Videnie tretím okom je spôsob, ako vnímajú svet mystici. Neodmietajú
prvé oko; zmysli sú pre nich dôležité, ale vedia že existuje niečo viac.
Neodmietajú ani druhé oko; avšak nezamieňajú znalosti s hĺbkou
alebo obyčajné presné informácie so samotnou premenou vedomia. Mystické
nazeranie vychádza z videnia prvých dvoch očí - avšak idú ešte ďalej.
Deje sa to, kedykoľvek sa - nieakou úžasnou
"zhodou okolností" -
- naše srdce, naša myseľ i naše telesné vedomie, súčasne otvoria
a prestanú klásť odpor. Rád tento stav nazývam
"prítomnosť".
Zakúšame ho ako okamih intenzívneho vnútorného zjednotenia, ktorý nás
napĺňa pocitom hlbokej spokojnosti a vždy nás vtiahne do nahej prítomnosti,
v ktorej môžeme prežívať tak nesmiernu radosť, ale i nesmierny smútok.
V takom okamihu buďto chcete písať básne, modliť sa alebo len zostať
v tichosti.
V období raného stredoveku žili v kláštore svätého Viktora v Paríži
dvaja kresťanský filozofi, ktorý tieto tri spôsoby videnia pomenovali
a významne tak ovplyvnili vedcov a bádateľov západnej tradície.
Hugo od Svätého Viktora (1078-1141) a Richard od Svätého Viktora (1123-1173)
písali, že ľudstvu bol daný trojaký zrak, pričom druhý a tretí vždy
vychádzajú z predchádzajúceho stupňa.
Prvý bol zrak telesný (pozorovanie, názor),
druhý zrak rozumový (rozjímanie, úvaha)
a tretí bol zrak pravého pochopenia (kontemplácia).
Nemôžem dostatočne zdôrazniť, že z rozdelenia tých troch potrebných
druhov zraku a z ich straty sa odvíja veľká časť krátkozrakosti a ná-
boženskej krízi západného sveta. Bez tejto múdrosti je pre cirkvi,
vlády a vedúcich predstaviteľov veľmi ťažké prekročiť vlastné ego,
vzdať sa túžby po ovládaní druhých a nepredvádzať sa na verejnosti.
Všetko sa rozpadá na protiklady, napríklad liberáli verzus konzervativci,
a subjektivne vnímané neodňateľné nároky každej strany ich postavia proti
všetkým ostatným. Na takej úrovni komunikácie už nie je miesto pre
pravdu. Aj teológia sa stáva skôr úsilím o moc než hľadaním Boha
a mystéria.
Človek sa čuduje, ako ďaleko nás môžu cirkevní a politickí vodcovia
skutočne doviesť, bez toho, aby mali aspoň nieaký stupeň mystického
nazerania a bez toho, aby boli schopní na takom základe konať. Je sotva
prehnané, ak povieme, že videnie typu "my a oni" a dualistické myslenie,
ktoré sa z neho odvodzuje, je základom skoro všetkej nespokojnosti
a násilia vo svete. Umožňuje náboženským a štátnym predstaviteľom
obchádzať pôvodné princípy zakladateľov ich náboženstva a štátov,
ignorovať svoje vlastné národy, ideály i svoje dobré inštinkty. Bez
kontemplatívneho videnia zostanú takí vodcovia obyčajnými funkcionármi
a technikmi bez veľkolepej vízie, o naplnení ktorej by mohli dlhodobo
usilovať. Celý svet i cirkvi sú naplnené takými ľuďmi, ktorí svoju
vlastnú neistotu a nedostatok hĺbky zakrývajú používaním zbožného
žargónu.
Človek, ktorý pozerá na svet tretím zrakom, je svätec, prorok,
básnik, metafyzik či ozajstný mystik, ktorý vníma všetko v úplnosti.
Avšak mystický pohľad je niečo viac než mať "extázu" a "zjavenia".
Pokiaľ ľudia zanedbali svoj prvý a druhý zrak, potom je ich videnie
tretím zrakom často len dočasné, plytké a nie je možné ho sprostredkovať
komukoľvek inému. Potrebujeme pravých mystikov, ktorí používajú
všetky tri druhy zraku, nie čudákov, fanatikov či rebelov. Skutočná
mystika je vždy pokorná a plná súcitu, pretože mystici vedia, že nevedia.
Nahá prítomnosť
Richard Rohr
voľný preklad
Mnohokrát som sa pozastavil nad tým, ako sme len mohli prísť
o tak nesmiernú múdrosť, zozbieranú po celé stáročia. Nič
nečakám od mocenských systémov, ktoré potrebujú byť dualistické,
ak majú prežiť. Bohužiaľ, i súčasné organizované náboženstvá
veľmi často masám svojich príslušníkov ponúkajú lacné a falošné
dichotómie. Pápeži, patriarchovia, mulláhovia, rabíni, imámovia,
biskupi či kňazi, mnohí, ktorí by mali byť starejšími a učiteľmi
a cez vzdelanie a modlitbu mali dosiahnuť hlbšie poznanie, sú asi
sami v zajatí čiernobieleho zmýšľania. Majú z toho pocit istoty,
získavajú tak veľkú autoritu a dokážu si s prehľadom poradiť so
znepokojucimi informáciami. Akonáhle musíte hovoriť s niejakou
skupinou ľudí, do hry iste vstupuje celý komplex predsudkov.
Protokoly, procedúry, politika, konzistencia, priatia a prepúšťania,
spoločenstvá a vyobcovania - to všetko sa stáva nevyhnutným, ako sa
zdá. Na tejto úrovni všetci podľahneme tomu, čo Wallace Stevens
pomenoval
"požehnanou vášňou pre poriadok",
hoci Ježiš zjavne
nemal s trvalým zmätkom v našom svete žiadný problém.
Ako môžeme toto dvoje zmieriť? Je to vôbec možné?
Uvažovanie veľkej časti náboženských ľudí sa stáva a zostáva
celkom rigidným, pretože ich náboženstvo učilo, že majú byť poctivými,
vernými, poslušnými a vytrvalými Božími následovníkmi, a musia
nastoliť poriadok. Ani oni nie sú zlý; proste sa len nikdy dosť
nedozvedeli o múdrosti, paradoxe či tajomstve ako i o samotnej
podstate vieri. Keď sa toľko ľudí môže stať náboženskými profesionálmi,
bez toho, aby na hlbšej úrovni prešli duchovnou transformáciou,
z náboženskej práce sa stáva kariéra a z kostola sa stáva miesto, kam sa "chodí".
Skutočná hlboká premena človeka sa nevyžaduje, dokonca si ju
ani nikto nepraje. Tak je to už po stáročia - a vo všetkých náboženstvách.
V priebehu celej histórie bolo kontemplatívne poznanie v menšine,
čo je pravdepodobne dôvodom, prečo bol Ježiš tak sklamaný vtedajším
židovstvom. Mnoho ľudí v Ježišovej dobe, zvlášť vodcovské osobnosti,
jednoducho nedokázali vidieť a chápať to, čo on /Mt 13;13/
Nemá to nič spoločné s tým, že on je "Boží syn", alebo, že má k pravde
niejaký špeciálny prístup, pretože ináč by to náboženským vodcom
nekládol za vinu. Vlastne neustále hovorí:
"Vy všetci by ste mali mať
lepšie poznanie. Nepoznáte svoju vlastnú úžasnú židovskú tradíciu."
Ako všetci skutoční reformátori a proroci kritizuje Ježiš
židovstvo zvnútra, podľa jeho vlastných kritérií, na základe jeho
vlastných spisov. Nádejam sa, že presne toto tu teraz robím pre
kresťanstvo - a pre ktorékoľvek iné náboženstvo. Na rozširujúcom sa trhu
náboženských presvedčení sú príliš často ponúkané aj dogmatickejšie
závery a nekompromisnejšie tvrdenia, zriedkakedy však náboženstva ponúkajú
ľuďom víziu, metódu a smernicu, prostredníctvom ktorej by samotné tieto
tvrdenia mohli byť legitimované - totiž vnútornou skúsenosťou a skutočnou
praxou.
V mojej vlastnej katolíckej tradícií si oficiálna cirkev vždy držala
mystikov, pustovnikov, charizmatické typy a "ľudí modlitby" od tela -
aspoň dovtedy kým nebolo sto rokov od ich smrti a mala možnosť ich dezinfikovať.
Rozumiem tomu, nakoľko ich skúsenosti obvykle nebolo možné rozriediť
na znesiteľné dávky a ponúknuť k verejnej spotrebe. Vlastne si myslím,
že väčšina závažných tvrdení a dogiem kresťanských cirkví môže byť
pochopená, vychutnaná a účinne žitá len neduálnym vedomím, teda kontemplatívnymi
ľuďmi, ktorí vedia, ako byť prítomnym samotnej, širokej, otvorenej prítomnosti
/napr. Ježiš bol "celkom človekom a celkom Bohom"; Mária je pannou i matkou;
chlieb je stále chlebom a predsa Ježišom atď./ Iba oni to dokonale vedia
a hlboko chápu. Často je citovaný výrok Karla Ráhnera:
"Kresťania zajtrajška budú buď mystikmi, alebo vôbec nebudú."
Veľký mystici každej tradície nás pozývajú k hlbšiemu poznaniu.
Povzbudzujú nás, aby sme čerpali zo zdrojov svojej vlastnej tradície
a rozumeli skutočnosti spôsobom, ktorý si cti premýšľanie, rozum
a poriadok, pričom to zároveň dokáže prekročiť. Dokážeme odpovedať na výzvu
mystikov? Môžeme si začať osvojovať mystické videnie, o ktorom
Ráhner hovorí, že si ho musíme osvojiť? Mylím, že hĺbka tejto potreby
i hĺbka našej vlastne túžby nás priviedli na samotný okraj histórie
- a ten by sme mali prekonať.
Nahá prítomnosť
Richard Rohr
Každá spiritualita je učením /a to sa nám musí stať zrejmým!/
o opúšťaní: ako opustiť našu istotu, ako opustiť našu dobrú povesť,
ako opustiť vlastnú identitu a obraz o nás samých. Všetci veľkí
kontemplatívni učitelia nás vedú týmto smerom. My tomu však
už vôbec nerozumieme a stávame sa spoločnosťou a cirkvou,
ktoré sú spútané náruživosťou. Väčšina náboženstiev ukazuje
všetky známky náruživosti a závistosti. Sú v nich ľudia nakazení
istým druhom reči a nekonečnými pokusmi kŕčovito udržať obraz
o sebe samých, ľudia, ktorí pokladajú napríklad za nevyhnutné
vnímať seba samých ako dobrých, ako zachránených alebo ako
obrátených. Bežia k Ježišovi a hovoria: "Dobrý učiteľ" a jeho
odpoveď je: "Prečo ma voláš dobrým?" /Mk 10, 18/.
Ježiš necíti potrebu obhajovať svoj vlastný obraz. Veľká časť nábo-
ženstva nie je nič iné ako pokus uchovať si obraz o sebe samom,
ale nie ozajstným hľadaním Boha. Kým ostaneme zajatí v našom spri-
vatizovanom a izolovanom egu, nič iného ani nebudeme môcť robiť.
Preto sa musíme nejakým spôsobom oslobodiť. Nezvládneme to však
sami, to sa nám stane. Všetko, čo sa môžeme naučiť je opúšťať
a pri tom sa musíme modliť: "Pane, ukáž mi, ako môžem opúšťať."
Doteraz sme sa len učili, ako niečo pevne držať.
U Anny Wilson Schaefovej existuje jedna náruživosť, ktorá skryje
pod seba ako dáždnik všetky ostatné osobné náruživosti a závis-
losti:
Našou hlavnou závislosťou je závislosť od systému. Našou
hlavnou závislosťou je závislosť od jeho posvätných vyhlásení.
Mohol by existovať svet, ktorý by nebudoval na konkurenčnom
boji? Neviem si to predstaviť a to ukazuje, akí sme závislí od
tohoto systému! Mohol by existovať svet, ktorý nie je postavený
na moci? Neviem si to predstaviť a to ukazuje, akí sme závislí.
Mohol by existovať svet, ktorý nie je postavený na peniazoch a na
kontrole? Mohol by existovať svet, ktorý nestavia na militarizme?
Kázeň na hore musíme vyhodiť von oknom, pretože sa všetci
stávame náruživí zoči-voči vyhláseniam sveta.
Vo svojej prvej knihe nazývala autorka systém ešte opatrne ako
"systém bieleho muža" / samozrejme, že na to dostala mnoho
rozčúlených listov od bielych mužov .../. Preto vo svojej druhej
knihe povedala:
Už to viac nanazývam "systémom bieleho muža"
ale "systémom náruživosti".
V prvom rade sú to však bieli muži,
ktorí z neho profitujú. Sú to v prvom rade bieli muži, ktorí tomu
stanovili pravidlá. Tento systém pracuje k ich úžitku. Musím to
povedať práve ja, pretože som biely muž. Som z krajiny, ktorá sa
pokladá za najlepšiu krajinu sveta. Patrím k pohlaviu, ktoré sa
pokladá za mocnejšie a inteligentnejšie. Mnoho rokov som pre-
chádzal vzdelávacím systémom. Som vysvätený kňaz. To znamená,
že stojím celkom hore na špici pyramídy. Často mi vŕta v hlave,
ako vlastne vôbec môžem porozumieť Evanjeliu? Veď Evanjelium
sa dá najlepšie pochopiť - ako hovorí František z Assisi - ak je
človek dole a nie, keď je hore. Práve preto som ja sám zaťažený
a stojím pod priamim tlakom, ktorý ma núti takto hovoriť.
Keby teraz vstala nejaká žena a povedala by to isté, nazvali
by ju zúrivou feministkou. Keby vstal nejaký laik, hovorilo
by sa, že má za sebou zlé skusenosťou s klérom. Keby to povedal
niekto z inej krajiny, hovorilo by sa, že je alebo anti-americký
alebo anti-kapitalistický. Preto to musím povedať ja.
Autorka ďalej píše:
Systém náruživosti je podmurovaný piatimi
mýtami. Kým sa týmto piatim mýtom nepozrieme do očí, nezačneme
sa oslobodzovať od spoločnosti, pretože ostaneme závislí
od nášho obrazu, ktorý máme o svete.
Prvý mýtus znie takto:
Existuje len mužský systém. Náš obraz o svete je jediná rozumná
cesta ako vnímať realitu. Všetci aspoň trošku inteligentní a múdri
ľudia takto zmýšľajú. Myslím si, že všetci približne takto rozmýšľame,
až kým sa nám nepodarí natoľko obrátiť, aby sme opustili naše vlastné
stanovisko. Volá sa to narcizmus alebo kultúrna a spoločenská arogancia.
Biblické slovo to nazýva slepota. Ježiš napríklad nikdy neobviňuje
bohatých ľudí, že sú vedome zlí alebo podlí. Hovorí len: Sú slepí,
nemôžu vidieť. Bohatý muž nedokážu vidieť, že Lazar pred jeho dverami
je odrobinky. Dokonca mu tie odrobinky aj nechá /Lk 16, 19/. Je dobro-
činný muž, ale o spravodlivosti nevie nič. V duchovnom živote je
vždy veľkou otázkou otázka slepoty alebo videnia. Preto naša
modlitba musí znieť takto: "Pane, pomôž mi vidieť. Daj, aby som
videl, kde naozaj sedia démoni, a čo dedina v skutočnosti miluje.
Druhý mýtus hovorí,
že tento systém, náš spôsob myslenia a konania, od prírody prevažuje
nad všetkými ostatnými cestami, a preto musia jeho pravidlá a zákony
platiť pre všetkých. Amerika chce napríklad vyzbrojiť svet demokraciou.
Ak náhodou niekde voľby nedopadnú podľa našich predstáv, uvalíme
na krajinu hospodárske embargo a pošleme peniaze, aby sme ich ovplyvnili.
Keď potom voľby skončia tak, ako si to prajeme, triumfujeme nad
"víťazstvom demokracie". V Amerike by tomu, čo teraz hovorím,
nezatlieskal ani jeden, pretože všetci sú zajatí vo vlastnej lži.
Vzhľadom na to, čo nemecký národ v tomto storočí prežil, mal by
vlastne zo všetkých národov najhlbšie rozumieť tomu, čo znamená
byť slobodný od spoločenskej lži. Napriek tomu, ani tu nenašla
Cirkev miesto pre slobodu, ktoré by naozaj lákalo. Až doteraz
Cirkev totiž veľmi často podporovala spoločenské lži. Cirkev
často požehnávala lži spoločnosti a bola len ich odrazom, miesto
toho, aby bola osvietením.
Tretí mýtus
pozostáva v tom, že si o našom systéme myslíme, že je vševediaci,
že náš spôsob myslenia a konania nám dáva právo posudzovať skutočnosť
iných ľudí. Bieli muži vedia, čo chudobní potrebujú. Bieli muži
vedia, čo potrebujú čierni. Bieli muži vedia, čo potrebujú ženy.
Pri takomto prístupe nejestvuje očividne žiadna možnosť obrátenia
alebo zmeny. Preto sa v tomto kontexte rozumie pod "obrátením sa"
niečo veľmi osobné, ohraničené, individuálne alebo sviatostné.
Môžem si nechať svoj vnútorný vzťah k Pánu Ježišovi, a pritom
odmietnuť návrat do "dediny".
Štvrtý mýtus je tento:
Pretože máme pravdu, je pre nás možné byť absolútne logickými,
racionálnymi a objektívnymi. Ten, kto s nami nesúhlasí, jednoducho
nie je inteligentný.
A toto vedie k piatemu a najšokujúcejšiemu mýtu:
Ak sú tie štyri predchádzajúce mýty pravdivé, môžeme byť Bohom,
pretože sme všemohúci a vševediaci. Ak sa však pokladáš za Boha,
tak voláš diablom každého, kto ťa kritizuje. Nikdy nezabudnem,
milé sestry a bratia, že to boli náboženskí ľudia, ktorí Ježiša
nazvali diablom /Jn 8, 48/ Neboli to prostitútky, alkoholici
alebo mýtnici - tí ho nenazvali Belzebubom. Tí k nemu prišli,
aby ich vyliečil. Boli to tí dobrí, statoční a nábožensky
založení ľudia, ktorí chceli ochrániť svoj vlastný obraz o sebe,
ktorí chceli zachovať svoju teológiu a stabilizovať svoje cirkevné
systémy. Počúvať Evanjelium je niekedy pre nás, klerikov, najťažšie.
Niekedy je pre nás ťažké hovoriť o slobode, pretože vy nás možno
vlastne vôbec nepotrebujete. Niekedy si myslím, že to, čo my,
farári, robíme, má niečo spoločné s poisťovaním si našich pra-
covných miest. Nesmieme pripustiť, aby ste od nás ostali závislí.
My klerici, musíme konečne dostať odvahu poslať vás na vašu vlastnú
duchovnú cestu, a to aj so všetkými rizikami, ktoré v sebe obsa-
hujú naše cirkevné systémy. Samozrejme, že pri tom urobíte
chyby, ale aj my ich tak či onak už dávno robíme. Čo nás zvádza
k presvedčeniu, že to, čo sme doteraz urobili, je také úžasné?
Pustiť sa na cestu slobody vždy znamená ísť po ceste plnej rizika.
Znamená to podstúpiť riziko a urobiť niečo celkom chybné. Riziko,
že sa urobí chyba, jestvuje vždy. Ale čo je chyba? A čo znamená
chyba na duchovnej ceste?
Úspech nás v duchovnom živote poučí málo. Zlyhanie a neúspech
je však veľký majster - učiteľ. Neustála skúsebosť takzvaného
obrátenia nás naučí málo, hriech je nám však veľkou učiteľkou.
Viac sa učíme z našich zlyhaní ako z našich úspechov. Oveľa viac
sa učíme z našich bolestí ako z našich pocitov blaženosti. Oveľa
viac sa učíme z opúšťania niečoho ako z lipnutia na niečom.
Úlohou Cirkvi je poslať vás na takúto cestu; na cestu, kde spoznáte
pravdu aj tu dole - v bruchu, aj tu - v srdci, a aj tu - v hlave.
Kde ju takpovediac celú prehliadnete. Toto ale nie je skúsenosť
alebo poznanie niekoho iného, ale je to vaša vlastná cesta.
Táto cesta vedie do pravdy a volá sa: Letting go.
Slobodní od slobody
Richard Rohr
