Ak sa z tohto pohľadu pozrie svet na kresťanov, zbadá z väčšej časti ľudí, ktorí obhajujú a chránia sami seba
a nie ľudí, ktorí sa vydávajú na cestu ako Abrahám. Abrahám, "otec viery", zanecháva to, čo mal isté,
a vymieňa za to, čo nemá isté. Jeho jediným dôvodom bolo prisľúbenie, prisľúbenie toho, čo počul vo svojej duši.
Zdá sa mi, že to, čím sa musí líšiť viera budúcnosti od tej dnešnej, je istý druh hlbokej dôvery.
Táto dôvera musí byť konkrétna a osobná. Budeme musieť dôverovať takým spôsobom, že prekonáme potrebu vyhrať,
alebo mať pravdu. Ježiš nám nepovedal, že musíme mať pravdu, ale že musíme milovať. Európske dejiny
sú tragickým príkladom ľudí, ktorí chceli mať pravdu miesto toho, aby milovali. Už si nemôžeme dovoliť ani jeden
deň v našom živote ísť z cesty Pánovi a jeho putovaniu, jeho ceste. Dôvera, ktorá sa od nás bude žiadať,
bude od nás chcieť, aby sme hľadali jednotu na hlbšej rovine ako doteraz. Len ak to dokážeme v našom vlastnom vnútri,
môžeme to robiť aj navonok. Ak som urobil cestu dovnútra, do mojej vlastnej duše, a som schopný prijať svoje temné
stránky, potom budem v stave prijať aj temné stránky iných. V našom spoločenstve máme jedno trvalé príslovie:
"Radšej budem robiť niečo nedokonalé v jednote, ako niečo dokonalé oddelene." Lebo to najdôležitejšie, čím chce Boh
obnoviť a posvätiť zem, je jednota. Nech sme kdekoľvek, práve v tom okamihu sa musíme pokúsiť vytvoriť jednotu.
Dôvera, ktorá bude od nás v Cirkvi budúcnosti vyžadovaná, pozostáva v tom, že budeme vedieť brať Boha vo svete
a v dejinách vážne. Musím byť v stave veriť v to, čo počujem - a potom v súlade s tým konať, čo verím.
A to ma niekedy oddelí - dokonca aj od tých, ktorých milujem. Takáto viera bude musieť byť tak silno zakorenená
vo vnútornej autorite, v tejto "duši", že premôže aj protirečenie blízkych a zrelších priateľov. Budeme musieť
natoľko veriť svojej vnútornej skúsenosti, že nebudeme musieť každého ťahať na svoju stranu, aby sme uverili sami sebe.
Musíme dostatočne dôverovať, aby sme odolali cynizmu, smrti a hnevu, ktoré vychádzajú z nášho vnútra.
prevzaté
Richard Rohr
Divý muž
Archívy
Posledné komentáre 
Pridaj
Repete
Pripútanie
Viera budúcnosti
Náruživosť
Každá spiritualita je učením /a to sa nám musí stať zrejmým!/ o opúšťaní: ako opustiť našu istotu,
ako opustiť našu dobrú povesť, ako opustiť vlastnú identitu a obraz o nás samých. Všetci veľkí
kontemplatívni učitelia nás vedú týmto smerom. My tomu však už vôbec nerozumieme a stávame
sa spoločnosťou a cirkvou, ktoré sú spútané náruživosťou. Väčšina náboženstiev ukazuje všetky
známky náruživosti a závislosti. Sú v nich ľudia nakazení istým druhom reči a nekonečnými pokusmi
kŕčovito udržať obraz o sebe samých, ľudia, ktorí pokladajú napríklad za nevyhnutné vnímať seba
samých ako dobrých, ako zachránených alebo ako obrátených. Bežia k Ježišovi a hovoria: "Dobrý učiteľ"
a jeho odpoveď je: "Prečo ma voláš dobrým?" /Mk 10, 18/.
Ježiš necíti potrebu obhajovať svoj vlastný obraz. Veľká časť náboženstva nie je nič iné ako pokus
uchovať si obraz o sebe samom, ale nie ozajstným hľadaním Boha. Kým ostaneme zajatí v našom spri-
vatizovanom a izolovanom egu, nič iného ani nebudeme môcť robiť. Preto sa musíme nejakým spôsobom
oslobodiť. Nezvládneme to však sami, to sa nám stane. Všetko, čo sa môžeme naučiť je opúšťať
a pri tom sa musíme modliť: "Pane, ukáž mi, ako môžem opúšťať."
Doteraz sme sa len učili, ako niečo pevne držať. U Anny Wilson Schaefovej existuje jedna náruživosť,
ktorá skryje pod seba ako dáždnik všetky ostatné osobné náruživosti a závislosti:
Našou hlavnou závislosťou je závislosť od systému. Našou hlavnou závislosťou je závislosť od jeho
posvätných vyhlásení. Mohol by existovať svet, ktorý by nebudoval na konkurenčnom boji?
Neviem si to predstaviť a to ukazuje, akí sme závislí od tohoto systému! Mohol by existovať svet,
ktorý nie je postavený na moci? Neviem si to predstaviť a to ukazuje, akí sme závislí.
Mohol by existovať svet, ktorý nie je postavený na peniazoch a na kontrole? Mohol by existovať svet,
ktorý nestavia na militarizme? Kázeň na hore musíme vyhodiť von oknom, pretože sa všetci stávame
náruživí zoči-voči vyhláseniam sveta.
Vo svojej prvej knihe nazývala autorka systém ešte opatrne ako "systém bieleho muža"
/ samozrejme, že na to dostala mnoho rozčúlených listov od bielych mužov .../.
Preto vo svojej druhej knihe povedala: Už to viac nanazývam "systémom bieleho muža"
ale "systémom náruživosti". V prvom rade sú to však bieli muži, ktorí z neho profitujú.
Sú to v prvom rade bieli muži, ktorí tomu stanovili pravidlá. Tento systém pracuje k ich úžitku.
Musím to povedať práve ja, pretože som biely muž. Som z krajiny, ktorá sa pokladá za najlepšiu krajinu
sveta. Patrím k pohlaviu, ktoré sa pokladá za mocnejšie a inteligentnejšie. Mnoho rokov som prechádzal
vzdelávacím systémom. Som vysvätený kňaz. To znamená, že stojím celkom hore na špici pyramídy. Často mi
vŕta v hlave, ako vlastne vôbec môžem porozumieť Evanjeliu? Veď Evanjelium sa dá najlepšie pochopiť - ako
hovorí František z Assisi - ak je človek dole a nie, keď je hore. Práve preto som ja sám zaťažený
a stojím pod priamim tlakom, ktorý ma núti takto hovoriť.
Keby teraz vstala nejaká žena a povedala by to isté, nazvali by ju zúrivou feministkou. Keby vstal
nejaký laik, hovorilo by sa, že má za sebou zlé skúsenosťou s klérom. Keby to povedal niekto z inej krajiny,
hovorilo by sa, že je alebo anti-americký alebo anti-kapitalistický. Preto to musím povedať ja.
Autorka ďalej píše: Systém náruživosti je podmurovaný piatimi mýtami. Kým sa týmto piatim mýtom
nepozrieme do očí, nezačneme sa oslobodzovať od spoločnosti, pretože ostaneme závislí od nášho obrazu,
ktorý máme o svete.
Prvý mýtus znie takto:
Existuje len mužský systém. Náš obraz o svete je jediná rozumná cesta ako vnímať realitu. Všetci aspoň
trošku inteligentní a múdri ľudia takto zmýšľajú. Myslím si, že všetci približne takto rozmýšľame,
až kým sa nám nepodarí natoľko obrátiť, aby sme opustili naše vlastné stanovisko. Volá sa to narcizmus
alebo kultúrna a spoločenská arogancia. Biblické slovo to nazýva slepota. Ježiš napríklad nikdy neobviňuje
bohatých ľudí, že sú vedome zlí alebo podlí. Hovorí len: Sú slepí, nemôžu vidieť. Bohatý muž nedokáže
vidieť, že Lazar pred jeho dverami je odrobinky. Dokonca mu tie odrobinky aj nechá /Lk 16, 19/. Je dobro-
činný muž, ale o spravodlivosti nevie nič. V duchovnom živote je vždy veľkou otázkou otázka slepoty
alebo videnia. Preto naša modlitba musí znieť takto: "Pane, pomôž mi vidieť. Daj, aby som videl, kde naozaj
sedia démoni, a čo dedina v skutočnosti miluje.
Druhý mýtus hovorí:
že tento systém, náš spôsob myslenia a konania, od prírody prevažuje nad všetkými ostatnými cestami,
a preto musia jeho pravidlá a zákony platiť pre všetkých. Amerika chce napríklad vyzbrojiť svet demokraciou.
Ak náhodou niekde voľby nedopadnú podľa našich predstáv, uvalíme na krajinu hospodárske embargo a pošleme
peniaze, aby sme ich ovplyvnili. Keď potom voľby skončia tak, ako si to prajeme, triumfujeme nad
"víťazstvom demokracie". V Amerike by tomu, čo teraz hovorím, nezatlieskal ani jeden, pretože všetci sú
zajatí vo vlastnej lži. Vzhľadom na to, čo nemecký národ v tomto storočí prežil, mal by vlastne zo všetkých
národov najhlbšie rozumieť tomu, čo znamená byť slobodný od spoločenskej lži. Napriek tomu, ani tu nenašla
Cirkev miesto pre slobodu, ktoré by naozaj lákalo. Až doteraz Cirkev totiž veľmi často podporovala spoločenské
lži. Cirkev často požehnávala lži spoločnosti a bola len ich odrazom, miesto toho, aby bola osvietením.
Tretí mýtus:
pozostáva v tom, že si o našom systéme myslíme, že je vševediaci, že náš spôsob myslenia a konania nám dáva
právo posudzovať skutočnosť iných ľudí. Bieli muži vedia, čo chudobní potrebujú. Bieli muži vedia,
čo potrebujú čierni. Bieli muži vedia, čo potrebujú ženy. Pri takomto prístupe nejestvuje očividne žiadna
možnosť obrátenia alebo zmeny. Preto sa v tomto kontexte rozumie pod "obrátením sa" niečo veľmi osobné,
ohraničené, individuálne alebo sviatostné. Môžem si nechať svoj vnútorný vzťah k Pánu Ježišovi, a pritom
odmietnuť návrat do "dediny".
Štvrtý mýtus je tento:
Pretože máme pravdu, je pre nás možné byť absolútne logickými, racionálnymi a objektívnymi. Ten, kto s nami
nesúhlasí, jednoducho nie je inteligentný.
A toto vedie k piatemu a najšokujúcejšiemu mýtu:
Ak sú tie štyri predchádzajúce mýty pravdivé, môžeme byť Bohom, pretože sme všemohúci a vševediaci.
Ak sa však pokladáš za Boha, tak voláš diablom každého, kto ťa kritizuje. Nikdy nezabudnem,
milé sestry a bratia, že to boli náboženskí ľudia, ktorí Ježiša nazvali diablom /Jn 8, 48/
Neboli to prostitútky, alkoholici alebo mýtnici - tí ho nenazvali Belzebubom. Tí k nemu prišli,
aby ich vyliečil. Boli to tí dobrí, statoční a nábožensky založení ľudia, ktorí chceli ochrániť svoj
vlastný obraz o sebe, ktorí chceli zachovať svoju teológiu a stabilizovať svoje cirkevné systémy.
Počúvať Evanjelium je niekedy pre nás, klerikov, najťažšie.
Niekedy je pre nás ťažké hovoriť o slobode, pretože vy nás možno vlastne vôbec nepotrebujete.
Niekedy si myslím, že to, čo my, farári, robíme, má niečo spoločné s poisťovaním si našich pracovných
miest. Nesmieme pripustiť, aby ste od nás ostali závislí. My klerici, musíme konečne dostať odvahu
poslať vás na vašu vlastnú duchovnú cestu, a to aj so všetkými rizikami, ktoré v sebe obsahujú naše
cirkevné systémy. Samozrejme, že pri tom urobíte chyby, ale aj my ich tak či onak už dávno robíme.
Čo nás zvádza k presvedčeniu, že to, čo sme doteraz urobili, je také úžasné?
Pustiť sa na cestu slobody vždy znamená ísť po ceste plnej rizika. Znamená to podstúpiť riziko
a urobiť niečo celkom chybné. Riziko, že sa urobí chyba, jestvuje vždy. Ale čo je chyba? A čo znamená
chyba na duchovnej ceste?
Úspech nás v duchovnom živote poučí málo. Zlyhanie a neúspech je však veľký majster - učiteľ.
Neustála skúsebosť takzvaného obrátenia nás naučí málo, hriech je nám však veľkou učiteľkou.
Viac sa učíme z našich zlyhaní ako z našich úspechov. Oveľa viac sa učíme z našich bolestí ako
z našich pocitov blaženosti. Oveľa viac sa učíme z opúšťania niečoho ako z lipnutia na niečom.
Úlohou Cirkvi je poslať vás na takúto cestu; na cestu, kde spoznáte pravdu aj tu dole - v bruchu,
aj tu - v srdci, a aj tu - v hlave.
Kde ju takpovediac celú prehliadnete. Toto ale nie je skúsenosť alebo poznanie niekoho iného,
ale je to vaša vlastná cesta. Táto cesta vedie do pravdy a volá sa: Letting go.
prevzaté
Slobodní od slobody
Richard Rohr
ako opustiť našu dobrú povesť, ako opustiť vlastnú identitu a obraz o nás samých. Všetci veľkí
kontemplatívni učitelia nás vedú týmto smerom. My tomu však už vôbec nerozumieme a stávame
sa spoločnosťou a cirkvou, ktoré sú spútané náruživosťou. Väčšina náboženstiev ukazuje všetky
známky náruživosti a závislosti. Sú v nich ľudia nakazení istým druhom reči a nekonečnými pokusmi
kŕčovito udržať obraz o sebe samých, ľudia, ktorí pokladajú napríklad za nevyhnutné vnímať seba
samých ako dobrých, ako zachránených alebo ako obrátených. Bežia k Ježišovi a hovoria: "Dobrý učiteľ"
a jeho odpoveď je: "Prečo ma voláš dobrým?" /Mk 10, 18/.
Ježiš necíti potrebu obhajovať svoj vlastný obraz. Veľká časť náboženstva nie je nič iné ako pokus
uchovať si obraz o sebe samom, ale nie ozajstným hľadaním Boha. Kým ostaneme zajatí v našom spri-
vatizovanom a izolovanom egu, nič iného ani nebudeme môcť robiť. Preto sa musíme nejakým spôsobom
oslobodiť. Nezvládneme to však sami, to sa nám stane. Všetko, čo sa môžeme naučiť je opúšťať
a pri tom sa musíme modliť: "Pane, ukáž mi, ako môžem opúšťať."
Doteraz sme sa len učili, ako niečo pevne držať. U Anny Wilson Schaefovej existuje jedna náruživosť,
ktorá skryje pod seba ako dáždnik všetky ostatné osobné náruživosti a závislosti:
Našou hlavnou závislosťou je závislosť od systému. Našou hlavnou závislosťou je závislosť od jeho
posvätných vyhlásení. Mohol by existovať svet, ktorý by nebudoval na konkurenčnom boji?
Neviem si to predstaviť a to ukazuje, akí sme závislí od tohoto systému! Mohol by existovať svet,
ktorý nie je postavený na moci? Neviem si to predstaviť a to ukazuje, akí sme závislí.
Mohol by existovať svet, ktorý nie je postavený na peniazoch a na kontrole? Mohol by existovať svet,
ktorý nestavia na militarizme? Kázeň na hore musíme vyhodiť von oknom, pretože sa všetci stávame
náruživí zoči-voči vyhláseniam sveta.
Vo svojej prvej knihe nazývala autorka systém ešte opatrne ako "systém bieleho muža"
/ samozrejme, že na to dostala mnoho rozčúlených listov od bielych mužov .../.
Preto vo svojej druhej knihe povedala: Už to viac nanazývam "systémom bieleho muža"
ale "systémom náruživosti". V prvom rade sú to však bieli muži, ktorí z neho profitujú.
Sú to v prvom rade bieli muži, ktorí tomu stanovili pravidlá. Tento systém pracuje k ich úžitku.
Musím to povedať práve ja, pretože som biely muž. Som z krajiny, ktorá sa pokladá za najlepšiu krajinu
sveta. Patrím k pohlaviu, ktoré sa pokladá za mocnejšie a inteligentnejšie. Mnoho rokov som prechádzal
vzdelávacím systémom. Som vysvätený kňaz. To znamená, že stojím celkom hore na špici pyramídy. Často mi
vŕta v hlave, ako vlastne vôbec môžem porozumieť Evanjeliu? Veď Evanjelium sa dá najlepšie pochopiť - ako
hovorí František z Assisi - ak je človek dole a nie, keď je hore. Práve preto som ja sám zaťažený
a stojím pod priamim tlakom, ktorý ma núti takto hovoriť.
Keby teraz vstala nejaká žena a povedala by to isté, nazvali by ju zúrivou feministkou. Keby vstal
nejaký laik, hovorilo by sa, že má za sebou zlé skúsenosťou s klérom. Keby to povedal niekto z inej krajiny,
hovorilo by sa, že je alebo anti-americký alebo anti-kapitalistický. Preto to musím povedať ja.
Autorka ďalej píše: Systém náruživosti je podmurovaný piatimi mýtami. Kým sa týmto piatim mýtom
nepozrieme do očí, nezačneme sa oslobodzovať od spoločnosti, pretože ostaneme závislí od nášho obrazu,
ktorý máme o svete.
Prvý mýtus znie takto:
Existuje len mužský systém. Náš obraz o svete je jediná rozumná cesta ako vnímať realitu. Všetci aspoň
trošku inteligentní a múdri ľudia takto zmýšľajú. Myslím si, že všetci približne takto rozmýšľame,
až kým sa nám nepodarí natoľko obrátiť, aby sme opustili naše vlastné stanovisko. Volá sa to narcizmus
alebo kultúrna a spoločenská arogancia. Biblické slovo to nazýva slepota. Ježiš napríklad nikdy neobviňuje
bohatých ľudí, že sú vedome zlí alebo podlí. Hovorí len: Sú slepí, nemôžu vidieť. Bohatý muž nedokáže
vidieť, že Lazar pred jeho dverami je odrobinky. Dokonca mu tie odrobinky aj nechá /Lk 16, 19/. Je dobro-
činný muž, ale o spravodlivosti nevie nič. V duchovnom živote je vždy veľkou otázkou otázka slepoty
alebo videnia. Preto naša modlitba musí znieť takto: "Pane, pomôž mi vidieť. Daj, aby som videl, kde naozaj
sedia démoni, a čo dedina v skutočnosti miluje.
Druhý mýtus hovorí:
že tento systém, náš spôsob myslenia a konania, od prírody prevažuje nad všetkými ostatnými cestami,
a preto musia jeho pravidlá a zákony platiť pre všetkých. Amerika chce napríklad vyzbrojiť svet demokraciou.
Ak náhodou niekde voľby nedopadnú podľa našich predstáv, uvalíme na krajinu hospodárske embargo a pošleme
peniaze, aby sme ich ovplyvnili. Keď potom voľby skončia tak, ako si to prajeme, triumfujeme nad
"víťazstvom demokracie". V Amerike by tomu, čo teraz hovorím, nezatlieskal ani jeden, pretože všetci sú
zajatí vo vlastnej lži. Vzhľadom na to, čo nemecký národ v tomto storočí prežil, mal by vlastne zo všetkých
národov najhlbšie rozumieť tomu, čo znamená byť slobodný od spoločenskej lži. Napriek tomu, ani tu nenašla
Cirkev miesto pre slobodu, ktoré by naozaj lákalo. Až doteraz Cirkev totiž veľmi často podporovala spoločenské
lži. Cirkev často požehnávala lži spoločnosti a bola len ich odrazom, miesto toho, aby bola osvietením.
Tretí mýtus:
pozostáva v tom, že si o našom systéme myslíme, že je vševediaci, že náš spôsob myslenia a konania nám dáva
právo posudzovať skutočnosť iných ľudí. Bieli muži vedia, čo chudobní potrebujú. Bieli muži vedia,
čo potrebujú čierni. Bieli muži vedia, čo potrebujú ženy. Pri takomto prístupe nejestvuje očividne žiadna
možnosť obrátenia alebo zmeny. Preto sa v tomto kontexte rozumie pod "obrátením sa" niečo veľmi osobné,
ohraničené, individuálne alebo sviatostné. Môžem si nechať svoj vnútorný vzťah k Pánu Ježišovi, a pritom
odmietnuť návrat do "dediny".
Štvrtý mýtus je tento:
Pretože máme pravdu, je pre nás možné byť absolútne logickými, racionálnymi a objektívnymi. Ten, kto s nami
nesúhlasí, jednoducho nie je inteligentný.
A toto vedie k piatemu a najšokujúcejšiemu mýtu:
Ak sú tie štyri predchádzajúce mýty pravdivé, môžeme byť Bohom, pretože sme všemohúci a vševediaci.
Ak sa však pokladáš za Boha, tak voláš diablom každého, kto ťa kritizuje. Nikdy nezabudnem,
milé sestry a bratia, že to boli náboženskí ľudia, ktorí Ježiša nazvali diablom /Jn 8, 48/
Neboli to prostitútky, alkoholici alebo mýtnici - tí ho nenazvali Belzebubom. Tí k nemu prišli,
aby ich vyliečil. Boli to tí dobrí, statoční a nábožensky založení ľudia, ktorí chceli ochrániť svoj
vlastný obraz o sebe, ktorí chceli zachovať svoju teológiu a stabilizovať svoje cirkevné systémy.
Počúvať Evanjelium je niekedy pre nás, klerikov, najťažšie.
Niekedy je pre nás ťažké hovoriť o slobode, pretože vy nás možno vlastne vôbec nepotrebujete.
Niekedy si myslím, že to, čo my, farári, robíme, má niečo spoločné s poisťovaním si našich pracovných
miest. Nesmieme pripustiť, aby ste od nás ostali závislí. My klerici, musíme konečne dostať odvahu
poslať vás na vašu vlastnú duchovnú cestu, a to aj so všetkými rizikami, ktoré v sebe obsahujú naše
cirkevné systémy. Samozrejme, že pri tom urobíte chyby, ale aj my ich tak či onak už dávno robíme.
Čo nás zvádza k presvedčeniu, že to, čo sme doteraz urobili, je také úžasné?
Pustiť sa na cestu slobody vždy znamená ísť po ceste plnej rizika. Znamená to podstúpiť riziko
a urobiť niečo celkom chybné. Riziko, že sa urobí chyba, jestvuje vždy. Ale čo je chyba? A čo znamená
chyba na duchovnej ceste?
Úspech nás v duchovnom živote poučí málo. Zlyhanie a neúspech je však veľký majster - učiteľ.
Neustála skúsebosť takzvaného obrátenia nás naučí málo, hriech je nám však veľkou učiteľkou.
Viac sa učíme z našich zlyhaní ako z našich úspechov. Oveľa viac sa učíme z našich bolestí ako
z našich pocitov blaženosti. Oveľa viac sa učíme z opúšťania niečoho ako z lipnutia na niečom.
Úlohou Cirkvi je poslať vás na takúto cestu; na cestu, kde spoznáte pravdu aj tu dole - v bruchu,
aj tu - v srdci, a aj tu - v hlave.
Kde ju takpovediac celú prehliadnete. Toto ale nie je skúsenosť alebo poznanie niekoho iného,
ale je to vaša vlastná cesta. Táto cesta vedie do pravdy a volá sa: Letting go.
prevzaté
Slobodní od slobody
Richard Rohr
Kontemplácia 3. časť
Chcel by som s vami vyskúšať jedno cvičenie, ktoré vám možno pomôže uskutočniť to.
Najprv venujeme niekoľko minút tomuto cvičeniu, a potom budeme o ňom rozprávať.
Niet totiž dôvodu, prečo by ste mi mali veriť, sami to musíte zakúsiť. Väčšina
z nás žila po celý život v permanentnom prúde vedomia, s neustálym tokom myšlienok,
obrazov, pocitov. V každom momente nášho života sa na tieto myšlienky alebo pocity
upíname, a preto sa stáva toto: Nie ja mám nejakú myšlienku, ale myšlienka má mňa.
Nie ja mám pocit, ale pocit má mňa. Musíme odhaliť, kto vlastne je to ja,
ktoré má tieto myšlienky a pocity? Kto si - mimo tvojich myšlienok a pocitov?
Som si istý, že väčšina ľudí zo západu osobu, ktorou sú oni sami, nikdy nestretli.
Celý život v každom momente sa totiž identifikujeme buď s našimi myšlienkami,
s obrazmi alebo s našimi pocitmi. Musíme nájsť cestu ako sa dostať za toto všetko.
Musíme objaviť tvár, ktorú sme mali prv, než sme sa narodili. Musíme objaviť,
kým sme boli v Bohu už od vekov, predtým, než sme urobili niečo dobre alebo zle.
To je cieľ kontemplácie.
Preto vás prosím, aby ste si predstavili nejakú rieku alebo prúd. Sedíte na brehu
tejto rieky. Idú po nej vlny a loďky. Zatiaľ čo prúd tečie popred váš vnútorný zrak,
poprosím vás, aby ste pomenovali každý z týchto člnov a lodí. Jeden z člnkov sa môže
napríklad volať "môj strach pred zajtrajškom". Alebo príde loď s názvom "odmietanie
môjho manžela". Alebo príde loďka "oh! nerobím to dobre". Každý z týchto ortieľov,
ktorý vynesiete, je jeden taký malý čln. Doprajte si čas pomenovať každý z tých člnkov,
a potom ho nechajte tiahnuť ďalej.
Pre niektorých ľudí je to veľmi ťažké cvičenie. Sme totiž zvyknutí ihneď na tie lode
vyskočiť. Len čo nejaký člnok vlastníme a identifikujeme sa s ním, dostane energiu.
Tu ide o cvičenie ne-vlastnenia, opúšťania. Pri každej myšlienke, pri každom obraze,
ktorý sa dostane do hlavy, poviem: "Nie, to nie som ja, nepotrebujem to, nie som to ja".
Znova a znova si to musíme hovoriť. Niektoré člnky, ktoré sú už na to zvyknuté, že na ne
ihneď naskočíme, si myslia, že sme ich pri prvom raze jednoducho prehliadli.
Preto sa otočia hore prúdom a prídu znova. Člnok povie: "Veď predtým sa stále zlostil
na svoju ženu, prečo to tentoraz nerobí?" Niektorí z nás budú mať potrebu toprédovať si
loďky. Len toto nerobte. Neútočte na ne. Nemajte ich v nenávisti a neodsudzujte ich.
Je to aj cvičenie o nenásilí. Nesmiete nenávidieť vlastnú dušu. Nemôžete nenávidieť
vlastnú dušu. Ide o to, aby sme veci spoznali a povedali:
To nie je nutné, toto nepotrebujem.
Urobte to ale priateľsky. Keď sa naučíme nakladať s našou dušou nežne a láskyplne,
budeme môcť preniesť túto láskyplnú múdrosť aj do vonkajšieho sveta. Mnohí z nás
zažili len totalitárnu spiritualitu. Nie je preto divu, že sme vyprodukovali dva
totalitárne svetonáhľady: kapitalizmus a komunizmus. Obidva sú lož. Musíme sa naučiť
pravde, nie však v našej hlave, ale v našej duši, na mieste, kde je veľká sloboda.
Kde je Boh trpezlivý a všetko prijíma, a kde sa aj my musíme naučiť všetko prijať.
Zároveň však nemôžeme ostať na niečo prilepení - je to aj cvičenie sa v opúšťaní.
Pozitívne myšlienky sú rovnako zlé ako negatívne myšlienky. Pozitívne pocity sú
rovnako zlé ako negatívne - ak sa na ne upneme. Pozitívny obraz o sebe je rovnako
pohlcujúci ako negatívny obraz o sebe - ak sa naň nalepíme. Preto Ježiš hovorí:
Blahoslavení chudobní duchom.
Chudobní sú tí, ktorí nevisia na žiadnom obraze o sebe samých, ktorí nemusia seba
samých trestať negatívnym obrazom, ani nemusia neustále brániť svoj pozitívny obraz.
Psychológia nám môže pomôcť iba trochu inak zaranžovať obrazy o nás, urobiť ich trochu
pozitívnejšie. Pravá spiritualita však obrazy nielen modifikuje, ale hovorí:
Vôbec nepotrebujem obrazy, nemusím sa nalepiť na žiaden, žiaden nemusím udržiavať.
Ak vydržíte toto cvičenie, v krátkom čase uvidíte, na ktorých obrazoch vaša osoba naozaj
visí, čo sú duchovné vzory, ktoré vám dávajú energiu.
Varujem vás: Najprv to bude ponižujúca skutočnosť, pretože väčšina z vás skonštatuje:
Ak si odmyslím svoje myšlienky a pocity, neviem, kto som. Niektorí však po niekoľkých
minútach pocítia, ako sa rieka pomaly upokojuje a čistí od lodiek. Objavíte duchovnú
úroveň, ktorá leží pod myšlienkami a pocitmi. Niekoľkokrát sa už stalo, že ľudia mali
pocit, že by si najradšej postŕhali so seba šaty a ponorili sa do rieky.
Svätý Bonaventúra hovorí: "Byť a byť dobrým je jedno a to isté."
Preto sa musíme vrátiť na úroveň, kde jednoducho "sme", kde sme nahí a kde pocítime,
akí sme "dobrí".
A predsa toto "byť-dobrý" nemá nič spoločného s tým, či robíme niečo správne alebo nie.
Musíme sa vrátiť na toto miesto, lebo bez toho neexistuje žiadna radikálna reformácia
náboženstva, a tiež nevznikne žiadna iná politika.Stále bude len jedno ego porážať
nejaké iné. Ego, ktoré má pravicou ideológiu je pritom rovnako zlé ako ego s ľavicovou
ideológiou. Konzervatívne ego je rovnako zlé ako liberálne ego. Kapitalistické ego je
rovnako zlé ako komunistické ego. Pravé náboženstvo nás vyvádza z tohto ego-centrického
správania a pomáha nám vidieť, kto sme v Bohu. Tam máme slobodu, ktorá nám dovoľuje byť
chudobnými. Nič tam nemusíme dokazovať, nič nemusíme obraňovať
a späť do sveta sa z tohto miesta vraciame naplnení veľkou silou. Dokonca sme do tohoto
sveta hodení. Po mojom kontemplatívnom roku som dospel k presvedčeniu, že by som mal
v New Mexicu otvoriť "Centrum pre akciu a kontempláciu".
Tým by sa ľuďom pomohlo, aby sa mohli celkom oddať otázkam a cieľom sociálnej
spravodlivosti, aby sa naozaj naklonili ku chudobným, a to z toho správneho východiskového
bodu /lebo je možné robiť správne veci z nesprávnych dôvodov/. Naším cieľom je robiť správne
veci so správnymi motívmi, aby už viac správne veci nesúviseli s mojou potrebou mať úspech,
alebo s mojou potrebou mať moc nad inými ľuďmi.
Preto vás teraz poprosím, aby ste jednoducho šesť minút mlčky sedeli. Myslíte, prosím,
na toto:
Pri tomto cvičení neexistuje úspech alebo zlyhanie. Dôležité je vydržať a neustále opúšťať
zbytočné a falošné ja - a nebáť sa. Lebo byť a byť dobrým je to isté. Cieľom každej
spirituality je, že na konci stojí nahá osoba pred nahým Bohom. Ide o to, že sme nahí.
Ako iste viete, ľúbostný akt si vyžaduje nahotu. To isté platí v ľúbostnom príbehu s Bohom.
Musíme opustiť naše falošné ja, aby sme boli pripravení pre ozajstnú jednotu s Bohom.
Nebojte sa ticha, lebo Boh je v tichu s vami a vedie vás. Po cvičení by ste si mali nájsť
niekoľko minút času a pokúsiť sa nájsť nejaké slovo, prídavné meno, malú vetu či motto na to,
čo sa s vami za tých šesť minút stalo /nič z toho nemôže byť správne alebo nesprávne/.
Pokúste sa nájsť niečo, čo váš zážitok vyjadrí slovami. Aj keď vám to naháňalo strach alebo
ste mali pocit, že to neviete, povedzte to. Ak to bolo nádherne a pokojné, tak sa o to s nami
podeľte. Prosím vás, aby ste sa jednoducho obrátili na niekoľkých ľudí a pokúsili sa podeliť
s nimi o váš malý zážitok, aj keď vám to cvičenie možno ťažko padne. Nájdite si na to niekoľko
minút času. Kontemplácia je cesta ako sa naučiť počúvať duchom a nie hlavou. Kontemplácia je
hľadanie širokého priestoru. Tento priestor je dosť veľký na to, aby tam mala aj hlava svoje
miesto. Je dosť veľký priestor pre srdce, pocity, brucho, podvedomie, naše spomienky,
tušenia, pre celé naše telo. Ide tu o celistvé miesto počúvania, na ktoré sa kresťania musia
vydať, ak hľadajú múdrosť. Ak od nás nebudú vychádzať žiadni
múdri ľudia, bude to preto, že sme zabudli umenie kontemplácie.
prevzaté
Slobodní od slobody
Richard Rohr
Najprv venujeme niekoľko minút tomuto cvičeniu, a potom budeme o ňom rozprávať.
Niet totiž dôvodu, prečo by ste mi mali veriť, sami to musíte zakúsiť. Väčšina
z nás žila po celý život v permanentnom prúde vedomia, s neustálym tokom myšlienok,
obrazov, pocitov. V každom momente nášho života sa na tieto myšlienky alebo pocity
upíname, a preto sa stáva toto: Nie ja mám nejakú myšlienku, ale myšlienka má mňa.
Nie ja mám pocit, ale pocit má mňa. Musíme odhaliť, kto vlastne je to ja,
ktoré má tieto myšlienky a pocity? Kto si - mimo tvojich myšlienok a pocitov?
Som si istý, že väčšina ľudí zo západu osobu, ktorou sú oni sami, nikdy nestretli.
Celý život v každom momente sa totiž identifikujeme buď s našimi myšlienkami,
s obrazmi alebo s našimi pocitmi. Musíme nájsť cestu ako sa dostať za toto všetko.
Musíme objaviť tvár, ktorú sme mali prv, než sme sa narodili. Musíme objaviť,
kým sme boli v Bohu už od vekov, predtým, než sme urobili niečo dobre alebo zle.
To je cieľ kontemplácie.
Preto vás prosím, aby ste si predstavili nejakú rieku alebo prúd. Sedíte na brehu
tejto rieky. Idú po nej vlny a loďky. Zatiaľ čo prúd tečie popred váš vnútorný zrak,
poprosím vás, aby ste pomenovali každý z týchto člnov a lodí. Jeden z člnkov sa môže
napríklad volať "môj strach pred zajtrajškom". Alebo príde loď s názvom "odmietanie
môjho manžela". Alebo príde loďka "oh! nerobím to dobre". Každý z týchto ortieľov,
ktorý vynesiete, je jeden taký malý čln. Doprajte si čas pomenovať každý z tých člnkov,
a potom ho nechajte tiahnuť ďalej.
Pre niektorých ľudí je to veľmi ťažké cvičenie. Sme totiž zvyknutí ihneď na tie lode
vyskočiť. Len čo nejaký člnok vlastníme a identifikujeme sa s ním, dostane energiu.
Tu ide o cvičenie ne-vlastnenia, opúšťania. Pri každej myšlienke, pri každom obraze,
ktorý sa dostane do hlavy, poviem: "Nie, to nie som ja, nepotrebujem to, nie som to ja".
Znova a znova si to musíme hovoriť. Niektoré člnky, ktoré sú už na to zvyknuté, že na ne
ihneď naskočíme, si myslia, že sme ich pri prvom raze jednoducho prehliadli.
Preto sa otočia hore prúdom a prídu znova. Člnok povie: "Veď predtým sa stále zlostil
na svoju ženu, prečo to tentoraz nerobí?" Niektorí z nás budú mať potrebu toprédovať si
loďky. Len toto nerobte. Neútočte na ne. Nemajte ich v nenávisti a neodsudzujte ich.
Je to aj cvičenie o nenásilí. Nesmiete nenávidieť vlastnú dušu. Nemôžete nenávidieť
vlastnú dušu. Ide o to, aby sme veci spoznali a povedali:
To nie je nutné, toto nepotrebujem.
Urobte to ale priateľsky. Keď sa naučíme nakladať s našou dušou nežne a láskyplne,
budeme môcť preniesť túto láskyplnú múdrosť aj do vonkajšieho sveta. Mnohí z nás
zažili len totalitárnu spiritualitu. Nie je preto divu, že sme vyprodukovali dva
totalitárne svetonáhľady: kapitalizmus a komunizmus. Obidva sú lož. Musíme sa naučiť
pravde, nie však v našej hlave, ale v našej duši, na mieste, kde je veľká sloboda.
Kde je Boh trpezlivý a všetko prijíma, a kde sa aj my musíme naučiť všetko prijať.
Zároveň však nemôžeme ostať na niečo prilepení - je to aj cvičenie sa v opúšťaní.
Pozitívne myšlienky sú rovnako zlé ako negatívne myšlienky. Pozitívne pocity sú
rovnako zlé ako negatívne - ak sa na ne upneme. Pozitívny obraz o sebe je rovnako
pohlcujúci ako negatívny obraz o sebe - ak sa naň nalepíme. Preto Ježiš hovorí:
Blahoslavení chudobní duchom.
Chudobní sú tí, ktorí nevisia na žiadnom obraze o sebe samých, ktorí nemusia seba
samých trestať negatívnym obrazom, ani nemusia neustále brániť svoj pozitívny obraz.
Psychológia nám môže pomôcť iba trochu inak zaranžovať obrazy o nás, urobiť ich trochu
pozitívnejšie. Pravá spiritualita však obrazy nielen modifikuje, ale hovorí:
Vôbec nepotrebujem obrazy, nemusím sa nalepiť na žiaden, žiaden nemusím udržiavať.
Ak vydržíte toto cvičenie, v krátkom čase uvidíte, na ktorých obrazoch vaša osoba naozaj
visí, čo sú duchovné vzory, ktoré vám dávajú energiu.
Varujem vás: Najprv to bude ponižujúca skutočnosť, pretože väčšina z vás skonštatuje:
Ak si odmyslím svoje myšlienky a pocity, neviem, kto som. Niektorí však po niekoľkých
minútach pocítia, ako sa rieka pomaly upokojuje a čistí od lodiek. Objavíte duchovnú
úroveň, ktorá leží pod myšlienkami a pocitmi. Niekoľkokrát sa už stalo, že ľudia mali
pocit, že by si najradšej postŕhali so seba šaty a ponorili sa do rieky.
Svätý Bonaventúra hovorí: "Byť a byť dobrým je jedno a to isté."
Preto sa musíme vrátiť na úroveň, kde jednoducho "sme", kde sme nahí a kde pocítime,
akí sme "dobrí".
A predsa toto "byť-dobrý" nemá nič spoločného s tým, či robíme niečo správne alebo nie.
Musíme sa vrátiť na toto miesto, lebo bez toho neexistuje žiadna radikálna reformácia
náboženstva, a tiež nevznikne žiadna iná politika.Stále bude len jedno ego porážať
nejaké iné. Ego, ktoré má pravicou ideológiu je pritom rovnako zlé ako ego s ľavicovou
ideológiou. Konzervatívne ego je rovnako zlé ako liberálne ego. Kapitalistické ego je
rovnako zlé ako komunistické ego. Pravé náboženstvo nás vyvádza z tohto ego-centrického
správania a pomáha nám vidieť, kto sme v Bohu. Tam máme slobodu, ktorá nám dovoľuje byť
chudobnými. Nič tam nemusíme dokazovať, nič nemusíme obraňovať
a späť do sveta sa z tohto miesta vraciame naplnení veľkou silou. Dokonca sme do tohoto
sveta hodení. Po mojom kontemplatívnom roku som dospel k presvedčeniu, že by som mal
v New Mexicu otvoriť "Centrum pre akciu a kontempláciu".
Tým by sa ľuďom pomohlo, aby sa mohli celkom oddať otázkam a cieľom sociálnej
spravodlivosti, aby sa naozaj naklonili ku chudobným, a to z toho správneho východiskového
bodu /lebo je možné robiť správne veci z nesprávnych dôvodov/. Naším cieľom je robiť správne
veci so správnymi motívmi, aby už viac správne veci nesúviseli s mojou potrebou mať úspech,
alebo s mojou potrebou mať moc nad inými ľuďmi.
Preto vás teraz poprosím, aby ste jednoducho šesť minút mlčky sedeli. Myslíte, prosím,
na toto:
Pri tomto cvičení neexistuje úspech alebo zlyhanie. Dôležité je vydržať a neustále opúšťať
zbytočné a falošné ja - a nebáť sa. Lebo byť a byť dobrým je to isté. Cieľom každej
spirituality je, že na konci stojí nahá osoba pred nahým Bohom. Ide o to, že sme nahí.
Ako iste viete, ľúbostný akt si vyžaduje nahotu. To isté platí v ľúbostnom príbehu s Bohom.
Musíme opustiť naše falošné ja, aby sme boli pripravení pre ozajstnú jednotu s Bohom.
Nebojte sa ticha, lebo Boh je v tichu s vami a vedie vás. Po cvičení by ste si mali nájsť
niekoľko minút času a pokúsiť sa nájsť nejaké slovo, prídavné meno, malú vetu či motto na to,
čo sa s vami za tých šesť minút stalo /nič z toho nemôže byť správne alebo nesprávne/.
Pokúste sa nájsť niečo, čo váš zážitok vyjadrí slovami. Aj keď vám to naháňalo strach alebo
ste mali pocit, že to neviete, povedzte to. Ak to bolo nádherne a pokojné, tak sa o to s nami
podeľte. Prosím vás, aby ste sa jednoducho obrátili na niekoľkých ľudí a pokúsili sa podeliť
s nimi o váš malý zážitok, aj keď vám to cvičenie možno ťažko padne. Nájdite si na to niekoľko
minút času. Kontemplácia je cesta ako sa naučiť počúvať duchom a nie hlavou. Kontemplácia je
hľadanie širokého priestoru. Tento priestor je dosť veľký na to, aby tam mala aj hlava svoje
miesto. Je dosť veľký priestor pre srdce, pocity, brucho, podvedomie, naše spomienky,
tušenia, pre celé naše telo. Ide tu o celistvé miesto počúvania, na ktoré sa kresťania musia
vydať, ak hľadajú múdrosť. Ak od nás nebudú vychádzať žiadni
múdri ľudia, bude to preto, že sme zabudli umenie kontemplácie.
prevzaté
Slobodní od slobody
Richard Rohr
Kontemplácia 2. časť
Pred štyrmi rokmi mi moji rádoví predstavení dali jeden rok
dovolenky, aby som ho mohol celý prežiť v kontemplácii. Viem,
že to bolo veľké privilégium a zdalo sa mi to dokonca ako luxus.
Možno by som vám mohol ponúknuť niekoľko mojich skúseností,
aby ste aj vy z toho niečo mali. Ako motto pre tento "zvláštny
rok" som si zvolil vetu rakúskeho filozofa Ludwiga Wittgensteina
"Nie myslieť, ale vidieť". Preto som sa rozhodol postiť sa od kníh,
postiť sa od rádia, televízie, to znamená neprijímať žiadne ďalšie
informácie a myšlienky. Chcel som sa pokúsiť prezrieť si jasne
a zreteľne to, čo som dovtedy prežil a skúsil. Nepotreboval som
žiadne dodatočné nové informácie, ale musel som sa učiť, dodatočne
vychutnať a prežuť moje dovtedajšie skúsenosti. Musel som na jazyku
vychutnať ich pozitívnu a negatívnu stránku, ich sladkosť
aj ich horkosť.
Predtým som robil duchovné cvičenia pre jeden trapisticky kláštor
a jeho opát sa ma opýtal, či by mohol pre mňa urobiť niečo dobrého.
Poprosil som ho, aby som smel bývať štyridsať dní v pustovni
známeho, už zomrelého mnícha a básnika Thomasa Mertona.
Čítal som jednu knihu od Thomasa Mertona, ktorý bol aj žiakom
Ernesta Cardinala, a veľmi sa mi páčila. Bol mojím vzorom.
Myslel som si, že ak budem tam, kde býval on, možno by som mohol
na seba nabrať niečo z jeho múdrosti. A tak som mohol tráviť jar
na kopcoch Kentucky, celkom sám, s lesom a možno aj s Bohom.
Predtým som si myslel, že to bude možno smrteľná nuda:
čo len budem robiť celý deň? Vyložil som stoličku pred dvere
a pozoroval som, ako ráno vychádza slnko. Neskoro popoludní
som stoličku preložil na druhú stranu chatrče a prizeral sa,
ako zapadá.
Neznie to veľmi povznášajúco. Pokúšal som sa viesť si denník
o tom, čo sa so mnou dialo. Pretože som muž, a preto, že mám
nemecké korene, padne mi osobitne ťažko plakať. Jedného večera
som sa prstom dotkol môjho líca a k môjmu prekvapeniu som
zistil, že bolo mokré. Pýtal som sa, čo znamenajú tieto slzy.
Prečo som vlastne plakal? Vôbec som nebol vedome smutný alebo
vedome šťastný. V tom okamihu som zbadal, že za tým všetkým
stála akási hlbšia radosť než len tá moja osobná. Bola to
radosť z ohľadu na krásu bytia. Radosť zo všetkých tých nádherných
a milých ľudí, ktorých som vo svojom živote dovtedy stretol.
V tom istom okamihu som však zažil aj presne opačný pocit.
Dovtedy som nevedel, že dva tak odlišné pocity môžu existovať
naraz. Lebo tie slzy boli zároveň aj slzami obrovského smútku,
smútku nad tým, čo robíme tejto zemi, smútku nad tým, čo robíme
jeden druhému, smútku nad ľuďmi, ktorých som už vo svojom
živote zranil, a tiež to boli slzy smútku nad mojou vlastnou
prázdnotou a hlúposťou. Ani teraz, päť rokov po tomto zážitku
by som nevedel povedať, či vtedy prevažovala radosť alebo smútok.
Oba ležali príliš natesno pri sebe.
V tom roku kontemplácie som nebol v stave ani prednášať ani
niečo učiť. Nebol som schopný verbálne sprostredkovať moju
vnútornú pravdu, a tak musela vychádzať len z mojich očí.
Existuje aj iná cesta poznania ako len cez rozum.
Cesta kontemplácie.
prevzaté
Slobodní od slobody
Richard Rohr
dovolenky, aby som ho mohol celý prežiť v kontemplácii. Viem,
že to bolo veľké privilégium a zdalo sa mi to dokonca ako luxus.
Možno by som vám mohol ponúknuť niekoľko mojich skúseností,
aby ste aj vy z toho niečo mali. Ako motto pre tento "zvláštny
rok" som si zvolil vetu rakúskeho filozofa Ludwiga Wittgensteina
"Nie myslieť, ale vidieť". Preto som sa rozhodol postiť sa od kníh,
postiť sa od rádia, televízie, to znamená neprijímať žiadne ďalšie
informácie a myšlienky. Chcel som sa pokúsiť prezrieť si jasne
a zreteľne to, čo som dovtedy prežil a skúsil. Nepotreboval som
žiadne dodatočné nové informácie, ale musel som sa učiť, dodatočne
vychutnať a prežuť moje dovtedajšie skúsenosti. Musel som na jazyku
vychutnať ich pozitívnu a negatívnu stránku, ich sladkosť
aj ich horkosť.
Predtým som robil duchovné cvičenia pre jeden trapisticky kláštor
a jeho opát sa ma opýtal, či by mohol pre mňa urobiť niečo dobrého.
Poprosil som ho, aby som smel bývať štyridsať dní v pustovni
známeho, už zomrelého mnícha a básnika Thomasa Mertona.
Čítal som jednu knihu od Thomasa Mertona, ktorý bol aj žiakom
Ernesta Cardinala, a veľmi sa mi páčila. Bol mojím vzorom.
Myslel som si, že ak budem tam, kde býval on, možno by som mohol
na seba nabrať niečo z jeho múdrosti. A tak som mohol tráviť jar
na kopcoch Kentucky, celkom sám, s lesom a možno aj s Bohom.
Predtým som si myslel, že to bude možno smrteľná nuda:
čo len budem robiť celý deň? Vyložil som stoličku pred dvere
a pozoroval som, ako ráno vychádza slnko. Neskoro popoludní
som stoličku preložil na druhú stranu chatrče a prizeral sa,
ako zapadá.
Neznie to veľmi povznášajúco. Pokúšal som sa viesť si denník
o tom, čo sa so mnou dialo. Pretože som muž, a preto, že mám
nemecké korene, padne mi osobitne ťažko plakať. Jedného večera
som sa prstom dotkol môjho líca a k môjmu prekvapeniu som
zistil, že bolo mokré. Pýtal som sa, čo znamenajú tieto slzy.
Prečo som vlastne plakal? Vôbec som nebol vedome smutný alebo
vedome šťastný. V tom okamihu som zbadal, že za tým všetkým
stála akási hlbšia radosť než len tá moja osobná. Bola to
radosť z ohľadu na krásu bytia. Radosť zo všetkých tých nádherných
a milých ľudí, ktorých som vo svojom živote dovtedy stretol.
V tom istom okamihu som však zažil aj presne opačný pocit.
Dovtedy som nevedel, že dva tak odlišné pocity môžu existovať
naraz. Lebo tie slzy boli zároveň aj slzami obrovského smútku,
smútku nad tým, čo robíme tejto zemi, smútku nad tým, čo robíme
jeden druhému, smútku nad ľuďmi, ktorých som už vo svojom
živote zranil, a tiež to boli slzy smútku nad mojou vlastnou
prázdnotou a hlúposťou. Ani teraz, päť rokov po tomto zážitku
by som nevedel povedať, či vtedy prevažovala radosť alebo smútok.
Oba ležali príliš natesno pri sebe.
V tom roku kontemplácie som nebol v stave ani prednášať ani
niečo učiť. Nebol som schopný verbálne sprostredkovať moju
vnútornú pravdu, a tak musela vychádzať len z mojich očí.
Existuje aj iná cesta poznania ako len cez rozum.
Cesta kontemplácie.
prevzaté
Slobodní od slobody
Richard Rohr
Výročie vo Fatime
13.05. - 13.10. Výročie.
Zjavenia vo Fatime.
Pripájam krátku modlitbu zasvätenia:
Mária, Matka moja, zasväcujem sa Tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu
v živote i v smrti, aby ma chránilo od každej záhuby duše i tela.
Viem, Matka, že tí, ktorých ochraňuješ, sú v bezpečí,
a preto sa odovzdávam Tvojmu Srdcu s úplnou dôverou pre čas
i pre večnosť. Amen.
Vstúpil som do izby k Petrovi.
"Vitaj!" vstal a podal mi ruku, potom pokračoval:
"Si chudý a nie si ani opálený. Máš za sebou ďalekú cestu."
"Nemal som čas na opaľovanie." Odvetil som a pokračoval som:
"Gratulujem k narodeninám." Zablahoželal som mu.
"Smutné výročie, na ktoré nikdy nezabudnem. Ale, ... ďakujem."
"Na čom pracuješ?" spýtal som sa. Vzal knihu, samozrejme Bibliu.
"Už niekoľko dní, týždňov, otváram Bibliu na tom istom mieste.
Preto som si všetko prepísal do počítača.
Jednotlivé verše som si usporiadal po svojom.
Snažím sa to rozlúsknuť. Počúvaj:
12 "Hľa, prídem skoro a prinesiem so sebou svoju
odplatu, aby som každému odplatil podľa jeho skutkov!
13 Ja som alfa a omega, Prvý a Posledný, Začiatok a
Koniec.
14 Blažení, ktorí si oprali rúcha, aby tak mali prístup
k stromu života a mohli vojsť bránami do Mesta.
15 Vonku zostanú psi, traviči, smilníci, vrahovia,
modloslužobníci a tí, čo milujú klamstvo a oddávajú
sa mu." Zjav.22;12-15
"Vieš čo ma napadá?"
"Áno, viem. Ten žalm - 94; Bože odplaty ..."
"Vidím, že ma poznáš."
( Musím vám povedať, že to bol obľúbený žalm, priateľa Petra. Tiež by som mal vysvetliť, prečo. Jeho príbeh.
Čo sa odohralo pred osemnástimi rokmi. Jeho blízky príbuzný sa ohlásil na návštevu. Peter ho sprevádzal
a keď od neho odchádzal na záhradu, príbuzný mu vrazil do chrbta nôž. To mu však nestačilo.
Pre istotu, nôž v ňom zlomil. Potrhalo mu to pľúca. Ja viem, že strach, ktorý Peter zažíval, bol smrtiaci.
Povedal mi, že len vykríkol: "Bože, Bože, pomôž!" Ako odpoveď, počul prísľub zo žalmu, ktorý ráno čítal.
"Nepriateľ nad ním nezvíťazí." Žalm 89. V tom strachu, panike, hlas prísľub musel zopakovať tri krát.
Vždy, po rozhodujúcej chvíli, vždy keď bolo najhoršie. Až potom, po úteku, po snahe volať o pomoc,
po tom, keď mu útočník zapchával ústa, až po treťom zopakovaní, začal sa brániť. Prežil.
Povedal mi, že bol hore. Tak to opisujú tí, čo opustili telo.
"Ja viem, že existujeme aj mimo tela. Smrťou sa nič nekončí."
To mi povedal. Toľko jeho príbeh. )
26 "Poznášajú doňho nádheru a česť národov.
27 Nevojde tam nič nesvätého,
ani takí, čo konajú ohavnosť a sú falošní, ale iba tí,
ktorí sú zapísaní v Baránkovej knihe života." Zjav.21;26-27
11 "Kto koná neprávosti, nech ďalej koná neprávosti;
kto je zašpinený, nech sa ďalej špiní;
kto je spravodlivý, nech ďalej žije spravodlivo
a svätý nech sa ďalej posväcuje!" Zjav.22;11
17 "Kto je smädný, nech príde, a komu sa zachce,
nech si načrie zdarma vody života" Zjav.22;17
To je krásne.
... "komu sa zachce,"
Nekladie podmienky. Každý. Černoch, beloch, indián na farbe pleti nezáleží.
... "nádheru a česť národov."
Ani tu nekladie podmienky. Žiadny národ nie je vylúčený.
Už sú blažení, teraz, nie až v budúcne, všetci tí ... "ktorí si oprali rúcha,"
Asi jediná podmienka, ktorá sa tu kladie, oprať si rúcho,
aby tak mali prístup k stromu života a mohli vojsť bránami do Mesta.
"Ešte na tom popracujem."
Ahoj.
Zjavenia vo Fatime.
Pripájam krátku modlitbu zasvätenia:
Mária, Matka moja, zasväcujem sa Tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu
v živote i v smrti, aby ma chránilo od každej záhuby duše i tela.
Viem, Matka, že tí, ktorých ochraňuješ, sú v bezpečí,
a preto sa odovzdávam Tvojmu Srdcu s úplnou dôverou pre čas
i pre večnosť. Amen.
Vstúpil som do izby k Petrovi.
"Vitaj!" vstal a podal mi ruku, potom pokračoval:
"Si chudý a nie si ani opálený. Máš za sebou ďalekú cestu."
"Nemal som čas na opaľovanie." Odvetil som a pokračoval som:
"Gratulujem k narodeninám." Zablahoželal som mu.
"Smutné výročie, na ktoré nikdy nezabudnem. Ale, ... ďakujem."
"Na čom pracuješ?" spýtal som sa. Vzal knihu, samozrejme Bibliu.
"Už niekoľko dní, týždňov, otváram Bibliu na tom istom mieste.
Preto som si všetko prepísal do počítača.
Jednotlivé verše som si usporiadal po svojom.
Snažím sa to rozlúsknuť. Počúvaj:
12 "Hľa, prídem skoro a prinesiem so sebou svoju
odplatu, aby som každému odplatil podľa jeho skutkov!
13 Ja som alfa a omega, Prvý a Posledný, Začiatok a
Koniec.
14 Blažení, ktorí si oprali rúcha, aby tak mali prístup
k stromu života a mohli vojsť bránami do Mesta.
15 Vonku zostanú psi, traviči, smilníci, vrahovia,
modloslužobníci a tí, čo milujú klamstvo a oddávajú
sa mu." Zjav.22;12-15
"Vieš čo ma napadá?"
"Áno, viem. Ten žalm - 94; Bože odplaty ..."
"Vidím, že ma poznáš."
( Musím vám povedať, že to bol obľúbený žalm, priateľa Petra. Tiež by som mal vysvetliť, prečo. Jeho príbeh.
Čo sa odohralo pred osemnástimi rokmi. Jeho blízky príbuzný sa ohlásil na návštevu. Peter ho sprevádzal
a keď od neho odchádzal na záhradu, príbuzný mu vrazil do chrbta nôž. To mu však nestačilo.
Pre istotu, nôž v ňom zlomil. Potrhalo mu to pľúca. Ja viem, že strach, ktorý Peter zažíval, bol smrtiaci.
Povedal mi, že len vykríkol: "Bože, Bože, pomôž!" Ako odpoveď, počul prísľub zo žalmu, ktorý ráno čítal.
"Nepriateľ nad ním nezvíťazí." Žalm 89. V tom strachu, panike, hlas prísľub musel zopakovať tri krát.
Vždy, po rozhodujúcej chvíli, vždy keď bolo najhoršie. Až potom, po úteku, po snahe volať o pomoc,
po tom, keď mu útočník zapchával ústa, až po treťom zopakovaní, začal sa brániť. Prežil.
Povedal mi, že bol hore. Tak to opisujú tí, čo opustili telo.
"Ja viem, že existujeme aj mimo tela. Smrťou sa nič nekončí."
To mi povedal. Toľko jeho príbeh. )
26 "Poznášajú doňho nádheru a česť národov.
27 Nevojde tam nič nesvätého,
ani takí, čo konajú ohavnosť a sú falošní, ale iba tí,
ktorí sú zapísaní v Baránkovej knihe života." Zjav.21;26-27
11 "Kto koná neprávosti, nech ďalej koná neprávosti;
kto je zašpinený, nech sa ďalej špiní;
kto je spravodlivý, nech ďalej žije spravodlivo
a svätý nech sa ďalej posväcuje!" Zjav.22;11
17 "Kto je smädný, nech príde, a komu sa zachce,
nech si načrie zdarma vody života" Zjav.22;17
To je krásne.
... "komu sa zachce,"
Nekladie podmienky. Každý. Černoch, beloch, indián na farbe pleti nezáleží.
... "nádheru a česť národov."
Ani tu nekladie podmienky. Žiadny národ nie je vylúčený.
Už sú blažení, teraz, nie až v budúcne, všetci tí ... "ktorí si oprali rúcha,"
Asi jediná podmienka, ktorá sa tu kladie, oprať si rúcho,
aby tak mali prístup k stromu života a mohli vojsť bránami do Mesta.
"Ešte na tom popracujem."
Ahoj.
Kontemplácia 1. časť
Kontemplácia - duchovná požiadavka
Nemyslím, že Ježiš mal nejaký plán, ako by mala vyzerať doko-
nalá spoločnosť. V každom prípade takýto plán nie je zjavný
z Nového zákona. Miesto toho nám Ježiš sprostredkoval proces,
cestu počúvania, cestu zjednotenia, spôsob ako nazrieť za svet
preludov a preniknúť až k pravde, ako byť slobodný a prázdny od
seba samého, ako mať slobodu nemusieť zbožňovať žiaden systém.
Toto je ozajstná sloboda, ktorá umožňuje spoločenstvo.
Dnes večer chcem cestu do prázdna posunúť ešte o jeden krok.
Nazývam to cestou kontemplácie. Žijeme v spoločnosti, ktorá je
veľmi závislá od toho, či si zaslúžime našu vlastnú hodnotu.
Neustále musíme hľadať nejakú možnosť zdôrazňovať sami seba,
že máme nejakú cenu. Robíme to napríklad naším oblečením,
autom, tým, že cestujeme. Máme však veľké ťažkosti s tým, aby
sme našu hodnotu vyťažili z vlastného vnútra. V materialistickej
spoločnosti projektujeme pocit vlastnej hodnoty skoro výlučne na
veci. Preto je také ťažké nájsť znova v sebe samom dušu. Varujem
vás: v kapitalistickej spoločnosti je to ešte nebezpečnejšie ako
v tej, ktorá doteraz panovala v NDR.
Pre ľudí v kapitalizme je veľmi ťažké poznať vlastný stred, vychá-
dzať a žiť z neho. Žijeme v blahobytnej spoločnosti, ktorá očakáva
stále viac, chce stále viac a verí, že jej aj stále viac prináleží.
Je čudné, že čím viac vlastníme, tým menej sa z toho tešíme. Je to
paradox, ktorý tkvie v materiálnych dobrách. Čím viac projektu-
jeme túžby našej duše na veci, tým viac vecí nám, zdá sa, chýba
a tým menej času máme!
V Amerike vlastnia ľudia mnoho vecí, ktoré nazývajú "komfort
šetriaci čas" - a napriek tomu stále pobiehajú a nikdy nemajú čas.
V blahobytnej spoločnosti, v ktorej sa túžby duše projektujú do
vonkajších vecí, máme stále viac informácií, ale stále menej
múdrosti. Múdrosť znamená správne zaobchádzať s informáciami.
Informácie sa ale pre nás stali osobitným spotrebným tovarom.
Nemáme v sebe žiadne hlboké miesto, kde by sme tieto informácie
mohli niesť, aby sa tam mohli integrovať a premeniť na múdrosť.
Preto náš spoločenský systém síce ponúka mnoho špecialistov,
ale len veľmi málo múdrych mužov a žien. A na konci nám chýbajú
vedomosti, múdrosť a čas.
Ak sa duša projektuje do vonkajšieho prostredia, máme menej času
aj lásky, pretože aj ostatní ľudia sa stávajú spotrebným tovarom.
Stále sa len pýtame: Čo môže tento človek pre mňa urobiť?
Ako mi môže byť ten druhý užitočný? Ako môže prispieť k tomu,
že sa budem cítiť ešte silnejší? Preto je tak málo skúseností
s pravým priateľstvom, ktoré má základ v sebe samom a nemá žiaden
cieľ, ktorý by presahoval vzťah. Tiež nie je žiadnym prekvapením,
že už nemáme potuchy o duchovnom živote, pretože Boh sám sa stal
spotrebným tovarom. V Amerike máme nálepky na autá so sloganom:
"Našiel som to", pričom "to" znamená údajne Boh. V skutočnosti
však stojí v centre ja. Ja som to našiel - dokonca aj Boh sa stal
majetkom môjho ega.
Nakoniec robíme to isté aj našej vlastnej duši: Ľahostajne stojíme
mimo nás samých a vynášame o sebe samých rozsudky. Sme hodnotní,
alebo nie sme? Máme pravdu, alebo ju nemáme? Len čo však sami seba
posudzujeme, rozorvávame sa. Kúskujeme sa na časť, ktorá vynáša
rozsudok a na časť, ktorá je súdená. Musíme nájsť nejakú cestu,
ako toto všetko znova spojiť. Jediná cesta, ktorú poznám,
je cesta kontemplácie. Cesta kontemplácie je jasný protiklad
cesty kapitalizmu. Varujem vás: Prv než si v nasledujúcich dňoch
a mesiacoch vyberiete: Nemeňte sa skôr, než by ste vedeli,
čo si volíte. Len čo sa človek rozhodne pre určitú cestu,
je veľmi ťažké obrátiť sa. Ježiš celkom určite chcel,
aby sme vybudovali spoločnosť, v ktorej stoja na prvom mieste ľudia,
nie veci. Ježiš nás učil milovať ľudí a používať veci.
V našej spoločnosti však používame ľudí a milujeme veci.
Pred niekoľkými rokmi som kázal v Afrike, v katedrále v Nairobi.
Ľudia ma počúvali hodiny a nakoniec povedali: "Teraz sa ale chceme
aj spolu pomodliť." Prišli do svätyne a posadali si všade po zemi.
Starý čierny muž sa modlil: "Pane, nikdy nedopusť, aby sme sa
presťahovali do kamenných domov." Ja som prikývol a povedal:
"Áno, Pane", aj keď som vôbec nevedel, čo tá modlitba vlastne
znamená. Modlitba trvala viac ako hodinu, potom som šiel
do sakristie a spýtal som sa kňaza, prečo ten muž vyslovil takúto
modlitbu. Kňaz povedal: "Poznáte Afriku a videli ste našu krajinu:
Ľudia tu žijú v malých chatrčiach a tie nemajú žiadne dvere.
Preto je tvoja rodina mojou rodinou a moja rodina tvojou rodinou.
Jedinou rodinou je rozšírená rodina, veľkorodina. Len čo sa však
človek presťahuje do kamenného domu, postaví dvere, na dvere dá zámok,
za dverami začne zozbieravať svoje vlastníctvo, a potom musí
zvyšok života tráviť jeho ochraňovaním. Svet je naveky rozdelený
na "môj" a "tvoj".
František z Assisi povedal pred 800 rokmi presne to isté:
My nevlastníme, my sme naším vlastníctvom posadnutí.
Myslím, že ak nájdeme miesto, kde sa nachádza naša vlastná duša,
stane sa to neodvratným. Ak sa nám nepodarí žiť zo stredu nášho
vlastného vnútra, budeme sa točiť len okolo vecí.
Skutočným cieľom všetkých náboženstiev je doviesť nás k miestu,
kde je všetko jedným, kde sa vrátime k praskúsenosti jednoty:
ku skúsenosti jednoty s nami samými, ku skúsenosti radikálnej
jednoty s celým ľudstvom, a takto ku skúsenosti jednoty s Bohom.
Náboženstvo nemá žiaden iný význam, ako umožniť túto jedinú cestu.
Presne toto by som chcel dnes večer trochu bližšie opísať.
Hneď však musím povedať, že je veľmi ťažké slovami opísať túto cestu.
Pretože bodom, okolo ktorého sa všetko točí je, že tu ide
o vašu osobnú cestu, o cestu, ktorú musíte vykonať sami.
......
Existuje aj iná cesta poznania ako cez rozum. Cesta kontemplácie.
Kontemplácia je "vedenie", ktoré svätci nazývali "nevedením".
Opisujú to ako stretnutie s "oblakom nevedenia", kde už človek
nie je ovládaný tlakom poistiť sa. Keď už človek nemusí všetkému
rozumieť. Kde môže zo svojho najhlbšieho presvedčenia povedať:
"Je to v poriadku." /Aj keď človek zároveň presne vie, že mnohé
v poriadku nie je, že na svete je mnoho strašného./ Napriek tomu
ale nájde vnútornú silu žiť s takouto skutočnosťou, aká naozaj je.
Najlepšia definícia kontemplácie, akú poznám, znie takto:
Kontemplácia je dlhý, láskyplný pohľad na to, čo naozaj je.
Podstatným v tejto skúsenosti je čas. Existuje kvalitatívny rozdiel
medzi desiatimi minútami a desiatimi hodinami a ešte väčší je potom
samozrejme medzi desiatimi hodinami a desiatimi dňami. A pretože
tento rozdiel jestvuje, musíme pre ľudí, o ktorých nám ide,
a aj pre nás samých nájsť miesto, kde si pre toto všetko nájdeme
čas. Musíme si nájsť miesto, kde budeme môcť uchovať všetky
naše skúsenosti, bez toho aby sme nejaké vytláčali. Potrebujeme
miesto, kde je priestor pre všetko, čo sme v našom živote urobili,
aj pre to, čo sme neurobili. Miesto, ktoré je väčšie ako Áno alebo Nie.
Miesto, ktoré je väčšie ako naše súdy, ktoré vynášame.
Miesto, na ktorom jednoducho budeme prijímať. Na tomto všeobsahujúcom
mieste sa stane Boh celkom pochopiteľným. Aj vy sa stanete sami
pochopiteľnými. Tam bude priestor na to, aby ste prijali každú jednu
časť vašej existencie.
Pred niekoľkými rokmi som viedol biblický kurz o téme spásy.
Prešli sme celou Bibliou a pozorovali sme, ako sa tam rozvíja
téma spásy a vykúpenia. Prvým obrazom vykúpenia je prísľub,
ktorý dáva Boh Izraelskému ľudu. Sľubuje, že im daruje širokú,
nedoziernú krajinu. Keď sme prešli celou Bibliou, nenašli sme
žiaden lepší opis vykúpenia ako tento: Boh nám sľubuje široký,
všetko objímajúci priestor - a to je miesto, ktoré my nazývame
duša. My si dušu nezachraňujeme, my dušu objavujeme. Nevchádzame
do nej a nepokúšame sa spasiť seba samých, ale ju prebúdzame.
Práve vtedy sme zjednotení s Bohom. Problém je, že v to neveríme.
Je to otázka viery, lenže my sme z toho urobili otázku
našej vlastnej zásluhy. Je to presne to, čo z Evanjelia robí
kapitalizmus: zo všetkého si robíme zásluhy. Nevieme pochopiť milosť.
Nevieme pochopiť lásku. Nevieme uveriť, že sme pre-nič-za-nič
milovaní. Naša skutočná hodnota však spočíva v tom, čím sme,
a nie v tom, čo robíme. Neustále sa pokúšame byť dobrými ľuďmi,
nech už to znamená čokoľvek. V skutočnosti sa nám nepodarí byť
vždy dobrými, ale svätými sme. Byť dobrým je niečo, čo človek
dosiahne prácou a je to jeho zásluha. Posvätení sme však bez toho,
aby sme pre to niečo urobili.
Kontemplácia znamená, že sa vrátime k tomuto hlbokému prameňu.
Každý/á z nás sa musí pokúsiť nájsť také duchovné cvičenie, ktoré
mu pomôže k nemu prísť. Ak vám pomáha čítanie Biblie, tak čítajte
Bibliu. Ak je to slávenie večeradla, tak chodievajte do večeradla.
Ak je to modlitba ruženca, tak sa modlievajte ruženec. Ak je to
spočinutie v tichu, tak si jednoducho sadnite a mlčte. Ale nejako
tú cestu, ktorá vedie k miestu, kde je všetko jedným, nájsť musíme.
Musíme nájsť ten dlhý, láskyplný pohľad na skutočnosť, v ktorom
už nebudeme súdiť, ani napádať, ale kde budeme jednoducho prijímať.
prevzaté
Slobodní od slobody
Richard Rohr
Nemyslím, že Ježiš mal nejaký plán, ako by mala vyzerať doko-
nalá spoločnosť. V každom prípade takýto plán nie je zjavný
z Nového zákona. Miesto toho nám Ježiš sprostredkoval proces,
cestu počúvania, cestu zjednotenia, spôsob ako nazrieť za svet
preludov a preniknúť až k pravde, ako byť slobodný a prázdny od
seba samého, ako mať slobodu nemusieť zbožňovať žiaden systém.
Toto je ozajstná sloboda, ktorá umožňuje spoločenstvo.
Dnes večer chcem cestu do prázdna posunúť ešte o jeden krok.
Nazývam to cestou kontemplácie. Žijeme v spoločnosti, ktorá je
veľmi závislá od toho, či si zaslúžime našu vlastnú hodnotu.
Neustále musíme hľadať nejakú možnosť zdôrazňovať sami seba,
že máme nejakú cenu. Robíme to napríklad naším oblečením,
autom, tým, že cestujeme. Máme však veľké ťažkosti s tým, aby
sme našu hodnotu vyťažili z vlastného vnútra. V materialistickej
spoločnosti projektujeme pocit vlastnej hodnoty skoro výlučne na
veci. Preto je také ťažké nájsť znova v sebe samom dušu. Varujem
vás: v kapitalistickej spoločnosti je to ešte nebezpečnejšie ako
v tej, ktorá doteraz panovala v NDR.
Pre ľudí v kapitalizme je veľmi ťažké poznať vlastný stred, vychá-
dzať a žiť z neho. Žijeme v blahobytnej spoločnosti, ktorá očakáva
stále viac, chce stále viac a verí, že jej aj stále viac prináleží.
Je čudné, že čím viac vlastníme, tým menej sa z toho tešíme. Je to
paradox, ktorý tkvie v materiálnych dobrách. Čím viac projektu-
jeme túžby našej duše na veci, tým viac vecí nám, zdá sa, chýba
a tým menej času máme!
V Amerike vlastnia ľudia mnoho vecí, ktoré nazývajú "komfort
šetriaci čas" - a napriek tomu stále pobiehajú a nikdy nemajú čas.
V blahobytnej spoločnosti, v ktorej sa túžby duše projektujú do
vonkajších vecí, máme stále viac informácií, ale stále menej
múdrosti. Múdrosť znamená správne zaobchádzať s informáciami.
Informácie sa ale pre nás stali osobitným spotrebným tovarom.
Nemáme v sebe žiadne hlboké miesto, kde by sme tieto informácie
mohli niesť, aby sa tam mohli integrovať a premeniť na múdrosť.
Preto náš spoločenský systém síce ponúka mnoho špecialistov,
ale len veľmi málo múdrych mužov a žien. A na konci nám chýbajú
vedomosti, múdrosť a čas.
Ak sa duša projektuje do vonkajšieho prostredia, máme menej času
aj lásky, pretože aj ostatní ľudia sa stávajú spotrebným tovarom.
Stále sa len pýtame: Čo môže tento človek pre mňa urobiť?
Ako mi môže byť ten druhý užitočný? Ako môže prispieť k tomu,
že sa budem cítiť ešte silnejší? Preto je tak málo skúseností
s pravým priateľstvom, ktoré má základ v sebe samom a nemá žiaden
cieľ, ktorý by presahoval vzťah. Tiež nie je žiadnym prekvapením,
že už nemáme potuchy o duchovnom živote, pretože Boh sám sa stal
spotrebným tovarom. V Amerike máme nálepky na autá so sloganom:
"Našiel som to", pričom "to" znamená údajne Boh. V skutočnosti
však stojí v centre ja. Ja som to našiel - dokonca aj Boh sa stal
majetkom môjho ega.
Nakoniec robíme to isté aj našej vlastnej duši: Ľahostajne stojíme
mimo nás samých a vynášame o sebe samých rozsudky. Sme hodnotní,
alebo nie sme? Máme pravdu, alebo ju nemáme? Len čo však sami seba
posudzujeme, rozorvávame sa. Kúskujeme sa na časť, ktorá vynáša
rozsudok a na časť, ktorá je súdená. Musíme nájsť nejakú cestu,
ako toto všetko znova spojiť. Jediná cesta, ktorú poznám,
je cesta kontemplácie. Cesta kontemplácie je jasný protiklad
cesty kapitalizmu. Varujem vás: Prv než si v nasledujúcich dňoch
a mesiacoch vyberiete: Nemeňte sa skôr, než by ste vedeli,
čo si volíte. Len čo sa človek rozhodne pre určitú cestu,
je veľmi ťažké obrátiť sa. Ježiš celkom určite chcel,
aby sme vybudovali spoločnosť, v ktorej stoja na prvom mieste ľudia,
nie veci. Ježiš nás učil milovať ľudí a používať veci.
V našej spoločnosti však používame ľudí a milujeme veci.
Pred niekoľkými rokmi som kázal v Afrike, v katedrále v Nairobi.
Ľudia ma počúvali hodiny a nakoniec povedali: "Teraz sa ale chceme
aj spolu pomodliť." Prišli do svätyne a posadali si všade po zemi.
Starý čierny muž sa modlil: "Pane, nikdy nedopusť, aby sme sa
presťahovali do kamenných domov." Ja som prikývol a povedal:
"Áno, Pane", aj keď som vôbec nevedel, čo tá modlitba vlastne
znamená. Modlitba trvala viac ako hodinu, potom som šiel
do sakristie a spýtal som sa kňaza, prečo ten muž vyslovil takúto
modlitbu. Kňaz povedal: "Poznáte Afriku a videli ste našu krajinu:
Ľudia tu žijú v malých chatrčiach a tie nemajú žiadne dvere.
Preto je tvoja rodina mojou rodinou a moja rodina tvojou rodinou.
Jedinou rodinou je rozšírená rodina, veľkorodina. Len čo sa však
človek presťahuje do kamenného domu, postaví dvere, na dvere dá zámok,
za dverami začne zozbieravať svoje vlastníctvo, a potom musí
zvyšok života tráviť jeho ochraňovaním. Svet je naveky rozdelený
na "môj" a "tvoj".
František z Assisi povedal pred 800 rokmi presne to isté:
My nevlastníme, my sme naším vlastníctvom posadnutí.
Myslím, že ak nájdeme miesto, kde sa nachádza naša vlastná duša,
stane sa to neodvratným. Ak sa nám nepodarí žiť zo stredu nášho
vlastného vnútra, budeme sa točiť len okolo vecí.
Skutočným cieľom všetkých náboženstiev je doviesť nás k miestu,
kde je všetko jedným, kde sa vrátime k praskúsenosti jednoty:
ku skúsenosti jednoty s nami samými, ku skúsenosti radikálnej
jednoty s celým ľudstvom, a takto ku skúsenosti jednoty s Bohom.
Náboženstvo nemá žiaden iný význam, ako umožniť túto jedinú cestu.
Presne toto by som chcel dnes večer trochu bližšie opísať.
Hneď však musím povedať, že je veľmi ťažké slovami opísať túto cestu.
Pretože bodom, okolo ktorého sa všetko točí je, že tu ide
o vašu osobnú cestu, o cestu, ktorú musíte vykonať sami.
......
Existuje aj iná cesta poznania ako cez rozum. Cesta kontemplácie.
Kontemplácia je "vedenie", ktoré svätci nazývali "nevedením".
Opisujú to ako stretnutie s "oblakom nevedenia", kde už človek
nie je ovládaný tlakom poistiť sa. Keď už človek nemusí všetkému
rozumieť. Kde môže zo svojho najhlbšieho presvedčenia povedať:
"Je to v poriadku." /Aj keď človek zároveň presne vie, že mnohé
v poriadku nie je, že na svete je mnoho strašného./ Napriek tomu
ale nájde vnútornú silu žiť s takouto skutočnosťou, aká naozaj je.
Najlepšia definícia kontemplácie, akú poznám, znie takto:
Kontemplácia je dlhý, láskyplný pohľad na to, čo naozaj je.
Podstatným v tejto skúsenosti je čas. Existuje kvalitatívny rozdiel
medzi desiatimi minútami a desiatimi hodinami a ešte väčší je potom
samozrejme medzi desiatimi hodinami a desiatimi dňami. A pretože
tento rozdiel jestvuje, musíme pre ľudí, o ktorých nám ide,
a aj pre nás samých nájsť miesto, kde si pre toto všetko nájdeme
čas. Musíme si nájsť miesto, kde budeme môcť uchovať všetky
naše skúsenosti, bez toho aby sme nejaké vytláčali. Potrebujeme
miesto, kde je priestor pre všetko, čo sme v našom živote urobili,
aj pre to, čo sme neurobili. Miesto, ktoré je väčšie ako Áno alebo Nie.
Miesto, ktoré je väčšie ako naše súdy, ktoré vynášame.
Miesto, na ktorom jednoducho budeme prijímať. Na tomto všeobsahujúcom
mieste sa stane Boh celkom pochopiteľným. Aj vy sa stanete sami
pochopiteľnými. Tam bude priestor na to, aby ste prijali každú jednu
časť vašej existencie.
Pred niekoľkými rokmi som viedol biblický kurz o téme spásy.
Prešli sme celou Bibliou a pozorovali sme, ako sa tam rozvíja
téma spásy a vykúpenia. Prvým obrazom vykúpenia je prísľub,
ktorý dáva Boh Izraelskému ľudu. Sľubuje, že im daruje širokú,
nedoziernú krajinu. Keď sme prešli celou Bibliou, nenašli sme
žiaden lepší opis vykúpenia ako tento: Boh nám sľubuje široký,
všetko objímajúci priestor - a to je miesto, ktoré my nazývame
duša. My si dušu nezachraňujeme, my dušu objavujeme. Nevchádzame
do nej a nepokúšame sa spasiť seba samých, ale ju prebúdzame.
Práve vtedy sme zjednotení s Bohom. Problém je, že v to neveríme.
Je to otázka viery, lenže my sme z toho urobili otázku
našej vlastnej zásluhy. Je to presne to, čo z Evanjelia robí
kapitalizmus: zo všetkého si robíme zásluhy. Nevieme pochopiť milosť.
Nevieme pochopiť lásku. Nevieme uveriť, že sme pre-nič-za-nič
milovaní. Naša skutočná hodnota však spočíva v tom, čím sme,
a nie v tom, čo robíme. Neustále sa pokúšame byť dobrými ľuďmi,
nech už to znamená čokoľvek. V skutočnosti sa nám nepodarí byť
vždy dobrými, ale svätými sme. Byť dobrým je niečo, čo človek
dosiahne prácou a je to jeho zásluha. Posvätení sme však bez toho,
aby sme pre to niečo urobili.
Kontemplácia znamená, že sa vrátime k tomuto hlbokému prameňu.
Každý/á z nás sa musí pokúsiť nájsť také duchovné cvičenie, ktoré
mu pomôže k nemu prísť. Ak vám pomáha čítanie Biblie, tak čítajte
Bibliu. Ak je to slávenie večeradla, tak chodievajte do večeradla.
Ak je to modlitba ruženca, tak sa modlievajte ruženec. Ak je to
spočinutie v tichu, tak si jednoducho sadnite a mlčte. Ale nejako
tú cestu, ktorá vedie k miestu, kde je všetko jedným, nájsť musíme.
Musíme nájsť ten dlhý, láskyplný pohľad na skutočnosť, v ktorom
už nebudeme súdiť, ani napádať, ale kde budeme jednoducho prijímať.
prevzaté
Slobodní od slobody
Richard Rohr
Ježišová modlitba
Ježišov štyl učenia, využívajúci príbeh, podobenstvá a enigmatické výroky, nepochybne vzišiel z jeho vlastnej modlitebnej praxe.
Jeho vedomie bolo odlišné od vedomia más i od vedomia náboženských predstavených, z ktorých mnohí proti nemu bojovali.
Zdá sa, väčšina ho nepochopila alebo ho dokonca ignorovali, aj napriek všetkým jeho ohromujúcim divom a zázračným uzdraveniam.
On sa tým však nenechal odradiť, iba svoju reč plnú podobenstiev zakončil slovami:
"Ale vaše oči sú blahoslavené , že vidia, a vaše uši, že počujú." Mt 13,16
Skoro akoby pripúšťal, že kontemplatívne/neduálne chápanie bude výnimkou, a nie pravidlom. Ako len Ježiš získal takú vnútornú
slobodu a silu? /Pokúsme sa na to odpovedať bez toho, že by sme príliš rýchle siahli na vysvetlenie: "Pretože bol Boh!"/
1. Ježiš sám dával zjavne prednosť tichej modlitbe. Spoločnú, liturgickú alebo slovne formulovanú modlitbu spomínajú evanjeliá
len veľmi málo. Často však čítame slová ako:
"Nadránom, zavčasu, ešte za tmy vstal a vyšiel von. Odobral sa na osamelé miesto a tam sa modlil.
Mk 1,35; taktiež Mt 14,23 a Mk 1, 12-13/.
Lukáš nám popisuje, ako sa Ježiš modlil osamote takmer pred všetkými významnými udalosťami. Štyridsať dní strávil na púšti,
čo znamená, že sa iste nezúčastnil rodinných šabatovych obradov, a verejných bohoslužieb v chráme.
Je tu samozrejme jeho posledná súkromná modlitba v Getsemanskej záhrade.
2. Jeho vlastné učenie o modlitbe je nesmierne priamočiare a inštruktívne:
a/ Varuje svojich vstúpencov pred veľmi reálnym nebezpečenstvom verejnej modlitby alebo pred modlitbou "v synagógach" /Mt 6,5/.
Nezdá sa, že sme poslúchli jeho rady a kladieme dôraz na cestu osobnej modlitby, ktorá môže vyvážiť zrejmé,
s egom spojené rizika spoločnej modlitby.
b/ Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.
A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí /Mt 6,6/.
Toto je opäť dosť jednoznačné, zároveň ide o dôverné pozvanie, zvlášť keď väčšina príslušníkov jeho národa nemala nič také
ako vlastnú izbietku.
c/ "Pri modlitbe nehovorte priveľa ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť.
Nenapodobňujte ich teda!" Mt 6,7
To je opäť veľmi priama výzva, ktorá je však tradíciou - katolíckou, pravoslávnou i protestantskou - zreteľne ignorovaná.
Cirkvi majú obvykle radšej verejné bohoslužby a množstvo slov. /Takto sa my kňazi cítime stále užitoční./
3. Keď Lukáš píše o jedinej slovnej formulovanej modlitbe, ktorú kedy Ježiš učil, o modlitbe Otče náš /modlitba Pána/,
predkladá nám veľmi pôsobivý úvod. Pripomína, že sa Ježiš "na niejakom mieste modlil", keď ho jeden z jeho učeníkov požiadal:
"Pane, nauč nás modliť sa, ako to učil svojich učeníkov i Jan" /Lk 11,1-2/.
Skupiny obvykle mali svoje oficiálne skupinové modlitby - niečo ako "modlitba mieru" súčastných anonymných alkoholikov.
Táto modlitba identifikuje nás a našu spiritualitu druhým i nám samim. Samotná skutočnosť, že o to museli Ježiša požiadať,
zrejme znamená, že im žiadnú formálnu modlitbu do toho času nedal! Možno to bol dokonca ústupok. Keď zdôrazňujeme verejné,
formálne a spoločné modlitby a tiež spoločné obrady, zatiaľ čo ľuďom neukážeme cestu k tomu, aby mohli zakúsiť svoj vlastný
vnútorný život /Ducha svätého vo svojom vnútri/, náboženstvo tak udržujeme na úrovni spoločenskej zmluvy;
často je tým, čo nazývame kultúrnym kresťanstvom alebo občianskym náboženstvom. Je pre nás ľahšie vidieť to v islame
než v kresťanstve. Iste práve z tohto dôvodu proroci tak často kritizovali kňazov, prinášanie obetí a chrám
/Jr7,1-11; Iz 1,11-17; Am 5,21-24 a Oz 6,6 často citované Ježišom/.
Spoločné a verejné modlitby udržujú spoločenstvo a jeho náboženstvo pospolu, ale nedochádza pri nich nutne k premene ľudí
na hlbšej úrovni. V skutočnosti sa skupinová solidarita a v skupine získaný pocit istoty často stávajú náhražkou skutočnej
vlastnej cesty. Rozumejte mi dobre. Nehovorím, že verejná modlitba je nanič, ale že máme venovať pozornosť Ježišovým celkom
zreteľným varovaniam pred ňou. Obávam sa, že vo svojej vlastnej cirkvi som sa stretol s mnohými kňazmi, ktorí sa po väčšinu
svojich dní modlili breviár a slúžili omšu, nevykazovali však známky akéhokoľvek vnútorného života či hĺbky. Možno to nie je
osobné zlyhanie, ale skôr "chyba systému". My všetci žijeme v niejakej spoločnosti, ktorá z veľkej časti predurčuje naše energie,
našu hĺbku, a nakoľko dokážeme načúvať alebo dokonca myslieť, predstavovať si a snívať. Ako veľmi dobre vysvetlil René Girard,
sme v jadre imitatívnymi bytosťami. Naša svätosť je vždy najprv skupinovou svätosťou; podobne náš hriech je, skôr než sa stane
naším vlastným, hriechom spoločenským.
Modlitba na verejnosti sa ľahko stane podávaním hlásení Bohu, skupine alebo vlastnému sebaobrazu. Ježiš hovorí, že to nie je
nevyhnutné, pretože "váš Otec vie, čo potrebujete, skôr než ho prosíte"/Mt 6,8/.
V spoločnej modlitbe existuje riziko, že jej prostredníctvom niekto začne vylepšovať svoj obraz v očiach druhých
i vlastné sebaponímanie; to je presne to, na čo Ježiš poukazuje a pred čím varuje v príbehu o colníkovi a farizejovi /Lk 18,9-14/.
Spomeňte si, že farizej hovorí na verejnosti všetko správne a dokonca i v súkromí robí všetko správne, ale Ježiš napriek tomu hovorí,
že "ten mýtnik sa vrátil ospravedlnený do svojho domu a nie farizej". Mýtnik stal v synagóge celkom vzadu, len sa bil do pŕs,
o jeho správnom chovaní nepadne ani slovo. Ale odišiel "ospravedlnený". Dosť udivujúce, keď uvážime, na čo dnes v našich
náboženských učeniach kladieme dôraz!
Zdá sa, že Ježíš nás stále učí tomu, že pravdepodobne potrebujeme "modlitbu nehovorenia", modlitbu ticha či modlitbu kontemplácie,
ktorá by mala vyvážiť všetky naše "modlitby hovorenia" a dať im základ. Mnoho kresťanov má zjavne s modlitbou ticha málo skúseností
a skôr sa jej bojí alebo ju dokonca odsudzujú. Nik ich neučil, čo majú robiť so svojou príliš aktívnou mysľou, a tak sa boja ticha.
Bez vnútorného života sa naša verejná modlitba čoskoro stane povrchnou, egocentrickou a vo vzťahu k našej duchovnej ceste
dokonca kontraproduktívnou. To je veľmi dôležité v šiestej kapitole Matúša, kde Ježíš zdôrazňuje niternosť a správny úmysel
v každej z troch duchovných disciplín - dobročinnosti, modlitbe a pôste.
Západná kultúra má sklon k extrovertnosti a tak trochu sebavedomej "horlivosti". Modlitba sa veľmi rýchlo môže stať pokusom
o to, aby sme zmenili Boha a vyvýšili seba, namiesto, aby bola tým, čim byť má - vnútornou praxou, ktorá má zmeniť toho,
kto sa modlí, čo sa deje vždy, pokiaľ sa postavíme kľudne pred touto tajomnou a naprosto bezpečnou Prítomnosťou a dovolíme Bohu,
aby nás svojím pohľadom prenikol a uzdravil naše nevedomie, odkiaľ pochádza deveťdesiat päť percent našich motivácií a reakcií.
Všetko, čo skutočne môžeme urobiť, je opätovať tento pohľad. Potom ako povedal tak dokonale Majster Eckhart,
"oko, ktorým sa pozeráme na Boha, bude tým istým okom, ktoré sa prvé pozeralo na nás". My len uzavrieme kruh!
Nahá prítomnosť
Richard Rohr
prevzaté
Jeho vedomie bolo odlišné od vedomia más i od vedomia náboženských predstavených, z ktorých mnohí proti nemu bojovali.
Zdá sa, väčšina ho nepochopila alebo ho dokonca ignorovali, aj napriek všetkým jeho ohromujúcim divom a zázračným uzdraveniam.
On sa tým však nenechal odradiť, iba svoju reč plnú podobenstiev zakončil slovami:
"Ale vaše oči sú blahoslavené , že vidia, a vaše uši, že počujú." Mt 13,16
Skoro akoby pripúšťal, že kontemplatívne/neduálne chápanie bude výnimkou, a nie pravidlom. Ako len Ježiš získal takú vnútornú
slobodu a silu? /Pokúsme sa na to odpovedať bez toho, že by sme príliš rýchle siahli na vysvetlenie: "Pretože bol Boh!"/
1. Ježiš sám dával zjavne prednosť tichej modlitbe. Spoločnú, liturgickú alebo slovne formulovanú modlitbu spomínajú evanjeliá
len veľmi málo. Často však čítame slová ako:
"Nadránom, zavčasu, ešte za tmy vstal a vyšiel von. Odobral sa na osamelé miesto a tam sa modlil.
Mk 1,35; taktiež Mt 14,23 a Mk 1, 12-13/.
Lukáš nám popisuje, ako sa Ježiš modlil osamote takmer pred všetkými významnými udalosťami. Štyridsať dní strávil na púšti,
čo znamená, že sa iste nezúčastnil rodinných šabatovych obradov, a verejných bohoslužieb v chráme.
Je tu samozrejme jeho posledná súkromná modlitba v Getsemanskej záhrade.
2. Jeho vlastné učenie o modlitbe je nesmierne priamočiare a inštruktívne:
a/ Varuje svojich vstúpencov pred veľmi reálnym nebezpečenstvom verejnej modlitby alebo pred modlitbou "v synagógach" /Mt 6,5/.
Nezdá sa, že sme poslúchli jeho rady a kladieme dôraz na cestu osobnej modlitby, ktorá môže vyvážiť zrejmé,
s egom spojené rizika spoločnej modlitby.
b/ Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.
A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí /Mt 6,6/.
Toto je opäť dosť jednoznačné, zároveň ide o dôverné pozvanie, zvlášť keď väčšina príslušníkov jeho národa nemala nič také
ako vlastnú izbietku.
c/ "Pri modlitbe nehovorte priveľa ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť.
Nenapodobňujte ich teda!" Mt 6,7
To je opäť veľmi priama výzva, ktorá je však tradíciou - katolíckou, pravoslávnou i protestantskou - zreteľne ignorovaná.
Cirkvi majú obvykle radšej verejné bohoslužby a množstvo slov. /Takto sa my kňazi cítime stále užitoční./
3. Keď Lukáš píše o jedinej slovnej formulovanej modlitbe, ktorú kedy Ježiš učil, o modlitbe Otče náš /modlitba Pána/,
predkladá nám veľmi pôsobivý úvod. Pripomína, že sa Ježiš "na niejakom mieste modlil", keď ho jeden z jeho učeníkov požiadal:
"Pane, nauč nás modliť sa, ako to učil svojich učeníkov i Jan" /Lk 11,1-2/.
Skupiny obvykle mali svoje oficiálne skupinové modlitby - niečo ako "modlitba mieru" súčastných anonymných alkoholikov.
Táto modlitba identifikuje nás a našu spiritualitu druhým i nám samim. Samotná skutočnosť, že o to museli Ježiša požiadať,
zrejme znamená, že im žiadnú formálnu modlitbu do toho času nedal! Možno to bol dokonca ústupok. Keď zdôrazňujeme verejné,
formálne a spoločné modlitby a tiež spoločné obrady, zatiaľ čo ľuďom neukážeme cestu k tomu, aby mohli zakúsiť svoj vlastný
vnútorný život /Ducha svätého vo svojom vnútri/, náboženstvo tak udržujeme na úrovni spoločenskej zmluvy;
často je tým, čo nazývame kultúrnym kresťanstvom alebo občianskym náboženstvom. Je pre nás ľahšie vidieť to v islame
než v kresťanstve. Iste práve z tohto dôvodu proroci tak často kritizovali kňazov, prinášanie obetí a chrám
/Jr7,1-11; Iz 1,11-17; Am 5,21-24 a Oz 6,6 často citované Ježišom/.
Spoločné a verejné modlitby udržujú spoločenstvo a jeho náboženstvo pospolu, ale nedochádza pri nich nutne k premene ľudí
na hlbšej úrovni. V skutočnosti sa skupinová solidarita a v skupine získaný pocit istoty často stávajú náhražkou skutočnej
vlastnej cesty. Rozumejte mi dobre. Nehovorím, že verejná modlitba je nanič, ale že máme venovať pozornosť Ježišovým celkom
zreteľným varovaniam pred ňou. Obávam sa, že vo svojej vlastnej cirkvi som sa stretol s mnohými kňazmi, ktorí sa po väčšinu
svojich dní modlili breviár a slúžili omšu, nevykazovali však známky akéhokoľvek vnútorného života či hĺbky. Možno to nie je
osobné zlyhanie, ale skôr "chyba systému". My všetci žijeme v niejakej spoločnosti, ktorá z veľkej časti predurčuje naše energie,
našu hĺbku, a nakoľko dokážeme načúvať alebo dokonca myslieť, predstavovať si a snívať. Ako veľmi dobre vysvetlil René Girard,
sme v jadre imitatívnymi bytosťami. Naša svätosť je vždy najprv skupinovou svätosťou; podobne náš hriech je, skôr než sa stane
naším vlastným, hriechom spoločenským.
Modlitba na verejnosti sa ľahko stane podávaním hlásení Bohu, skupine alebo vlastnému sebaobrazu. Ježiš hovorí, že to nie je
nevyhnutné, pretože "váš Otec vie, čo potrebujete, skôr než ho prosíte"/Mt 6,8/.
V spoločnej modlitbe existuje riziko, že jej prostredníctvom niekto začne vylepšovať svoj obraz v očiach druhých
i vlastné sebaponímanie; to je presne to, na čo Ježiš poukazuje a pred čím varuje v príbehu o colníkovi a farizejovi /Lk 18,9-14/.
Spomeňte si, že farizej hovorí na verejnosti všetko správne a dokonca i v súkromí robí všetko správne, ale Ježiš napriek tomu hovorí,
že "ten mýtnik sa vrátil ospravedlnený do svojho domu a nie farizej". Mýtnik stal v synagóge celkom vzadu, len sa bil do pŕs,
o jeho správnom chovaní nepadne ani slovo. Ale odišiel "ospravedlnený". Dosť udivujúce, keď uvážime, na čo dnes v našich
náboženských učeniach kladieme dôraz!
Zdá sa, že Ježíš nás stále učí tomu, že pravdepodobne potrebujeme "modlitbu nehovorenia", modlitbu ticha či modlitbu kontemplácie,
ktorá by mala vyvážiť všetky naše "modlitby hovorenia" a dať im základ. Mnoho kresťanov má zjavne s modlitbou ticha málo skúseností
a skôr sa jej bojí alebo ju dokonca odsudzujú. Nik ich neučil, čo majú robiť so svojou príliš aktívnou mysľou, a tak sa boja ticha.
Bez vnútorného života sa naša verejná modlitba čoskoro stane povrchnou, egocentrickou a vo vzťahu k našej duchovnej ceste
dokonca kontraproduktívnou. To je veľmi dôležité v šiestej kapitole Matúša, kde Ježíš zdôrazňuje niternosť a správny úmysel
v každej z troch duchovných disciplín - dobročinnosti, modlitbe a pôste.
Západná kultúra má sklon k extrovertnosti a tak trochu sebavedomej "horlivosti". Modlitba sa veľmi rýchlo môže stať pokusom
o to, aby sme zmenili Boha a vyvýšili seba, namiesto, aby bola tým, čim byť má - vnútornou praxou, ktorá má zmeniť toho,
kto sa modlí, čo sa deje vždy, pokiaľ sa postavíme kľudne pred touto tajomnou a naprosto bezpečnou Prítomnosťou a dovolíme Bohu,
aby nás svojím pohľadom prenikol a uzdravil naše nevedomie, odkiaľ pochádza deveťdesiat päť percent našich motivácií a reakcií.
Všetko, čo skutočne môžeme urobiť, je opätovať tento pohľad. Potom ako povedal tak dokonale Majster Eckhart,
"oko, ktorým sa pozeráme na Boha, bude tým istým okom, ktoré sa prvé pozeralo na nás". My len uzavrieme kruh!
Nahá prítomnosť
Richard Rohr
prevzaté
O kom to v skutočnosti je?
Farizeji a zákonníci.
Sú to ľudia Cirkvi, zástupcovia náboženstva. Svoje náboženstvo berú vážne, no zároveň sa pokúšajú zabrániť tomu,
aby medzi človekom a Bohom vznikol ozajstný, život meniaci vzťah. Ježiš symbolizuje život, slobodu, niečo celkom
nové - a túto udalosť stretnutia života a smrti chcú práve reprezentanti náboženstva zablokovať. Až podnes funguje
inštitucionalizované náboženstvo veľmi často podľa tohto vzoru. Farizeji sú zajatcami svojho myšlienkového sveta
a princípov a neschopní zanechať svoju vlastnú ideológiu. Rovnakú hru zažívame aj dnes: Ideológie, ktoré medzi sebou
bojujú, ľudia, ktorí sú zajatcami svojich vlastných myšlienkových svetov. .. o farizejoch sa dozvedáme nasledovné:
Striehnu. Neangažujú sa, iba pozorujú z bezpečnej vzdialenosti. Kritizujú a hodnotia z odstupu, aby našli proti
... dôvod na obžalobu. Títo sú konzervatívci moci. Lipnú na udržaní jestvujúceho. Nie však preto, že by im išlo
o zachovanie pravých hodnôt.
Ide im o pozície, moc a istotu. Je ťažké spolupracovať s takýmito ľuďmi. S konzervatívcami hodnôt je to ľahšie.
S ľuďmi ale, ktorým záleží na čistom udržaní moci a stabilizácii systému - pod pláštikom náboženstva a hodnôt
- nemožno robiť na spoločnej veci. Nejde im totiž vôbec o to, o čom hovoria. Náboženstvo sa dá zneužiť na všetko, ...
Majú myšlienky, nepovedia ich však. Títo muži sú trojnásobnými zajatcami:
vo svojich myšlienkach, strachoch a vo svojej skupine. Nevystupujú ako jednotlivci, ale ako klika.
Zastupujú vládnuce náboženské stanovisko. Myslia, ako "sa" myslí. Bez skupiny sú neschopní premýšľať.
Nie sú to osobnosti a chýba im vlastné vedomie individuálneho svedomia. Skupinové myslenie nastupuje na miesto
vlastného vnútorného presvedčenia. Človek si je potom istý svojim morálne bezúhonným životom a tiež tým, že nikde
nezakopne. Kto však takto žije, nie je schopný obstáť v situáciách, keď sa od neho vyžadujú ozajstné rozhodnutia
svedomia.
Divý muž
Richard Rohr
krátené, upravené
Sú to ľudia Cirkvi, zástupcovia náboženstva. Svoje náboženstvo berú vážne, no zároveň sa pokúšajú zabrániť tomu,
aby medzi človekom a Bohom vznikol ozajstný, život meniaci vzťah. Ježiš symbolizuje život, slobodu, niečo celkom
nové - a túto udalosť stretnutia života a smrti chcú práve reprezentanti náboženstva zablokovať. Až podnes funguje
inštitucionalizované náboženstvo veľmi často podľa tohto vzoru. Farizeji sú zajatcami svojho myšlienkového sveta
a princípov a neschopní zanechať svoju vlastnú ideológiu. Rovnakú hru zažívame aj dnes: Ideológie, ktoré medzi sebou
bojujú, ľudia, ktorí sú zajatcami svojich vlastných myšlienkových svetov. .. o farizejoch sa dozvedáme nasledovné:
Striehnu. Neangažujú sa, iba pozorujú z bezpečnej vzdialenosti. Kritizujú a hodnotia z odstupu, aby našli proti
... dôvod na obžalobu. Títo sú konzervatívci moci. Lipnú na udržaní jestvujúceho. Nie však preto, že by im išlo
o zachovanie pravých hodnôt.
Ide im o pozície, moc a istotu. Je ťažké spolupracovať s takýmito ľuďmi. S konzervatívcami hodnôt je to ľahšie.
S ľuďmi ale, ktorým záleží na čistom udržaní moci a stabilizácii systému - pod pláštikom náboženstva a hodnôt
- nemožno robiť na spoločnej veci. Nejde im totiž vôbec o to, o čom hovoria. Náboženstvo sa dá zneužiť na všetko, ...
Majú myšlienky, nepovedia ich však. Títo muži sú trojnásobnými zajatcami:
vo svojich myšlienkach, strachoch a vo svojej skupine. Nevystupujú ako jednotlivci, ale ako klika.
Zastupujú vládnuce náboženské stanovisko. Myslia, ako "sa" myslí. Bez skupiny sú neschopní premýšľať.
Nie sú to osobnosti a chýba im vlastné vedomie individuálneho svedomia. Skupinové myslenie nastupuje na miesto
vlastného vnútorného presvedčenia. Človek si je potom istý svojim morálne bezúhonným životom a tiež tým, že nikde
nezakopne. Kto však takto žije, nie je schopný obstáť v situáciách, keď sa od neho vyžadujú ozajstné rozhodnutia
svedomia.
Divý muž
Richard Rohr
krátené, upravené
Viera, či tradícia?
Často sme pokúšaní nedôverovať Bohu, ale dôverovať našej tradícii viery a dôvery v Boha.
Nie je to to isté! Naša viera je neraz našou tradíciou, v ktorej môžeme hovoriť o svätcoch a teológoch z minulosti,
čo dôverovali Bohu. To je veľmi šikovný spôsob, ako sa vyhnúť vlastnej skúsenosti, desivým stretnutiam
so živým Bohom, prebiehajúcemu vteleniu. Máme sklon dôverovať minulosti pre ňu samu,
akoby Boh prišiel na zem nato, aby ochránil ľudské tradície, alebo akoby minulosť bola
nejakým spôsobom svätejšia než prítomnosť. Ježiš výslovne hovorí, že to nie je pravda./porov. Mt 15,3/
Musím povedať, že milujem tradíciu. Hovorím však o tradícii odovzdanosti tomu úžasnému a obrovskému tajomstvu Boha.
V tom zmysle to vždy bude Tradícia nevedomosti. To je to, čo nazývame apofatickou tradíciou
alebo "oblakom nevedomosti". Sloboda nevedieť je základným konceptom viery, pretože "teraz poznávam iba čiastočne,
ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný"/1Kor 13,12/.
Potrebujeme dostatok poznania, aby sme mohli udržať a uniesť tajomstvo nepoznania. .....
Je úžasné, ako náboženstvo prevrátilo túto biblickú myšlienku viery naruby a vytvorilo tradíciu presného
poznania, zdanlivej predvídateľnosti a úplnej istoty o tom, koho Boh má či nemá rád.
Ako by sme si mysleli, že máme Boha vo vrecku. Vieme, čo sa Boh chystá povedať, pretože si myslíme,
že naša denominácia má v tom všetko úplne jasno. V takomto systéme Boh nie je slobodný a musí dodržiavať
naše pravidlá a nasledovať naše rozhodnutia. Ak Boh nie je slobodný, my máme problém,
pretože zakaždým, keď Boh odpúšťa alebo prejavuje milosrdenstvo, porušuje vlastné pravidlá,
čím sa dopúšťa strašného rozporu!
Úžasná vec o Hebrejoch je, že nepotláčali svoju realitu. Odmietali sa nechať ovládať poverčivými mýtmi.
Určitým spôsobom sa Izrael nikdy nezriekol svojich vlastných protirečení života, hororov a priepastí ľudských dejín,
ktoré sa nakoniec stali "krížom" v Ježišovi. Tieto ťažké skutočnosti sa však ukázali už v Jóbových príbehoch,
v ich vlastných skúsenostiach z exodu a exilu, ako aj v tých neustálych napádaniach a okupáciach
cudzími veľmocami. Často museli mať na jazyku podobné slová ako tie, ktoré vraj vyslovila Terézia z Avily:
"Ak sa takto správaš k svojím priateľom, nechcem vidieť tvojich nepriateľov."
prevzaté: Veci skryté
Richard Rohr
Písmo ako spiritualita
Mt 15; 3-9
On im odpovedal: „A vy prečo prestupujete Božie prikázanie pre svoju tradíciu? 4 Veď Boh povedal: Ctiotca a matku! a Kto zlorečí otcovi alebo matke, musí zomrieť. 5 Vy však hovoríte: Človek, ktorý by povedal otcovi alebo matke: ‚Čokoľvek, čím by som ti mal pomôcť, je obetný dar,‘ 6 ten už vraj nemusí ctiť svojho otca. Takto ste zbavili platnosti Božie slovo pre svoju tradíciu. 7 Pokrytci, dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal: 8 Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. 9 Zbytočne ma však uctievajú, lebo ako náuku učia ľudské príkazy.“
Nie je to to isté! Naša viera je neraz našou tradíciou, v ktorej môžeme hovoriť o svätcoch a teológoch z minulosti,
čo dôverovali Bohu. To je veľmi šikovný spôsob, ako sa vyhnúť vlastnej skúsenosti, desivým stretnutiam
so živým Bohom, prebiehajúcemu vteleniu. Máme sklon dôverovať minulosti pre ňu samu,
akoby Boh prišiel na zem nato, aby ochránil ľudské tradície, alebo akoby minulosť bola
nejakým spôsobom svätejšia než prítomnosť. Ježiš výslovne hovorí, že to nie je pravda./porov. Mt 15,3/
Musím povedať, že milujem tradíciu. Hovorím však o tradícii odovzdanosti tomu úžasnému a obrovskému tajomstvu Boha.
V tom zmysle to vždy bude Tradícia nevedomosti. To je to, čo nazývame apofatickou tradíciou
alebo "oblakom nevedomosti". Sloboda nevedieť je základným konceptom viery, pretože "teraz poznávam iba čiastočne,
ale potom budem poznať tak, ako som aj ja poznaný"/1Kor 13,12/.
Potrebujeme dostatok poznania, aby sme mohli udržať a uniesť tajomstvo nepoznania. .....
Je úžasné, ako náboženstvo prevrátilo túto biblickú myšlienku viery naruby a vytvorilo tradíciu presného
poznania, zdanlivej predvídateľnosti a úplnej istoty o tom, koho Boh má či nemá rád.
Ako by sme si mysleli, že máme Boha vo vrecku. Vieme, čo sa Boh chystá povedať, pretože si myslíme,
že naša denominácia má v tom všetko úplne jasno. V takomto systéme Boh nie je slobodný a musí dodržiavať
naše pravidlá a nasledovať naše rozhodnutia. Ak Boh nie je slobodný, my máme problém,
pretože zakaždým, keď Boh odpúšťa alebo prejavuje milosrdenstvo, porušuje vlastné pravidlá,
čím sa dopúšťa strašného rozporu!
Úžasná vec o Hebrejoch je, že nepotláčali svoju realitu. Odmietali sa nechať ovládať poverčivými mýtmi.
Určitým spôsobom sa Izrael nikdy nezriekol svojich vlastných protirečení života, hororov a priepastí ľudských dejín,
ktoré sa nakoniec stali "krížom" v Ježišovi. Tieto ťažké skutočnosti sa však ukázali už v Jóbových príbehoch,
v ich vlastných skúsenostiach z exodu a exilu, ako aj v tých neustálych napádaniach a okupáciach
cudzími veľmocami. Často museli mať na jazyku podobné slová ako tie, ktoré vraj vyslovila Terézia z Avily:
"Ak sa takto správaš k svojím priateľom, nechcem vidieť tvojich nepriateľov."
prevzaté: Veci skryté
Richard Rohr
Písmo ako spiritualita
Mt 15; 3-9
On im odpovedal: „A vy prečo prestupujete Božie prikázanie pre svoju tradíciu? 4 Veď Boh povedal: Ctiotca a matku! a Kto zlorečí otcovi alebo matke, musí zomrieť. 5 Vy však hovoríte: Človek, ktorý by povedal otcovi alebo matke: ‚Čokoľvek, čím by som ti mal pomôcť, je obetný dar,‘ 6 ten už vraj nemusí ctiť svojho otca. Takto ste zbavili platnosti Božie slovo pre svoju tradíciu. 7 Pokrytci, dobre o vás prorokoval Izaiáš, keď povedal: 8 Tento ľud ma ctí perami, ale jeho srdce je odo mňa ďaleko. 9 Zbytočne ma však uctievajú, lebo ako náuku učia ľudské príkazy.“