Úrovne vývoja
Otázka, prečo to (či je "to" už čokoľvek) niektorí ľudia "majú", keď mnoho iných to nemá, alebo sa dokonca tomu bránia,
alebo to deformujú, sa zaoberali ľudia tak rozdielni ako Jean Piaget, Lawrwnse Kohlberg, Abraham Maslow, James Fowler,
Clare Grave a Ken Wilber. Ich závery nám pripomínajú postreh Tomáša Akvinského, ktorý napísal: "Čokoľvek človek vnútorne
dostane, dostane podľa toho, ako je sám duševne uspôsobený."
 Jednoducho povedané, čokoľvek sa učíte alebo čokoľvek sa dozvedáte, bude priate na najmenej ôsmych až desiatich
úrovniach podľa vnútornej, psychologickej a duchovnej zrelosti poslucháča. Ľudia na prvej úrovni pristupujú k Biblii,
sviatostiam, kňazstvu, duchovnému vedeniu, enneagramu alebo čomukoľvek inému, čo sa im ponúka, nesprávne.
Ľudia zo siedmej až deviatej úrovne vyrobia kvalitnú limonádu aj z kyslých alebo nezrelých citrónov /aj keď nie zadarmo/.
 Obhajovať učenie cirkvi alebo propagovať Bibliu a predpokladať, že ľudia vedia všetko podstatné, akonáhle sa na tom dohodnú,
je málo. Môžete napríklad jednoducho súhlasiť s katolíckou vierou s reálnou prítomnosť Ježiša v eucharistii, a byť pritom
celkom neschopní byť sami duchom prítomní - nemáte teda žiadnu vnútornú skúsenosť a neprešli ste žiadnou vnútornou premenu.  
To isté učenie sa môže zmanipulovať či zneužiť s cieľom posilniť vlastné ego a ovládať druhých. O niečom takom pravdepodobne
Ježiš hovorí, keď v kázni na hore cituje Izaiáša /Iz 29,13/:  

   "Pretože sa mi tento ľud chce stať blízkym iba svojimi ústami
   a ctí si ma iba svojimi perami, no jeho srdce je ďaleko odo mňa
   a jeho bázeň voči mne je naučeným ľudským príkazom,"

Tu je môj pokus o zostavenie stupnice vývoja, vychádzajúci z mnohých vývojových schém, ktoré som preštudoval.
Podľa mojich  skúseností prechádzame deviatimi úrovňami. /Nezabudnite, že ide len o učebnú pomôcku;
skutočný život je omnoho zložitejší./

   1. Som moje telo a môj sebaobraz.

Prevláda potreba bezpečia, istoty a obranných mechanizmov. Dualistické/polarizované myslenie.

   2. Som moje vonkajšie chovanie.

Potreba vyzerať navonok dobre a skrývať všetko nepriateľné pred druhými; robím to tak dobre, že nakoniec všetko
skrývané zostane skryté aj pred mnou samotným. Takýto postoj k vlastnému tieňu je bežný medzi konzervatívnymi ľuďmi.

   3. Som moje myšlienky/pocity.

Rozvoj intelektu a vôle skvalitniť myseľ a citový život aj snaha o ich skrývanie pred druhými. Nakoniec si ani ja sám
neuvedomujem ich sústredenie na seba a temnú povahu. Vzdelanie ako náhrada vnútornej zmeny je veľmi rozšírená medzi
liberálmi a vzdelanými ľuďmi. Toto štádium väčšinou opustíme po niejakom veľkom neúspechu, otrase alebo ponížení.

   4. Som moja vnútorná intuícia a poznanie pociťované mojim telom.

Toto je tak prelomové, informatívne a užitočné štádium, že mnohí sa na tejto úrovni nešťastne zaseknú.
Smerujú k individualizmu a sústredia sa na seba. Vnútorná práca sa stáva náhradou skutočného stretnutia s niečim iným.

   5. Som moje tieňové ja.

Temná noc. Keď čelím svojej surovej, neprikrášlenej, necivilizovanej podobe, moja vlastná slabosť ma zrazí na kolená.
Ak sa mi nedostane vedenie, milosť, a ak sa nemodlím, väčšinou skĺznem do niektorého predchádzajúceho štádia.
Rozhodujúci je tu čas.

   6. Som prázdny a bezmocný.

"Božia čakáreň". Temer každý pokus o záchranu vlastného ja pomocou povzneseného chovania, kvalitných psychologických metód,
pozitívnej duševnej orientácie alebo vrúcnej zbožnosti povedie k regresii. Môžete iba čakať a prosiť a dôverovať.
Tu sa učíte viere a zisťujete, že temnota je oveľa lepší učiteľ. Boh sa stane reálnym.

   7. Som omnoho viac, ako som si myslel.

Smrť nepravého ja a zrodenie pravého ja. Avšak pretože ešte nie ste doma, bude vám to najskôr pripadať ako prázdnota,
aj keď nádherná prázdnota. "Noc žiarivá", ako to nazýval Jan od Kríža.

   8. "Já a Otec sme jedno"

/Jn 10,30/
Odteraz existuje len Boh, alebo ako to hovorí Tereza: "Poznávam Boha v sebe a seba v Bohu."
Všetko ostatné vnímam iba ako vlastníctvo pominuteľného ega a nepotrebujem to chrániť, zviditelniť či komukoľvek dokazovať.

   9. Som ten, ktorý som -

"jednoducho ja". Ja bez príkras; byť človekom stačí. Bez kozmetických úprav sa zaobídeme.  Je to tá najradikálnejšia
kritika náboženstva, pretože teraz viete, že náboženstvo je iba prst ukazujúci na mesiac, nie však mesiac samotný.
Vôbec nepotrebujem, aby som budil nejaký dojem, dôležité je, kto skutočne som. Celkové odpútanie sa od svojho sebaobrazu,
žijete teraz Božiu predstavu o sebe samom, ktorá zahŕňa a s láskou prijíma dobré aj zlé. Pokoj a sloboda svätých.
Úplná nedualita.

Je veľmi dôležité dosiahnuť to, aby sa ľudia stále prehlbovali vo viere, lebo vieme, že tak dostanú všetky potrebné
informácie a získajú skúsenosti primerané svojej úrovni.

Prevzaté
Nahá prítomnosť
voľný preklad

Pavol nám v liste Rimanom 7,8 hovorí, že hriech využíva zákon, aby dosiahol svoje ciele.
Čo tým myslí? Náš neobrátený a prirodzený egocentrizmus /"hriech"/ používa náboženstvo,
aby získal rešpekt. Ak chcete niekoho nenávidieť, chcete byť zlomyseľní alebo pomstychtiví,
krutí alebo zákerní, poradím vám, ako to urobiť a necítiť ani štipku viny:
urobte to z náboženských dôvodov!
Urobte to a myslite si pritom, že sa riadite zákonom, že poslúchate jedno z prikázaní
alebo nejaký verš z Biblie. Funguje to veľmi dobre.
Váš nedotknutý egocentrizmus chce využívať náboženstvo na to, aby ste sa cítili
nadradení a "spravodlivý". Je to bežný jav.

prevzaté z knihy Veci skryté
Richard Rohr

Úžasný zázrak biblického zjavenia, ... ,
je, že Boh je úplne iný, ako sme si predstavovali.
Parafrázou výroku istého kvantového fyzika na tému
univerza to možno vyjadriť takto:
"Boh nie je len zvláštnejší, ako si myslíme,
on je zvláštnejší, ako si dokážeme predstaviť."
Boh nie je zlou správou, práve naopak,
on je neuveriteľne potešujúcou a dobrou správou.
 Walter Brueggemann vo svojej knihe
Theology of the Old Testament /Teológia Starého zákona/
to nazýva "krédom piatich adjektív",
ktoré sa neustále opakujú v hebrejskom Písme.
Tento Boh, tak ako ho Izrael a Ježiš spoznali,
sa opisuje ako "milosrdný, milostivý, verný, zhovievavý,
a láskavý". Trvalo nám dlhý čas vôbec uveriť,
že by to mohlo byť možné, ale jedine
tí to skutočne spoznajú, ktorí úprimne hľadajú,
modlia sa a často trpia.
To je tá "ostrá čepeľ zážitku", ...
Bez vnútorného zážitku je tých päť adjektív
len päť nábožných slov. Bez tvojho vnútorného zážitku
s takýmto Bohom bude väčšina náboženstiev len rituálmi
a doktrínami, ktoré ťa neurobia šťastným.
 ... budem opisovať Bibliu na základe
pomenovania historika, sociológa a literárneho kritika
Reneho Girarda ako "text v pohybe".
Samotný text manévruje raz smerom vpred,
potom zasa naspäť, presne ako ľudia.
Inými slovami, neposkytuje nám jednoduché závery,
ale vytvára jasnú sériu tvarov a dotyčníc.
A našou úlohou je navzájom pospájať tieto body.
Podľa môjho názoru je to možné len na základe
vnútorného zážitku, a nie na základe overených textov
alebo vonkajších systémov viery. Duchovne povedané,
nie je dobré dávať ľuďom rýchle závery skôr,
ako sami prejdú svoju vnútornú cestu.
Tieto závery budú vždy nepochopené alebo zneužité
a "zabránia úžasu".
 Obávam sa, že aj vy sami ste takýmto prijímačom
a nijaký pápež alebo biblický citát vám nezoberie
toto pozvanie ani vás nezbaví tejto zodpovednosti.
Našťastie, ak ide o skutočné evanjelium,
je to "zdieľaná vedomosť" a vy ste len jedným prijímačom,
ktorý dostáva malý podiel na tajomstve.
To by nás všetkých malo udržiavať v pokore.

Prevzaté a krátené
Richard Rohr
Veci skryté
Písmo ako spiritualita.

Je to ako s milencami:
keď je všetko tak, ako má byť, nepoznáte,
kto koho bozkáva.
    -Gregory Orr

Slovo mystika je nešťastné v tom zmysle, že ono samo podlieha
mnohým mystifikáciám - mystika tak je odsúvaná do vzdialenej,
zahmlenej sféry, ktorá sa zdá byť prístupná len niekoľko málo
vyvoleným. Pre mňa mystika znamená jednoducho povedané
poznávanie duchovných vecí cez vlastnú skúsenosť - nie z kníh,
nie z druhej ruky, dokonca ani z tej cirkevnej.
  Väčšina organizovaných náboženstiev - bez toho, aby to bol
ich zámer - nás v skutočnosti odrádza od mystickej cesty,
pretože nám takmer výlučne predpisuje dôverovať vonkajšej
autorite: Písmu, tradícii, najrôznejším "odborníkom na pravdu"
/tomu všetkému hovorím nádoby/ - namiesto toho, aby nás učili
dôležitosti a hodnote vnútornej skúsenosti /teda obsahu/.
Väčšinu z nás dokonca varovali pred tým, aby sme vôbec verili
sami sebe. Rímsky katolíci musia dôverovať predovšetkým tomu,
čo povie cirkevná hierarchia. Protestanti by sa zas mali vy-
varovať vnútornej skúsenosti, pretože je nebezpečná, nebiblická,
teda vlastne nepotrebná.  
  Obe tieto cesty pritom človeku upierajú možnosť skutočne
zakúsiť Boha a vytvárajú mnohokrát pasívnych /alebo pasívne
agresívnych/ jedincov, alebo ešte horšie, jedincov, ktorí už ani
neveria, že existuje akýsi Boh, ktorého by bolo možné zakúsiť.
Učia nás, aby sme nedôverovali svojej vlastnej duši - a teda
i Duchu Svätému. Porovnajte si tento prístup s Ježišovou známou
vetou:

"Choď v pokoji, tvoja viera ťa uzdravila."

Toto nepovedal
ľuďom, ktorí pred ním vyznávali niejaké dogmy alebo mu tvrdili,
že je Boh. Neboli skúšaní podľa zoznamu morálnych kritérií
a často ani nepatrili do "správnej" skupiny! Boli to ľudia,
ktorí proste v dannej chvíli s dôverou a otvoreným srdcom
prijímali Božiu milosť a verili, že Bohu na ich duchovnom hlade
záleží.
  Dve významné novodobé hnutia, ktoré sa nevyhýbajú osobnej
skúsenosti, sú letnični kresťania a charizmatici. Domnievam
sa, že ich "krst Duchom" je skutočným príkladom počiatočnej
fázy mistického stretnutia s Bohom. Medzi nedostatky, ktoré
často bránia ďalšiemu dozrievaniu ich mystickej skúsenosti,
patria nedostatočné teologické základy, neznalosť vývojovej
psychológie a určitý sociálny rozmer, ktorý by ich držal
pri zemi, posvätenej vtelením. Bez týchto predpokladov môže
ich autentická skúsenosť viesť k prebujnenému egu, povrchnej,
konzervatívnej teológií a pravicovým názorom. Podstata
a opravdivosť ich mystickej skúsenosti pritom nemizne,
ale ostáva skrytá pod povrchom.
  Je paradoxom, že aj keď sú ľudia vedení k dôrazom na veci
vonkajšie, rovnako sa spoliehajú sami na seba. My všetci
sa nevyhnutne na svet pozeráme optikou svojho temperamentu,
sme podmienení zážitkami z ranného detstva, svojou mozgovou
činnosťou, spoločenským statusom a očakávaním, vzdelaním,
osobnými potrebami i kultúrne zakotvenými predstavami a pred-
sudkami. Áno, naša skúsenosť môže byť naozaj zavádzajúca,
pokiaľ predpokladáme, že to, ako v dannej chvíli veci vidíme
my, musí byť spoločné všetkým ľuďom. Tento narcistický postoj
našu nedôveru k osobnej skúsenosti len priživuje. Ešte bežnejšia
je situácia, keď si ľudia myslia, že ich skúsenosť pochádza
stopercentne od Boha, a nemajú pritom vyvinuté žiadné "filtračné
mechanizmy", ktoré by im umožňovali spracovať a oddeliť ich
vlastné ľudské domnienky a vplyv ega. Zabúdajú na Pavlové
napomenutie, ktoré nás má učiť skromnosti:

"Lebo poznávame len sčasti a len sčasti prorokujeme."
/1Kor 13;9/

  Ako nepadnúť ani do jedného z týchto extrémov? Obzvlášť medzi
laikmi sa v dnešnej dobe opäť objavuje a doceňuje z minulosti skôr
ojedinelá prax duchovného vedenia. Je to osvedčený spôsob, ako
zodpovedne prežívať svojú osobnú skúsenosť s Bohom na základe
Písma, sedliackého rozumu, súdnosti, psychológie a Tradície
/Tradíciu s veľkým "T" používam pre nemennú, večnú Tradíciu;
tradíciu s malým "t" pre bežne rozšírený prístup v zmysle
"takto sa to vždy robilo"/. Ak skĺbime všetky tieto aspekty,
máme pred sebou azda najlepší spôsob, ako nájsť a nasledovať
"Božiu vôľu". Za veľký prínos v oblasti duchovného vedenia
musíme ďakovať predovšetkým jezuitom, pretože v súčastnosti
môžeme využívať i mnohé ďalšie výborné školy a prístupy.
  Myslím si, že práve františkánska mystika je dôverihodná,
prostá - ale nijako jednoduchá - cesta pre všetkých hľadajúcich.
Odmieta mystifikáciu spôsobenú príliš abstraktným záujmom o doktríny,
moralizujúcu morálku a falošnú askézu / aj napriek tomu sú františkáni,
ktorí sa dali na túto cestu/. Umožňuje ísť do ulíc a osloviť svet,
je "schodná", a preto atraktívna. Nemusíte žiť v celibáte, v izolácií,
nemusíte byť vzdelanejší, ani v žiadnom inom ohľade lepší ako vaši
blížny - ako nám dokazujú mnohí sekulárni františkáni. Tieto cesty
totiž môžu zabraňovať skúsenosti samej: pustovník môže žiť v naprostom
zajatí dualizmu a viesť trýznivý vnútorný život - čo vedie i k trýzneniu
ostatných. Kdežto takí novinári alebo ženy v domácnosti, ktorí nevedia
kde im hlava stojí, ale srdce i myseľ majú nedualistické, môžu osvietiť
a inšpirovať svoje okolie, rodinu a všetkých, s ktorými prichádzajú do styku,
bez toho aby sme viedli akékoľvek zbožné reči. Krásnymi príkladmi sú Nelson
Mandela, Mary Oliverová alebo napríklad Wendell Berry.
  Františkánsku mystickú cestu k Bohu sa pokúsim zhrnúť v konkrétnych
bodoch a odlíšiť ju od ostatných ciest, aby jasne vynikla jedinečnosť
Františkovho ducha. František išiel na dreň a vyhýbal sa prílišnému dôrazu
na nepodstatné veci. Dokonca i Tomáš Akvinský hovorí, že Ježišové učenie
obsahuje veľmi málo pravidiel. Každá okľuka Františkovi musela pripadať
ako pokušenie, podobne ako mladému Budhovi. Pokušením mníchov je z franti-
škánskeho uhľa podľadu stránenie sa sveta, pokušením púštnych otcov a matiek
askéza. Katolickým pokušením je moralizovanie a celibát, pokušením seminára
intelektuálstvo. Protestantov zas pokúša súkromná zbožnosť a neomylná viera
a pokúšením nás všetkých je zámena prináležitosti k určitej skupine
a praktizovanie rituálov za skutočne osobné a premieňajúce stretnutie
sa s Bohom.
  Františková duchovná jedinečnosť a veľkosť spočíva v tom, že sa dokázal
všetkým týmto pokušeniam vyhnúť a preplaviť ich nástrahami. A nielen to,
dokázal,  že pri tom všetkom je možné patriť do skupín, ktoré milujeme.
Poznal, že nutne potrebujeme základný tábor, v ktorom sa pripravujeme
na skutočnú cestu viery, nádeje a lásky. Živé spoločenstvá nás robia
zodpovednými, úprimnými a rozvíjajú nás. František rozhodne nebol
individualistom v modernom slova zmysle.
  Viem, že my františkáni sme nie vždy dokázali svojho otca nasledovať
a vyvarovať sa týchto pokušení. A tiež viem, že zďaleka nie všetci
v skupinách, ktoré sme spomenuli, týmto pokušeniam podliehajú. Poukazujem
na odlišné cesty nie preto, aby som niekoho kritizoval - mníchov, protestantov,
akademikov - ale aby sme jasne videli, ako sa František dokázal vyhnúť
nepodstatným veciam, za čo vďačil predovšetkým svojej intuícií a Duchu Svätému.
Uspel predovšetkým preto, že robil niečo, čo bežní katolíci robiť nemali:
dôveroval svojej vlastnej duchovnej skúsenosti. Spomeňte si, čo napísal
vo svojom Testamente: "Nik mi nehovoril, čo mám robiť."

voľný preklad
Richard Rohr
Nadšenie pre lásku