Na druhej strane Ježiš sa vždy snaží podkopať aroganciu, sebapotvrdenie, chladnú kalkuláciu ega.
Jasne to ukazuje celá reč na hore /porov. Mt 5-7/. Ježiš jasne vidí pýchu, sebauspokojenie
a z nich plynúce pokrytectvo ako hlavné morálne problémy.

"Zanedbali ste, čo je v Zákone dôležitejšie - spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť!"

/Mt 23,23/
a namiesto toho dávate desiatky, hovorí Ježiš zákonníkom a farizejom.
  Ježiš sa zaoberá radikálnymi príčinami zla, a nielen jeho príznakmi. Ján Krstiteľ hovorí
o Ježišovi, že prikladá sekeru "na korene /radix/ stromov /Mt3,10/.
Väčšina z nás len osekáva konáre a čuduje sa, prečo z kmeňa stále znova vyrastajú kazy.
  Definícia hriechu, ktorú sa mnohí z nás naučili, znie:
"myšlienka, slovo alebo skutok v rozpore s Božím zákonom".
Hriech sa definoval tromi bodmi:
/1/ Musíš mať plnú vedomosť,
/2/ musí to byť vo veľkej veci a
/3/ tvoje konanie je plne dobrovoľné.
  Na prvý pohľad sa to všetko zdá jasné a zrozumiteľné, lenže toto vôbec nie je biblická definícia
hriechu, ale právnická definícia zákona. Stratili sme kontakt s biblickou tradíciou a tým intímnym
osobným bojom, ktorý vyjadruje slovo hriech.
Celé sme to preniesli na právnickú úroveň, kde to môžeme jednoducho identifikovať, hanbiť sa za to
a vynucovať, aby sa to nedialo.
  Zaoberáme sa viac vonkajším správaním, na ktoré sa dá poukázať, ktoré je merateľné, definovateľne
a kontrolovateľné a dá sa "postaviť pred súd", ak je to potrebné. Tak to nejde so spravodlivosťou,
milosrdenstvom a vernosťou /porov.Mt 23,23/, ktoré Ježiš nazýva tým, čo je v Zákone dôležitejšie.
  Politici sú zriedka odvolaní z úradu pre klamstvo, lakomstvo alebo ctižiadosť, ktoré považujeme
za takmer samozrejmé, ale odvolajú ich vtedy, keď ich pristihnú pri nejakom "horúcom hriechu".
Niekoho zahanbiť je oveľa jednoduchšie, keď ide o telesnú záležitosť. Myslím si, že telo dokáže zahanbenie
jednoduchšie zniesť. Taktiež je ho možné kameňovať, na rozdiel od spravodlivosti, milosrdenstva a vernosti.

prevzaté z knihy
Veci skryté
Richard Rohr

Mt 5; 3-12
3 Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
4 Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.
5 Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme.
6 Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.
7 Blahoslavení milosrdní, lebo im sa dostane milosrdenstva.
8 Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha.
9 Blahoslavení tvorcovia pokoja, lebo oni sa budú volať Božími synmi.
10 Blahoslavení prenasledovaní pre spravodlivosť, lebo ich je nebeské kráľovstvo.
11 Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa haniť, prenasledovať a všetko zlé na vás lživo hovoriť.
12 Radujte sa a veseľte sa, lebo v nebesiach máte veľkú odmenu. Veď takto prenasledovali prorokov,
  ktorí boli pred vami.

Mt 23;
1 Vtedy Ježiš povedal zástupom a svojim učeníkom:
2 Na Mojžišovu stolicu zasadli zákonníci a farizeji.
3 Robte teda a zachovávajte všetko, čo vám hovoria, ale podľa ich skutkov nekonajte.
  Lebo oni len hovoria, ale nerobia.
4 Zväzujú ťažké bremená, ktoré nemožno uniesť, a kladú ich ľuďom na plecia,
  ale sami nechcú nimi ani prstom pohnúť.
5 Všetky svoje skutky konajú iba preto, aby ich ľudia videli. Rozširujú svoje modlitbové
  remienky a zväčšujú si strapce na rúchach.
6 Majú radi popredné miesta na hostinách a prvé stolice v synagógach,
7 pozdravy na námestiach, a aj to, keď ich ľudia oslovujú: Rabbi!
8 Vy sa však nedávajte volať: Rabbi, lebo jeden je váš Učiteľ a vy všetci ste bratia.
9 Ani otcom nevolajte nikoho na zemi, lebo len jeden je váš Otec, ten v nebesiach.
10 Ani sa nedávajte volať vodcami, lebo len jeden je váš Vodca, Kristus.
11 Najväčší z vás bude vaším sluhom.
12 Kto sa bude povyšovať, bude ponížený, a kto sa poníži, bude povýšený.
13 Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Zatvárate nebeské kráľovstvo pred ľuďmi.
  Sami doň nevchádzate, a tým, čo by chceli vojsť, nedovolíte.
15 Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Obchádzate more i zem, aby ste získali jedného
  novoverca, a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla, dva razy horšieho ako ste sami.
16 Beda vám, slepí vodcovia, ktorí hovoríte: Kto by prisahal na chrám, to nič nie je,
  ale toho, kto by   prisahal na chrámové zlato, toho to už zaväzuje.
17 Blázni a slepci, čože je väčšie: zlato, či chrám, ktorý to zlato posväcuje?
18 Alebo: Kto by prisahal n a oltár, to nič nie je. Ale toho, kto by prisahal
  na dar na ňom, to ho už zaväzuje.
19 Slepci, čože je väčšie: dar, alebo oltár, ktorý ten dar posväcuje?
20 Kto teda prisahá na oltár, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom.
21 A kto prisahá na chrám, ten prisahá naň i na toho, kto v ňom prebýva.
22 A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, kto na ňom sedí.
23 Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Dávate desiatky z mäty, kôpru a rasce,
  ale zanedbali ste to, čo je závažnejšie v zákone: spravodlivosť, milosrdenstvo a vernosť.
  Toto bolo treba robiť, ale tamto nezanedbávať.
24 Slepí vodcovia, komára preciedzate, ale ťavu prehĺtate!
25 Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Čistíte čašu a misu zvonka,
  ale vnútri sú plné lúpeže a nemiernosti.
26 Slepý farizej, očisti najprv vnútro čaše, aby sa stal čistým aj jej vonkajšok.
27 Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Podobáte sa obieleným hrobom,
  ktoré sa zvonku zdajú pekné, ale vnútri sú plné umrlčích kostí a všelijakej nečistoty.
28 Tak aj vy sa zvonka zdáte ľuďom spravodlivými, zatiaľ čo vnútri ste plní pokrytectva a neprávosti.
29 Beda vám, zákonníci a farizeji, pokrytci! Staviate hrobky prorokom a ozdobujete pomníky spravodlivých. 30 Hovoríte: Keby sme boli žili za dní našich otcov, neboli by sme s nimi prelievali krv prorokov.
31 Takto sami proti sebe svedčíte, že ste synmi tých, čo povraždili prorokov.
32 Dovŕšte teda mieru svojich otcov! 33 Hadi, vreteničie plemeno! Ako uniknete odsúdeniu do pekla?
34 Preto, hľa, ja k vám posielam prorokov, múdrych ľudí a zákonníkov.
  Vy niektorých z nich zabijete a ukrižujete, iných budete bičovať vo svojich synagógach
  a prenasledovať z mesta do mesta,
35 aby prišla na vás všetka spravodlivá krv, vyliata na zemi,
  počnúc krvou spravodlivého Ábela až po krv Zachariáša, Barachiášovho syna,
  ktorého ste zavraždili medzi chrámom a oltárom.
36 Amen, hovorím vám, to všetko príde na toto pokolenie.

Mt3,10
  Sekera je už položená na korene stromov. Každý strom, ktorý neprináša dobré ovocie,
  bude vyťatý a hodený do ohňa.

Mužovi s priekopníckym duchom, ktorého znechucovali
časté kritiky, Majster povedal:
"Počúvaj, čo hovorí ten, čo ťa kritizuje.
On ti odhalí, čo tvoji priatelia pred tebou taja."
 No zároveň dodal:
"Nedaj sa odradiť slovami človeka, ktorý ťa kritizuje.
Ešte nikdy nikto nepostavil sochu kritikovi.
Sochy patria kritizovaným."

Prevzaté:      Minúta múdrosti    A. de Mello

„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty nie sú moje cesty – hovorí Pán.
Ako sú nebesá vyvýšené nad zem, tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky
od vašich myšlienok.“

/Iz 55, 8 – 9/

„Obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca, a keď sa ním stane,
urobíte z neho syna pekla, dva razy horšieho, ako ste sami!“

/Mt 23,15/

Uf! Prečo by Ježiš povedal niečo také, ako čítame v druhom citáte? Nie je to trochu neférové,
či dokonca bezcitné? On to hovorí „pravoverným“ veriacim, učiteľom a študentom Zákona, teda ľuďom,
ktorí „vedia“. Aby sme to lepšie pochopili, musíme si uvedomiť, že Ježiš, ako aj ostatní proroci,
videli seba samého ako radikálneho reformátora náboženstva. Rovnako musíme vziať do úvahy to,
ako náboženstvo vníma svoje poznanie.
  Biblia ilustruje zdravé a nezdravé náboženstvo priamo vo svojom texte, a Ježiš nám ponúka
jednoduché kritérium, ako tieto dve veci rozlišovať. Nie je to nijaká veda, ide o veľmi jednoduché
vizuálne a praktické kritérium – „rodí dobré alebo zlé ovocie?“ /porov.Mt 7, 15-20; Lk 6, 43-45/.
Ježiš je až zarážajúco praktický.
  Keď náboženstvo neodvádza dobrú prácu, skoro všetky ostatné aspekty spoločnosti budú tiež nezdravé.
Keď je náš obraz Boha pravdivý, aj náš sebaobraz bude pravdivý. Ak je náš obraz Boha napadnutý jedom,
pravdepodobne budeme aj my jedovatí. A pred týmto jedom Ježiš varuje.
  Náboženstvo je najlepšou vecou na svete, ale môže sa stať aj tou najhoršou. Ak je náš vzťah k Bohu
životodarným vzťahom /vzťah osôb v Trojici je toho najlepším a najplnším príkladom/, takmer všetko
ostatné v spoločnosti, dokonca aj tie rozbité časti, budú obnovené, uzdravené a osvietené!“
Preto je skutočná „pravovernosť“ /správna viera/ taká dôležitá. Ale v Biblii budeme vidieť,
že pravovernosť nie je niečo, čo sa deje len v našej hlave. /V skutočnosti sa toto slovo v Biblii
ani nenachádza!/. Celý biblický text zdôrazňuje, že mať „pravý vzťah“ je oveľa viac ako mať pravdu.
Niektorí to volajú ortoprax či „správne praktizovanie“. Ježiš neustále vyhlasuje ľudí
za spasených alebo uzdravených pre správny vzťah k nemu, ale nikdy ich nezavrhuje pre ich systém viery
či príslušnosť k skupine.
  Ježišove tvrdé slová na začiatku tejto kapitoly vychádzajú práve z veľkého významu, ktorý pripisuje
ortopraxi. Je ovplyvnený prvým citátom z Izaiáša, ktorý Židov učí pokore pred tajomstvom Boha
/Sir 3, 11; Jób 1,6; Ž 139; Rim 11,33-35/, a nie získavaniu ľudí pre ich údajne spasenú skupinu,
zatiaľ čo ostatní sú synmi pekla oveľa viac ako synmi neba.
  Keď sa domnievame, že máme plné poznanie, môžeme sa stať arogantnými a príliš sebaistými. Keď vieme,
že nemáme plné poznanie, oveľa viac sa snažíme o láskyplné správanie. Toto som si uvedomil, keď som
pozoroval prirodzené ľudské vlastnosti. Tí, čo poznajú Boha, sú vždy skromní; tí, čo ho nepoznajú,
sú vždy pomerne sebaistí.
  Pohybujeme sa tu na veľmi tenkom ľade. Na jednej strane hovoríme, že je dôležité mať správne,
pravoverné učenie o Bohu, ale ani na okamih si nemyslieť, že vieme všetko, či dokonca väčšinu vecí o Bohu.
Na ostrí tohto noža nájdeme rovnováhu, ktorú nám ponúka Biblia.
.....
  Takže ak náboženstvo nepristupuje k svojmu poznaniu s pokorou, stane sa namysleným, hlúpym a povrchným.
Myslím, že toto mal Ježiš na mysli vo svojej kritike v citáte na začiatku ...
  Keď hovoríme o Bohu a transcedentých veciach, musíme používať metafory a prirovnania. Nijaký jazyk nie je
dostatočný na opísanie svätosti. Ako som  raz videl na obraze svätého Jána od Kríža, musíme si dať prst
na pery, aby sme si pripomenuli, že Boh je nekonečne neopísateľný a nevysloviteľný. Alebo ako Židia,
odmietať čo i len vysloviť meno „Jahve“.
  Na rozdiel od iných vedných disciplín teológia nemôže nájsť externý dôkaz pre svoje tvrdenia,
hoci sme sa o to pokúšali.
......

Veci skryté
Richard Rohr

Na východe sa často hovorí: „Tí, ktorí vedia, nehovoria, ti, ktorí hovoria, nevedia.“
Vyjadriť to slovami,  to sa nedá, len opak sa dá opísať slovami. Guru vám nemôže odovzdať pravdu.
Pravda sa nedá vyjadriť slovami. To už potom nie je pravda. To už potom nie je skutočnosť.
Skutočnosť sa nedá vyjadriť slovami. Guru vám môže len ukázať vaše omyly. A až keď sa zbavíte
omylov, uvidíte pravdu. A ani potom sa to nedá vyjadriť slovami.
  Tomáš Akvinský, na konci svojho života , nepísal, nehovoril. Pochopil. Myslel som si,
že dodržiaval to svoje povestné mlčanie len niekoľko mesiacov. Ale trvalo to niekoľko rokov.
Uvedomil si, že zo seba urobil hlupáka a priamo sa o tom vyjadril. Je to to isté, ako keby ste
nikdy nejedli zelené mango a opýtali by ste sa ma: „Ako to chutná?“ Ja by som odpovedal: „Je kyslé.“
Ale tým, by som vám dal nejaké slovo, dostal by som vás na falošnú stopu. Usilujte sa tomu porozumieť.  
Ľudia väčšinou nie sú veľmi múdry. Uchopia nejaké slovo – slovo Písma napríklad – a pochopia ho úplne
nesprávne. „Kyslé,“ odpoviem vám a vy sa spýtate: „Kyslé ako ocot, alebo kyslé ako citrón?“
„Nie vôbec nie ako citrón, ale kyslé ako mango.“ „Ale ja som mango nikdy nejedol,“ poviete mi.
Nuž s tým sa nedá nič robiť. Ale vy kľudne pôjdete a napíšete o tom doktorát. Nikdy by ste ho nenapísali,
keby ste vedeli, ako chutí. Ani náhodou. Doktorát by ste napísali o niečom inom, ale nie o mangu.
A až raz konečne ochutnáte zelené mango, poviete: Ach jaj, urobil som zo seba hlupáka. Nemal som písať
ten doktorát. A presne to urobil Tomáš Akvinský. Istý nemecký filozof a teológ napísal knihu práve
o mlčaní svätého Tomáša. Jednoducho  sa odmlčal. Nehovoril. V prológu ku svojej knihe Summa Theologica,
ktorá súhrnom zaberá jeho teológiu, píše:

„O Bohu nemôžeme povedať, aký je, ale skôr, aký nie je. A tak nemôžeme hovoriť o tom, aký je,
ale o tom, aký nie je.“

Vo svojom slávnom komentári k Boethiovmu De Santa Trinitate píše, že sú tri spôsoby, ako poznať Boha:

1.) zo stvorenia
2.) z Božích činov v priebehu histórie
3.) z najvyššej formy poznania Boha – poznať Boha tamqam ignotum (poznať Boha ako nepoznaného).

Najvyššia forma komunikácie o Trojici je vedieť, že nevieme. Ale toto nehovorí nejaký zenový majster
z Východu. On je kanonizovaní svätec rímskokatolíckej cirkvi, knieža teológov po celé storočia.
Poznať Boha ako nepoznaného. Na inom mieste dokonca svätý Tomáš píše: ako nepoznateľného.

Skutočnosť, Boh, božská podstata, pravda a láska sú nepoznateľné, to znamená, že ich nemôžeme pochopiť
našou mysľou.

To by umlčalo množstvo  otázok, ktoré ľudia majú. My totiž stále žijeme v ilúzií, že vieme.
Nevieme. Nemôžeme vedieť.
  Čo je teda Písmo?

Je to narážka, náznak, no nie popis.
Fanatizmus jediného úprimného veriaceho, ktorý si myslí, že vie, spôsobí viac zla ako dvesto lotrov spolu. Je šokujúce vidieť, čoho všetkého sú úprimne veriaci schopní, pretože si myslia, že vedia.
Aké by to bolo krásne, žiť vo svete, kde by každý vedel povedať:
„Ja neviem.“

Zbavili by sme sa jednej obrovskej bariéry. Nebolo by to úžasné?

prevzaté z knihy: Bdelosť
A. de Mello

Karl Rahner, jeden z najvýznamnejších teológov našej doby, napísal krátko pred svojou smrťou dopis,
mladému nemeckému narkomanovi, ktorý ho požiadal o pomoc. Ten mu napísal:
„Vy teológovia hovoríte o Bohu,  ale aký význam môže mať tento Boh pre mňa? Ako mi tento Boh môže pomôcť
zbaviť sa závislosti na drogách?“
Rahner mu odpísal: „Musím sa vám s úprimným srdom  priznať, že pre mňa Boh je a vždy bol, celkom  tajomstvo.
Nerozumiem tomu, čo to Boh je. Nik nie je schopný tomu porozumieť. Máme isté náznaky, tušenie; a robíme váhave,
celkom nepostačujúce pokusy vyjadriť tajomstvo slovami. Ale neexistuje žiadne slovo, žiadna veta, ktorá by to
mohla vyjadriť.“ A keď hovoril ku skupine teológov v Londýne, povedal Rahner toto:
„Úlohou teologa je vysvetliť všetko prostredníctvom Boha, a vysvetliť Boha ako niečo nevysvetliteľné.“
Nevysvetliteľné tajomstvo. Nevieme a nedá sa to vyjadriť. Hovoríme:  „ Ó....   Ó....“
Slová nám len ukazujú smer, nie sú to popisy. Bohužiaľ  ľudia upadajú  do modlárstva ak si myslia, že Boh je  
totožný s týmto slovom. Ani človek, strom, list alebo zviera nie je totožný so slovom, ktoré ho pomenúva.
...............
Jeden medzinárodne uznávaný biblista mi povedal: „Môj Bože, keď vás počúvam, pochopil som, že som celý život
uctieval modlu!“  Povedal to celkom otvorene. "Nikdy ma nenapadlo, že uctievam  modlu!“
„Nikdy ma nenapadlo, že uctievam modlu. Moja modla nie je z dreva alebo z kovu. Bola to mentálna modla.“
A títo modlári sú najnebezpečnejší. (Sú aj na týchto stránkach.) Materiál, s ktorým pracujú, keď vytvárajú Boha,
je veľmi chúlostivý – myseľ.
....................
Dag Hammarskjöld, bývalý generálny tajomník Spojených národov, to veľmi pekne vyjadril:
„Boh neprestane existovať toho dňa, keď prestaneme veriť na osobné božstvo. Preto ale my umierame, keď náš život
prestane osvetľovať slabnúca žiara úžasu, ktorý sa každý deň obnovuje a ktorého zdroj je za hranicou celkového chápania.“
Nemusíme sa hádať  kvôli nijakému slovu, pretože „Boh“ je len slovo, pojem. Nikdy nie sú spory kvôli skutočnosti;
spory sú kvôli názorom, pojmom, súdom. Opusťte svoje pojmy, opusťte svoje názory, opusťte svoje predsudky, opusťte
svoje súdy a vtedy to uvidíte. „Quia de scire non possumus quid sit, sed quid non sit, non possumus considerare de deo,
quomodo sit sed quomodo non sit.“
Toto je predslov Tomáša Akvinského k jeho  Summa Teologica: „Keďže nemôžeme vedieť, čo Boh je, ale skôr čo nie je,
nemôžeme teda ani uvažovať o tom, aký je, ale skôr aký nie je.“ A jeho komentár k (O svätej trojici), kde hovorí,
že najvyšší stupeň poznania Boha je poznať ho ako nepoznaného,  tanquam ignotum. A vo svojej Questio disputate de
Potentia Dei (O moci Božej) píše: „Toto je vrchol ľudského poznávania Boha – poznať, že Boha nepoznáme.“
......
Konečnou fázou v poznávaní Boha je teda poznať, že nevieme. Naše najväčšie nešťastie je, že toho vieme príliš veľa.
Teda myslíme si, že vieme, to je naše nešťastie. Preto nemôžeme nič objaviť. Tomáš Akvinsky nie raz povedal:
„Všetko ľudské úsilie mysle nedokáže vyčerpať podstatu jednej muchy.“

Prevzaté a krátené z knihy: „Bdelosť.“
A. de Mello

... efekt prítomnosti. Tajomstvo prítomnosti je stretnutie, pri ktorom otvorenie sa jedného vyvolá hlbší
život v druhom. Na to, aby si bol prítomný, si nemusíš nič „myslieť“ ani ničomu rozumieť. Je to len
o dávaní a prijímaní práve teraz a deje sa to v tvojej mysli. Je to vlastne prenášanie a zdieľanie Bytia,
ktoré zakusujeme ako milosť, dar a vnútorné upokojenie.
  S opravdivou vzájomnou prítomnosťou sa vždy spája veľký krok smerom k vnútornej autenticite, pretože
keď sme prijatí s milosťou, prijímame sami seba na najhlbšom stupni, ale zároveň uznávame, že sme súčasťou
niečoho Väčšieho - Bytia samotného. To nám prináša veľké šťastie a hlbokú radosť.
  My ľudia sme skutočne spoločensky nákazlivé bytosti, ale často sa obmedzujeme len na „ľudské činnosti“.
Život sa však prenáša na úrovni bytia. Nie div, že my katolíci hovoríme o eucharistii ako o „skutočnej
prítomnosti“. Pretože na tejto úrovni sa prenáša život a energia.
  Každému z nás sa stalo presne to isté, keď ste sa po prvý krát zamilovali. Preto je zamilovanie také
vzrušujúce. Zrazu pohľad toho druhého, ktorý na mne spočíva, prijíma ma, s radosťou ma obdivuje, umožňuje  
mi cítiť sa sebou samým, vo svojom najlepšom svetle! Kresťania zažijú toto isté, keď spoznajú „skutočnú
prítomnosť“ v eucharistii. Keď naozaj prijímame bytie a pohľad sebaobetujúceho sa Ježiša, posúvame sa na
hlbšiu úroveň nášho bytia. Pripomína mi to príhodu z hinduistickeho chrámu v Indii, kde mi povedali:
„Neprichádzaš sem na to, aby si sa pozeral na Boha, ale  aby sa Boh pozrel na teba.“
  Zaľúbený človek by povedal: „Nepoznal som sám seba, kým som sa nespoznal tvojimi očami.“ Alebo:
„Nedokázal som prijať seba samého, kým som nepocítil tvoje prijatie.“ Pretože my ľudia sme takí krehkí
a tak veľmi potrebujeme vzájomnú lásku a prijatie. Ježiš však hovorí:

„Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“. /Jn 20;22-23/

  Koľko moci nad nami navzájom nám Boh dal! Dostali sme moc prijímať od druhých lásku, ale aj prekliatie,
utvrdzovať jeden druhého, ale aj zapierať sa. To sa stáva našou bránou k prijímaniu, ale aj k ignorancii
božského.
  Aké veľké riziko Boh podstúpil! Aký smutný musí byť, keď nevidí pravdivých ľudí, ktorí by boli zrkadlami
pre novorodencov, pre okrajové skupiny, homosexuálov, postihnutých ľudí, mrzákov či takzvaných hriešnikov
a kriminálnikov.
  Mať bezprostredný kontakt s dokonalým Druhým znamená poznať samého seba tým najhlbším a najpravdivejším
spôsobom. Keď sa celkom otvoríš pre úplný a dokonalý pohľad Toho, ktorý pozná a prijíma všetko, staneš sa
nezničiteľným.
  Keď sa naučíš, ako prijímať jeho dokonalý pohľad, ako byť jeho zrkadlom, potom hlas ľudského davu,
dokonca ani tie negatívne, ťa nebudú môcť zraniť. Najlepšie to vyjadril Majster Eckhart:
.....“oči, ktorými sa pozeráš na Boha, sú tie isté oči, ktorými sa Boh najskôr pozrel na teba.“
  Stáť pokorne pred Božím pohľadom nielen sceľuje dušu, ale aj zjednocuje túžby. Toto vysvetľujem, keď učím
o kontemplatívnej modlitbe. Oslobodzuje nás to od ...... závratu predstavivosti. Je to vír predstavivosti,
vôľa byť tu, tam a všade zároveň. Stáť pred jedným , primajúcim Bohom nám doslova umožňuje byť sústredeným
a zjednotenými na jednom mieste. Môžeme byť na jednom mieste, môžeme byť tu a teraz. Prestávame sa pozerať inam,
na zajtrajšie šťastie. Teraz, a navždy platí:

„... teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy“.
/Kor6;2/.

Veci skryté
Richard Rohr

Pokúsim sa definovať tajomstvo prítomnosti, ale najskôr vysvetlím princíp tajomstva
ako takého. Väčšina z nás vyrastala v domnení, že tajomstvá sú veci, ktorým nemôžeme
porozumieť, takže sa o to nemáme snažiť. Nie je to však tradičný ani pravý význam
tohto slova. Tajomstvo nie je ani čosi, čo nedokážeme pochopiť, je to niečo
nekonečne zrozumiteľné! Niečo mnohoúrovňové a plné významu, čo nikdy nebude
celkom ukončené alebo vyriešené.
  Mysterion v náboženstvách Malej Ázie bolo niečo, do čoho bol každý člen
uvedený cez osobnú skúsenosť, a nielen čítaním kníh alebo memorovaním dogiem.
Pavol to často spomína vo svojich listoch veriacim v tej oblasti.
  Ponúka múdrosť – no nie „múdrosť tohto veku ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré
spejú k záhube, ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá
a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu ..., Ale, ako je napísané:
Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh
pripravil tým, ktorí ho milujú“/1Kor 2,6-7.9/.
  O niekoľko veršov ďalej píše, že tieto veci sa dajú vysvetliť úplne iným spôsobom:
„ ... duchovné veci duchovne vysvetľujeme“ /Kor 2, 13/. Inými slovami, nevysvetlíme
to ľuďom, ktorí nemajú nijakú vnútornú skúsenosť /rozumej skúsenosť „modlitby“/.
Táto nevyhnutnosť vnútornej skúsenosti je základom pre každé skutočné náboženstvo
a ilustrujú ju príbehy a postavy z Biblie. Veľké osobnosti v Biblii nielen „veria“,
ony nejakým spôsobom vedia, ale vedia tajomne.
  Vysvetlíme to na konkrétnom príklade. Kresťania hovoria o „veľkonočnom tajomstve“,
procese straty a obnovenia, ktorý bol zosobnený v smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša.
Túto vieru môžeme potvrdzovať obradmi a piesňami, ako to robíme pri svätej omši,
ale kým ľudia nestratia pôdu pod nohami a potom neokúsia, ako ich Boh dvíha,
až sú nakoniec úplne obnovení pre nový život, výraz „veľkonočné tajomstvo“ nájde len málo
pochopenia a nebude viesť k premene.
  Veľkonočné tajomstvo je doktrína, s ktorou kresťania pravdepodobne vedome súhlasia,
ale nie je základným kameňom ich životnej filozofie. To je ten rozdiel medzi vierou
v doktríny a živou vierou. Cesta od jednej k druhej vedie len cez osobné stretnutie,
odovzdanie, dôveru a vnútorný zážitok prítomnosti a sily.
  Zdravé náboženstvo vie, že existuje veľa dôležitých vecí, ktoré je možné si osvojiť
len mimo akéhokoľvek intelektuálneho vyučovania. Ateisti to nevedia.
Skutočne veľké pravdy, ako láska a vnútorná sloboda, nie sú koncepčné a nikdy
sa nebudú dať pochopiť len rozumom. Nie je možné ich „dokázať“ iným ľuďom , či sa o to
snaží človek s titulom PhD., alebo človek, ktorý má päť doktorátov z teológie.
Spoznávajú sa holisticky, to znamená so zapojením celého človeka!
/Mimochodom, nie je to ľahká úloha./ Preto svätý Bonaventúra, učenec a intelektuál,
hovoril, že upratovačka môže poznať Boha lepšie ako doktor teológie.
  Kritickým bodom je porozumieť, že Boh nie je závislý od poznania v tom zmysle,
v akom naša západná kultúra poznanie definuje. Ako by Boh mohol urobiť takú veľkú chybu,
keď deväťdesiatosem percent ľudí, ktorý kedy žili, nevedelo písať a čítať? Biblické
poznanie sa skôr podobá prítomnosti tvárou v tvár. Je to poznanie celým telom, poznanie
každou bunkou. Preto má slovo „poznanie“ v najdôležitejších biblických textoch význam
„zmyslového poznania“ alebo sexuálnej intimity!
  Nikde v biblickej tradícii nenachádzame to samostatné, autonómne, „správne“ konanie,
ktoré vidíme v neskorších obrazoch kresťanskej svätosti. Biblická správnosť znamená
v prvom rade správny vzťah! V Biblii nie sú idealizované žiadne prometeovské bytosti.
S výnimkou Márie a samotného Ježiša je takmer každá biblická postava, či už v hebrejskom
alebo kresťanskom Písme, znázornená ako premenený hriešnik alebo ako niekto, kto najprv
pácha neprávosť a až potom začne konať správne veci.
Biblia je plná zranených, hriešnych jednotlivcov.
  Ich vlastné chyby ich učia vzájomnosti, zraniteľnosti, vzťahu z tváre do tváre,
v ktorom dovoľujeme druhému, aby nás ovplyvnil. My to nazývame prítomnosť,
alebo dokonca viera. A stretávame sa s tým zriedkavejšie,
ako si myslíme.

Veci skryté
Richard Rohr

Hoci sa zdalo, že Majster má rád život a žije
naplno, bol známi aj tým, že sa nebojí riskovať.
Raz napríklad odsúdil tyraniu vlády,
za čo mu hrozilo väzenie a smrť,
inokedy zas viedol skupinu žiakov na pomoc
dedine postihnutej morom.
  "Múdri sa smrti neboja," vravieval.
"Ale prečo by mal človek ľahkovážne
riskovať život?" spýtali sa ho raz.
"Prečo človeku tak málo záleží na tom,
keď sviečka zhasína na úsvite dňa?"

Prevzaté:     Minúta múdrosti     A. de Mello