„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán.
Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky
od vašich myšlienok.“
/Iz 55, 8 – 9/

„Obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla,
dva razy horšieho, ako ste sami!“
/Mt 23,15/

Uf! Prečo by Ježiš povedal niečo také, ako čítame v druhom citáte? Nie je to trochu neférové, či dokonca bezcitné?
On to hovorí „pravoverným“ veriacim, učiteľom a študentom Zákona, teda ľuďom, ktorí „vedia“. Aby sme to lepšie pochopili,
musíme si uvedomiť, že Ježiš, ako aj ostatní proroci, videli seba samého ako radikálneho reformátora náboženstva.
Rovnako musíme vziať do úvahy to, ako náboženstvo vníma svoje poznanie.
  Biblia ilustruje zdravé a nezdravé náboženstvo priamo vo svojom texte, a Ježiš nám ponúka jednoduché kritérium,
ako tieto dve veci rozlišovať. Nie je to nijaká veda, ide o veľmi jednoduché vizuálne a praktické kritérium

– „rodí dobré alebo zlé ovocie?“ /porov.Mt 7, 15-20; Lk 6, 43-45/.

Ježiš je až zarážajúco praktický.
  Keď náboženstvo neodvádza dobrú prácu, skoro všetky ostatné aspekty spoločnosti budú tiež nezdravé. Keď je náš obzor
Boha pravdivý, aj náš sebaobraz bude pravdivý. Ak je náš obraz Boha napadnutý jedom, pravdepodobne budeme aj my jedovatí.
A pred týmto jedom Ježiš varuje.
  Náboženstvo je najlepšou vecou na svete, ale môže sa stať aj tou najhoršou. Ak je náš vzťah k Bohu životodarným vzťahom
/vzťah osôb v Trojici je toho najlepším a najplnším príkladom/, takmer všetko ostatné v spoločnosti, dokonca aj tie rozbité časti,
budú obnovené, uzdravené a osvietené!“ Preto je skutočná „pravovernosť“ /správna viera/ taká dôležitá. Ale v Biblii budeme vidieť,
že pravovernosť nie je niečo, čo sa deje len v našej hlave. /V skutočnosti sa toto slovo v Biblii ani nenachádza!/.
Celý biblický text zdôrazňuje, že mať „pravý vzťah“ je oveľa viac ako mať pravdu. Niektorí to volajú ortoprax
či „správne praktizovanie“. Ježiš neustále vyhlasuje ľudí za spasených alebo uzdravených pre správny vzťah k nemu,
ale nikdy ich nezavrhuje pre ich systém viery či príslušnosť ku skupine.
  Ježišove tvrdé slová na začiatku tejto kapitoly vychádzajú práve z veľkého významu, ktorý pripisuje ortopraxi. Je ovplyv-
nený prvým citátom z Izaiáša, ktorý Židov učí pokore pred tajomstvom Boha /Sir 3, 11; Jób 1,6; Ž 139; Rim 11,33-35/,
a nie získavaniu ľudí pre ich údajne spasenú skupinu, zatiaľ čo ostatní sú synmi pekla oveľa viac ako synmi neba.
  Keď sa domnievame, že máme plné poznanie, môžeme sa stať arogantnými a príliš sebaistými. Keď vieme, že nemáme
plné poznanie, oveľa viac sa snažíme o láskyplné správanie. Toto som si uvedomil, keď som pozoroval prirodzené ľudské
vlastnosti. Tí, čo poznajú Boha, sú vždy skromní; tí, čo ho nepoznajú, sú vždy pomerne sebaistí.
  Pohybujeme sa tu na veľmi tenkom ľade. Na jednej strane hovoríme, že je dôležité mať správne, pravoverné učenie o Bohu,
ale ani na okamih si nemyslieť, že vieme všetko, či dokonca väčšinu vecí o Bohu. Na ostrí tohto noža nájdeme rovnováhu,
ktorú nám ponúka Biblia.
.....
   Takže ak náboženstvo nepristupuje k svojmu poznaniu s pokorou, stane sa namysleným, hlúpym a povrchným.
Myslím, že toto mal Ježiš na mysli vo svojej kritike v citáte na začiatku ...
  Keď hovoríme o Bohu a transcedentných veciach, musíme používať metafory a prirovnania. Nijaký jazyk nie je dostatočný
na opísanie svätosti. Ako som  raz videl na obraze svätého Jána od Kríža, musíme si dať prst na pery, aby sme si pripomenuli,
že Boh je nekonečne neopísateľný a nevysloviteľný. Alebo ako Židia, odmietať čo i len vysloviť meno „Jahve“.
  Na rozdiel od iných vedných disciplín teológia nemôže nájsť
externý dôkaz pre svoje tvrdenia, hoci sme sa o to pokúšali.
......

Veci skryté
Richard Rohr

Často vystupuje figliar v podobe človeka. Odhaľuje nám naše tienisté stránky.
Je ako panáčik na gumičke, ktorý sa vždy znova objaví, keď sa už-už ideme identifikovať
sa so svojou úlohou. Nedovolí, aby sme si niečo nahovárali.
Figliar je napokon duchovnou bytosťou.
Chráni nás pred tým, aby sme sa nenadúvali vo svojej viere a nepovyšovali sa nad druhých.
Pripomína nám, že sme ľudia. „Zdravú vieru charakterizuje humor, schopnosť smiať sa sám na sebe;
chladná prudéria vládne naopak v chorobnej nábožnosti. (Arnold, s. 215)
Cirkev v stredoveku slávila slávnosť bláznov. Volil sa na nej biskup detí a pápež bláznov.
Náboženstvo zjavne potrebuje nejakého blázna, aby neskĺzla do dogmatizmu
a fundamentalistického pridržiavania sa tradícií.
Má prístup k hlbokej duchovnej múdrosti. Zostúpi dolu, do podsvetia, do sveta vlastných tieňov,
aby všetko, čo leží ukryté v hĺbke, vyšlo na svetlo.
To je skutočný význam božského figliara, aby nám humorným spôsobom odhalil pravdu o nás
a povzbudil nás s pokorou zostúpiť do ríše tieňov vlastnej duše a vyniesť na svetlo všetko,
čo by sme najradšej potlačili.
Keď sa muži stretnú, často si rozprávajú vtipy. Ženy sa niekedy hnevajú, že sa smejú povrchným
či hrubým vtipom. No muži majú potrebu spoločne sa zabávať. Aj keď sú tieto vtipy niekedy
na úkor žien alebo na úkor mocných, vyjadrujú nimi potrebu nebrať život príliš vážne,
na chvíľu sa vymaniť z tvrdého sveta povolania, z pátosu prehnanej spirituality,
ktorá sa sama berie príliš vážne. K mužskej existencii patrí i humor. Muž potrebuje figliara,
ktorého nosí v sebe, aby dokázal pokojne žiť na tomto svete.
Bez figliara by sa len s hnevom umáral nad situáciou tohto sveta.
No, samozrejme, aj figliar má tienistú stránku. Všetko zosmiešňuje a vyhýba sa zodpovednosti.
Vždy potrebuje oba póly: pripravenosť bojovať proti každej neprávosti sveta a zároveň vnútornú slobodu,
ktorú predstavuje figliar vo vzťahu ku všetkému. Skutočný figliar strháva masky zo všetkého falošného
a nespravodlivého na tomto svete. A strhnutie masky je neraz účinnejšie ako násilný útok.
Kto neústupne proti niečomu bojuje, býva často do boja príliš zažratý, a nedostane sa ani o krok ďalej.
Kto odhalí neprávosť, pripraví ju o moc. Humor je úžasnou silou.
No i dnes ešte politici radi vystupujú s veľkým pátosom. Tam je potrebná kritická funkcia figliara,
ktorí odhalí pátos ako pokus o manipuláciu s ľuďmi.

"Bojovník a priateľ."
krátené
Anselm Grun OSB

Svoju koncepciu "spirituality zdola" obhajuje Anselm Grun takto:
"Spiritualita zdola nám ukazuje, že k Bohu môžeme prísť len
presným sebapozorovaním a úprimným sebapoznaním. Čo chce od nás Boh,
to nepoznáme vo veľkých ideáloch, ktoré sme si vytýčili,
v nich je vytýčená len naša ctižiadosť. Chceme dosiahnuť veľké
ideáli, aby sme sa druhým i  Bohu javili ako lepší.
Spiritualita zdola si myslí, že Božiu vôľu a svoje povolanie
môžem pochopiť len vtedy, keď mám odvahu zostúpiť k svojej realite,
zaujímať sa svojimi vášňami, pudmi, potrebami a želaniami,
a cesta k Bohu vedie cez moje slabosti a moju bezmocnosť.
Vo svojej bezmocnosti poznávam,
čo so mnou Boh zamýšľa, ako ma chce formovať,
keď ma úplne napĺňa svojou milosťou."
/Nebo začína v tebe/
Kresťanská viera je tak chápaná predovšetkým eticky -
ideálom je úspešný život človeka, ktorý verí v milujúcu
a uzdravujúcu prítomnosť Božiu.
Skutočná kresťanská spiritualita ale odmieta akékoľvek moralizovanie.
Principiálne odmietanie negatívnych emócií, vášni a myšlienok
teda psychologicky povedané "vytláčanie tieňov", prináleží
skôr "spiritualite zhora", ktorá dbá na jednostrannom zdôrazňovaní
duchovnej skutočnosti a ideálov.
Spiritualita zdola prijíma ľudskosť s jeho obmedzeniami
a vedie človeka k ich prijatiu a uzdraveniu.

Voľný preklad knihy Anselma Gruna
Prevzaté

Úžasný zázrak biblického zjavenia, ... ,
je, že Boh je úplne iný, ako sme si predstavovali.
Parafrázou výroku istého kvantového fyzika na tému
univerza to možno vyjadriť takto:
"Boh nie je len zvláštnejší, ako si myslíme,
on je zvláštnejší, ako si dokážeme predstaviť."
Boh nie je zlou správou, práve naopak,
on je neuveriteľne potešujúcou a dobrou správou.
  Walter Brueggemann vo svojej knihe
Theology of the Old Testament /Teológia Starého zákona/
to nazýva "krédom piatich adjektív",
ktoré sa neustále opakujú v hebrejskom Písme.
Tento Boh, tak ako ho Izrael a Ježiš spoznali,
sa opisuje ako "milosrdný, milostivý, verný, zhovievavý,
a láskavý". Trvalo nám dlhý čas vôbec uveriť,
že by to mohlo byť možné, ale jedine
tí to skutočne spoznajú, ktorí úprimne hľadajú,
modlia sa a často trpia.
To je tá "ostrá čepeľ zážitku", ...
Bez vnútorného zážitku je tých päť adjektív
len päť nábožných slov. Bez tvojho vnútorného zážitku
s takýmto Bohom bude väčšina náboženstiev len rituálmi
a doktrínami, ktoré ťa neurobia šťastným.
  ... budem opisovať Bibliu na základe
pomenovania historika, sociológa a literárneho kritika
Reneho Girarda ako "text v pohybe".
Samotný text manévruje raz smerom vpred,
potom zasa naspäť, presne ako ľudia.
Inými slovami, neposkytuje nám jednoduché závery,
ale vytvára jasnú sériu tvarov a dotyčníc.
A našou úlohou je navzájom pospájať tieto body.
Podľa môjho názoru je to možné len na základe
vnútorného zážitku, a nie na základe overených textov
alebo vonkajších systémov viery. Duchovne povedané,
nie je dobré dávať ľuďom rýchle závery skôr,
ako sami prejdú svoju vnútornú cestu.
Tieto závery budú vždy nepochopené alebo zneužité
a "zabránia úžasu".
  Obávam sa, že aj vy sami ste takýmto prijímačom
a nijaký pápež alebo biblický citát vám nezoberie
toto pozvanie ani vás nezbaví tejto zodpovednosti.
Našťastie, ak ide o skutočné evanjelium,
je to "zdieľaná vedomosť" a vy ste len jedným prijímačom,
ktorý dostáva malý podiel na tajomstve.
To by nás všetkých malo udržiavať v pokore.

Prevzaté a krátené
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita.

... , neexistuje nič, čoho by sme sa na Bohu mali báť.
Veď aj jeho dych je totožný s odpustením a božským
šalom /porov. Jn 20, 20-23/.
Ak je zmŕtvychvstalý Ježiš konečným zjavením
prirodzenosti Božieho srdca, potom odrazu zistíme,
že žijeme v bezpečnom a nádhernom svete.
Nie Boh sa však zmenil alebo že by bol hebrejský
Boh iný ako Boh Ježiš, to my rastieme,
keď  prechádzame týmito textami a prehlbujeme
svoju skúsenosť. Boh sa nemení, ale to my potrebujeme
dlhý čas premien, kým budeme pripravení na stretnutie
s takýmto Bohom. Zostaňte verní textu a svojmu
vnútornému životu s Bohom a vaša kapacita pre Boha
sa zväčší a prehĺbi. Ak však pri čítaní hľadáte
určité výroky, ktoré vás rýchlo presvedčia o vašom
"falošnom ja", akoby každý riadok v Biblii
bol dogmatickým vyhlásením, nielenže sa zastaví váš
duchovný rast, ale stanete sa pre seba samých
aj pre ostatných toxickou osobou.
  Tak ako nás Biblia prevádza rôznymi stupňami
vedomia a dejín spásy, aj my sami potrebujeme dlhý čas
na to, aby sme sa preniesli cez našu potrebu byť
dvojtvárnymi, posudzovať, osočovať, zastrašovať,
obviňovať, žiť v egocentrizme a zásluhovosti.
Text v pohybe odráža a mapuje naše vlastné ľudské
znovuzrodenie a zobrazuje  všetky tieto stupne vývoja
prostredníctvom Biblie!
Ponúka zrelé aj nezrelé odpovede takmer na všetko
a my sa musíme naučiť rozpoznať medzi nimi rozdiel.

Prevzaté
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita

......
  Vo svetle preťaženia informáciami ľudia hľadajú
niekoľko istôt, ktoré im pomôžu definovať seba samých.
U mnohých náboženských vodcov vidíme dokonca
fundamentalizmus, ktorý slúži ich kultúrnemu
alebo politickému ponímaniu sveta.
Toto sledujeme aj na najnižších stupňoch náboženstva,
kde sa Boh používa na ospravedlnenie násilia,
nenávisti, predsudkov a presadzovania vlastných metód.
  V súčastnosti to asi zreteľnejšie vidíme v islame
ako u nás, ale v skutočnosti je to všade.
Myseľ fundamentalistu je rovnaká v židovstve,
kresťanstve, islame aj u sekulárnych fundamentalistov,
ako sú ateisti, militaristi a tí, čo si myslia,
že trhová ekonomika spadla z neba.
 

Fundamentalistická myseľ má takú záľubu v odpovediach
a vysvetleniach, že svojhlavo ignoruje proces,
ktorým dejiny k týmto vysvetleniam dospeli,
ako aj to, že tieto vysvetlenia sú väčšinou samoúčelné.

  Na druhej strane veľká spiritualita vždy hľadá rovnováhu
medzi protikladmi, veľmi nenápadnú, ale kreatívnu rovnováhu.
Ako povedal William Johnston:

"Vierou objavujeme hlbokú
ríšu ľudskej duše, ktorá prijíma paradox s pokorou."

Keď sa príliš vychýlime do jednej či druhej strany,
budeme buď príliš spravodliví, alebo príliš skeptickí
či cynickí. Musí existovať zdravá stredná cesta a ja verím,
že tú cestu spolu hľadáme tým, že sa snažíme obsiahnuť
potrebné svetlo a nevyhnutnú tmu.
  Pevne verím, že sa nebudeme snažiť uspokojiť náš zmätok
predstieraním, že máme absolútne a isté odpovede,
keď ani Biblia nám ich nikdy veľa nesľubovala.
  ......
  Európa bola tým kontinentom, o ktorom sme si mysleli,
že ho ako kresťania máme vo vrecku. Pozrime sa dnes
na naše prázdne kostoly!

Ľudskú zmätenosť nemôžeme uspokojiť
predstieraním, že máme všetko pod kontrolou, ale len tým,
že ľudí naučíme úprimnému a pokornému procesu učenia sa
a počúvania. ..... Iba vtedy ľudia dosiahnu múdrosť
s pokojom a súcitnosťou.

Potom sa vyhneme hnevlivým
prehnaným reakciám voči autorite a múdrosti, ktorá bola
ľuďom nanútená bez možnosti spoznať proces,
ktorý k nej viedol. Vonkajšia autorita musí stáť
na základe vnútornej autority.
  Pavol v Liste Rimanom cituje:

"Blízko teba je slovo,
v tvojich ústach a v tvojom srdci" /10,8/

ako odpoveď na výzvu z Knihy Deuteronómium,
ktorú by som rád zopakoval: "Nehovor vo svojom srdci:
Kto vystúpi do neba?, totiž priviesť dolu Krista"/10,6/.
Tajomstvo vtelenia je práve toto premiestnenie Boha
sem dolu na zem raz a navždy.

Náboženstvo s kontinuálnou vertikálnou hierarchiou
len vytvára veľmi pasívne, pasívne závislé
a pasívne agresívne kresťanstvo.

  Boh prekonal túto priepasť tým, že do nás vložil
organický zdroj:

"Veď tento príkaz, ktorý ti dnes dávam,
nie je pre teba vysoký ani ďaleký; nie je v nebesách,
aby si mohol vravieť: ,Ktože vystúpi za nás do neba
a kto nám ho znesie a dá nám ho počuť,
aby sme ho plnili?´ Ani za morom nie je, aby si sa nevyhováral
a nepovedal: ,Ktože prejde za nás cez more a kto nám ho
prinesie, aby sme ho mohli počuť a zachovať?!´
Naopak, veľmi blízko sú tie slová; /sú/ v tvojich ústach,
v tvojom srdci, aby si ich uskutočnil" /Dt 30, 11-14/.

Židovsko-kresťanská tradícia nemala byť záležitosťou
podávanou zhora nadol, ale naopak, organickým stretnutím
vnútornej Vedomosti, ktorú môžeme nazývať Písmo a Tradícia.
Naše rozpory týkajúce sa Písma a Tradície pramenia z toho,
že sme sa súbežne nenaučili rovnako dôležitému
procesu modlitby.

prevzaté a krátené
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita

Karol Ráhner rád hovoril o „neuchopiteľnom tajomstve“,
ktoré sa dlho zdráhal nazvať Bohom – mal „bázeň pred menom“, skoro
ako rabíni, ktorí len neradi hovoria o svätom, zo strachu,
aby ho nerozdrobili slovami.
  Adorno hovoril „o túžbe po celkom Inom“;
  Werner Heisenberg Ho nazýva „centrálnym poriadkom“ a
Einstein hovorí o „úctu vzbudzujúcej zákonitosti vesmíru“;
Leszek Kolakowski hovorí, že starosti o svet sú len zamaskovanou,
nevedomou starostlivosťou o Boha;
teológovia hovoria o nemožnosti hovoriť o Bohu vecne
a o rovnako nemožnej požiadavke: mlčať o Ňom.
  Martin Buber píše: „ Boh je najzaťaženejším ľudským slovom.
Žiadne iné nie je tak zle znečistené, tak rozorvané....
Ľudské pokolenia naváľala na toto slovo ťažobu svojich
životov a pritlačili ho k zemi; leží v prachu a nesie všetku ťarchu.
Ľudské pokolenie so svojimi náboženskými spolkami toto slovo roztrhali;
Zabíjali preň, aj umierali, preň nesie tieto stopy, aj krv. / ... /
Maľujú grimasy a píšu pod to „Boh“. / ... /
Musíme dbať na tých, ktorí s tým nesúhlasia, ktorí sa postavili na odpor
tomu bezpráviu a neporiadku a tým, ktorí sa pasovali na splnomocnených
„Bohom“; v tom odpore nesmieme poľaviť.
My môžeme, to teraz pošpinené a roztrhané zodvihnúť zo zeme
a narovnať s veľkou starostlivosťou“.
  To alebo Ten, ktorého nazývame Bohom,
má mnoho mien, ale žiadne Ho neobsiahne, nepopisuje Ho
a ani zďaleka sa Mu nepribližuje.

Voľný preklad.