Nahá prítomnosť : Úrovne vývoja
Otázka, prečo to (či je "to" už čokoľvek) niektorí ľudia "majú",
keď mnoho iných to nemá, alebo sa dokonca tomu bránia, alebo to
deformujú, sa zaoberali ľudia tak rozdielni ako Jean Piaget,
Lawrwnse Kohlberg, Abraham Maslow, James Fowler, Clare Grave
a Ken Wilber. Ich závery nám pripomínajú postreh Tomáša Akvinského,
ktorý napísal: "Čokoľvek človek vnútorne dostane, dostane podľa toho,
ako je sám duševne uspôsobený."
 Jednoducho povedané, čokoľvek sa učíte alebo čokoľvek sa dozvedáte,
bude priate na najmenej ôsmych až desiatich úrovniach podľa vnútornej,
psychologickej a duchovnej zrelosti poslucháča. Ľudia na prvej úrovni
pristupujú k Biblii, sviatostiam, kňazstvu, duchovnému vedeniu,
enneagramu alebo čomukoľvek inému, čo sa im ponúka, nesprávne.
Ľudia zo siedmej až deviatej úrovne vyrobia kvalitnú limonádu
aj z kyslých alebo nezrelých citrónov /aj keď nie zadarmo/.
 Obhajovať učenie cirkvi alebo propagovať Bibliu a predpokladať,
že ľudia vedia všetko podstatné, akonáhle sa na tom dohodnú, je málo.
Môžete napríklad jednoducho súhlasiť s katolíckou vierou s reálnou
prítomnosť Ježiša v eucharistii, a byť pritom celkom neschopní byť sami
duchom prítomní - nemáte teda žiadnu vnútornú skúsenosť a neprešli
ste žiadnou vnútornou premenu.  To isté učenie sa môže zmanipulovať
či zneužiť s cieľom posilniť vlastné ego a ovládať druhých. O niečom
takom pravdepodobne Ježiš hovorí, keď v kázni na hore cituje Izaiáša
/Iz 29,13/:  

   "Pretože sa mi tento ľud chce stať blízkym iba svojimi ústami
   a ctí si ma iba svojimi perami, no jeho srdce je ďaleko odo mňa
   a jeho bázeň voči mne je naučeným ľudským príkazom,"

Tu je môj pokus o zostavenie stupnice vývoja, vychádzajúci z mnohých
vývojových schém, ktoré som preštudoval. Podľa mojich  skúseností
prechádzame deviatimi úrovňami. /Nezabudnite, že ide len o učebnú
pomôcku; skutočný život je omnoho zložitejší./

   1. Som moje telo a môj sebaobraz.

Prevláda potreba bezpečia, istoty a obranných mechanizmov.
Dualistické/polarizované myslenie.

   2. Som moje vonkajšie chovanie.

Potreba vyzerať navonok dobre a skrývať všetko nepriateľné pred
druhými; robím to tak dobre, že nakoniec všetko skrývané zostane
skryté aj pred mnou samotným.
Takýto postoj k vlastnému tieňu je bežný medzi konzervatívnymi ľuďmi.

   3. Som moje myšlienky/pocity.

Rozvoj intelektu a vôle skvalitniť myseľ a citový život aj snaha
o ich skrývanie pred druhými. Nakoniec si ani ja sám neuvedomujem ich
sústredenie na seba a temnú povahu.
Vzdelanie ako náhrada vnútornej zmeny je veľmi rozšírená medzi
liberálmi a vzdelanými ľuďmi.
Toto štádium väčšinou opustíme po niejakom veľkom neúspechu,
otrase alebo ponížení.

   4. Som moja vnútorná intuícia a poznanie pociťované mojim telom.

Toto je tak prelomové, informatívne a užitočné štádium, že mnohí
sa na tejto úrovni nešťastne zaseknú. Smerujú k individualizmu
a sústredia sa na seba. Vnútorná práca sa stáva náhradou skutočného
stretnutia s niečim iným.

   5. Som moje tieňové ja.

Temná noc. Keď čelím svojej surovej, neprikrášlenej, necivilizovanej
podobe, moja vlastná slabosť ma zrazí na kolená. Ak sa mi nedostane
vedenie, milosť, a ak sa nemodlím, väčšinou skĺznem do niektorého
predchádzajúceho štádia. Rozhodujúci je tu čas.

   6. Som prázdny a bezmocný.

"Božia čakáreň". Temer každý pokus o záchranu vlastného ja pomocou
povzneseného chovania, kvalitných psychologických metód, pozitívnej
duševnej orientácie alebo vrúcnej zbožnosti povedie k regresii.
Môžete iba čakať a prosiť a dôverovať. Tu sa učíte viere a zisťujete,
že temnota je oveľa lepší učiteľ. Boh sa stane reálnym.

   7. Som omnoho viac, ako som si myslel.

Smrť nepravého ja a zrodenie pravého ja. Avšak pretože ešte nie ste
doma, bude vám to najskôr pripadať ako prázdnota, aj keď nádherná
prázdnota. "Noc žiarivá", ako to nazýval Jan od Kríža.

   8. "Já a Otec sme jedno"

/Jn 10,30/
Odteraz existuje len Boh, alebo ako to hovorí Tereza:
"Poznávam Boha v sebe a seba v Bohu."
Všetko ostatné vnímam iba ako vlastníctvo pominuteľného ega
a nepotrebujem to chrániť, zviditelniť či komukoľvek dokazovať.

   9. Som ten, ktorý som -

"jednoducho ja". Ja bez príkras; byť človekom stačí.
Bez kozmetických úprav sa zaobídeme.  Je to tá najradikálnejšia
kritika náboženstva, pretože teraz viete, že náboženstvo je iba
prst ukazujúci na mesiac, nie však mesiac samotný. Vôbec nepotrebujem,
aby som budil nejaký dojem, dôležité je, kto skutočne som.
Celkové odpútanie sa od svojho sebaobrazu, žijete teraz Božiu
predstavu o sebe samom, ktorá zahŕňa a s láskou prijíma dobré aj zlé.
Pokoj a sloboda svätých. Úplná nedualita.

Je veľmi dôležité dosiahnuť to, aby sa ľudia stále prehlbovali
vo viere, lebo vieme, že tak dostanú všetky potrebné informácie
a získajú skúsenosti primerané svojej úrovni.

Prevzaté
voľný preklad
Richard Rohr

1. Čo je to mystika?

Je to ako s milencami:
keď je všetko tak, ako má byť, nepoznáte,
kto koho bozkáva.
    -Gregory Orr

Slovo mystika je nešťastné v tom zmysle, že ono samo podlieha
mnohým mystifikáciám - mystika tak je odsúvaná do vzdialenej,
zahmlenej sféry, ktorá sa zdá byť prístupná len niekoľko málo
vyvoleným. Pre mňa mystika znamená jednoducho povedané
poznávanie duchovných vecí cez vlastnú skúsenosť - nie z kníh,
nie z druhej ruky, dokonca ani z tej cirkevnej.
  Väčšina organizovaných náboženstiev - bez toho, aby to bol
ich zámer - nás v skutočnosti odrádza od mystickej cesty,
pretože nám takmer výlučne predpisuje dôverovať vonkajšej
autorite: Písmu, tradícii, najrôznejším "odborníkom na pravdu"
/tomu všetkému hovorím nádoby/ - namiesto toho, aby nás učili
dôležitosti a hodnote vnútornej skúsenosti /teda obsahu/.
Väčšinu z nás dokonca varovali pred tým, aby sme vôbec verili
sami sebe. Rímsky katolíci musia dôverovať predovšetkým tomu,
čo povie cirkevná hierarchia. Protestanti by sa zas mali vy-
varovať vnútornej skúsenosti, pretože je nebezpečná, nebiblická,
teda vlastne nepotrebná.  
  Obe tieto cesty pritom človeku upierajú možnosť skutočne
zakúsiť Boha a vytvárajú mnohokrát pasívnych /alebo pasívne
agresívnych/ jedincov, alebo ešte horšie, jedincov, ktorí už ani
neveria, že existuje akýsi Boh, ktorého by bolo možné zakúsiť.
Učia nás, aby sme nedôverovali svojej vlastnej duši - a teda
i Duchu Svätému. Porovnajte si tento prístup s Ježišovou známou
vetou:

"Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila."

Toto nepovedal
ľuďom, ktorí pred ním vyznávali niejaké dogmy alebo mu tvrdili,
že je Boh. Neboli skúšaní podľa zoznamu morálnych kritérií
a často ani nepatrili do "správnej" skupiny! Boli to ľudia,
ktorí proste v dannej chvíli s dôverou a otvoreným srdcom
prijímali Božiu milosť a verili, že Bohu na ich duchovnom hlade
záleží.
  Dve významné novodobé hnutia, ktoré sa nevyhýbajú osobnej
skúsenosti, sú letnični kresťania a charizmatici. Domnievam
sa, že ich "krst Duchom" je skutočným príkladom počiatočnej
fázy mistického stretnutia s Bohom. Medzi nedostatky, ktoré
často bránia ďalšiemu dozrievaniu ich mystickej skúsenosti,
patria nedostatočné teologické základy, neznalosť vývojovej
psychológie a určitý sociálny rozmer, ktorý by ich držal
pri zemi, posvätenej vtelením. Bez týchto predpokladov môže
ich autentická skúsenosť viesť k prebujnenému egu, povrchnej,
konzervatívnej teológií a pravicovým názorom. Podstata
a opravdivosť ich mystickej skúsenosti pritom nemizne,
ale ostáva skrytá pod povrchom.
  Je paradoxom, že aj keď sú ľudia vedení k dôrazom na veci
vonkajšie, rovnako sa spoliehajú sami na seba. My všetci
sa nevyhnutne na svet pozeráme optikou svojho temperamentu,
sme podmienení zážitkami z ranného detstva, svojou mozgovou
činnosťou, spoločenským statusom a očakávaním, vzdelaním,
osobnými potrebami i kultúrne zakotvenými predstavami a pred-
sudkami. Áno, naša skúsenosť môže byť naozaj zavádzajúca,
pokiaľ predpokladáme, že to, ako v dannej chvíli veci vidíme
my, musí byť spoločné všetkým ľuďom. Tento narcistický postoj
našu nedôveru k osobnej skúsenosti len priživuje. Ešte bežnejšia
je situácia, keď si ľudia myslia, že ich skúsenosť pochádza
stopercentne od Boha, a nemajú pritom vyvinuté žiadné "filtračné
mechanizmy", ktoré by im umožňovali spracovať a oddeliť ich
vlastné ľudské domnienky a vplyv ega. Zabúdajú na Pavlové
napomenutie, ktoré nás má učiť skromnosti:

"Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme."
/1Kor 13;9/

  Ako nepadnúť ani do jedného z týchto extrémov? Obzvlášť medzi
laikmi sa v dnešnej dobe opäť objavuje a doceňuje z minulosti skôr
ojedinelá prax duchovného vedenia. Je to osvedčený spôsob, ako
zodpovedne prežívať svojú osobnú skúsenosť s Bohom na základe
Písma, sedliackého rozumu, súdnosti, psychológie a Tradície
/Tradíciu s veľkým "T" používam pre nemennú, večnú Tradíciu;
tradíciu s malým "t" pre bežne rozšírený prístup v zmysle
"takto sa to vždy robilo"/. Ak skĺbime všetky tieto aspekty,
máme pred sebou azda najlepší spôsob, ako nájsť a nasledovať
"Božiu vôľu". Za veľký prínos v oblasti duchovného vedenia
musíme ďakovať predovšetkým jezuitom, pretože v súčastnosti
môžeme využívať i mnohé ďalšie výborné školy a prístupy.
  Myslím si, že práve františkánska mystika je dôverihodná,
prostá - ale nijako jednoduchá - cesta pre všetkých hľadajúcich.
Odmieta mystifikáciu spôsobenú príliš abstraktným záujmom o doktríny,
moralizujúcu morálku a falošnú askézu / aj napriek tomu sú františkáni,
ktorí sa dali na túto cestu/. Umožňuje ísť do ulíc a osloviť svet,
je "schodná", a preto atraktívna. Nemusíte žiť v celibáte, v izolácií,
nemusíte byť vzdelanejší, ani v žiadnom inom ohľade lepší ako vaši
blížny - ako nám dokazujú mnohí sekulárni františkáni. Tieto cesty
totiž môžu zabraňovať skúsenosti samej: pustovník môže žiť v naprostom
zajatí dualizmu a viesť trýznivý vnútorný život - čo vedie i k trýzneniu
ostatných. Kdežto takí novinári alebo ženy v domácnosti, ktorí nevedia
kde im hlava stojí, ale srdce i myseľ majú nedualistické, môžu osvietiť
a inšpirovať svoje okolie, rodinu a všetkých, s ktorými prichádzajú do styku,
bez toho aby sme viedli akékoľvek zbožné reči. Krásnymi príkladmi sú Nelson
Mandela, Mary Oliverová alebo napríklad Wendell Berry.
  Františkánsku mystickú cestu k Bohu sa pokúsim zhrnúť v konkrétnych
bodoch a odlíšiť ju od ostatných ciest, aby jasne vynikla jedinečnosť
Františkovho ducha. František išiel na dreň a vyhýbal sa prílišnému dôrazu
na nepodstatné veci. Dokonca i Tomáš Akvinský hovorí, že Ježišové učenie
obsahuje veľmi málo pravidiel. Každá okľuka Františkovi musela pripadať
ako pokušenie, podobne ako mladému Budhovi. Pokušením mníchov je z franti-
škánskeho uhľa podľadu stránenie sa sveta, pokušením púštnych otcov a matiek
askéza. Katolickým pokušením je moralizovanie a celibát, pokušením seminára
intelektuálstvo. Protestantov zas pokúša súkromná zbožnosť a neomylná viera
a pokúšením nás všetkých je zámena prináležitosti k určitej skupine
a praktizovanie rituálov za skutočne osobné a premieňajúce stretnutie
sa s Bohom.
  Františková duchovná jedinečnosť a veľkosť spočíva v tom, že sa dokázal
všetkým týmto pokušeniam vyhnúť a preplaviť ich nástrahami. A nielen to,
dokázal,  že pri tom všetkom je možné patriť do skupín, ktoré milujeme.
Poznal, že nutne potrebujeme základný tábor, v ktorom sa pripravujeme
na skutočnú cestu viery, nádeje a lásky. Živé spoločenstvá nás robia
zodpovednými, úprimnými a rozvíjajú nás. František rozhodne nebol
individualistom v modernom slova zmysle.
  Viem, že my františkáni sme nie vždy dokázali svojho otca nasledovať
a vyvarovať sa týchto pokušení. A tiež viem, že zďaleka nie všetci
v skupinách, ktoré sme spomenuli, týmto pokušeniam podliehajú. Poukazujem
na odlišné cesty nie preto, aby som niekoho kritizoval - mníchov, protestantov,
akademikov - ale aby sme jasne videli, ako sa František dokázal vyhnúť
nepodstatným veciam, za čo vďačil predovšetkým svojej intuícií a Duchu Svätému.
Uspel predovšetkým preto, že robil niečo, čo bežní katolíci robiť nemali:
dôveroval svojej vlastnej duchovnej skúsenosti. Spomeňte si, čo napísal
vo svojom Testamente: "Nik mi nehovoril, čo mám robiť."

voľný preklad
Richard Rohr

Túžba po celistvosti

V západnom svete sme až donedávna hovorili o "sexuálnej
revolúcii". Úprimne povedané, vôbec si nemyslím, že skutočná
sexuálna revolúcia je už za nami. V skutočnosti je ešte väčšina
z nás kdesi v štádiu rebelantstva voči represívnej a potláčanej
minulosti a pochybujem, že práve toto si zaslúži pomenovanie
"revolúcia". V minulosti boli kresťania prakticky vo všetkých
cirkvách obmedzovaní ohromným množstvom zákonov. Zákazy však
nie sú ani veľmi poučné, ani veľmi povzbudzujúce. To však môže byť
len začiatok.
Nielenže musíme vedieť, že ako ľudia sme bytosti s telom, v kto-
rom prebýva duch, ale potrebujeme aj čas na reflexiu, aby sme
zistili, čo vlastne táto skutočnosť znamená, a aký je jej hlbší zmy-
sel. Musíme sa naučiť odlišovať od seba vzory života a vzory smrti.
Obávam sa, že mnohí ľudia sa nachádzajú v tesnej blízkosti smrti
a ešte sa im nepodarilo prebiť k životu.
......
Na začiatku vám chcem ponúknuť malé cvičenie. Na prvý pohľad
bude možno vyzerať neprirodzene, ale dúfam že mi pomôže
objasniť moje východiská. Ak máte trochu času, sadnite si a zo-
stavte zoznam všetkých ľudí, ktorých by ste si vedeli predstaviť
ako svoju ženu/svojho muža; všetkých ľudí, ktorých blízkosť
vyhľadávate, alebo ste vyhľadávali, pretože z nich vyžarovala,
alebo vyžaruje hlboká príťažlivosť. Môžu to byť aj muži aj ženy.
O týždeň neskôr si znova sadnite a popremýšľajte, aké vlastnosti
vás na týchto ľuďoch tak veľmi fascinujú, alebo vás fascinovali.
Prečo to bola práve tá či oná osoba - a nie niekto iný? Hoci vás
to bude niečo stáť, predsa sa len pokúste napísať zoznam spomí-
naných vlastností.
Keď zoznam dokončíte, urobte pod neho čiaru a pod Ňu napíšte -
vaše vlastné meno! Väčšina zúčastnených pravdepodobne objaví
to isté, čo som objavil aj ja /bola to pre mňa jedna zo
základných duchovných skúsenosti!/: všetky vlastnosti boli v
skutočnosti zrkadlovým obrazom mojej duše. Prv než som
mohol niekoho naozaj milovať, musel som sa najprv naučiť
"milovať so sebou". Len to sme schopní dávať ďalej, čo už sami
v sebe kdesi máme. Všimol som si, že všetko, čo som sa usiloval
milovať kdesi mimo mňa, bolo niečo, o čom som mal už predtým
v mojom vnútri istú hlbokú intuíciu.
Väčšina ľudí žije svoje sexuálne fantázie hneď aj navonok. Mali
by sme sa ale naučiť najprv ich prežiť vnútri. Mali by sme sa
vydať na cestu do vnútra, aby sme zistili, kto sme a čo vlastne
hľadáme.  Väčšia časť našej duše, našich myšlienok, našich vnú-
torných obrazov a fantázií je spravidla obývana inými ľuďmi.
Vlastnú dušu projektujeme na iných a milujeme niečo mimo
seba, namiesto toho, aby sme to najpr objavili, milovali a prijali
v sebe. Tak vzniká blázniva situácia, že existuje množstvo ľudí,
ktorí sami seba nenávidia, a zároveň sa usilujú milovať iných.
Nie je to možné a nikdy to nebude fungovať! A napriek tomu
je to, podľa mňa, situácia väčšiny ľudí tohto sveta. Platí to aj
pre mnohé manželstvá a rodiny, do ktorých som mal možnosť
nazrieť: dvaja ľudia, z ktorých má každý sám k seba odmietavý
postoj, sa pokúšajú navzájom sa milovať. Milujú sa, ale na úkor
seba samých. Samozrejme, že to nemôže dobre skončiť.
Vnútorný svet je väčší ako vonkajší. Kým sa nezačneme cítiť
dobre a doma vo vlastnom vnútornom svete, nepodarí sa nám
pochopiť vlastnú sexualitu. Sexuálne vzťahy totiž nie sú o nič viac
než rituál, symbolícke konanie, ktoré sa usiluje vyjadriť vnútornú
realitu. Dôležitá je skutočnosť, nie rituál! Ak nám rituál stojí
v ceste, môže sa stať, že nikdy neodhalíme realitu. "Celý" človek
je taký, v ktorom sa rituál a realita stali jedným. Vtedy naše telo
hovorí pravdu našej duše.
Sexualita je určite tá najuniverzálnejšia a najfascinujútejšia
téma ľudstva. Ľudia, čo to popierajú, klamú. Preto je taká fascinu-
júca, lebo sa týka toho bodu ľudskej osobnosti, kde je jajväčšia
pravdepodobnosť, že telo prerazí bariéru k duchu. Ide o bod,
kde dokážeme seba i iných zraniť na tom najcitlivejšom mieste,
ba dokonca sa tam môžeme aj celkom zničiť. Môže sa v ňom
zhromaždiť neuveriteľne veľa pravdy a energie za predpokladu,
že objavíme moc medziľudskej náklonnosti a dokážeme túto
príťažlivosť premeniť do vzájomného symbolického vzťahu - a za
predpokladu, že to dokážeme urobiť takým spôsobom, ktorý si
obe osoby váži a prispieva k ich rozvoju. Toto by bola ozajstná
sexuálna revolúcia! Takíto ľudia by boli naozaj schopní ohrom-
ných vecí!
U mnohých z nás však bola sexualita tak dlho potláčaná a uzav-
retá v kráľovstve tieňov, že naše sexuálne vzťahy a potreby patria
k najzranenejším bodom nášho životného príbehu a našej osob-
nosti. Je veľmi málo ľudí schopných bez strachu a nekŕčovito
hovoriť o svojom sexuálnom živote.
Pod sexualitou rozumiem predovšetkým skúsenosť, že sme izo-
lovaní a rozdelení. Presne takúto hlbokú samotu a odcudzenie
zažívajú aj mladí ľudia v puberte: "Som na jednej strane bariéry
a ty si na druhej. Neverím, že sa nám niekedy podarí stretnúť."
Pre muža v tomto štádiu je žena niečo fascinujúce, no zároveň je
preň hrozbou. Rovnako to cítia aj ženy voči mužom.
Túto bariéru sa potom usilujeme prekonať rýchlym sexuálnym
vzťahom, no zážitok z neho je veľmi často vnímaný ako stros-
kotanie a len veľmi zriedka ako úspech. Najprv totiž musíme
sami v sebe nájsť a spojiť mužské a ženské. Ak sa žena rozhodne
vojsť s mužom do slobodného vzťahu nezaťaženého strachom,
musí najprv vo svojej duši objaviť mužskú stránku, naučiť
sa s ňou vychádzať a cítiť sa s ňou dobre. Mladý muž sa zasa
musí spriateliť so svojou ženskou stránkou, lebo až vtedy bude
schopný skutočne milovať ženu. Nejde tu o žiaden nový objav.
Všetci duchovní majstri a mystici hovorili o ceste do vlastného
vnútra.Svätá Terézia z Avily hovorí o ľudskej duši ako o hrade
s mnohými komnatami, postupne vedúcimi do jeho útrob. Prvá
komnata tohto "vnútorného hradu" je komnata sebapoznania.
Svätá Terézia tvrdí, že je úplne zbytočné vstupovať do ďalších
priestorov vnútorného sveta, ak sme predtým podrobne nepre-
skúmali a doslova neobývali prvú izbu.
Sexualita však neznamená len izolovanosť. Sexualita je vždy
aj zážitkom tlaku a túžby po zjednotení. Je hlbokou túžbou po
celistvosti a po stávaní sa jedným. Lenže my sa spravidla usilu-
jeme stať sa jedným mimo seba samých a pred tým, než sa sta-
neme jedným sami v sebe a sami so sebou. Vnútorný tlak a túžba
po jednote patrí k podstate a ku zmyslu ľudského bytia. Všetko
na nás aj v nás kričí: "Som nekompletný! Niečo mi chýba!" Naša
fascinácia inými ľuďmi a všetkým živým je vyjadrením našej
závislosti na iných a našej potreby byť s inými. Boh nás stvoril
tak, aby sme pomaly prichádzali k poznaniu vlastnej neúplnosti.
Preto sme  vždy znova a znova zaľúbení do rozličných vonkajších
projekcií našej vlastnej duše.
Dúfam, že je zrejmé, že tu pod sexualitou chápem niečo veľmi
hlboké, niečo, čo siaha oveľa ďalej, než len po genitálie, hoci
sexualita sa často vníma len cez tento rozmer. Kým nepocho-
píme, čo sexualita skutočne znamená, zbytočne by sme márnili
čas hovorením o pohlavnom styku a o genitáliách.
Sexualita je totiž aj naša schopnosť a túžba žiť vo vzťahu.
V každom ľudskom vnútri žije vášeň pre vzťah. Neustále sa obze-
ráme po zrkadlách, ktoré by nám ukázali, kto sme. Tým, čo odrá-
žajú niektoré dôležité časti našej osoby, vyznávame: "Milujem
ťa!" Naozaj ich milujeme, no zároveň sa vždy usilujeme milovať
v nich aj seba samých.
Naša sexualita je umenie komunikácie celej našej osoby, vrátane
nášho tela. Je pokusom vyjadriť a "preniesť" tak naše telo ako aj
našu dušu.
Kedy možno hovoriť o dobrom sexuálnom vzťahu? Povedal by som,
že vtedy, keď je pravdivý, skutočný. Keď svojím telom
hovoríme presne to, čo povedať môžeme, čo môžeme povedať
v úplnej slobode, čo naozaj aj povedať chceme - a za čo môžeme
prevziať zodpovednosť. Ak to tak nie je, klameme vlastným telom.
Telom totiž môžeme klamať neporovnateľne viac ako len ústami!
Klamať sa však nedá bez toho, aby sme pri tom nezničili tajom-
stvo ľudskej osobnosti. Ak klameme, stávame sa rozorvanými
a rozpoltenými, stávame sa schizofrénnymi.
Slovo diabolský pozostáva z dvoch gréckych slov a znamená
poprehadzovať a porozhadzovať. Zlo je vždy dualistické! Zlo
spočíva v tom, že pripustíme vlastnú rozorvanosť v tom zmysle,
že jedna časť nášho života je tu a druhá niekde inde.
Slovo symbolický je rovnako zložené z dvoch gréckych slov
a znamená hádzať a dohromady. Sexualita je vo svojej podsdtate
nanajvýš symbolická. "Hádže dohromady" telo a ducha, čo
vysvetľuje, prečo majú sexuálne symboly nad nami takú moc
a prečo už od počiatku dejín existovali vo všetkých kultúrach
falické symboli a symboli plodnosti. Preto je aj pornografia taká
fascinujúca, hoci zaujíma najmä mužov /z nejakého dôvodu je
mužská sexualita osobitne sústredená na oči a na videnie/.
Už len pohľad na nejaký sexuálny symbol sa človeka silno dotýka
na hlbokej a ne-racionálnej moci sexuality sa niektore kultúry
rozhodli okolo nej vytvoriť obrovské zóny tabu a udržať tak
pod kontrolou jej obrovskú moc. Na jednej strane je to úplne  
pochopiteľné, no zároveň si myslím, že je načase otázka,
či by takúto obrovskú energiu nebolo možné využiť aj tvorivo.
Vráťme sa naspäť k podmienkam dobrého sexuálneho vzťahu.
Sexuálny vzťah je dobrý vtedy, ak je výrazom celej osoby - a nie
iba jej časti. K tomuto bodu však zvyčajne dospejeme až po sérií
poloprávd a pomýlení. Väčšinou nevieme, ako a kde by sme mali
začať. Ide o nasledovné: Tajomstvo, ktoré slávime v Ježišovi,
a ktoré nazývame "tajomstvo inkarnácie" alebo "Božie vtelenie",
je tým istým tajomstvom, ktoré sa musí udiať aj v každom z nás.
Aj my sa musíme učiť - ako Boh! - spojiť ducha s telom.
Inkarnácia a integrácia - obe tajomstvá sú vlastne identické.
Duch svätý by chcel aj v nás dosiahnuť jednotu tela a ducha.
Urobil to v Máriinom lone, keď stvoril Ježišovo telo, a presne to
isté by chcel urobiť aj v nás.
Kedy sa sexuálny vzťah stáva "zlým"? Vtedy, keď si isté časti
nášho života chceme ponechať pre seba a nezjednotiť ich s ostat-
nými. Môže to mať mnoho foriem. Ak sa chcem, napríklad, riadiť
výlučne "hlavou" a byť "rozumný", môže to skončiť aj zle. Väčšia
časť európskych dejín vďačí za svoju podobu práve tomuto
jednostrannému obdivu voči ratio. Duch izolovaný od tela však
môže byť rovnako "zlý" ako telo bez ducha. Nie som predsa iba
hlava! Ale nie som iba penis, alebo vagína! Som osoba ako
celok. Moje genitálie sú na to, aby vyjadrili, kým som. Inak robím
násilie sám na sebe.
Neverím na rozlišovanie medzi svätým a profánnym. Napriek
tomu označujem isté veci a slová za nečisté. Podľa mňa je však
nečistá len špina. Niečo sa môže pošpiniť iba vtedy, keby sa to
odštiepilo od celku. Tajomstvo inkarnácie nám hovorí, že všetko
je potenciálne sväté.  Dozvedáme sa z neho i to, že práve telo
a ľudské bytie je miestom Božieho zjavenia a stretnutia s božským.
Kresťanstvo je jediné náboženstvo, ktoré verí, že Boh sa stal
telom. Bohužiaľ, kresťanstvo bolo už od počiatku - a vidieť
to už v Novom zákone! - akosi zvláštne nepriateľský naladené
voči telu. Nerozumiem tomu. Podľa mňa tu ide o subtílny pokus
Zlého podvodne nás odviesť od toho, čo je skutočne dobré.
Nie je nič, čo by bolo samo o sebe dobré, alebo samo o sebe zlé.
Akurát cesta, na ktorú sa rozhodneme vydať, môže byť dobrá
alebo zlá. Otázka znie: Kam kráčame s našou sexualitou? Čo z nej
robíme? Čo pre nás znamená? Sme na ceste dokonalejšej jednoty
tela a ducha? To, čo robíme, podporuje našu schopnosť medzi-
ľudskej komunikácie, našu úctu k druhému a našu zodpovednosť
voči iným? Alebo ide predovšetkým o výraz nášho egoizmu a po-
treby vlastniť?
Kresťanská tradícia definovala cudnosť z nejakého čudného
dôvodu spravidla tak, akoby šlo v prvom rade o vyhýbanie sa
niečomu, o vyvarovanie sa niečoho za každú cenu. Cnosťou
sme zas nazývali to, ak niekto nikdy neurobil chybu. Vidieť to,
napríklad, v prehnanom glorifikovaní panenstva v katolíckej
tradícii, hoci panenstvo naozaj môže byť povolanie a dar milosti.
Bolo by možno ale oveľa múdrejšie, keby sme cnosťou nazvali
to, ak niekto dokáže vyjsť zo svojej chyby, vďaka nej sa posunie
ďalej a neostane v nej visieť. Učiť sa môžeme len z vlastných chýb.
Možno práve v tom sa skrýva pravý zmysel usporiadaného života.
Práve ten si zjavne vyžaduje veľkú disciplínu, mnoho pokánia,
a okrem toho aj veľkú mieru úprimnosti a zraniteľnosti medzi
dvoma ľuďmi.
Ak chcú dvaja ľudia ľudsky a duchovne rásť, tak práve sexualita
ich môže nakoniec priviesť k dozrievaniu a ku vzájomnej komu-
nikácii.
Pred niekoľkými mesiacmi som navštívil svojich rodičov. Sú
pôvodom nemeckí katolíci, majú približne sedemdesiat rokov
a už roky počúvajú kazety s mojimi prednáškami. Jedného večera,
keď sme spolu veľmi dlho a úprimne hovorili, obidvom sa odrazu
objavili v očiach slzy. Uvedomili si, že o mnohom, čo sme spolu
prerozprávali, v mladosti ani len netušili, pretože im o tom nik
nepovedal. Uvedomili si, že väčšina manželstiev ich súrodencov
bolo len studené a zahorknuté existovanie vedľa seba, hoci -
zvonku videné - si ostali "verní až po hrob". Poslúchli síce zákon,
no nikdy neobjavili jeho ducha. Moji rodičia vtedy veľmi osmut-
neli a mama to vyjadrila takto: "Prečo nám nikdy neohlasovali
Evanjelium?" Otec na to povedal: "Nezdá sa mi, že by sme spolu
vychádzali nejako zvlášť dobre. Počas 45 rokov manželstva sme
sa často a hlboko zraňovali. Nik nám však nepovedal, ako máme
spolu hovoriť a vzájomne vychádzať. Povedali nám len, že máme
mať deti a máme si byť verní, kým nás smrť nerozdelí." Mojim
rodičom niekto zatajil silu Ducha a slobodu Evanjelia! Je naozaj
zvláštne, že aj napriek tomu existujú ľudia, ktorým sa podarilo
dopracovať k pravej slobode. Hoci, podľa mojej skúsenosti, je ich
naozaj len veľmi, veľmi málo.
Súčasná mladá generácia je, pochopiteľne, zasa v nebezpečenstve,
že bude robiť chyby na druhej strane. Dnes sa nám ponúka
také obrovské množstvo možností a domnelých slobôd, že človek
sa v krátkom čase môže tak roztrieštiť a opotrebovať, že nakoniec
už vôbec netuší, kto vlastne je.
Myslím, že základná pravda kresťanstva je ukrytá v tajomstve
vernosti. Nikdy nepochopíme, čo znamená "verný Boh" a nikdy
ho nestretneme, ak neobjavíme aj v sebe samých schopnosť
k vernosti a ak nezakúsime verné priateľstvo a lásku u iných.
Pre každého z nás je životne dôležité, aby sme sa aspoň raz v živote
do niečoho vložili - inak nikdy neobjavíme hĺbku vlastnej
duše.
My sa však vyhýbame ceste do vernosti a do zodpovednosti, pre-
tože prvé, čo nás na tejto ceste postretne, je naša vlastná temnota
a neschopnosť milovať.
Keď Ježiš po svojom krste odišiel do púšte, stali sa mu, podľa
Markovho evanjelia, dve veci: "stretol divé zvieratá" - to bolo
prvé! - "a anjeli mu posluhovali". Každý z nás by chcel mať anje-
lov, ale pred šelmami v nás máme ohromný strach!
Každý úzky vzťah s iným človekom je ako zrkadlo, do ktorého sa
pozeráme. Medové týždne sa rýchlo pominú a po nich je každý
blízky vzťah dôkazom, že nevieme, ako treba milovať. Najradšej
by sme sa tomuto poznaniu vyhli. Máme strach pred divými
zvieratmi, ktoré sa skrývajú v našom vnútri - pred našimi agre-
sívnymi, ustráchanými, neistými stránkami, keď je zjavné, ako
veľmi nevieme milovať. Lenže anjelov môžeme stretnúť len vtedy,
ak sa odvážime ukázať svojmu partnerovi naše divé zvery, a keď
zažijeme, že náš partner ich akceptuje a odpúšťa nám. Jedno
bez druhého nejde! Ak chce niekto objaviť hlbokú krásu skrytú
v každom človeku, ak v ňom chce objaviť neuveriteľnú schopnosť
milovať, musí sa odhodlať a vstúpiť do hlbokých a intímnych
vzťahov.
Slovo intimita pochádza z latinčiny a znamená "späť do strachu".
Len ten je schopný intimity, kto dokáže prejsť mnohými bránami
strachu. A v nás je toľko strachu, že nie sme schopní milovať,
alebo že nie sme hodní lásky! Naša sexualita nás možno preto
tak fascinuje a zároveň straší, lebo tušíme, že by nás mohla vyslať
práve na túto cestu do intimity.  

Richard Rohr
Nahý Boh

Majster stále tvrdil, že poslednou prekážkou
na našej ceste k Bohu je slovo a pojem "Boh".
 To tak rozzúrilo miestneho kňaza,
že si to prišiel s Majstrom vydiskutovať.
 "Slovo Boh nás predsa môže doviesť k Bohu,"
povedal kňaz.
 "Môže," pokojne odvetil Majster.
"Ako nám môže niečo pomáhať a zároveň byť prekážkou?"
Majster povedal: "Somár, ktorý vás donesie
k dverám domu, vám tie dvere neodomkne."

Prevzaté:     Minúta múdrosti     A. de Mello

Návštevníkovi, ktorý vyhlasoval, že nepotrebuje
hľadať Pravdu, lebo ju našiel v kréde
svojho náboženstva, Majster povedal:
 "Bol raz jeden študent, ktorý sa nikdy
nestal matematikom, lebo slepo veril riešeniam
na zadných stránkach svojich učebníc matematiky
- je iróniou, že tie riešenia boli správne."

Prevzaté:     Minúta múdrosti     A. de Mello

"Načo je Majster?" spýtal sa ktosi.
Žiak povedal:"Aby ťa naučil, čo dávno vieš,
a aby ti ukázal, na čo sa stále pozeráš."
 Návštevníka to zmiatlo, nuž žiak dodal:
"Umelec ma svojimi obrazmi naučiť vidieť
západ slnka. Majster ma svojím učením
naučil vidieť realitu každého okamihu."

Prevzaté:     Minúta múdrosti     A. de Mello

Jedného dňa sa Majster spýtal:
"Aká je podľa vás najdôležitejšia náboženská otázka?"
Dostal veľa odpovedí:
"Jestvuje Boh?"
"Kto je Boh?"
"Aká je cesta k Bohu?"
"Je život po smrti?"

"Nie," povedal Majster.
"Najdôležitejšia otázka je: Kto som ja?"

Žiaci lepšie pochopili, čo naznačoval,
keď si vypočuli jeho rozhovor s istým kazateľom:

Majster: "Teda podľa vás, keď umriete,
vaša duša pôjde do neba?"
Kazateľ: "Áno."
Majster: "A vaše telo bude v hrobe?"
Kazateľ: "Áno."
Majster: "Ak sa smiem spýtať, kde budete vy?"

Prevzaté:     Minúta múdrosti     A. de Mello