James Aggrey:

Bol raz jeden sedliak. V neďalekom lese chcel chytiť vtáka,
aby si ho dal doma do klietky. Podarilo sa mu chytiť mláďa
orla. Doma ho zavrel do kurníka spolu so všetkou hydinou.
Orlie mláďa zobalo kukuricu a žralo všetko, čo žerú sliepky -
a to napriek tomu, že orol je kráľom vtáctva.
Ubehlo päť rokov a sedliaka navštívil istý prírodovedec.
Pri prechádzke v záhrade si to návštevník všimol:
"Ten vták tamto, to predsa nie je kura. To je orol!"
"To je možné," odvetil sedliak, "skutočne je to orol. Ja som ho
však vychoval, akoby bol kuraťom. Po toľkých rokoch už nie
je orlom, teraz je kuraťom, rovnako ako každé iné kura -
hoci rozpätie krídiel má takmer tri metre."
"Nie," povedal ornitológ. "Je to orol a orlom vždy zostane.
Má v sebe srdce orla a to ho vynesie vysoko k nebu."
Obaja sa teda rozhodli, že urobia pokus. Prírodovedec zobral
orla, zdvihol ho do výšky a naliehavo sa mu prihováral:
"Pretože si orol, pretože patríš oblohe, a nie zemi, roztvor
svoje krídla a leť!"
Orol však zostal sedieť na zdvihnutej ruke. Trochu rozrušene
sa rozhliadol naokolo. V okamihu, keď jeho zrak padol na
sliepky a uvidel, ako hrabú zrno, skočil späť k nim.
"Nevravel som ti to?" triumfálne zvolal sedliak. "Je z neho
jednoducho kura!"
"To preds nie je možné!" odporoval ornitológ. "To tvoje kura
je orol a orlom vždy ostane! Skúsime to ešte raz zajtra?"
Nasledujúci deň sa návštevník postavil s orlom na strechu
domu. Šepkajúc ho zaprisahal:
"Orol, ak si skutočne orol, rozprestri svoje krídla a vznes sa
do výšky!"
Ale orol len čo pod sebou zbadal sliepky, ako hrabú v mäkkej
zemi, opäť zletel k nim na zem.
Sedliaka to potešilo a opäť cítil, že má pravdu:
"Nevravel som ti to? Z toho zvieraťa sa stalo kura!"
"Nie, nikdy!" nepovolil odborník. "Je to orol a vždy bude mať
srdce orla. Skúsme to ešte naposledy! Zajtra ho privediem
k lietaniu."
Druhý deň obaja, prírodovedec aj sedliak, vstali veľmi skoro.
Vzali orla a išli s ním von z mesta. Šli tak dlho, až kým sa im
z dohľadu nestratili obývané domy. Vydali sa do hôr a vystúpili
na najvyšší vrch. Ranné slnko zaplavovalo hory zlatými
lúčmi.
Keď dorazili, ornitológ zdvihol orla do výšky a povedal:
"Ak si orol, ak patríš oblohe, a nie zemi... rozprestri svoje
krídla a leť!"
Orol sa díval okolo seba. Triasol sa na celom tele, akoby do
neho vstúpil nový život. Ale letieť? Nie, to nie. Potom ho
muž pevne chytil a držal ho priamo oproti slnku, takže sa je-
ho oči mohli naplniť slnečným jasom a pohľadom na šíry
horizont.
A v tom okamihu rozprestrel svoje mohutné krídla, vydal zo
seba typické kli-kli, majestátne natiahol krk a začal mávať
peruťami. A hľa! Vzlietol do výšky a letel stále vyššie.
A letel... a letel... stále ďalej, až sa jeho obrysy stratili
v blankyte oblohy...

Prevzaté z:
Orol a kura
Leonardo Boff

Duality, sú dimenziami jednej a tej istej komplexnej skutočnosti.
Dvojice pojmov tvoria dualitu, nie však dualizmus.
Oboje - dualitu a dualizmus - musíme presne rozlišovať.
 Dualizmus znamená, že prvky príslušného páru stoja ved-
ľa seba bez vzájomného vzťahu. Dualizmus rozdeľuje to,
čo sa v konkrétnej skutočnosti objavuje vždy ako celok.

Ľudia, ktorí takto zmýšľajú, vravia:
vpravo alebo vľavo,
vnútri alebo vonku,
mužský alebo ženský.

 Naopak ľudia, ktorí rozmýšľajú skôr v dualite,

dávajú "a" na miesto, kam tí prví kladú "alebo".

Tak sú pre nich dvojice dvoma stranami jedného celku,
dvoma rozmermi jednej a tej istej komplexnosti.
Etymológia slova komplex je veľmi podnetná.
Vychádza z latinského

com-plecti, čo znamená obomknúť, obsiahnuť, objať.

Tak už samotný pôvod slova komplex ukazuje, že ide o niečo,
čo je tvorené spojením mnohých častí a inter- a retroreláciami
všetkých prvkov a čoho dôsledkom je dynamický systém,
ktorý je vždy otvorený novým syntézam.

Prevzaté: Orol a kura

Pred niekoľkými rokmi, som v jednom mesačníku našiel obrázok. Neobyčajný.
Sľuboval, že ak splníte podmienku, ako sa naň pozerať, uvidíte, čo ste tam predtým nevideli.  
Bol som zvedavý. Podmienkou bolo, pozerať na obrázok tak, aby vaše oči pozerali súoso.
Boli aj dva spôsoby, ako sa to nazeranie dá uskutočniť. Priložiť obrázok až k nosu
a potom ho pomaly vzdiaľovať. Oči sa nesmeli uprieť na jeden bod, ale súoso sledovať  obrázok.
Alebo z veľkej vzdialenosti obrázok približovať a tiež splniť podmienku, neuprieť zrak na jeden bod.
Po niekoľkých pokusoch sa mi to podarilo. Nechápal som, ako je možné, že som videl niečo, čo tam predtým nebolo.
Dva spôsoby pozerania, nazerania.
Uveriť, že sa to dá. Zrealizovať, splniť podmienku nazerania. Realita videnia úplne iná, ako pred pokusom.
V ďalšom som mal na výber, ako pozerať  a čo chcem vidieť.
Ten druhý pohľad sa nedá predstierať. Dá sa však naučiť od niekoho, kto splnil podmienku nazerania
a odovzdal nám informáciu, čo videl.  Kto to však nedokáže, má dve možnosti.
Uverí tomu, čo to dokázal.  Pravdepodobnejšia možnosť však je, že napriek  všetkej svojej snahe o nazeranie,
nebude vidieť  ani predstierať, že sa tam dá niečo vidieť.  On to tam nevidí, tak to tam nie je.  
Historicky sa ľudia opierali o pohľad tých,  čo splnili podmienku, aby nazreli, videli viac  
ako každý iný smrteľník. Horliví jedinci druhej skupiny zozbierané informácie zdokonaľovali, kombinovali, rozvíjali.
Škoda, že bez splnenia podmienok nazerania. Dospeli k takým záverom, že  by tomu jeden  neuveril.
Deje sa to aj dnes. Obhajujú nie to, čo tam v skutočnosti uvidíte, ale „vývody“ reťazca predchodcov,
ktorý nesplnili podmienku. Vývody súčasníkov, závery vlastnej mysle. Ich vývody, ich závery sú prednejšie.
Iný názor nazerania považujú za útok na seba, svoju autoritu, svoje postavenie. Cítia sa ohrození,
popretí vo svojej podstate.  Beda, ak sa im dostane moci rozhodnúť, rozhodovať o živote iných.
Nájsť ľudí, čo budú obhajovať  ich rozhodnutia minulosti, za ktoré sa predstavitelia náboženských spoločenstiev
v súčastnosti ospravedlňujú, nie je zriedkavosťou. Keď sa s dnešnými poznatkami pozriete na myšlienkové pochody
minulosti, s úžasom nechápete, ako sa niečo také mohlo stať a ešte aj dnes deje.
S rovnakou obavou pozerám na to, čo sa nám predkladá k vereniu dnes.
Len si predstavte, že naše dnešné náboženské názory, mate obhájiť pred Ježišom.
Pred našimi súčasníkmi sa to ešte dá. Ale pred Ním? Väčšina súčasníkov, nedokáže splniť podmienky nazerania.
Jedinci vidiaci do tajov, ktoré sú skryté bežným smrteľníkom, nezavážia v dnešnej spoločnosti.
Zaplatia za to, že vidia. Až neskôr ich budú oslavovať a možno vyhlásia za svätých.

Lazar 44