zaoberáme sa náboženstvom
na úrovni abstraktných pojmov bez toho, aby sme nasledovali Ježišov príklad vteleného Slova. Veríme veľkej lži, že vykúpenie
sa môže uskutočniť aj bez vtelenia. Priali by sme si oslobodenie bez záväzkov, lásku a pomoc v živote bez vzťahov, víťazstvo a úspech
bez stroskotaní a slabostí. Chceme byť duchovní bez toho, aby sme boli telesní, chceme kozmické, no bojíme sa konkrétneho.
Túžime skrátka po mystickej cirkvi bez toho, aby sme sa museli popasovať s reálne existujúcim pozemským spoločenstvom.

Nahý Boh
Richard Rohr

Láska je to jediné, čo si vystačí samo so sebou. Je svojím vlastným cieľom, svojou odmenou, svojím vlastným uspokojením.
Nehľadá príčiny svojej existencie mimo seba a nemá bázeň pred ničím okrem seba. Milujem, pretože milujem. To je moja naj-
hlbšia identita, v ktorej a pre ktorú som stvorený.  Milovať ľudí "v Bohu" znamená milovať ich len pre nich samých - a nie
pre to, čo by mohli pre mňa urobiť alebo preto, aby som sa vďaka nim stal psychicky zdravší či dospel ďalej. Naše transcendentné
vedomie vníma druhú osobu ako iné Ja, ako niekoho, kto je Kristom rovnako milovaný ako ja a nie ako objekt, ktorý milos-
tivo obdarujem kresťanským dobrým skutkom. Keď som ešte nikdy nemiloval a láska ma vyčerpáva, je to pravdepodobne preto,
lebo druhých ľudí vidím ešte stále ako úlohy, povinnosti alebo ohrozenie namiesto toho, aby som v nich videl zrkadlo a výraz
môjho vlastného utrpenia a mojej vlastnej samoty. Nie sme vari my všetci výrazom a účastníkmi Božieho utrpenia a samoty?

Nahý Boh
prevzaté
Richard Rohr

SEXUALITA
Túžba po celistvosti

V západnom svete sme až donedávna hovorili o "sexuálnej revolúcii". Úprimne povedané, vôbec si nemyslím, že skutočná
sexuálna revolúcia je už za nami. V skutočnosti je ešte väčšina z nás kdesi v štádiu rebelantstva voči represívnej
a potláčanej minulosti a pochybujem, že práve toto si zaslúži pomenovanie "revolúcia". V minulosti boli kresťania
prakticky vo všetkých cirkvách obmedzovaní ohromným množstvom zákonov. Zákazy však nie sú ani veľmi poučné, ani veľmi
povzbudzujúce. To však môže byť len začiatok. Nielenže musíme vedieť, že ako ľudia sme bytosti s telom, v ktorom prebýva
duch, ale potrebujeme aj čas na reflexiu, aby sme zistili, čo vlastne táto skutočnosť znamená, a aký je jej hlbší zmysel.
Musíme sa naučiť odlišovať od seba vzory života a vzory smrti. Obávam sa, že mnohí ľudia sa nachádzajú v tesnej blízkosti
smrti a ešte sa im nepodarilo prebiť k životu.
......
Na začiatku vám chcem ponúknuť malé cvičenie. Na prvý pohľad bude možno vyzerať neprirodzene, ale dúfam že mi pomôže
objasniť moje východiská.

Ak máte trochu času, sadnite si a zostavte zoznam všetkých ľudí, ktorých by ste si vedeli
predstaviť ako svoju ženu/svojho muža; všetkých ľudí, ktorých blízkosť vyhľadávate, alebo ste vyhľadávali, pretože
z nich vyžarovala, alebo vyžaruje hlboká príťažlivosť. Môžu to byť aj muži aj ženy. O týždeň neskôr si znova sadnite
a popremýšľajte, aké vlastnosti vás na týchto ľuďoch tak veľmi fascinujú, alebo vás fascinovali. Prečo to bola práve
tá či oná osoba - a nie niekto iný? Hoci vás to bude niečo stáť, predsa sa len pokúste napísať zoznam spomínaných
vlastností. Keď zoznam dokončíte, urobte pod neho čiaru a pod Ňu napíšte - vaše vlastné meno!

Väčšina zúčastnených
pravdepodobne objaví to isté, čo som objavil aj ja /bola to pre mňa jedna zo základných duchovných skúsenosti!/:
všetky vlastnosti boli v skutočnosti zrkadlovým obrazom mojej duše. Prv než som mohol niekoho naozaj milovať, musel som
sa najprv naučiť "milovať so sebou". Len to sme schopní dávať ďalej, čo už sami v sebe kdesi máme. Všimol som si, že všetko,
čo som sa usiloval milovať kdesi mimo mňa, bolo niečo, o čom som mal už predtým v mojom vnútri istú hlbokú intuíciu.
Väčšina ľudí žije svoje sexuálne fantázie hneď aj navonok. Mali by sme sa ale naučiť najprv ich prežiť vnútri. Mali by sme
sa vydať na cestu do vnútra, aby sme zistili, kto sme a čo vlastne hľadáme.  Väčšia časť našej duše, našich myšlienok,
našich vnútorných obrazov a fantázií je spravidla obývana inými ľuďmi. Vlastnú dušu projektujeme na iných a milujeme niečo
mimo seba, namiesto toho, aby sme to najprv objavili, milovali a prijali v sebe. Tak vzniká bláznivá situácia, že existuje
množstvo ľudí, ktorí sami seba nenávidia, a zároveň sa usilujú milovať iných. Nie je to možné a nikdy to nebude fungovať!
A napriek tomu je to, podľa mňa, situácia väčšiny ľudí tohto sveta. Platí to aj pre mnohé manželstvá a rodiny, do ktorých
som mal možnosť nazrieť: dvaja ľudia, z ktorých má každý sám k seba odmietavý postoj, sa pokúšajú navzájom sa milovať.
Milujú sa, ale na úkor seba samých. Samozrejme, že to nemôže dobre skončiť. Vnútorný svet je väčší ako vonkajší.
Kým sa nezačneme cítiť dobre a doma vo vlastnom vnútornom svete, nepodarí sa nám pochopiť vlastnú sexualitu.
Sexuálne vzťahy totiž nie sú o nič viac než rituál, symbolícke konanie, ktoré sa usiluje vyjadriť vnútornú realitu.
Dôležitá je skutočnosť, nie rituál! Ak nám rituál stojí v ceste, môže sa stať, že nikdy neodhalíme realitu. "Celý" človek
je taký, v ktorom sa rituál a realita stali jedným. Vtedy naše telo hovorí pravdu našej duše. Sexualita je určite tá
najuniverzálnejšia a najfascinujúcejšia téma ľudstva. Ľudia, čo to popierajú, klamú. Preto je taká fascinujúca,
lebo sa týka toho bodu ľudskej osobnosti, kde je najväčšia pravdepodobnosť, že telo prerazí bariéru k duchu. Ide o bod,
kde dokážeme seba i iných zraniť na tom najcitlivejšom mieste, ba dokonca sa tam môžeme aj celkom zničiť. Môže sa v ňom
zhromaždiť neuveriteľne veľa pravdy a energie za predpokladu, že objavíme moc medziľudskej náklonnosti a dokážeme túto
príťažlivosť premeniť do vzájomného symbolického vzťahu - a za predpokladu, že to dokážeme urobiť takým spôsobom, ktorý si
obe osoby váži a prispieva k ich rozvoju. Toto by bola ozajstná sexuálna revolúcia! Takíto ľudia by boli naozaj schopní
ohromných vecí!
U mnohých z nás však bola sexualita tak dlho potláčaná a uzavretá v kráľovstve tieňov, že naše sexuálne vzťahy a potreby patria
k najzranenejším bodom nášho životného príbehu a našej osobnosti. Je veľmi málo ľudí schopných bez strachu a nekŕčovito
hovoriť o svojom sexuálnom živote. Pod sexualitou rozumiem predovšetkým skúsenosť, že sme izolovaní a rozdelení. Presne takúto
hlbokú samotu a odcudzenie zažívajú aj mladí ľudia v puberte: "Som na jednej strane bariéry a ty si na druhej. Neverím,
že sa nám niekedy podarí stretnúť." Pre muža v tomto štádiu je žena niečo fascinujúce, no zároveň je preň hrozbou. Rovnako
to cítia aj ženy voči mužom. Túto bariéru sa potom usilujeme prekonať rýchlym sexuálnym vzťahom, no zážitok z neho je veľmi
často vnímaný ako stroskotanie a len veľmi zriedka ako úspech. Najprv totiž musíme sami v sebe nájsť a spojiť mužské a ženské.
Ak sa žena rozhodne vojsť s mužom do slobodného vzťahu nezaťaženého strachom, musí najprv vo svojej duši objaviť mužskú stránku,
naučiť sa s ňou vychádzať a cítiť sa s ňou dobre. Mladý muž sa zasa musí spriateliť so svojou ženskou stránkou, lebo až vtedy
bude schopný skutočne milovať ženu. Nejde tu o žiaden nový objav. Všetci duchovní majstri a mystici hovorili o ceste do vlastného
vnútra. Svätá Terézia z Avily hovorí o ľudskej duši ako o hrade s mnohými komnatami, postupne vedúcimi do jeho útrob. Prvá
komnata tohto "vnútorného hradu" je komnata sebapoznania. Svätá Terézia tvrdí, že je úplne zbytočné vstupovať do ďalších
priestorov vnútorného sveta, ak sme predtým podrobne nepreskúmali a doslova neobývali prvú izbu. Sexualita však neznamená
len izolovanosť. Sexualita je vždy aj zážitkom tlaku a túžby po zjednotení. Je hlbokou túžbou po celistvosti a po stávaní
sa jedným. Lenže my sa spravidla usilujeme stať sa jedným mimo seba samých a pred tým, než sa staneme jedným sami v sebe
a sami so sebou. Vnútorný tlak a túžba po jednote patrí k podstate a ku zmyslu ľudského bytia. Všetko na nás aj v nás kričí:
"Som nekompletný! Niečo mi chýba!" Naša fascinácia inými ľuďmi a všetkým živým je vyjadrením našej závislosti na iných
a našej potreby byť s inými. Boh nás stvoril tak, aby sme pomaly prichádzali k poznaniu vlastnej neúplnosti. Preto sme vždy
znova a znova zaľúbení do rozličných vonkajších projekcií našej vlastnej duše. Dúfam, že je zrejmé, že tu pod sexualitou
chápem niečo veľmi hlboké, niečo, čo siaha oveľa ďalej, než len po genitálie, hoci sexualita sa často vníma len cez tento rozmer.
Kým nepochopíme, čo sexualita skutočne znamená, zbytočne by sme márnili čas hovorením o pohlavnom styku a o genitáliách.
Sexualita je totiž aj naša schopnosť a túžba žiť vo vzťahu. V každom ľudskom vnútri žije vášeň pre vzťah. Neustále sa obze-
ráme po zrkadlách, ktoré by nám ukázali, kto sme. Tým, čo odrážajú niektoré dôležité časti našej osoby, vyznávame: "Milujem
ťa!" Naozaj ich milujeme, no zároveň sa vždy usilujeme milovať v nich aj seba samých. Naša sexualita je umenie komunikácie
celej našej osoby, vrátane nášho tela. Je pokusom vyjadriť a "preniesť" tak naše telo ako aj našu dušu.
Kedy možno hovoriť o dobrom sexuálnom vzťahu? Povedal by som, že vtedy, keď je pravdivý, skutočný. Keď svojím telom
hovoríme presne to, čo povedať môžeme, čo môžeme povedať v úplnej slobode, čo naozaj aj povedať chceme - a za čo môžeme
prevziať zodpovednosť. Ak to tak nie je, klameme vlastným telom. Telom totiž môžeme klamať neporovnateľne viac ako len ústami!
Klamať sa však nedá bez toho, aby sme pri tom nezničili tajomstvo ľudskej osobnosti. Ak klameme, stávame sa rozorvanými
a rozpoltenými, stávame sa schizofrénnymi. Slovo diabolský pozostáva z dvoch gréckych slov a znamená poprehadzovať a porozhadzovať.
Zlo je vždy dualistické! Zlo spočíva v tom, že pripustíme vlastnú rozorvanosť v tom zmysle, že jedna časť nášho života je tu
a druhá niekde inde. Slovo symbolický je rovnako zložené z dvoch gréckych slov a znamená hádzať a dohromady.
Sexualita je vo svojej podstate nanajvýš symbolická. "Hádže dohromady" telo a ducha, čo vysvetľuje, prečo majú sexuálne symboly
nad nami takú moc a prečo už od počiatku dejín existovali vo všetkých kultúrach falické symboli a symboli plodnosti.
Preto je aj pornografia taká fascinujúca, hoci zaujíma najmä mužov /z nejakého dôvodu je mužská sexualita osobitne sústredená
na oči a na videnie/. Už len pohľad na nejaký sexuálny symbol sa človeka silno dotýka na hlbokej a ne-racionálnej moci sexuality
sa niektoré kultúry rozhodli okolo nej vytvoriť obrovské zóny tabu a udržať tak pod kontrolou jej obrovskú moc. Na jednej strane
je to úplne  pochopiteľné, no zároveň si myslím, že je načase otázka, či by takúto obrovskú energiu nebolo možné využiť aj tvorivo.
Vráťme sa naspäť k podmienkam dobrého sexuálneho vzťahu. Sexuálny vzťah je dobrý vtedy, ak je výrazom celej osoby - a nie
iba jej časti. K tomuto bodu však zvyčajne dospejeme až po sérií poloprávd a pomýlení. Väčšinou nevieme, ako a kde by sme mali
začať. Ide o nasledovné: Tajomstvo, ktoré slávime v Ježišovi, a ktoré nazývame "tajomstvo inkarnácie" alebo "Božie vtelenie",
je tým istým tajomstvom, ktoré sa musí udiať aj v každom z nás. Aj my sa musíme učiť - ako Boh! - spojiť ducha s telom.
Inkarnácia a integrácia - obe tajomstvá sú vlastne identické. Duch svätý by chcel aj v nás dosiahnuť jednotu tela a ducha.
Urobil to v Máriinom lone, keď stvoril Ježišovo telo, a presne to isté by chcel urobiť aj v nás.
Kedy sa sexuálny vzťah stáva "zlým"? Vtedy, keď si isté časti nášho života chceme ponechať pre seba a nezjednotiť ich s ostat-
nými. Môže to mať mnoho foriem. Ak sa chcem, napríklad, riadiť výlučne "hlavou" a byť "rozumný", môže to skončiť aj zle. Väčšia
časť európskych dejín vďačí za svoju podobu práve tomuto jednostrannému obdivu voči ratio. Duch izolovaný od tela však
môže byť rovnako "zlý" ako telo bez ducha. Nie som predsa iba hlava! Ale nie som iba penis, alebo vagína! Som osoba ako
celok. Moje genitálie sú na to, aby vyjadrili, kým som. Inak robím násilie sám na sebe.
Neverím na rozlišovanie medzi svätým a profánnym. Napriek tomu označujem isté veci a slová za nečisté. Podľa mňa je však
nečistá len špina. Niečo sa môže pošpiniť iba vtedy, keby sa to odštiepilo od celku. Tajomstvo inkarnácie nám hovorí, že všetko
je potenciálne sväté.  Dozvedáme sa z neho i to, že práve telo a ľudské bytie je miestom Božieho zjavenia a stretnutia s božským.
Kresťanstvo je jediné náboženstvo, ktoré verí, že Boh sa stal telom. Bohužiaľ, kresťanstvo bolo už od počiatku - a vidieť
to už v Novom zákone! - akosi zvláštne nepriateľský naladené voči telu. Nerozumiem tomu. Podľa mňa tu ide o subtílny pokus
Zlého podvodne nás odviesť od toho, čo je skutočne dobré. Nie je nič, čo by bolo samo o sebe dobré, alebo samo o sebe zlé.
Akurát cesta, na ktorú sa rozhodneme vydať, môže byť dobrá alebo zlá. Otázka znie: Kam kráčame s našou sexualitou? Čo z nej
robíme? Čo pre nás znamená? Sme na ceste dokonalejšej jednoty tela a ducha? To, čo robíme, podporuje našu schopnosť medzi-
ľudskej komunikácie, našu úctu k druhému a našu zodpovednosť voči iným? Alebo ide predovšetkým o výraz nášho egoizmu a po-
treby vlastniť?
Kresťanská tradícia definovala cudnosť z nejakého čudného dôvodu spravidla tak, akoby šlo v prvom rade o vyhýbanie sa
niečomu, o vyvarovanie sa niečoho za každú cenu. Cnosťou sme zas nazývali to, ak niekto nikdy neurobil chybu. Vidieť to,
napríklad, v prehnanom glorifikovaní panenstva v katolíckej tradícii, hoci panenstvo naozaj môže byť povolanie a dar milosti.
Bolo by možno ale oveľa múdrejšie, keby sme cnosťou nazvali to, ak niekto dokáže vyjsť zo svojej chyby, vďaka nej sa posunie
ďalej a neostane v nej visieť. Učiť sa môžeme len z vlastných chýb. Možno práve v tom sa skrýva pravý zmysel usporiadaného života.
Práve ten si zjavne vyžaduje veľkú disciplínu, mnoho pokánia, a okrem toho aj veľkú mieru úprimnosti a zraniteľnosti medzi
dvoma ľuďmi. Ak chcú dvaja ľudia ľudsky a duchovne rásť, tak práve sexualita ich môže nakoniec priviesť k dozrievaniu
a ku vzájomnej komunikácii.
Pred niekoľkými mesiacmi som navštívil svojich rodičov. Sú pôvodom nemeckí katolíci, majú približne sedemdesiat rokov
a už roky počúvajú kazety s mojimi prednáškami. Jedného večera, keď sme spolu veľmi dlho a úprimne hovorili, obidvom sa odrazu
objavili v očiach slzy. Uvedomili si, že o mnohom, čo sme spolu prerozprávali, v mladosti ani len netušili, pretože im o tom nik
nepovedal. Uvedomili si, že väčšina manželstiev ich súrodencov bolo len studené a zahorknuté existovanie vedľa seba, hoci -
zvonku videné - si ostali "verní až po hrob". Poslúchli síce zákon, no nikdy neobjavili jeho ducha. Moji rodičia vtedy veľmi osmut-
neli a mama to vyjadrila takto: "Prečo nám nikdy neohlasovali Evanjelium?" Otec na to povedal: "Nezdá sa mi, že by sme spolu
vychádzali nejako zvlášť dobre. Počas 45 rokov manželstva sme sa často a hlboko zraňovali. Nik nám však nepovedal, ako máme
spolu hovoriť a vzájomne vychádzať. Povedali nám len, že máme mať deti a máme si byť verní, kým nás smrť nerozdelí." Mojim
rodičom niekto zatajil silu Ducha a slobodu Evanjelia! Je naozaj zvláštne, že aj napriek tomu existujú ľudia, ktorým sa podarilo
dopracovať k pravej slobode. Hoci, podľa mojej skúsenosti, je ich naozaj len veľmi, veľmi málo.
Súčasná mladá generácia je, pochopiteľne, zasa v nebezpečenstve, že bude robiť chyby na druhej strane. Dnes sa nám ponúka
také obrovské množstvo možností a domnelých slobôd, že človek sa v krátkom čase môže tak roztrieštiť a opotrebovať, že nakoniec
už vôbec netuší, kto vlastne je.

Myslím, že základná pravda kresťanstva je ukrytá v tajomstve vernosti. Nikdy nepochopíme, čo znamená "verný Boh" a nikdy
ho nestretneme, ak neobjavíme aj v sebe samých schopnosť k vernosti a ak nezakúsime verné priateľstvo a lásku u iných.

Pre každého z nás je životne dôležité, aby sme sa aspoň raz v živote do niečoho vložili - inak nikdy neobjavíme hĺbku vlastnej
duše. My sa však vyhýbame ceste do vernosti a do zodpovednosti, pretože prvé, čo nás na tejto ceste postretne, je naša vlastná
temnota a neschopnosť milovať. Keď Ježiš po svojom krste odišiel do púšte, stali sa mu, podľa Markovho evanjelia, dve veci:
"stretol divé zvieratá" - to bolo prvé! - "a anjeli mu posluhovali". Každý z nás by chcel mať anjelov, ale pred šelmami v nás
máme ohromný strach! Každý úzky vzťah s iným človekom je ako zrkadlo, do ktorého sa pozeráme. Medové týždne sa rýchlo pominú
a po nich je každý blízky vzťah dôkazom, že nevieme, ako treba milovať. Najradšej by sme sa tomuto poznaniu vyhli. Máme strach
pred divými zvieratami, ktoré sa skrývajú v našom vnútri - pred našimi agresívnymi, ustráchanými, neistými stránkami, keď je zjavné,
ako veľmi nevieme milovať. Lenže anjelov môžeme stretnúť len vtedy, ak sa odvážime ukázať svojmu partnerovi naše divé zvery,
a keď zažijeme, že náš partner ich akceptuje a odpúšťa nám. Jedno bez druhého nejde! Ak chce niekto objaviť hlbokú krásu skrytú
v každom človeku, ak v ňom chce objaviť neuveriteľnú schopnosť milovať, musí sa odhodlať a vstúpiť do hlbokých a intímnych
vzťahov.
Slovo intimita pochádza z latinčiny a znamená "späť do strachu". Len ten je schopný intimity, kto dokáže prejsť mnohými bránami
strachu. A v nás je toľko strachu, že nie sme schopní milovať, alebo že nie sme hodní lásky! Naša sexualita nás možno preto
tak fascinuje a zároveň straší, lebo tušíme, že by nás mohla vyslať práve na túto cestu do intimity.  

prevzaté
Richard Rohr
Nahý Boh

Anselm Grun:

Duša hovorí v Novom zákone o "oblečení sa človeka v Boha." Tento vnútorný ľudský vzťah k Bohu je dôležitejší než
vonkajší život, on nemôže byť zničený ani ľudskými ranami.
......

Ľudia môžu zraniť naše telo. Tým sa tiež rozumie naša duša v psychologickom zmysle. Ľudia ma zraňujú psychicky,
keď ma slovne kritizujú, vydávajú ma napospas posmechu, alebo mieria na moje citlivé miesta.
  Napriek tomu pred týmito vonkajšími zraneniami, ktoré zasiahnu iba vonkajšiu oblasť, nemusím mať žiadny strach.
Omnoho viac je to Boh, ktorého by som sa mal báť a brať Ho vážne. Veď len On má moc uvrhnúť dušu do pekla.
Bázeň Božia ma má oslobodiť od strachu z ľudí. Bázeň Božia ma privádza do kontaktu s mojou dušou.
A do nej, do tej najvnútornejšej oblasti môjho "Ja", nemajú ostatní ľudia prístup. Tam nemôžu preniknúť
zraňujúce slová. Tam mi nikto nie je schopný ublížiť. Duša /psyché/ ako moje vlastné "Ja", ako vnútro človeka,
ako pravé jadro osobností, ma ochráni.

Wunibald Muller:

Verím, že sa moja duša stará o existenciu vonkajšieho kontaktu s oným Väčším, s Bohom, s Vnútorným dianím.
Popritom tuším a zakusujem spojenie s oným Božským. Je teda znovu a znovu dôležité byť v styku so svojou dušou.
Zažiť si ju ako základ - toto vedomie mi daruje istotu a stálosť.

Napadli ma veľmi významné slová C.G.Junga:

"Je veľmi málo zakúsiť, že božskou podobou najvnútornejšieho vlastníctva je vlastná duša. Krista stretli len svojím
vonkajškom, ale nikdy im nešiel v ústrety z vlastnej duše ... Pokiaľ je náboženstvo len viera a vonkajšia forma
a náboženská funkcia nie je skúsenosťou vlastnej duše, tak sa nič zásadné vlastne nestalo. Museli by ešte porozumieť,
že "mystérium magnum" /veľké tajomstvo/ nie je k dispozícií iba samo o sebe, ale sa zakladá predovšetkým tiež v ľudskej duši".

  Oboje je preto dôležité: poriadok a zakotvenie mimo seba, napr. vo vzťahoch, a usporiadanie a zakotvenie v niečom Väčšom.
Oboje sa javí ako opora, keď sa chceme vysporiadať s depresiami alebo strachom, ktoré môžeme v živote prežívať a sprostredkuje
nám tiež pocit spojenia.
  V dôsledku toho mám veľkú výhradu voči istým duchovným vodcom a guru, ktorí sa musia nastaviť ako náhrada za neuskutočnené
zakotvenie v Tajomnom, v Bohu, pretože sa u nich predpokladá, že sú zvlášť blízko Božskému, Svätému a Tajomnému,
a keď si nedajú veľký pozor, tak nakoniec tomuto kontaktu prekážajú, pričom sa sami ponúkajú ako kotviaci bod pre to Väčšie,
pre Boha. Namiesto aby sa stali potrubím pre božskú energiu, božská energia sa v nich hromadí alebo ju zadržujú.
Božská energia, ktorá nás má živiť, musí zas a znova odtekať späť k svojmu pôvodu, aby sa tak udržal božský kolobeh,
ktorý sa stará o skúsenosť spojenia s oným Tajomným. Táto skúsenosť zostáva "uväznená" u gurov, a robia sa nepostrádateľnými.
Veriaci tým síce unikne dôležitosti vlastného "Ja", súčasne sa však i tento božský kolobeh preruší, a tým takisto spojenie
s oným Božským.

prevzaté
voľný preklad
Ansel Grun

Zrelá transcedencia je skutočným "pádom do Boha" a

"podriadeniu sa Bohu"

, ako to výstižne opisuje
James Alison. Boh je do nás "vložený" a všetko, čo môžeme urobiť, je privoliť to, ako je to zrejmé
z Mariinej modlitby pri Zvestovaní a podobnej Ježišovej modlitby v Getsemanskej záhrade. Nájdeme
sa v tom, čo kresťanstvo nazýva tak "priepasťou", ako i "absolútnym základom". Je to paradox!
V Bohu nie sú žiadne protiklady.
  Keď sa tam dostaneme, skoro sa divíme, ako sme sa tam ocitli. Vieme, že sme nič neurobili,
ale ešte viac si uvedomíme, že nám niečo bolo urobené. Sme pevne a vrúcne zovretí a zároveň bezmocne
padáme do desivého tajomstva - zovretí medzi hlbokou túžbou a otázkou: "Kam ma to zanesie?"
Už mnohokrát bolo povedané, že po takejto premene má človek len zriedka pocit, že niečo našiel.
Ďaleko viac si pripadá, ako by Niekto našiel jeho!
  Zistíte, že sa vás niekto zmocnil, drží vás a miluje. Najskôr ani neviete, čo sa to vlastne deje.
Viete len to, že je to ten najúžasnejší a najneuveriteľnejší zážitok, avšak je to rozhodne skutočný zážitok.
Viete, že niekto vás "zdolal" /por. Jr 20,7-9 alebo Iz 6,4-7/. Niekto vás uchvátil a držal vás.
Prečo by sa človek inak z vlastnej vôle celkom vzdal kontroly nad sebou? Ľudia predsa, bez toho
aby si to otvorene priznali, používajú náboženstvo na to, aby získali kontrolu nad svojím životom
alebo aby prostredníctvom vlastného dobrého správania získali kontrolu nad Bohom.
  Konečne ste si dovolili vystaviť svoju identitu jedinému zrkadlu - celkom sa odovzdávate nahej prítomnosti
a úprimnej modlitbe. Stávate sa TY pred veľkým JÁ SOM. Takéto absolútne zrkadlenie vám dáva odvahu
nechať iné zrkadlá za sebou.

"Slávu od ľudí neprijímam"

povedal Ježíš.

"Ako môžete veriť vy, ktorí prijímate
slávu jedni od druhých, a nehľadáte slávu od jediného Boha?! /Jn 5, 41,44/

Od teraz už, ako povedala svätá Terézia z Avily,

"nachádzate Boha v sebe a seba v Bohu"

, čo je zistenie,
ktoré predbehne i tu najlepšiu psychológiu na svete. Pomyslite na to, koľko peňazí takto ušetríte
za psychoterapiu! /V Amerike./
   Väčšina ľudí v našej podivnej , vrtošivej kultúre žije akoby v zrkadlových sálach, a tak sú naše
identity krehké a rýchlo sa menia; potrebujeme mnoho sebapotvrdzovania. Zvlášť je to vidieť u mladých ľudí.
Ich identity sú postavené na pocitoch, náladách a myšlienkach, ktoré ľahko podliehajú akejkoľvek manipulácií
zvonku, vrátane reklám a nimi ponúkanými nepravdivými a umelými obrazmi.
  Dostali sme omnoho niečo lepšie, omnoho radostnejšie a podstatnejšie! Božia prítomnosť a viera, nádej
a láska, ktoré ju doprevádzajú, sú darom - nemáte ich vo svojej moci -, viacmenej sú darom, o ktorý môžete
a mali by ste žiadať /Lk 11,13/.
  Žiadať Boha o niečo neznamená prehovárať Boha k niečomu; znamená to prebudiť tento dar v sebe. Žiadate
len o to, čo už ste začali skusovať! Dar už bol darovaný. Je to dosť smutné a vedie to k tragickým koncom,
že väčšina ľudí nevie o tom, že tento dar už dostali. Kresťanskí učitelia prvých storočí nášho letopočtu
si boli skutočnosťou tohoto obdarovania celkom istí, rovnako ako mnohí neskorší vedci a mystici.
Avšak väčšina dnešných kresťanov ja ako obyvatelia Efezu v apoštolských dobách, ktorí naozaj povedali:  

"Ani sme len nepočuli, že jestvuje Duch Svätý."   /Sk 19,2/.

Prevzaté, voľný preklad

Jr 20,7-9
Zvábil si ma, Hospodin, a dal som sa zvábiť,
mocne si ma pritiahol k sebe a premohol si ma.
Celý deň som na posmech, každý sa mi posmieva.    
Kedykoľvek hovorím, musím kričať: Násilie a lúpež! musím volať.
Veď Hospodinovo slovo mi celý deň prináša potupu a výsmech.  
Povedal som: Nebudem ho pripomínať a nepoviem už ani slovo v jeho mene.
V srdci ma však slovo pálilo ako blčiaci oheň, zadržiavaný v mojich kostiach.
Snažil som sa ho v sebe zadržať, ale nevládal som.  

Iz6,4-7
Prahy dverí sa zachveli od hlasu volajúceho a chrám sa naplnil dymom.  
Povedal som: Beda mi, som stratený, lebo som muž s nečistými perami a bývam
medzi ľudom s nečistými perami a moje oči videli kráľa, Hospodina zástupov.  
Priletel ku mne jeden zo serafov, v ruke mal žeravý uhlík, ktorý vzal kliešťami z oltára.  
Dotkol sa mi perí a povedal:
Hľa, toto sa dotklo tvojich perí, zmizla tvoja vina a tvoj hriech je odstránený.  

Nedajte sa odradiť slovom "mystik". Je to jednoducho niekto, kto pokročil od obyčajného vieroučného systému alebo členstva
v organizácií k skutočnej vnútornej skúsenosti. Všetky duchovné tradície sa zhodujú v tom, že taký posun je možný, žiadúci
a pre každého užitočný. Vlastne sa zdá, že podľa Ježišových slov ide práve o toto! (porovnaj napr. J 10,19-3)

19 Pre tieto slová znova nastala medzi Židmi roztržka.
20 Mnohí z nich hovorili: "Je posadnutý zlým duchom a šalie: Čo ho počúvate?!"
21 Iní namietali: "To nie sú reči posadnutého zlým duchom. Vari môže zlý duch otvárať oči slepým?"
22 V Jeruzaleme boli práve sviatky Posvätenia chrámu. Bola zima.
23 Ježiš sa prechádzal v chráme v Šalamúnovom stĺporadí.
24 Obstúpili ho Židia a hovorili mu: "Dokedy nás chceš držať v neistote?! Ak si Mesiáš, povedz nám to otvorene."
25 Ježiš im odvetil: "Už som vám povedal, a neveríte. Svedčia o mne skutky, ktoré konám v mene svojho Otca,
26 ale vy neveríte, lebo nie ste z mojich oviec.
27 Moje ovce počúvajú môj hlas, ja ich poznám a ony idú za mnou.
28 Ja im dávam večný život. Nezahynú nikdy a nik mi ich nevytrhne z ruky.
29 Môj Otec, ktorý mi ich dal, je väčší od všetkých a nik ich nemôže Otcovi vytrhnúť z ruky.
30 Ja a Otec sme jedno."

  Niekto tento posun nazýva obrátením, iní mu hovoria osvietenie, premena či svätosť. Je to Pavlovo "tretie nebo",
kde "počul nevýslovné reči, ktoré človeku neslobodno vypovedať." /2 Kor 12,4/
Či si to uvedomujete alebo nie, až veľa organizovaných náboženstiev má eminentný záujem na tom, aby vás udržali v prvom
či druhom nebi, kde sa všetko dá vyjadriť známymi výrazmi a všetko sa dá považovať za isté. Ste vedení k tomu, aby ste chodili
do kostola, a my kňazi tak máme postarané o robotu.
  Obvykle za tým nie je zlý úmysel; druhých jednoducho môžete doviesť len tam, kam ste sami došli. Ako uvidíme neskôr,
tí, čo sa zmenili, menia iných. Z povrchného spôsobu, akým mnohí kňazi hovoria o tom, čo vždy ostáva tajomstvom, je jasné,
že nikdy sami nezažili tretie nebo, a nemôžu teda učiť to, čo sami nepoznajú. Teologické vzdelanie bez duchovnej skúsenosti
nevedie k životu.
  Teraz sme pripravení k tomu, aby sme si západ slnka dokázali vychutnať, bez toho aby sme ho pritom dokazovali alebo dokonca
popisovali. Jednoducho sa tým len tešíme - a omnoho viac!

Nahá prítomnosť
Richard Rohr
Voľný preklad

Jedným z výsledkov súčasnej situácie je, že opovrhujeme chudobnými, hoci by sme ich mohli charakterizovať. Prehliadame
ich, odsúvame na okraj, snažíme sa od nich držať bokom. Chudobní - dnes sú to mentálne alebo fyzicky hendikepovaní,
menšiny, utečenci, závislí, homosexuáli, väzni, každý, kto zlyhal a nenaplnil očakávania väčšiny v ekonomickom alebo
spoločenskom systéme úspechu - reprezentujú vrstvu, ktorej sa najväčšmi bojíme a ktorú sami v sebe popierame.
  Pretože sa tak veľmi bojíme neúspechu, toho, že by sme sa stali utečencami, zostali bez domova, a pretože sa bojíme
opačnej, mužskej či ženskej časti našej duše, odsúvame na okraj každého, kto predstavuje tieto popierané časti našej
duše. Nenávidíme v nich to, čo sa bojíme pripustiť sami v sebe. Držíme sa ďalej od hendikepovaných, pretože každý z nás sa
bojí svojich vlastných hendikepov. Izolujeme sa od duševne zaostalých. Sú hrozbou pre náš zdanlivo racionálny svet.
Žiaľ, obklopujeme sa svojimi vlastnými klonmi.
  Izolujeme sa od slabosti a zlomenosti, čo je pre nás strata - dokonca to môže byť strata nás samých. Jób sa stal typickým
obrazom tejto pravdy v Starom zákone. Snáď nikto to nevyjadril presnejšie ako apoštol Pavol na sklonku svojho života:

..... aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval.
Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale preja-
vuje v slabosti." A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila. Preto mám záľubu
v slabostiach, potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy so silný"

/2 Kor 12, 7-10/
Znie to ako svedectvo. Keď Cirkev zabúda na svoje vlastné evanjelium, Duch ho vyučuje v nových formách: prvým krokom
je pripustiť, že ste bezmocní. Niekedy trvá veľmi dlho, kým urobíme tento prvý krok.

prevzaté
Jób a tajomstvo utrpenia
Richard Rohr

Traja muži stáli na brehu mora a pozorovali západ slnka.
Prvý muž sa jednoducho len pozeral na západ slnka a užíval si nesmiernu krásu tohoto prírodného deja. Bol to "senzuálny" typ,
ktorý sa - rovnako ako osemdesiat percent ľudí - zaujíma len o to, čo vidi, cíti, čoho sa dotýka, čím môže pohybovať alebo inak
pracovať. Taká realita mu postačovala, pretože sa príliš nezaujímal o hlboké myšlienky, intuitívne poznávanie skutočnosti
či vyšší poriadok vecí. Pozeral sa svojím prvým okom - a bolo to tak dobré.
  Druhý muž sa pozeral na západ slnka a tešil sa z celkovej jeho krásy rovnako ako ten prvý muž. Ako všetci milovníci
logického myslenia, vedy a techniky sa radoval tiež zo svojej schopnosti porozumieť vesmíru a vysvetliť dej, ktorý pozoroval.
Myslel na to, ako hviezdy a planéty periodicky rotujú. Vďaka svojmu rozumu, poznaniu a predstavivosti pozeral sa na západ slnka
svojim druhým okom - a to bolo lepšie.
  Tretí muž poznal všetko to, čo prvý a druhý muž, a užíval si západ slnka podobne ako oni. No dokázal pokročiť od jednoduchého
pozorovania cez chápanie prírodného deja až k jeho "vychutnávaniu": stal tam plný úžasu nad mystériom, nad skrytým pradivom
súvislostí a nad veľkoleposťou, ktorá prenikala to všetko, čo sa dialo pred jeho očiami. Pozeral sa tretím okom - a to je
konečným cieľom všetkého videnia a vedenia. To bolo najlepšie.

Nahá prítomnosť
Richard Rohr
voľný preklad

Nahá prítomnosť : Úrovne vývoja
Otázka, prečo to (či je "to" už čokoľvek) niektorí ľudia "majú", keď mnoho iných to nemá, alebo sa dokonca tomu bránia,
alebo to deformujú, sa zaoberali ľudia tak rozdielni ako Jean Piaget, Lawrwnse Kohlberg, Abraham Maslow, James Fowler,
Clare Grave a Ken Wilber. Ich závery nám pripomínajú postreh Tomáša Akvinského, ktorý napísal: "Čokoľvek človek vnútorne
dostane, dostane podľa toho, ako je sám duševne uspôsobený."
 Jednoducho povedané, čokoľvek sa učíte alebo čokoľvek sa dozvedáte, bude priate na najmenej ôsmych až desiatich
úrovniach podľa vnútornej, psychologickej a duchovnej zrelosti poslucháča. Ľudia na prvej úrovni pristupujú k Biblii,
sviatostiam, kňazstvu, duchovnému vedeniu, enneagramu alebo čomukoľvek inému, čo sa im ponúka, nesprávne.
Ľudia zo siedmej až deviatej úrovne vyrobia kvalitnú limonádu aj z kyslých alebo nezrelých citrónov /aj keď nie zadarmo/.
 Obhajovať učenie cirkvi alebo propagovať Bibliu a predpokladať, že ľudia vedia všetko podstatné, akonáhle sa na tom dohodnú,
je málo. Môžete napríklad jednoducho súhlasiť s katolíckou vierou s reálnou prítomnosť Ježiša v eucharistii, a byť pritom
celkom neschopní byť sami duchom prítomní - nemáte teda žiadnu vnútornú skúsenosť a neprešli ste žiadnou vnútornou premenu.  
To isté učenie sa môže zmanipulovať či zneužiť s cieľom posilniť vlastné ego a ovládať druhých. O niečom takom pravdepodobne
Ježiš hovorí, keď v kázni na hore cituje Izaiáša /Iz 29,13/:  

   

"Pretože sa mi tento ľud chce stať blízkym iba svojimi ústami
   a ctí si ma iba svojimi perami, no jeho srdce je ďaleko odo mňa
   a jeho bázeň voči mne je naučeným ľudským príkazom,"

Tu je môj pokus o zostavenie stupnice vývoja, vychádzajúci z mnohých vývojových schém, ktoré som preštudoval.
Podľa mojich  skúseností prechádzame deviatimi úrovňami. /Nezabudnite, že ide len o učebnú pomôcku;
skutočný život je omnoho zložitejší./

   1. Som moje telo a môj sebaobraz.

Prevláda potreba bezpečia, istoty a obranných mechanizmov. Dualistické/polarizované myslenie.

   2. Som moje vonkajšie chovanie.

Potreba vyzerať navonok dobre a skrývať všetko nepriateľné pred druhými; robím to tak dobre, že nakoniec všetko
skrývané zostane skryté aj pred mnou samotným. Takýto postoj k vlastnému tieňu je bežný medzi konzervatívnymi ľuďmi.

   3. Som moje myšlienky/pocity.

Rozvoj intelektu a vôle skvalitniť myseľ a citový život aj snaha o ich skrývanie pred druhými. Nakoniec si ani ja sám
neuvedomujem ich sústredenie na seba a temnú povahu. Vzdelanie ako náhrada vnútornej zmeny je veľmi rozšírená medzi
liberálmi a vzdelanými ľuďmi. Toto štádium väčšinou opustíme po niejakom veľkom neúspechu, otrase alebo ponížení.

   4. Som moja vnútorná intuícia a poznanie pociťované mojim telom.


Toto je tak prelomové, informatívne a užitočné štádium, že mnohí sa na tejto úrovni nešťastne zaseknú.
Smerujú k individualizmu a sústredia sa na seba. Vnútorná práca sa stáva náhradou skutočného stretnutia s niečim iným.

   5. Som moje tieňové ja.

Temná noc. Keď čelím svojej surovej, neprikrášlenej, necivilizovanej podobe, moja vlastná slabosť ma zrazí na kolená.
Ak sa mi nedostane vedenie, milosť, a ak sa nemodlím, väčšinou skĺznem do niektorého predchádzajúceho štádia.
Rozhodujúci je tu čas.

   6. Som prázdny a bezmocný.

"Božia čakáreň". Temer každý pokus o záchranu vlastného ja pomocou povzneseného chovania, kvalitných psychologických metód,
pozitívnej duševnej orientácie alebo vrúcnej zbožnosti povedie k regresii. Môžete iba čakať a prosiť a dôverovať.
Tu sa učíte viere a zisťujete, že temnota je oveľa lepší učiteľ. Boh sa stane reálnym.

   7. Som omnoho viac, ako som si myslel.

Smrť nepravého ja a zrodenie pravého ja. Avšak pretože ešte nie ste doma, bude vám to najskôr pripadať ako prázdnota,
aj keď nádherná prázdnota. "Noc žiarivá", ako to nazýval Jan od Kríža.

   8. "Já a Otec sme jedno"

/Jn 10,30/
Odteraz existuje len Boh, alebo ako to hovorí Tereza: "Poznávam Boha v sebe a seba v Bohu."
Všetko ostatné vnímam iba ako vlastníctvo pominuteľného ega a nepotrebujem to chrániť, zviditelniť či komukoľvek dokazovať.

   9. Som ten, ktorý som -

"jednoducho ja". Ja bez príkras; byť človekom stačí. Bez kozmetických úprav sa zaobídeme.  Je to tá najradikálnejšia
kritika náboženstva, pretože teraz viete, že náboženstvo je iba prst ukazujúci na mesiac, nie však mesiac samotný.
Vôbec nepotrebujem, aby som budil nejaký dojem, dôležité je, kto skutočne som. Celkové odpútanie sa od svojho sebaobrazu,
žijete teraz Božiu predstavu o sebe samom, ktorá zahŕňa a s láskou prijíma dobré aj zlé. Pokoj a sloboda svätých.
Úplná nedualita.

Je veľmi dôležité dosiahnuť to, aby sa ľudia stále prehlbovali vo viere, lebo vieme, že tak dostanú všetky potrebné
informácie a získajú skúsenosti primerané svojej úrovni.

Prevzaté
Nahá prítomnosť
voľný preklad