V klasických príbehoch o spáse, muži tradične prechádzajú niekoľkými stupňami vedomia:
od 1./ jednoduchého stupňa cez
  2./ hlbšie vedomie až k
  3./ osvieteniu.
Existujú omnoho jemnejšie rozdiely medzi týmito stupňami ....
... rady zenových učiteľov, ktorí hovoria, že je potrebné začať pri " sedliackom "rozume, potom premýšľať,
študovať, čakať, bojovať a hľadať, ako by to všetko záležalo na nás, a to vás privedie späť k "sedliackemu" rozumu.
Na ten ale budete pozerať celkom iným spôsobom, ktorý vôbec nie je sedliackym rozumom. Niektorí ho nazývajú osvietenie.
 Puer, alebo neiniciovaný muž, začína svoju cestu u jednoduchého stupňa vedomia. Všetko je báječné a pravdivé,
čierne a biele, naplnené tajomstvom a významom, ktorý sa skrýva hneď pod povrchom. Sme skutočne veriaci do svojich
zhruba siedmich alebo ôsmich rokov, i keď si niekto toto jednoduché vedomie zachová omnoho dlhšie. Je to tá nevinnosť
/"nezranenosť"/, ktorú si mnoho ľudí v chránených rodinách a v nekomplikovaných spoločenstvách snaží udržať väčšinu
svojho života. Je naivná, a asi pre dlhé zotrvávanie v nej nebezpečná, ale vyznačuje sa bohatým vnútorným životom
príbehov a významov a tiež jasnými odkazmi, ktoré ľuďom umožňujú prechádzať životnými ťažkosťami bez následkov.
Jednoducho idú dovnútra, nájdu svoj transcedentný ciel a rýchle prekonávajú všetku nespravodlivosť, rozpory a utrpenie
omnoho ľahšie. Je to ta známa Božia terapia, ktorá doprevádza ľudské tvory životom už od počiatku všetkých dôb.
Hovorí sa tomu celkom jednoducho viera. A funguje to lepšie ako čokoľvek iné. Sú to Adam a Eva v raji, ktorí sú zajedno
spolu, so zvieratami, s celým stvorením, s Bohom.

 Ale aby sme mohli napísať pokračovanie Biblie, musíme z raja preč. Vždy musíme "jesť jablka zo stromu poznania dobra a zla"
a dostávať sa k hlbšiemu vedomiu. Stávame sa vzdelanými, začíname premýšľať, riadiť veci a dostávať udalosti okolo seba
pod kontrolu. Stáva sa z nás spletenec rozporov, názorov, užitočných popretí a tvrdení. Vieme, že odpovede na naše otázky
sú neznámo kde. Stále čakáme, že sa niekto objaví, čítame knihy, sedíme na zadku s dočasným pocitom istoty, kým na nás
nezaútočí ďalší pocit úzkosti.
.......
Je to moderný vzdelaný liberálni intelektuál, ktorý hľadá konečnú pravdu v pocitoch, vysvetleniach  a politickej korektnosti.
Vo sfére hlbšieho vedomia toho vieme príliš než aby sme sa mohli vrátiť do raja, ktorého vchod a cestu späť k stromu života
strážia cherubíni s ohnivými mečmi /viď Gn 3,24/.
 Mnohým mužom však to, že sú fascinovaní komplexným vedomím, natrvalo znemožní z neho vystúpiť. A to je príčina strachu
moderných mužov a aj ich bremeno. Stále sa snažia všetko premyslieť a domyslieť svojim malým rozumom, malým srdcom.
Potrebujú sa dostať tam, kde ich logika a postupy zlyhajú. Väčšina ľudí zo západnej civilizácie je uväznená v pasci
komplexného vedomia a stále znovu chodia pre vodu k rovnakým studniam: rozumu, poriadku, ovládaniu a moci. Je to dobré,
potrebné a predvidateľné. Musíme tým prejsť, i ja si to dobre pamätám. Bohužiaľ neexistuje žiadny priami let k osvieteniu
a spáse. To je ilúzia fundamentalizmu vo všetkých jeho formách. Nikdy nemusíme opustiť tu záhradu. Problém je ale v tom,
že potom nedôjde ku skutočnej premene, ani ku spáse! Nemôžete byť spasení, dokiaľ nepadnete, a oni nie sú ochotní pripustiť si,
skúsenosť pádu. Je to klasická chyba tak zvaného "farizeja", ktorý nikdy nerobí nič zlé.
 Bez tohoto bolestného druhého stupňa neexistuje žiadna túžba, žiadna vnútorná sloboda, žiadne ozajstné porozumenie daru,
ktorý sme dostali. Obvykle sa hrdina nedostane k stupňu osvietenia, dokiaľ neutrpel mnoho zranení a neprešiel mnohými
sklamaniami a paradoxmi. Práve boj s temnotou a zármutkom posiluje a učí mužskú dušu. Fyzicky prežíva onú temnotu v podobe
bolesti a handicapu ako Jakub svoje zranenie /Gn 32, 26/. Intelektuálne sa temnota a absurdita vecí odráža v rébusoch, koánoch
a dilematoch, rovnako ako v hádankách sfing a "ne-odpovediach" zenových učiteľov. Som presvedčený, že mnoho z toho, čo kázal
Ježiš na hore, má rovnaký základ, ale západná cirkev nemá dosť trpezlivosti s touto jeho múdrosťou vyjadrenou v paradoxoch,
ktoré pochádzajú z tretieho stupňa vedomia - z osvietenia. Som, sám kňaz, presvedčený, že mnoho cirkevných mysliteľov a vodcov
je doposiaľ vo sfére komplexného vedomia a že niektorí neo-konzervatívci ostávajú plný obáv v prvom stupni a nazývajú ho svätosť.
Pokiaľ sme ochotní dať sa viesť, pokiaľ je naše ja ochotné prijať utrpenie, sme všetci vedení ku spáse. V skutočnosti si nemôže
človek sám zvoliť, že bude osvietený, alebo sa pre to rozhodnúť. Ešte nevie, čo to vôbec osvietenie je! Všetko, čo pre to môže
sám urobiť, je len byť na to pripravený. Veď život sám je v skutočnosti hlavne pripravovanie sa, prispôsobovanie, precitnutie.
Všimnite si, koľko Ježišových podobenstiev sa dotýka pripravenosti a bdelosti. Najľahšou náhradou je samozrejme náboženstvo.
Ponúka jednoznačné odpovede a veľmi ľahkú istotu o minulosti i budúcnosti, namiesto obyčajného plne prítomného bytia.
I keď to znie zvláštne, istitucionalizované náboženstvo sa bežne vyhýba skutočnému osvieteniu. Na začiatku je totiž najskôr
vnímané ako umieranie a väčšina ľudí nie je na umieranie dobre pripravená. Iniciácia je vždy príprava na umieranie.

 Osvietenie sa týka skôr "ne-vedenia" a "ne-učenia" než učenia. Je to akási druhá, ale dobrovoľne zvolená naivita,
ktorá sa nesnaží zabudnúť na všetky existujúce rozpory a zložitosti. Osvietenie znamená skôr odovzdanie sa, než prichádzanie
k záverom; skôr dôveru než rozhodovanie a predovšetkým je to zdarma ponúkaná milosť, za ktorú môžeme len ďakovať.
Nemôžete byť osvietení pomocou nejakého programu, rituálu alebo morálky. A práve toto leží pánbožkárom v žalúdku.
Ale ako hovorí Ježiš, vietor vanie, kam chce /Jan 3,8/.
Jediné, čo môžete urobiť, je zostať na ceste, načúvať tomu, čo nás učí, vnímať tak jej agóniu, ako aj jej extázu a usilovať
o dar zo všetkých darov najvzácnejší a najdôležitejší - pravú otvorenosť, ktorú Ježiš nazýva viera. Všetko, čo v skutočnosti
môžeme robiť, je zabrániť nášmu ja, aby neprekážalo /v mytológiach sa to zvyčajne symbolizuje zabitím draka/, a dúfať,
že poznáme tajné dvere, ktoré nám Boh otvára, aby sme mohli vyjsť von z komplexného vedomia. Tieto dvere majú obvykle nejakú
formu utrpenia - fyzického, vzťahového, emočného, intelektuálneho, štrukturálneho - uvidel som to prakticky u všetkých
osvietených a uzdravených ľudí, s ktorými som sa stretol.
 Iniciácia vždy učila mladých mužov zomrieť skôr, než zomrú, a tým začínali znova žiť. To je stále rovnaká pravda,
ktorú učil Ježiš, pôvodný rituál krstu, židovský proroci, Mohammed, mystici, mnohí chudobní a postihnutí ľudia, rovnako tak
ako ľudia, ktorí sa z pokraja smrti vrátili do života. Zdá sa, že oni všetci sa zhodujú na jedinej veci, ktorej sa všetci
snažíme vyhnúť - umieraniu. Je to zrejme ta najlepšia a priama cesta, ako dať všetkému správny poriadok a tvar. Ako povedal
náš otec, svätý František: "Keď ste sa raz stretli tvárou v tvár s veľkou smrťou, druhá smrť už vám nemôže ublížiť."

Stať sa múdrym mužom
Richard Rohr

Tretí typ.

  Nakoniec sa dostávame k Ježišovi. V piatich krátkych veršoch tento muž príde, učí, rozpozná, čo si myslia
ostatní, dá pokyn, spýta sa a kľudne jedná. Bez paniky stoji tvárou v tvár tým, ktorí ho chcú obžalovať,
pretože pozná ich myšlienky. Keď oslovuje prvé dva typy mužov, hovorí s vnútornou autoritou. Nebojí sa konfrontácie
s ostatnými ľuďmi, nebojí sa ani spochybniť zákon. Vie, čo má urobiť, a tiež to aj urobí. Nič nevysvetľuje.  
Neprivlastňuje si zásluhy. Nežiada si uznanie. Jednoducho koná pravdu a trpezlivo znáša ich tichú zlosť.
Je schopný prijať a uniesť napätie a nikomu nič neodplatiť. Premenil v skutočnosti ich nenávisť v uzdravenie.
Premieňa bolesť, namiesto toho, aby ju odovzdal ďalej.
  Keď Ježiš odchádza zo scény, vydáva sa do hôr, aby sa tam modlil, a potom zhromažďuje celu svoju malú komunitu:

" V tých dňoch vyšiel na vrch modliť sa a celú noc zotrval v modlitbách k Bohu. Keď sa rozodnilo, zavolal si svojich
učeníkov, vybral z nich dvanástich a nazval ich apoštolmi."  /Lk 6,12-13/

  Keď sa muž nachádza v ťažkej situácií, tvárou v tvár ľuďom, ktorí ho nenávidia, je to preň veľké bremeno.
Keď žije v negativistickom prostredí, či už je to doma alebo v práci, je to preň duchovne vyčerpávajúce.
Ježiš si to uvedomuje, a tak hľadá spôsob, ako sa obrniť proti tomuto negativizmu a ochromujucemu pôsobeniu
jeduplných ľudí.
  Nikdy sa nesmieme báť urobiť to isté. Múdry bojovník /tá časť muža, ktorá primerane chráni jeho vlastné hranice/
uniká z neprijemnej situácie, vytvorenej tými, ktorý ho obviňujú, a vzdiaľuje sa od duchovnej slabosti muža,
ktorému pomohol. Robí to preto, aby koncentroval svoju duchovnú silu.
  Tú silu nachádza predovšetkým v spoločnosti s Bohom. Ale okrem toho získava silu tým, že okolo seba vytvára
nové spoločenstvo ľudí. Vyučuje ich, že existuje i iný, nový spôsob života okrem toho, ktorý predstavujú druhé
dva typy mužov. Tým dvom ukazuje, že existuje nový spôsob chápania toho, čo sa vo svete deje, a nový spôsob jednania
tvárou v tvár moci a ochromenia. Uvedomte si, že sa "nevmýšľame" do nového spôsobu myslenia,
ale že sa "vžívame" do nového spôsobu myslenia.
Ježiš ide smerom k riešeniam, ktoré sú zmenou spôsobu života, nie akademickou úvahou.
  Ježiš vytvára zdravé spoločenstvo mužov ako živú alternatívu k zlému fungujúcemu spôsobu života,  ktorí si muži
zvyčajne sami organizujú. Cirkev mala byť tou alternatívnou spoločnosťou, to ona mala byť "novým Božím usporiadaním sveta".
Pokiaľ ale nenájdete tú Ježišovu energiu vo svojom kostole alebo farnosti, vytvorte skupinu poctivých bratov,
ktorá vás ochráni pred pasivitou /chromá ruka/ i negativitou /zákoníci a farizeji/ a bude vám dodávať silu.
Sami na to nestačíte.

prevzaté
Richard Rohr
Stať sa múdrym mužom

Lk 6, 6-11
V inú sobotu vošiel Ježiš do synagógy a učil.
Bol tam istý človek s vyschnutou pravou rukou.    
Zákonníci a farizeji striehli na Ježiša, či bude aj v sobotu uzdravovať.
Hľadali, z čoho by ho mohli obžalovať.  
On vedel o ich zmýšľaní a preto človeku s vyschnutou rukou povedal:
Vstaň a postav sa do stredu. On vstal a postavil sa.
Ježiš im povedal: Pýtam sa vás, je dovolené v sobotu robiť dobre, alebo zle,
zachrániť život, alebo ho zničiť?  
Poobzeral sa po všetkých a tomu človeku povedal:
Vystri ruku. Keď tak urobil, ruka mu ozdravela.  
Zmocnila sa ich zlosť a radili sa, čo urobiť s Ježišom.

V tomto príbehu vystupujú tri mužské typy. Muž s odumretou rukou je jeden typ, zakoníci a farizeji druhý
a Ježiš je tretí. Keď sa pozorne pozrieme na tieto mužské typy a spýtame sa sami seba, kam patrím ja,
keby som sa ocitol v rovnakom príbehu, zistili by sme mnoho o sebe samých.
  Muž s odumretou rukou je typickým mužom dnešného sveta.
Všimnite si, že má odumretú pravú ruku. To je ruka viac používaná, produktívna ruka. Je to prototyp mužov ,
ktorí nie sú schopní dosiahnuť to, po čom túžia, uskutočniť to, čo by chceli.
  Je slabý. Náhodou je práve v synagóge a niekam sa posadil. Chýba mu akákoľvek iniciatíva a odhodlanie.
O nič nežiada. Dokonca ani o to, aby bol uzdravený, ako to robí väčšina ľudí v evanjeliových príbehoch o uzdravení.
Namiesto toho ho musí zavolať Ježiš k sebe. A keď ho Ježiš zavolá, stojí tam bez slova. Robí, čo mu Ježiš hovorí,
ale za celý čas nepovie ani slovo. Keď je uzdravený, ani nepoďakuje Ježišovi, ani nechváli Boha a ani nikomu nerozpráva
o svojom uzdravení. V jeho živote nie je pohyb, čaká, kým to urobí niekto iný a potom možno bude reagovať.
Nesmeruje so svojim životom niekam, dokonca mu ani nezáleží na tom, že nikam nesmeruje. Práve tento typ muža
je pre svojho syna najväčším sklamaním.
  Tento popis sa hodí na množstvo dnešných mužov, nielen v kontexte americkej spoločnosti, ale aj na celom svete.
Muži sa nevedia motivovať. Nemajú nijakú motiváciu, a ak ju majú tak tá ma podobu peňazí, sexu alebo moci.
Nič viac. Nemajú vnútornú motiváciu a bez vonkajšej motivácie peňazí, sexu a moci nevedia, ako sa majú rozhodovať,
čo chcú so svojím životom urobiť.
  Inými slovami povedané, vo väčšine mužov nie je žiadna "vnútorná šťava" ani žiadna radosť. Potrebujú niejakú
vonkajšiu okolnosť /napríklad zákon alebo strach/, ktorá by ich nakopla, naštartovala, ponúkla im istotu, povýšila ich,
odmenila ich a urobila na chvíľu "šťastnými". V spiritualite je zdroj energie, ktorá je motivujúcou a hnacou silou
nášho života.
  Spomenutá príhoda sa v Lukašovom evanjeliu často nazýva príbehom o uzdravení, ale pochybujem o tom, že bol ten muž
skutočne uzdravený. Možno bola v poriadku jeho ruka, ale všetko ostatné sa zdá byť nefunkčné. Tí z nás, ktorí máme skúsenosť
so službou uzdravovania v charizmatickej obnove alebo sme boli svedkami uzdravenia cez udeľovanie sviatostí nemocným,
vieme, akú dôležitú úlohu hraje psychologická a citová stránka uzdravovacieho procesu. Keď fyzické uzdravenie nesprevádza
uzdravenie duchovné, fyzické príznaky sa často vrátia. Fyzické uzdravenie je vždy podnetom k niejakej vnútornej zmene,
premene srdca alebo zmene smeru. Keď Ježiš uzdravoval ľudí, často im radil, aby vstali a šli alebo aby šli a už nehrešili.
V spomenutom príbehu nie je žiadny náznak, že by ten muž chcel urobiť niečo podobné. Jeho odpoveďou na zázračné uzdravenie
Ježišom je to, že tam len tak stoji ďalej.

  Zákoníci a farizeji predstavujú iný typ mužov v súčasnom svete. Je iróniou, že v príbehu sú to veriaci ľudia.
Berú náboženstvo veľmi vážne, ale napriek tomu sa snažia zamedziť šíreniu Božieho diela. Angažujú sa v náboženstve,
ale nechcú mať s uzdravovaním, slobodou alebo darom života nič spoločné. Ocitli sa v pasci svojho zmýšlania, v sieti
svojich morálnych princípov a sú zaslepení svojimi doktrínami. Z úzadia sledujú, čo sa deje, aby mohli kritizovať
a obviňovať. Sú to ľudia so zlým úmyslom, ale ten úmysel je starostlivo skrývaný. Najlepším spôsobom ako nenávidieť
a pritom kvôli tomu nepociťovať ani zrnko viny je nenávidieť kvôli Bohu.
  Môžeme ich pomenovať "konzervatívci moci"; zubami nechtami sa držia pozícií a moci, ktoré im dáva inštitucionálne
náboženstvo. Veľmi sa líšia od "konzervatívcov hodnôt", ktorí sa pevne držia pravých tradičných hodnôt evanielia.
Pod plášťom náboženských hodnôt ide zákoníkom a farizejom  v skutočnosti len o moc a vládnutie. Takýto ľudia sú nielen
v katolíckej cirkvi, ale aj v protestantských denomináciách, rovnako ako v judaizme a islame. Sú to ambiciózni hovorcovia
náboženskej moci, ktorí používajú meno Božie ako zásterku pre svoju vlastnú potrebu moci. Keď sa ich spýtate, tak ako sa Ježiš  
spýtal zákoníkov a farizejov, mlčia alebo sa zahalia do nepreniknuteľnej dymovej clony. Sú plní rozhorčenia, ale nikomu
neprezradia svoje skutočné motívy, dokonca ani sami sebe.
  Za povšimnutie v tomto príbehu je, že títo muži myslia a jednajú ako skupina. Nie sú to jedinci, ale predstavitelia
určitého druhu skupinového myslenia, ktorým je v tomto prípade náboženstvo. Rovnako by to mohol byť patriotizmus, kapitalizmus
alebo akýkoľvek druh etnického šovinizmu. Či už sa jedná o čokoľvek, je to vždy proti individuálnemu vedomiu a osobnému svedomiu.
Kolektívne myslenie je jedno z najlacnejších a najbežnejších náhrad za osobný rast a zrelé osobné svedomie. Farizeji predstavujú
potrebu korektnosti a prispôsobovaniu sa požiadavkam spoločnosti, čo je veľmo častá forma morálky prvého stupňa.
Skutočné svedomie a rizika čestného konania sú mimo ich chápanie a obvikle predstavujú vážnu hrozbu. Je prekvapivé,
že vo väčšine Ježišových príbehov sa ako lumpovia správajú ľudia spojení s náboženstvom.

Richard Rohr
prevzaté

František stelesňuje všetko, po čom my ľudia bytostne túžime. Podobne
ako kozmický Kristus /Teilhardova Omega dejín/ ma v sebe silu,
ktorá ľudstvo ťahá dopredu k scholastickej "poslednej príčine" ......
Priťahuje nás jednoducho preto, že sám nevynechal žiadny
kus našej duchovnej cesty. Len skutočne premenený ľudia totiž môžu
premieňať druhých a nastaviť latku ľudstva o niečo vyššie. Práve
takto vyzerá najúčinnejšia pomoc, ktorej je človek schopný.
Závisle formy pomoci nikdy celkom nestačia.
  Pokiaľ sa nachádzame na prvom alebo druhom stupni vedomia
/požadujeme istoty a poriadok, prípadne odpovede a vysvetlenia/
a pokiaľ sa naše očakávania odrážajú aj na systémovej úrovni,
nemáme ani minimálnu kapacitu pre pochopenie ľudí ako je František
alebo Ježíš. Tí celkom jasne dospeli k vrcholu tretieho, nedualistického
stupňa vedomia /"Ja a Otec sme jedno."/ Ján 10,30. Kultúry a cirkvi,
ktoré sa ich snažia interpretovať, sa však pohybujú na prvom stupni.
Už vidíte, kde je problém? Najdokonalejšie príklady ľudstva a božstva
si prispôsobujeme k svojmu vlastnému, pohodlnému obrazu a nijako zvlášť
netúžime po tom, aby sme ich posolstvo dokázali prijať v celej jeho
úplnosti.
  Odborníci na osobný rozvoj tvrdia, že na to, aby si ľudia navzájom
dokázali aspoň trochu porozumieť, musia mať naozaj veľmi dobrý deň.
V histórii sa neustále opakuje ten istý vzorec: prichádzajú proroci
a mystici, ale ľudia sa ich posolstvu zubami nechtami bránia.
  .....
Týchto ľudí obyčajne nemávame príliš v láske - často sa ich bojíme
alebo ich priamo nenávidíme. V tomto prípade je František pozoruhodnou
výnimkou. Niejakým spôsobom dokázal, že si ho zamilovali nie len kresťania,
ale i ľudia, ktorí vyznávajú úplne iné náboženstva, alebo sa považujú
za neveriacich.
  Boh nám teda posiela do cesty osobnosti, ktoré nás ťahajú dopredu.
My kresťania im hovoríme svätí. Nedokážeme sa sami posunúť dopredu,
pokiaľ neuvidíme živý príklad alebo archetyp, ktorý by nám ukazoval smer.
Až potom sa v našom vedomí sformuje presvedčenie, že aj my môžeme byť taký.
Františkov príbeh po stáročia premazáva súkolia ľudského vedomia a svätosti.
To sa potom môže šíriť ďalej ako rieka a prenikať do všetkých miest
na spôsob osmózy. Veľmi silne som to pocítil, keď som bol pozvaný,
aby som na jednom stretnutí doprevádzal dalajlámu. Nepovedal o mnoho viac
ako "moje náboženstvo je láskavosť", ale štadión v Louisville napriek tomu
praskal vo švíkoch a zástupy ľudí siahajúce až za most cez rieku Ohio tam boli,
len preto aby ho mohli vidieť a pokúsili sa ho dotknúť.
  .....
  Františkova energia bola v pravom slova zmyslu nákazlivá. Ako hovorí
evanjelium , "vychádzala z neho sila" /Lk8,46/. Náboženstva východu
majú všeobecne väčší cit pre význam osobného príkladu ako kresťanstvo.
Okolo duchovných majstrov sa sústreďujú ašramy a dychtiví žiaci,
zatiaľ čo my kresťania, kanonizujeme svätcov až po smrti, ako keby sme
za živa nevedeli, čo s nimi. V mnohých krajinách, ktoré som navštívil,
som pri tom poznal, že ľudia omnoho viac sledovali moje oči, gesta, potreby,
/ne/prítomnosť úsmevu a /ne/pokoj ako to moje kázanie a náboženské reči.
Pokiaľ mi chýbal výraz a energia, moje prednášky pre nich bol stratou
času.

voľný preklad
Richard Rohr

P.S.
Žiadam skupinku "táraji o svätom" o konkrétne námietky.
Citáty z Písma, nie vlastné výpotky.
Táraniny budem mazať.

Ak sa z tohto pohľadu pozrie svet na kresťanov, zbadá z väčšej časti ľudí, ktorí obhajujú a chránia sami seba
a nie ľudí, ktorí sa vydávajú na cestu ako Abrahám. Abrahám, "otec viery", zanecháva to, čo mal isté,
a vymieňa za to, čo nemá isté. Jeho jediným dôvodom bolo prisľúbenie, prisľúbenie toho, čo počul vo svojej duši.
Zdá sa mi, že to, čím sa musí líšiť viera budúcnosti od tej dnešnej, je istý druh hlbokej dôvery.
Táto dôvera musí byť konkrétna a osobná. Budeme musieť dôverovať takým spôsobom, že prekonáme potrebu vyhrať,
alebo mať pravdu. Ježiš nám nepovedal, že musíme mať pravdu, ale že musíme milovať. Európske dejiny
sú tragickým príkladom ľudí, ktorí chceli mať pravdu miesto toho, aby milovali. Už si nemôžeme dovoliť ani jeden
deň v našom živote ísť z cesty Pánovi a jeho putovaniu, jeho ceste. Dôvera, ktorá sa od nás bude žiadať,
bude od nás chcieť, aby sme hľadali jednotu na hlbšej rovine ako doteraz. Len ak to dokážeme v našom vlastnom vnútri,
môžeme to robiť aj navonok. Ak som urobil cestu dovnútra, do mojej vlastnej duše, a som schopný prijať svoje temné
stránky, potom budem v stave prijať aj temné stránky iných. V našom spoločenstve máme jedno trvalé príslovie:
"Radšej budem robiť niečo nedokonalé v jednote, ako niečo dokonalé oddelene." Lebo to najdôležitejšie, čím chce Boh
obnoviť a posvätiť zem, je jednota. Nech sme kdekoľvek, práve v tom okamihu sa musíme pokúsiť vytvoriť jednotu.
  Dôvera, ktorá bude od nás v Cirkvi budúcnosti vyžadovaná, pozostáva v tom, že budeme vedieť brať Boha vo svete
a v dejinách vážne. Musím byť v stave veriť v to, čo počujem - a potom v súlade s tým konať, čo verím.
A to ma niekedy oddelí - dokonca aj od tých, ktorých milujem. Takáto viera bude musieť byť tak silno zakorenená
vo vnútornej autorite, v tejto "duši", že premôže aj protirečenie blízkych a zrelších priateľov. Budeme musieť
natoľko veriť svojej vnútornej skúsenosti, že nebudeme musieť každého ťahať na svoju stranu, aby sme uverili sami sebe.
Musíme dostatočne dôverovať, aby sme odolali cynizmu, smrti a hnevu, ktoré vychádzajú z našeho vnútra.

prevzaté
Richard Rohr

Karl Ráhner, nemecký jezuita, povedal, že v cirkevných dejinách boli dve veľké krízy.  K prvej kríze došlo,
keď boli prví kresťania nútení opustiť jediné spoločenstvo, ktoré dovtedy poznali - synagógu, a tak  zbadali,
že nie sú len židovskou sektou. Očakával som, že povie, že druhou bola reformácia. To však nepovedal.
Z mnohých pohľadov je reformácia len odrazom európskych dejín a kultúry. Reformácia nám vlastne nedokázala dať
naozaj radikálne nový obraz o Cirkvi. Nebola nejakou prevratnou reformáciou lásky. A to je vlastne jediná reformácia,
o ktorej sa oplatí hovoriť. Rahner hovorí, že druhá kríza  sa uskutočňuje práve teraz, a že my sme uprostred nej.
Až v našej dobe sa totiž Cirkev stáva univerzálnou, obopinajúcou svet. Cirkev, ktorú sme doteraz poznali, bola až príliš
spútaná európskym spôsobom kladenia otázok a výrazne racionálnym výkladom Písma. A teraz sa v našej dobe uskutočňuje nová
Cirkev. Nedeje sa  to však zhora, cez hlavu, ale zdola, cez lásku. Najjednoduchšie to bude možné vyjadriť takto:
Kríza dnešnej Cirkvi je krízou zbožnosti, krízou modlitby. Naši ľudia jednoducho nevedia, ako sa modliť. Ako však môže
jestvovať kresťanstvo, keď sa ľudia nevedia modliť? Preto hovoríme o duši. Preto hovorím o onom mieste slobody,
z ktorého stredu vyjadrujeme naše najhlbšie, vnútorné ja. Zdá sa, že Kristus v našej dobe volá Cirkev naspäť k sebe.
Nevolá nás k úspechu alebo k veľkým počtom. Povoláva nás k poslušnosti a k vernosti. Nemôžeme sa starať o to, či v to
každý verí. Jediné, čo vieme, je, že musíme robiť, čo sme počuli. V 11. kapitole Listu Hebrejom autor hovorí:
Viera je istota o veciach, ktoré túžobne očakávame, a presvedčenie o veciach, ktoré nevidíme.
V ďalších kapitolách vymenúva veľkých hrdinov viery. Na konci hovorí, že všetci títo ľudia umreli bez toho, aby zažili
naplnenie prisľúbenia. A my povieme:"Čo? Myslel som si, že pointa viery spočíva v tom, že to funguje!" Viera nie je na nič dobrá.
Viera je viera. Viera je cieľ v sebe samej. Viera je tu kvôli vnútornému životu. A tí, ktorí majú dar viery, môžu vidieť
všetky možnosti. Nielen čo je možné a praktizovateľné, ale aj k čomu ma Boh povolal. Táto viera nikdy nebude vyzerať zmysluplne,
iba že by sme Božiu lásku videli a zažili. Keď sme túto lásku zažili, potom máme naozaj istotu, ktorá nám dovoľuje byť nepoistenými.
To je Cirkev, ktorú, ako verím, vytvára Ježiš v našej dobe. Vytvára ju z väčšej časti v mladých ľuďoch, ktorí vedia byť
zraniteľní, ktorí vedia byť bezmocné deti schopné dôverovať. Myslím, že som možno riadny luterán, keď hovorím:
Sola fide!
- Rozhodujúci bod je viera.

prevzaté
Richard Rohr

Sú to ľudia Cirkvi, zástupcovia náboženstva. Svoje náboženstvo berú vážne, no zároveň sa pokúšajú zabrániť tomu,
aby medzi človekom a Bohom  vznikol ozajstný, život meniaci vzťah. Ježiš symbolizuje život, slobodu, niečo celkom
nové - a túto udalosť stretnutia života a smrti chcú práve reprezentanti náboženstva zablokovať. Až podnes funguje
inštitucionalizované náboženstvo veľmi často podľa tohto vzoru. Farizeji sú zajatcami svojho myšlienkového sveta
a princípov a neschopní zanechať svoju vlastnú ideológiu. Rovnakú hru zažívame aj dnes: Ideológie, ktoré medzi sebou
bojujú, ľudia, ktorí sú zajatcami svojich vlastných myšlienkových svetov. .. o farizejoch sa dozvedáme nasledovné:
  Striehnu. Neangažujú sa, iba pozorujú z bezpečnej vzdialenosti. Kritizujú a hodnotia z odstupu, aby našli
proti ... dôvod na obžalobu. Títo sú konzervatívci moci. Lipnú na udržaní jestvujúceho. Nie však preto, že by im išlo
o zachovanie pravých hodnôt. Ide im o pozície, moc a istotu. Je ťažké spolupracovať s takýmito ľuďmi.
S konzervatívcami hodnôt je to ľahšie. S ľuďmi ale, ktorým záleží na čistom udržaní moci a stabilizácii systému -
pod pláštikom náboženstva a hodnôt - nemožno robiť na spoločnej veci. Nejde im totiž vôbec o to, o čom hovoria.
Náboženstvo  sa dá zneužiť na všetko, ...
  Majú myšlienky, nepovedia ich však. Títo muži sú trojnásobnými zajatcami: vo svojich myšlienkach, strachoch
a vo svojej skupine. Nevystupujú ako jednotlivci, ale ako klika. Zastupujú vládnuce náboženské stanovisko.
Myslia, ako "sa" myslí. Bez skupiny sú neschopní premýšľať. Nie sú to osobnosti a chýba im vlastné vedomie
individuálneho svedomia. Skupinové myslenie nastupuje na miesto vlastného vnútorného presvedčenia. Človek si je potom istý
svojim morálne bezúhonným životom a tiež tým, že nikde nezakopne. Kto však takto žije, nie je schopný obstáť v situáciách,
keď sa od neho vyžadujú ozajstné rozhodnutia svedomia.


Divý muž
Richard Rohr
krátené, upravené

Cirkev, ktorá chce v budúcnosti obstáť, ktorá chce existovať ešte aj v nasledujúcom storočí, bude Cirkvou s "dušou".
Práve prežívame posledné dni kultúrneho kresťanstva. A je to tak dobre. Cirkev, ktorá chce obstáť je Cirkev
s vnútornou autoritou, Cirkev z ľudí, ktorí "vedia, že vedia". Nie sú to konzervatívci, ktorí obstoja,
a ani progresivisti - ale ľudia s vnútornou autoritou. Príliš veľká časť Cirkvi je postavená len na vonkajšej autorite.
Pre protestantov to bola Biblia. Pre katolíkov sú to úrady v Cirkvi a pápež. Oboje je vonkajšie a nemá ozajstnú silu, ak neodráža vnútornú plnosť moci.
 

Čo je "duša"? Pokúsim sa dať opisnú definíciu: Duša je to miesto v nás, ktoré je slobodné. Je to miesto, kde sme počuli,
ako Boh vyslovil naše meno, osobne a hlboko. Je to miesto, kde nám Boh zveril svoje meno. Ono slobodné miesto v našom vnútri,
kde sú obe mená jedno. To je duša.

 Duša nie je niečo, čo nám môže dať niekto iný. Je to cesta, ktorú musíme zvládnuť sami, vedení milosťou.
Ak konáme z hĺbky duše, sme schopní naozaj "agovať" - konať, miesto toho, aby sme len "re-agovali". Ak vychádzame v našom
pohybe zo stredu, nekonáme zo strachu ani z pocitu viny. Keď si pozerám cirkevné dejiny, vidím, že boli často poznačené
a riadené pocitmi viny, strachom a hnevom. Nemôžeme už dlhšie budovať na re-akciách. Jediné, na čom môže Cirkev budovať,
je milosť- a tiež na ľuďoch, ktorí majú dušu, ktorí počuli, že ich Pán zavolal po mene, ktorí počuli, že v nich vyslovil
svoje meno.
 Biblická viera je vždy akt vzdialujúci od strachu. Zdá sa mi, že najväčším nepriateľom viery dnes nie je pochybnosť ale strach.
Máme strach dôverovať tomu, čo sme počuli. Máme strach stať sa zraniteľnými.

prevzaté
Richard Rohr  
Divý muž