Pavol nám v liste Rimanom 7,8 hovorí,
že hriech využíva zákon, aby dosiahol svoje ciele.
Čo tým myslí?
Náš neobrátený a prirodzený egocentrizmus /"hriech"/
používa náboženstvo, aby získal rešpekt.
Ak chcete niekoho nenávidieť,
chcete byť zlomyseľní alebo pomstychtiví,
krutí alebo zákerní,
poradím vám,
ako to urobiť a necítiť ani štipku viny:
urobte to z náboženských dôvodov!
Urobte to a myslite si pritom,
že sa riadite zákonom,
že poslúchate jedno z prikázaní
alebo nejaký verš z Biblie.
Funguje to veľmi dobre.
Váš nedotknutý egocentrizmus chce využívať
náboženstvo na to, aby ste sa cítili
nadradení a "spravodlivý".
Je to bežný jav.

prevzaté z knihy Veci skryté
Richard Rohr

Dovoľte mi jazykom psychológie aspoň čiastočne vysvetliť
tento teologický výrok. Je to jazyk ega a tieňa. Ego je tá sú-
časť človeka, ktorá chce byť dôležitá, v centre diania. Vo svojej
prirodzenosti je veľmi defenzívne a sebaobraňujúce. Na to, aby
uspelo, musí eliminovať negatíva /Ježiš to v 23. kapitole Matú-
šovho evanjelia nazýva „herec“, čo sa z gréčtiny väčšinou pre-
kladá ako „pokrytec“/.
  Tieň je tá časť človeka, ktorú nechceme vidieť, ktorej sa bojí-
me a nechceme, aby ju iní videli. Máme tendenciu ukrývať túto
časť nášho vnútra alebo ju zapierať, dokonca-a to najmä-pred
sebou samými. Ježiš, citujúc Izaiáša, to vyjadruje takto: „Bude-
te počúvať; a nepochopíte, budete hľadieť; a neuvidíte“ /Mt 13,
14-15/. V dnešnej dobe to narkomani nazývajú „popieranie“.
  Keď obraňujeme nášho „herca“, popierame a potláčame tým
náš tieň. Ak však „herca“ obraňujeme príliš, tieň sa stane ne-
návideným a premietne sa na inom mieste /napríklad existujú
homosexuálni duchovní, ktorí nenávidia a osočujú homose-
xuálov/. Dôležité je uvedomiť si, že tieň nie je sám v sebe zlý, ale
dovoľuje nám robiť zlé veci bez toho, aby sme ich považovali za zlé!
Preto Ježiš kritizuje pokrytectvo viac ako čokoľvek iné. Vôbec
nemá negatívny postoj k hriešnikom, ale k ľuďom, ktorí
predstierajú, že hriešnici nie sú! Ak mi neveríte, pozrite sa na to
príbeh po príbehu.
  Archaické náboženstvá, a azda väčšina náboženstiev v deji-
nách, vždy považovali tieň za problém.  Náboženstvo je predsa
o tom, ako sa zbaviť tieňa, nie? Toto je klasický príklad boja pro-
ti symptómom, a nie proti príčine. Nemôžeme sa zbaviť tieňa,
môžeme len odhaliť jeho hru, čím sa do veľkej miery zbavíme
jeho účinkov.  List Efezanom o tom hovorí:“....všetko, čo je zjav-
né, je svetlo“/Ef 5, 14/.
  Ježiš  a Proroci sa však zaoberajú skutočným problémom,  kto-
rým je ego.  Náš tieň nie je naším problémom ani zďaleka natoľ-
ko, ako naše príliš defenzívne ego, ktoré vždy vidí a nenávidí
svoje vlastné chyby v iných ľuďoch, čím uniká pred vlastným
obrátením.
  Ježišova fráza pre popretý tieň je „brvno vo vlastnom oku“,
ktoré vidíme ako „smietku v oku svojho brata“ /Mt 7, 4-5/. Jeho
rada je úplne dokonalá: „Vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Po-
tom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho bra-
ta.“ Nepopiera, že máme bojovať so zlom, ale najskôr musíme
vyčistiť náš vlastný dom, a to veľmi radikálne, čo neskôr opisuje
ako „vylúpnuť si oko“ /Mt 18, 9/. Ak nevidíme vlastné brvno, je
isté, že ho budeme nenávidieť u niekoho iného.
  Ježišova genialita spočíva v tom, že nestráca čas popieraním
alebo potláčaním tieňa. V tomto zmysle je klasickým prorokom,
jedným z tých, ktorí nielen odhaľuje popieraný tieň Izraela, ale
aj útočia proti skutočnému problému, ktorým je ego a arogancia
Izraela, ako aj ľudia zneužívajúci moc. Keď raz odhalíme tieň
a vynesieme ho na svetlo, jeho hra sa skončila. Jeho efektivita
úplne závisí od pretvárky a nevidení „brvna vo vlastnom oku“
/porov. 2Kor 11,14/. Keď uvidíme brvno vo svojom oku, smietka
v oku nášho brata sa stane bezvýznamnou.
   Moc, výhody, prestíž a materiálne bohatstvo sú zbraňami herca.
Sú to tiež jasné morálne znepokojenia pre Ježiša. Akékoľvek
prílišné zaoberanie sa sexuálnymi pravidlami alebo zásadami
čistoty sú takmer vždy popieraním alebo trestom za problémy
vlastného tieňa a tieňov iných ľudí, no Ježiš prejavuje len malý
záujem o túto tému.
  Ježiš sa príliš nezaujíma o morálnu čistotu, pretože vie, že ni-
jaká snaha potláčať tieň nevedie k osobnej premene, empatii,
súcitu alebo trpezlivosti, ale nevyhnutne vedie k jednej z dvoch
ciest: k popieraniu alebo pretvárke, potláčaniu alebo pokry-
tectvu. Nie je to samozrejmé? Nezrelé náboženstvo produkuje
buď veľa „myšlienkovo rigidných“ ľudí, alebo veľa nenávistných
a útočiacich ľudí, často však oboje. V dnešnej dobe sú to takmer
verejné obrazy náboženstva, lenže Boží cieľ je presne opačný.

Prevzaté
Veci skryté
Richard Rohr

Prevzaté z: "Boh a človek hľadajúci zmysel".

Lapide:
Myslím, že oba spôsoby myslenia západného sveta môžeme
redukovať na grécky a židovský.
  Grécky spôsob je buď-alebo, a ten bohužiaľ infikoval celý Západ.
Najlepším príkladom je Nový zákon.
Existuje buď vykúpenie alebo zatratenie, sú deti svetla a deti temna.
Je to čierno-biela maľba,  ktorej fantázia nesiaha ani k šedým odtieňom.
Povedané inými slovami: buď mám pravdu a potom ty a všetci ostatní
pravdu nemáte, alebo naopak. Ale ja predsa nemôžem nemať pravdu,
Bože chráň, myslí si priemerný egoista.
 V židovskom spôsobe myslenia, a najlepším dokladom toho je
hebrejská Biblia , je typické ako-tak.
Najväčším izraelským kráľom je Dávid, a je tiež cudzoložník;
Korach je najväčší rebel proti Bohu a Mojžišovi,
a jeho synovia sa považujú za tvorcov najkrajších žalmov.
V židovskej Biblii neexistuje čierna a biela, iba škála 3 000 nuancí šedej.
Čierna ako totálne zlá a biela ako totálne dobrá neexistuje.
Existuje ľudstvo, ktoré je relatívne a pohybuje sa v rôznych odtieňoch šedej
a neexistuje buď-alebo, lebo to je len u Boha.
Mikuláš Kusánský, veľký kardinál 15. storočia, hovorí dvomi slovami –
Boh je coincidentia oppositorum – splynutie všetkých protikladov,
to, čo Váš veľký predchodca Maharal, rabbi Löw z Prahy,
v 16. storočí formuloval možno ešte lepšie.
Hovorí: protiklady v živote v podstate neexistujú, len dva rôzne aspekty pravdy.
Uvádza to krásnym spôsobom, podobenstvom:
Hebrejská Biblia začína slovom „Bereschit“,  prvým písmenom je Beth.
Prečo Biblia nezačína prvým písmenom Aleph, keď by to bolo logické,
prečo práve Beth, ktoré je druhé? A pretože si trikrát prečíta prvú stranu,
vidí, že dvojka je kľúčom k celému svetu: Boh stvoril Zem založenú na pároch.
Začína to svetlom a tmou, nebom a zemou, slnkom a mesiacom,
pevninou a morom, faunou a flórou. Prečo ale všetko spočíva v tejto dvojakosti,
ktorá je v skutočnosti jednotou vo dvoch?
Pretože každá druhá polovica nespočíva len v kontraste,
ale pomáha porozumieť  sebe samej. Nebola by noc, pokiaľ by nebol deň,
more, pokiaľ by neohraničovalo pevninu, žena, ktorá by cez muža nebola ženou.
Spojenie oboch je Božské, je to tá božská sila, ktorú z nedostatku iného názvu
voláme láskou, vzájomnou príťažlivosťou, chuťou stať sa jedným v dvoch,
ako to chcel Boh.

Voľný preklad

Padanie do výšky : ... domov a Obhajca .....
Starci by mali byť objaviteľmi.
Na tu a teraz nezáleží.
A musíme byť stále a stále v pohybe.
K novému sústredeniu
Na ďalšie spojenie, hlbšiu jednotu.
 T.S.Eliot, East Coker

Takže teraz kráčame k cieľu, k samotnému zmyslu života,
alebo slovami T.S.Eliota, „k novému sústredeniu na ďalšie
spojenie, hlbšiu jednotu“, teda k tomu, čo má naša „nádoba“
udržať, podporovať a vyživovať. Už nejde len o prsty uka-
zujúce na mesiac, ale o mesiac ako taký – vrátane jeho
odvrátenej strany.
.....
Cieľom každého posvätnému príbehu
je návrat domov, a preto je hrdina najprv okolnosťami donú-
tený svoj domov opustiť! Protirečenie? Paradox? Áno, lenže
teraz má „domov“ úplne nový, predtým nepredstaviteľný,
význam, ktorý, ako vždy, presahuje a zároveň integruje našu
počiatočnú skúsenosť domova.
   Archetypálny obraz „domova“ sa prejavuje súčasne
dvoma smermi. Smerom dozadu ukazuje na stopy prvotného
zážitku  spojenia, ktoré  má počiatok v tele matky. Všetci
sme vyšli z nejakého, možno aj zlého, domova a ten do nás
zasial prvotné semienko potencionálneho a ideálneho raja.
A pôsobenie smerom dopredu v nás podnecuje predstavu,
že takéto zjednotenie sa môže stať skutočnosťou. Predstava
domova nás vedie ako vnútorný kompas či „navádzacie“
zariadenie.
.....
Výstižný Carl Jung ponúka tento hlboký pohľad:
„Život je žiarivá zastávka medzi dvoma veľkými tajomstvami,
ktoré sú samy o sebe jedno.“
   Koniec akoby bol začiatkom a začiatok akoby pouka-
zoval na koniec.  ..... Súhlasím s Jungom a verím,
že na začiatku je nám odhalené jedno veľké Tajomstvo,
ktoré nás potom už navždy pobáda kráčať vpred smerom
k jeho plnému uskutočneniu. Väčšina z nás nedokáže tento
vštepený prísľub domova len tak opustiť. Niektorí ho nazý-
vajú navadzácie zariadenie ľudskej duše, iní by ho zasa
označili ako prebývanie Ducha svätého a ďalší by ho možno
nazvali nostalgia alebo čas snenia. Viem len to, že sa nedá
ignorovať. Túžbu po domove pociťujeme ako milosť, ktorá
vychádza z nášho vnútra a súčasne nás presahuje. Volá
nás do minulosti, k nášmu prapôvodu, a zároveň do našej
budúcnosti. Ľudská duša takto prebýva vo večnej hlbine
času. Nezdá sa vám zmysluplné, že Boh do nás zasadil túžbu
po tom, čo nám On sám od nepamäti túži dať? Som si tým
istý.  .....  Moja téza znie, že všetkých nás posiela a zároveň
poháňa tá istá Sila. Presne toto majú kresťania na mysli,
keď hovoria, že kozmický Kristus je alfa a omega.
Akoby nás akási hlboká clivota po domove hnala a pobádala
vpred. V každom človeku existuje bytostná a naliehavá
nespokojnosť, ktorá nás posiela a tlačí vpred;
nespokojnosť, ktorá pochádza z našej pôvodnej a radikálnej
jednoty s Bohom. To, čo sa javí ako minulosť a budúcnosť,
je v skutočnosti ten istý domov, to isté volanie a ten istý Boh,
pre ktorého je „tisíc rokov ako jeden deň“ /Ž 90,4/
a jeden deň ako tisíc rokov. Niekto povedal, že 90 percent
ľudí žije 90 percent svojho života akoby „s použitím tempomatu“,
čo vlastne znamená, že sú v bezvedomí.
   Duch svätý je ten aspekt Boha, ktorý pôsobí väčšinou
zvnútra a „v skrytosti“, na „najhlbších úrovniach našej túžby,“
Ako to už vyjadrili mnohí mystici. Práve preto mohla mystická
tradícia pri popise Ducha nájsť východisko len v subtílnych
metaforách ako vietor, oheň, zostupujúca holubica a prúdiaca voda.
Duch svätý, viac ako čokoľvek iné, spôsobuje, že ostávame napojení
na večne plynúci prúd a bezpečne v ňom zotrvávame – musíme
mu to však dovoliť. Ducha svätého  nikdy „nestvoríme“
ani si ho nezaslúžime;  jeho spočívanie v našom vnútri objavujeme
postupne, ako sa učíme čerpať z nášho najhlbšieho vnútorného
života. Toto absolútne zjednotené pole je nám vždy darované,
tvrdila Annie Dillard.
   ..... Verím, že na úrovni duše sú tieto zdroje pravdivé.
Domov je ďalšie slovo pre Ducha – pre to, kým skutočne sme,
teda pre naše Pravé Ja v Bohu. V tom istom okamihu,
keď objavíme  Boha v sebe, objavíme aj seba v Bohu; a podľa
sv. Terézie z Avily tento okamih znamená konečný návrat
domov. Kým sa tak stane, cnie sa  nám po domove,
hoci v súčasnosti  túto clivotu možno nazveme jednoducho
samota, izolácia, túžba, smútok, nepokoj, alebo dokonca depresia.
 Bežným slovom pre miesto spočinutia Ducha svätého
v našom vnútri, ktoré je tiež miestom dychtivej túžby,  je zvy-
čajne slovo duša. Svoju dušu máme už teraz – nedá sa „získať“
žiadnym procesom očistenia alebo členstvom v skupine či
prostredníctvom rúk biskupa. Koniec je do nás zasadený už
na začiatku a bude nás nahlodávať, až kým sa k nemu nedo-
staneme slobodne a vedome. Asi najviac, čo môže biskup či
sviatosť urobiť, je „roznecovať Boží dar“ /2Tim 1,6/ a nie-
kedy to aj robia. Ale niekedy sú veľká láska a veľké utrpenie
ešte lepšími rozdúchavačmi tohto prepotrebného plameňa.
 Dobrou správou je, že existuje poradca, akýsi lekársky
sprievodca, vnútorný kompas – a prebýva v každom z nás.
„Súčasť balenia“, ako zvyknú hovoriť reklamy. V Písme
čítame: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha
svätého, ktorého sme dostali“ /Rim 5,5/. Na inom mieste
je nám prisľúbené: „Nenechám vás ako siroty“ Jn 14, 18/
bez mamy alebo domova. Možno toto je jeden z mnohých
dôvodov, prečo boli Duchu svätému väčšinou pripisované
ženské atribúty.
 Tento Duch svätý, ktorý nás všetkých vedie z domova
a k domovu, je v Evanjeliu podľa Jána /14, 26/ nazvaný aj
„zástanca“ /doslovný význam slova paracletos je „obhajca“/,
ktorý nás všetko „naučí“ a všetko nám „pripomenie“, akoby
sme vo vnútri už niečo vedeli, no stále potrebovali akýsi
vnútorný zvonček alebo budík, ktorý by nás prebudil. Duch
svätý, stojí vždy a úplne na našej strane. Zastáva si nás viac
ako my sami seba. Hovorí v náš prospech proti negatívnym
hlasom, ktoré nás súdia a odsudzujú. Táto skutočnosť nám
dáva obrovskú nádej – už viac v živote nemusíme robiť
všetko sami či dokonca dokonale „správne“. Náš život sa
„nám stane“, presne tak ako Márii /Lk 1, 38/. Na druhej
strane, v iných rovinách svoj život aktívne vytvárame.
Platí jedno aj druhé.  
Toto tajomstvo sa nazýva Božská konšpirácia /"spoločné
dýchanie“/ a je jedným z najhlbších spôsobov, ako pochopiť,
čo sa odohráva medzi Bohom a dušou. Skutočná spiritualita
je vždy hlboká „spolupráca“ medzi dvoma zúčastnenými
/Rim 8, 28/. Pravá spiritualita je istým druhom synergie,
v ktorej obe strany dávajú a prijímajú, aby spolu vytvorili
vzájomne zdieľanú pravdu a radosť.
 Sterovekí ľudia túto intenzívnu vnútornú túžbu po celist-
vosti správne volali „osud“, „údel“, „vnútorný hlas“ alebo
„volanie bohov“.  Každý výraz má v sebe istú nevyhnutnosť,
autoritu a konečnosť, a bol jadrom celej mytológie. Takmer
všetci hrdinovia počuli vnútorný hlas, ktorý sa im priho-
váral. Ich hrdinstvo totiž spočívalo v schopnosti tento hlas
započuť a napriek riziku ísť za ním – kamkoľvek. Je smutné,
že práve takýto vnútorný pokoj nám dnes na všetkých
úrovniach veľmi chýba. Problém súčastného sveta spočíva
v tom, že vážne pochybujeme, či je v duchovnom svete vôbec
nejaká živá autentickosť, a preto nepočujeme hlasy, ktoré by
premieňali náš život – a platí to dokonca aj pre tých, ktorí
chodia do kostola, chrámu či mešity.
 Na rozdiel od ľudí staroveku, postmoderní ľudia nemajú
potrebu nechať sa očariť vesmírom. Preto sa musíme o „pote-
šenie“ postarať sami. A potom sa cítime opustení,
zmätení a sme plní pochybností. Naše objavy a pôžitky už
nemajú žiaden zmysel. V takomto nečinnom a bezvládnom
svete musíme všetok zmysel vytvoriť sami a nezdá sa, že by
sa nám darilo. Toto je bremeno života v dnešnej uponáhľa-
nej a osamelej dobe, kedy si myslíme, že všetko závisí od nás.
.....
V súčastnosti používame termíny inštinkt, evolúcia,
nukleárna fúzia, DNA, vrodenosť, matičná doska, uzdravenie,
rast alebo jednoducho jar, no je zjavné, že príroda naďalej
obnovuje samu seba zo svojho vnútra. Boh stvoril veci,
ktoré naďalej tvoria a sami sa obnovujú zvnútra smerom von.
Už viac nehovoríme o jednorazovom stvoriteľskom akte Boha
alebo o evolúcii, lebo Božia forma tvorenia je vo svojej
podstate evolúcia. Napokon sme dovolili Bohu,
aby bol úplne vtelený, čo malo byť už od začiatku
veľkým tromfom kresťanstva! Trvalo nám však veľmi dlho,
kým sme k tomu dospeli a ľudia s dualistickým zmýšľaním
sa stále nedokážu dostať cez túto prekážku.

prevzaté, krátené
Richard Rohr
Padanie do výšky

Vráťme sa spať k archetypom orla a kuraťa.
Oba majú pre život človeka rozhodujúci význam.
Nemožno ich od seba odtrhnúť.
Rozhodujúce je nechať obe energie splynúť,
aby spoločným pôsobením formovali človeka.
V úvode sme už naznačili, že veľkou výzvou dneška je vytvoriť podmienky,
aby dostal priestor archetyp orla.
Silám pôsobiacim po celom svete ide o to,
aby mohli zaobchádzať s ľuďmi ako s kurencami.
Preto musia vo vedomí ľudí umlčať volanie stať sa orlom.
S týmto cieľom je väčšina svetového obyvateľstva unifikovaná,
čo sa týka vkusu, myšlienok, konzumu a hodnôt.
Nie je to vari úžasná vec, keď sa ľudia zhodnú v kultúre /západnej/
i v hudbe /rock/, v stravovaní /fast food/ aj v jazyku /angličtina/,
vo forme výroby /kapitalistický trh/ i v ponímaní vývoja /materiálnom/?
Zdráhame sa byť len kuraťom.
Chceme byť aj orlom, dobývať výšky a rozvíjať predstavy mimo slepačej ohrady.
S radosťou pristupujeme k svojim pevným koreňom /kura/,
ale svojou korunou /orol/ cítime slnko, dážď, vzduch a vesmír.
Naša orlia existencia sa musí opať dostať k slovu.
Orly nemajú nič proti zemi, veď tam získavajú svoju potravu.
Nie sú však stvorené, aby behali po zemi; sú predurčené lietať vo výškach
a merať svoje sily s horskými vrcholmi a búrkami.
V súčasnej situácií, keď všetko vo svete má prebiehať podľa jedného vzoru,
ide o to, aby sme každému a každej z nás navrátili orlie krídla.
Len tak dosiahneme rovnováhu a vyrovnanosť.
V orlovi sa však ukrýva aj kura, a keď sa orol vznesie do výšky,
toto kura letí spolu s ním.

Prevzaté:
Orol a kura
Leonardo Boff

Vydavateľstvo Serafín
V Roku 2006 vydala
REHOĽA MENŠÍCH BRATOV_FRANTIŠKÁNOV

Slnko: skúsenosť numinózneho a stredu

Videli sme, aké dôležité je slnko pre prirodzenosť orla.
Ani muž, ktorý tak miloval vtákov, ani preparátor, ani prírodovedec,
i keď sa tak veľmi namáhali, neboli schopní prebudiť
vnútorné jadro orla. Pokým sa v očiach i srdci orla opäť
nezrodilo slnko, nebol schopný vzlietnuť. Ale hneď ako do neho
preniklo slnko, cítil sa silný. Roztvoril mohutné krídla, zmeral
priestor a vrhol sa do dobrodružstva oslobodzujúceho letu.
  Čo však znamená slnko pre nás ľudí? Slnko je takpovediac
kráľom našej planetárnej sústavy. Okrem toho je aj veľkým
symbolom, presahujúcim kultúry a spájajúcim všetky otázky
o živej syntéze - pričom ľudia si od tejto syntézy sľubujú svetlo,
teplo a zmysel svojho života.
Slnko má funkciu centrálneho archetypu. Ten súvisí
s usporiadaním a harmóniou všetkých psychických síl.
Podobne ako všetky planéty slnečnej sústavy obiehajú okolo
Slnka, aj archetyp slnka necháva okolo seba krúžiť všetky
významy ako svoje satelity. Je živým žiariacim stredobodom
nášho vnútorného života. A v samom strede tohto stredovekého
bodu sa nachádza Boží obraz, Boh sám. Slnko je sprítomnením
par excellens numinózneho* v nás - toho, čo sa v afro-
brazílskych náboženstvách nazýva axé**.
  Všetci máme skúsenosť numinózneho. To znamená, že zakusujeme
seba samých ako jeden celok. Preto v skúsenosti numinózneho
tkvie aj obrovský potenciál zmien. Keď sa dvaja
ľudia do seba zamilujú a vzplanie v nich vzájomná vášeň
a láska, prechádzajú skúsenosťou numinózneho. Alebo keď je
niekto v existenciálnej kríze a stretne človeka, ktorý mu ukáže
svetlo, potom aj on môže povedať, že zažil skúsenosť numinózneho.
Alebo keď sa žena či muž ocitne v telesnej blízkosti
charizmatického človeka, vďaka jeho prorockému slovu,
odvážnemu správaniu, nežnej a zároveň silnej osobnosti
plného vyžarovania, ani tu nie je ono numinózne ďaleko.
Vo všetkých veciach, podobne ako v celom vesmíre, zažívajú
ľudia prítomnosť posvätného a božského. Detské oči, ale aj
vlastné srdce - to sú dve hlavné brány, ktorými sa numinózne
dostáva do nášho života.
  Numinózne nie je vec. Je to ozvena vecí v nás, ktoré - práve
preto, že sa nás dotýkajú - stávajú sa niečím  drahocenným.
Odrazu sú veci hodnotami a symbolmi, ktoré sa nám hlboko
vnútri prihovárajú. A keďže sú symbolmi ukazujú za seba,
na inú dimenziu, na niečo  nevysloviteľné, čo však naše
vedomie jasne cíti. Ide o čosi, čo všetko nesie a ovláda.
Veci, ktoré na jednej strane zostávajú tým, čím sú, na druhej strane
sa stávajú symbolmi a sakramentálnymi veličinami. Toto je
dôvod, prečo nás jednak vábia a fascinujú, a jednak napĺňajú
bázňou a hlbokou úctou. Vytvárajú v nás nový stav vedomia,
rozširujú dimenzie nášho vnímania a srdca.
  Numinózne utvára vnútorné slnko, žiariaci stred našej exis-
tencie. Stred je danosťou v celku nášho života, ktorý je tu vďa-
ka sebe samému. Stred v nás hovorí. Napomína nás i posilňuje.
Je naším vnútorným učiteľom, veľkým mudrcom, čo nás všade
sprevádza. Žiadna moc ho nedokáže zničiť. Je tým najlepším,
najuzavretejším, najsätejším v nás. Je naším tajomstvom, kto-
ré sa dotýka tajomstva sveta, ako aj Božieho tajomstva.
  Na základe skutočnosti, že vyžaruje a dáva teplo, ho v se-
be identifikujeme so slnkom. Všetci veľkí mystici poznajú prí-
tomnosť nevýslovnej slnečnej reality v duši. Svätá Terézia
z Avily, veľká španielska mystička 16. storočia, píše:
"Slnko neustále žiari v duši a jeho lúče nemôže nič poškodiť."
a: "Slnko je stále tu, aby nám dávalo bytie."
  Samozrejme, človek sa pred volaním slnka a stredu môže
uzavrieť. Môže ho popierať. Nikdy však nedokáže slnko v se-
be zhasnúť. Slnko je stále tu, zostáva centrom prebývajúcim
vnútri duše. Vytvára základ, na ktorom spočíva duševno-du-
chovná dimenzia človeka. Je antropologickou základňou spirituality.
  Náš duchovný život má status prirodzenej energie.
Žije v nás mohutnosť inštinktu, čo do intenzity porovnateľného
s pohlavným pudom, dychtením po poznaní a moci, túžbou
pretrhnúť tabu a snahou prekonať sám seba. Dôležité pritom
je, že v duchovnom živote nejde o niejaký inštinkt spome-
dzi mnohých. Duchovný život je základným inštinktom, ktorý
panuje nad všetkými náklonnosťami.
  Ešte raz: duchovný život predstavuje objektívny antropo-
logický údaj, ktorý predchádza vedomiu a je nezávislý od na-
šej vôle. Človek má od prírody svoje vnútorné jadro. A v tom-
to vnútornom jadre prebýva slnko a ono numinózne.