Bol raz jeden muž, ktorý objavil umenie, urobiť oheň.
Zobral si všetko, čo potreboval a odišiel na sever,
do oblasti večne pokrytých snehom. Jednému tamojšiemu kmeňu
odovzdal svoje umenie, urobiť oheň.
Všetkých to zaujímalo. Tiež im ukázal, na čo všetko sa dá oheň využiť
– môže sa na ňom variť, môže sa ním prikúriť, zohriať a podobne.
Boli tak vďační, že sa to mohli naučiť!
Ale skôr, ako mu svoju vďačnosť mohli vyjadriť, bol preč.
Netúžil po ich uznaní ani vďake. Šlo mu o to, aby sa mali dobre.
A tak išiel k ďalšiemu kmeňu a i tam začal ľudom odovzdávať
svoje umenie. Aj oni mali o oheň veľký záujem. Dbali však aj na to,
aby aj ich kňazi boli tiež spokojní s nimi. Tí si všimli,
že za týmto mužom, idú davy ľudí. No oni sami strácali na popularite.
A tak sa rozhodli, že sa ho zbavia.
Otrávili ho, ukrižovali ho, jednoducho, je jedno, ako ho odstránili.
Ale potom, začali mať strach, že sa ľudia obrátia proti ním.
Vymysleli niečo veľmi chytré. Viete čo urobili?
Zhotovili portrét toho muža, a v chráme ho pripevnili na oltár.
Pred neho umiestnili, inštrukcie na zhotovenie ohňa.
Naučili ľudí, ako tento portrét uctievať a ako sa inštrukciám klaňať.
Ľudia to robili poslušne celé storočia.
Uctievanie pokračovalo, ale oheň bol preč.
Voľný preklad
Prevzaté z knihy: „Bdelosť.“
Archívy
Posledné komentáre 
Pridaj
Repete
Pripútanie
Pastier
Predvádzanie sa
Jeden zo žiakov oznámil svoj úmysel
učiť druhých Pravdu. Majster navrhol skúšku:
"Priprav si prednášku, na ktorej sa zúčastním,
aby som mohol posúdiť, či si už spôsobilý."
Prednáška bola vynikajúca. Na konci podišiel
k rečníkovi žobrák. Rečník vstal a dal mu svoj plášť
- aby dal zhromaždeným dobrý príklad.
Neskôr mu Majster povedal:
"Tvoje slová boli vrúcne, no ešte nie si zrelý."
"Prečo?" spýtal sa sklamaný žiak.
"Z dvoch dôvodov: Tomu človeku si nedal možnosť,
aby vyslovil svoje potreby.
A nevieš sa povzniesť nad to,
aby si neohuroval iných svojou cnosťou."
Prevzaté: Minúta múdrosti A. de Mello
učiť druhých Pravdu. Majster navrhol skúšku:
"Priprav si prednášku, na ktorej sa zúčastním,
aby som mohol posúdiť, či si už spôsobilý."
Prednáška bola vynikajúca. Na konci podišiel
k rečníkovi žobrák. Rečník vstal a dal mu svoj plášť
- aby dal zhromaždeným dobrý príklad.
Neskôr mu Majster povedal:
"Tvoje slová boli vrúcne, no ešte nie si zrelý."
"Prečo?" spýtal sa sklamaný žiak.
"Z dvoch dôvodov: Tomu človeku si nedal možnosť,
aby vyslovil svoje potreby.
A nevieš sa povzniesť nad to,
aby si neohuroval iných svojou cnosťou."
Prevzaté: Minúta múdrosti A. de Mello
"Čo hľadáte?"
Formulácia
"Čo hľadáte?" spýtal sa Majster učenca,
ktorý ho požiadal o vedenie.
"Život," znela odpoveď.
Majster povedal: "Ak máte žiť, slová musia umrieť."
Keď ho učenec požiadal o vysvetlenie, dodal:
"Ste beznádejne stratený a bezradný,
lebo žijete vo svete slov.
Živíte sa slovami, uspokojujete sa slovami,
vy však v skutočnosti potrebujete podstatu.
Váš hlad neukojí jedálny lístok,
váš smäd neuhasí nijaká formula."
Prevzaté: Minúta múdrosti A. de Mello
"Čo hľadáte?" spýtal sa Majster učenca,
ktorý ho požiadal o vedenie.
"Život," znela odpoveď.
Majster povedal: "Ak máte žiť, slová musia umrieť."
Keď ho učenec požiadal o vysvetlenie, dodal:
"Ste beznádejne stratený a bezradný,
lebo žijete vo svete slov.
Živíte sa slovami, uspokojujete sa slovami,
vy však v skutočnosti potrebujete podstatu.
Váš hlad neukojí jedálny lístok,
váš smäd neuhasí nijaká formula."
Prevzaté: Minúta múdrosti A. de Mello
Priestor vo vašom vnútri, vo vás ...
Vnútorný priestor
Mojou jednou metaforou je vnútorný priestor ticha. Našiel som ju v mystike a v transpersonálnej psychológií.
Pozná ho každá mystika. Evagrius Ponticus už v 4. storočí hovorí o Božom mieste v nás. Nazýva ho tiež,
Jeruzalemom, teda stánkom pokoja. V tom priestore v nás prebýva Boh a tam sa dostávame do kontaktu so svojim
bytostným JA.
Evagrius: tam uvidíte svoje bytostné Ja ako modrý safír. Iní mystici o ňom hovoria toto:
Katarína Sienská - o vnútornej cele.
Majster Eckhart - o iskričke.
Jan Tauler - základňa duše.
Terézia z Avily - vnútorná komnata v hrade vnútra.
Našiel som túto myšlienku u mystikov, bez toho, aby som mal s tým osobnú skúsenosť. Tieto metafory ma fascinujú.
Nakoniec som aj ja sám nadobudol niekoľko krát skúsenosť s úplným vnútorným stíšením, s tým celkovým zjednotením
s týmto Božím priestorom ticha.
Skúsenosti mystiky som potom znovu našiel v transpersonálnej psychológií. Tato psychológia hovorí o disidentifikácií.
Vychádza z toho, že v nás je nepozorovaný svedok, ktorý dokáže vnímať naše pocity. Keď sa v nás prebúdza hnev,
je v nás také miesto, z ktorého hnev môžeme pozorovať a kde sa s hnevom neidentifikujeme. Toto miesto - stanovište,
je to duchovné Ja. Tiež je to priestor ticha, o ktorom hovorí mystika, priestor, v ktorom prebýva v nás Boh.
Toto prepojenie modelu transpersonálnej psychológie a mystiky bolo pre mňa vždy dôležité. Došlo mi, že mystika
nie je niejaká celkom cudzia skúsenosť, ale skúsenosť, ktorá odpovedá našej bytosti. A táto skúsenosť je uzdravujúca.
Mystika na nás má terapeutický vplyv. Keď som sa zaoberal touto myšlienkou, prišiel som tiež na skúsenosť
vnútorného priestoru. Tento vnútorný pokoj môžem zakúsiť v meditácií. Na okamih bolo vo mne celkové ticho.
Bol som zjednotený sám so sebou, v tomto tichu som dosiahol vnútorný pokoj. Mnohí sa ma pýtajú, ako oni sami môžu
k tomu dospieť. Hovorím, že už predstava, že tento priestor vo mne je, pomáha. Táto predstava prechádza dlhou duchovnou
tradíciou a má svoje miesto už v Biblii.
Sme teda chrámom, a nie tržnicou, v ktorej by boli hluční predavači a peňazomenci. Sami seba ale často zakúšame
ako tržnicu a počujeme v sebe hlučné myšlienky predavačov. Peňazomenci nás môže podnecovať k úvahám, ako by ma ohodnotili
na trhu, aká by bola moja kurzová hodnota. V tržnici je dobytok, ovce a holubi, pudovosť, povrchnosť a myšlienky,
ktoré poletujú ako vtáci sem a tam. Kristus chce vojsť do svojho chrámu. Keď sa zkusujeme ako chrám, rozširujeme
sa vo vnútri. Dýchame. Cítime sa slobodní. Tam, kde do nás vstupuje Kristus, je Božie kráľovstvo.
Lukáš hovorí:
Exegeti to väčšinou prekladajú ako "vo vás", ovšem Marti Luther to kedysi preložil asi najkrajšie:
a bral som to vážne. To nie je len zbožná fráza, ja tie slová môžem prežiť, a už tým, že ich vnímam a pokúšam sa
ich zakúsiť, sa niečo relativizuje. Nemôžem povedať, že to miesto je tu alebo tam. Nemôžem ho lokalizovať.
Ale viem, že pokiaľ ho v sebe počúvam, narážam nielen na svoje emócie, svoj životný príbeh a svoje zranenia,
avšak pod emóciami je vo mne priestor, v ktorom je všetko tiché. Nemôžem v ňom ustavične byť, ale môžem sa doň vracať
a zakúsiť ho, aj keď len na pár sekúnd. V tom okamžiku, keď som slobodný, sa všetko ostatné relativizuje. Môžem pozorovať,
že moje obavy a starosti už neurčujú celého človeka, ale len moje emócie a myšlienky. Je tu ale priestor, do ktorého
sa môžem vracať. Tam nemajú prístup úzkosti a obavy, a v tom je isté oslobodenie. Neznamená to, že by bolo všetko vyriešené,
pretože musím von, do sveta a daný problém musím riešiť, ale zakúsenie vnútorného priestoru všetky moje problémy relativizuje.
To je pre mňa dôležitý obraz, ktorý sa dotýka tiež práce - nie všetko, čo sa zvonka na mňa hrnie, ku mne musí doliehať.
Napomáha mi to pri duchovnom sprevádzaní a pri rozhovoroch s ľuďmi. Môžem sa emočne otvoriť, ale zároveň viem,
že je oblasť, do ktorej ostatní nemajú prístup.
...
Toto vedomie mi umožňuje , aby som bol otvorený druhým,
no nie som stále preťažený.
...
Na druhej strane som však skeptický. Naozaj je to tak? Ako môžeme také miesto vôbec vnímať?
Žiadnym trikom sa neprepracujeme k tomu, aby sme si ho boli stále vedomí, ale už predstava, obraz,
ktorý si utvoríme, ma vedú k istému druhu skúsenosti. Psychológia hovorí o spirituálnom Já alebo o neviditeľnom
pozorovateľovi, ktorý jednoducho vie sledovať emócie. Som schopný pozorovať vlastné emócie.
Stanovište, z ktorého pozorujem, je nezávisle na tom, čo pozorujem. V tomto zmysle, je to tiež antropologická
výpoveď.
Anselm Grun
prevzaté, krátené, voľný preklad
Mojou jednou metaforou je vnútorný priestor ticha. Našiel som ju v mystike a v transpersonálnej psychológií.
Pozná ho každá mystika. Evagrius Ponticus už v 4. storočí hovorí o Božom mieste v nás. Nazýva ho tiež,
Jeruzalemom, teda stánkom pokoja. V tom priestore v nás prebýva Boh a tam sa dostávame do kontaktu so svojim
bytostným JA.
Evagrius: tam uvidíte svoje bytostné Ja ako modrý safír. Iní mystici o ňom hovoria toto:
Katarína Sienská - o vnútornej cele.
Majster Eckhart - o iskričke.
Jan Tauler - základňa duše.
Terézia z Avily - vnútorná komnata v hrade vnútra.
Našiel som túto myšlienku u mystikov, bez toho, aby som mal s tým osobnú skúsenosť. Tieto metafory ma fascinujú.
Nakoniec som aj ja sám nadobudol niekoľko krát skúsenosť s úplným vnútorným stíšením, s tým celkovým zjednotením
s týmto Božím priestorom ticha.
Skúsenosti mystiky som potom znovu našiel v transpersonálnej psychológií. Tato psychológia hovorí o disidentifikácií.
Vychádza z toho, že v nás je nepozorovaný svedok, ktorý dokáže vnímať naše pocity. Keď sa v nás prebúdza hnev,
je v nás také miesto, z ktorého hnev môžeme pozorovať a kde sa s hnevom neidentifikujeme. Toto miesto - stanovište,
je to duchovné Ja. Tiež je to priestor ticha, o ktorom hovorí mystika, priestor, v ktorom prebýva v nás Boh.
Toto prepojenie modelu transpersonálnej psychológie a mystiky bolo pre mňa vždy dôležité. Došlo mi, že mystika
nie je niejaká celkom cudzia skúsenosť, ale skúsenosť, ktorá odpovedá našej bytosti. A táto skúsenosť je uzdravujúca.
Mystika na nás má terapeutický vplyv. Keď som sa zaoberal touto myšlienkou, prišiel som tiež na skúsenosť
vnútorného priestoru. Tento vnútorný pokoj môžem zakúsiť v meditácií. Na okamih bolo vo mne celkové ticho.
Bol som zjednotený sám so sebou, v tomto tichu som dosiahol vnútorný pokoj. Mnohí sa ma pýtajú, ako oni sami môžu
k tomu dospieť. Hovorím, že už predstava, že tento priestor vo mne je, pomáha. Táto predstava prechádza dlhou duchovnou
tradíciou a má svoje miesto už v Biblii.
Ježiš hovorí o vyčistení chrámu a hovorí, že má na mysli chrám svojho života /porovnaj Jan 2;21/.
Sme teda chrámom, a nie tržnicou, v ktorej by boli hluční predavači a peňazomenci. Sami seba ale často zakúšame
ako tržnicu a počujeme v sebe hlučné myšlienky predavačov. Peňazomenci nás môže podnecovať k úvahám, ako by ma ohodnotili
na trhu, aká by bola moja kurzová hodnota. V tržnici je dobytok, ovce a holubi, pudovosť, povrchnosť a myšlienky,
ktoré poletujú ako vtáci sem a tam. Kristus chce vojsť do svojho chrámu. Keď sa zkusujeme ako chrám, rozširujeme
sa vo vnútri. Dýchame. Cítime sa slobodní. Tam, kde do nás vstupuje Kristus, je Božie kráľovstvo.
Lukáš hovorí:
Božie kráľovstvo je "v nás", entos hemin/Lk17;21/.
Exegeti to väčšinou prekladajú ako "vo vás", ovšem Marti Luther to kedysi preložil asi najkrajšie:
Božie kráľovstvo je "uvnitř ve vás".Mal som povedomie o mystickej skúsenosti, o ktorej Ježiš v tomto texte hovorí,
a bral som to vážne. To nie je len zbožná fráza, ja tie slová môžem prežiť, a už tým, že ich vnímam a pokúšam sa
ich zakúsiť, sa niečo relativizuje. Nemôžem povedať, že to miesto je tu alebo tam. Nemôžem ho lokalizovať.
Ale viem, že pokiaľ ho v sebe počúvam, narážam nielen na svoje emócie, svoj životný príbeh a svoje zranenia,
avšak pod emóciami je vo mne priestor, v ktorom je všetko tiché. Nemôžem v ňom ustavične byť, ale môžem sa doň vracať
a zakúsiť ho, aj keď len na pár sekúnd. V tom okamžiku, keď som slobodný, sa všetko ostatné relativizuje. Môžem pozorovať,
že moje obavy a starosti už neurčujú celého človeka, ale len moje emócie a myšlienky. Je tu ale priestor, do ktorého
sa môžem vracať. Tam nemajú prístup úzkosti a obavy, a v tom je isté oslobodenie. Neznamená to, že by bolo všetko vyriešené,
pretože musím von, do sveta a daný problém musím riešiť, ale zakúsenie vnútorného priestoru všetky moje problémy relativizuje.
To je pre mňa dôležitý obraz, ktorý sa dotýka tiež práce - nie všetko, čo sa zvonka na mňa hrnie, ku mne musí doliehať.
Napomáha mi to pri duchovnom sprevádzaní a pri rozhovoroch s ľuďmi. Môžem sa emočne otvoriť, ale zároveň viem,
že je oblasť, do ktorej ostatní nemajú prístup.
...
Toto vedomie mi umožňuje , aby som bol otvorený druhým,
no nie som stále preťažený.
...
Na druhej strane som však skeptický. Naozaj je to tak? Ako môžeme také miesto vôbec vnímať?
Žiadnym trikom sa neprepracujeme k tomu, aby sme si ho boli stále vedomí, ale už predstava, obraz,
ktorý si utvoríme, ma vedú k istému druhu skúsenosti. Psychológia hovorí o spirituálnom Já alebo o neviditeľnom
pozorovateľovi, ktorý jednoducho vie sledovať emócie. Som schopný pozorovať vlastné emócie.
Stanovište, z ktorého pozorujem, je nezávisle na tom, čo pozorujem. V tomto zmysle, je to tiež antropologická
výpoveď.
Anselm Grun
prevzaté, krátené, voľný preklad
Modliba ako rezonancia .....
Modlitba je rezonancia.
Tradičným a najuniverzálnejším výrazom, ktorý popisuje odlišný prístup k pravde, bolo jednoducho "modliť sa za niečo".
Avšak krásne slovo "modlitba" je už tak vyprázdnené jeho zbožným používaním a zneužívaním, že teraz musíme tento odlišný
mentálny postoj opísať novými slovami. Rád by som tu predstavil iný výraz, aby ste mohli modlitbu vnímať novým spôsobom
a možno si tiež uvedomiť, čo máme na mysli pod kontempláciou. Tým slovom je "rezonancia".
Modlitba je vlastne použitie ladičky. Jediné, čo v duchovnom živote môžete naozaj urobiť, je naladiť sa, aby ste mohli
prijať vždy prítomné posolstvo. Akonáhle sa naladíte, dostanete ho, a nemá to nič spoločné s vašimi zásluhami alebo s tým,
k akej skupine patríte, jedine len s vnútornou rezonanciou a schopnosťou spolupracovať /Mt 7, 7-11/.
Odosielateľ je absolútne a vždy prítomný a stále vysiela; jediné, čo sa tu môže zmeniť, je váš prijímač.
Modlitba je skutočne spôsob, ako nadviazať kontakt s Bohom/Najskrytejšou realitou, ale nie je to pokus o zmenu Božích
rozhodnutí o nás alebo o udalostiach. Také pokusy sú tým, čomu sa sekularisti vysmievajú - a to opodstatnene. Ak má v nás
rezonovať nekonečno, mystérium a odpustenie, musí sa predovšetkým zmeniť naša myseľ. Malá myseľ nemôže vidieť veľké Božie
veci, pretože tie dve majú akoby rozdielne frekvencie, vysielajú na iných kanáloch. Veľká myseľ môže porozumieť veľkým veciam,
len je potrebné zvoliť správny kanál. Rozumieme tomu, čo sa nám podobá.
Bez modlitby nemôžete robiť nič lepšie ako počítať a porovnávať, a to všetko len z obmedzeného hľadiska vášho vlastného já.
Modlitba, ako sa tradične chápe, poznáva skutočnosť úplne iným spôsobom. Namiesto toho, aby predvádzala naše dobre strážené já,
prestáva obhajovať alebo presadzovať svoje myšlienky a pocity, vzdáva sa všetkých nepriateľských postojov alebo obáv a čaká na
vedenie Odinakiaľ, ktoré sa jej tak dostane. Ponúka sa prítomnosti "obnažená", aby sa váš prebudený vnútorný milovník mohol
stretnúť s Milovníkom. Teraz už iste chápete, prečo musíte dovoliť, aby vo vašom srdci, mysli a očiach prebiehala vážna
operácia, ak sa vôbec máte modliť /Mt 5, 23-26/ V modlitbe ide o to, aby ste sa zmenili vy, nie aby sa zmenil Boh.
Jednoducho povedané: ako sme videli, modlitba je ďaleko viac niečo, čo sa vám deje /Rim 8, 26-27/, než niečo, čo vy sami robíte.
Znamená to otvoriť sa Božiemu Já, a nie presadzovať svoje malé já. Nakoniec zistíte, že dávate prednosť tomu, hovoriť:
než "Dnes som sa pomodlil."
Viete len to, že ste vedení, milovaní, používaní a že cez vás prebieha modlitba - a vy už nie ste na sedadle šoféra.
Boh prestáva byť jedným z mnohých objektov pozornosti a stáva sa na istej úrovni vaším vlastným "já som".
V tom mi prosím dôverujte. Možno je to ta najdôležitejšia vec, o ktorej v tejto knihe hovorím.
Richard Rohr
voľný preklad
Nahá prítomnosť
Tradičným a najuniverzálnejším výrazom, ktorý popisuje odlišný prístup k pravde, bolo jednoducho "modliť sa za niečo".
Avšak krásne slovo "modlitba" je už tak vyprázdnené jeho zbožným používaním a zneužívaním, že teraz musíme tento odlišný
mentálny postoj opísať novými slovami. Rád by som tu predstavil iný výraz, aby ste mohli modlitbu vnímať novým spôsobom
a možno si tiež uvedomiť, čo máme na mysli pod kontempláciou. Tým slovom je "rezonancia".
Modlitba je vlastne použitie ladičky. Jediné, čo v duchovnom živote môžete naozaj urobiť, je naladiť sa, aby ste mohli
prijať vždy prítomné posolstvo. Akonáhle sa naladíte, dostanete ho, a nemá to nič spoločné s vašimi zásluhami alebo s tým,
k akej skupine patríte, jedine len s vnútornou rezonanciou a schopnosťou spolupracovať /Mt 7, 7-11/.
Odosielateľ je absolútne a vždy prítomný a stále vysiela; jediné, čo sa tu môže zmeniť, je váš prijímač.
Modlitba je skutočne spôsob, ako nadviazať kontakt s Bohom/Najskrytejšou realitou, ale nie je to pokus o zmenu Božích
rozhodnutí o nás alebo o udalostiach. Také pokusy sú tým, čomu sa sekularisti vysmievajú - a to opodstatnene. Ak má v nás
rezonovať nekonečno, mystérium a odpustenie, musí sa predovšetkým zmeniť naša myseľ. Malá myseľ nemôže vidieť veľké Božie
veci, pretože tie dve majú akoby rozdielne frekvencie, vysielajú na iných kanáloch. Veľká myseľ môže porozumieť veľkým veciam,
len je potrebné zvoliť správny kanál. Rozumieme tomu, čo sa nám podobá.
Bez modlitby nemôžete robiť nič lepšie ako počítať a porovnávať, a to všetko len z obmedzeného hľadiska vášho vlastného já.
Modlitba, ako sa tradične chápe, poznáva skutočnosť úplne iným spôsobom. Namiesto toho, aby predvádzala naše dobre strážené já,
prestáva obhajovať alebo presadzovať svoje myšlienky a pocity, vzdáva sa všetkých nepriateľských postojov alebo obáv a čaká na
vedenie Odinakiaľ, ktoré sa jej tak dostane. Ponúka sa prítomnosti "obnažená", aby sa váš prebudený vnútorný milovník mohol
stretnúť s Milovníkom. Teraz už iste chápete, prečo musíte dovoliť, aby vo vašom srdci, mysli a očiach prebiehala vážna
operácia, ak sa vôbec máte modliť /Mt 5, 23-26/ V modlitbe ide o to, aby ste sa zmenili vy, nie aby sa zmenil Boh.
Jednoducho povedané: ako sme videli, modlitba je ďaleko viac niečo, čo sa vám deje /Rim 8, 26-27/, než niečo, čo vy sami robíte.
Znamená to otvoriť sa Božiemu Já, a nie presadzovať svoje malé já. Nakoniec zistíte, že dávate prednosť tomu, hovoriť:
"Stala sa modlitba, a já som tam bol"
než "Dnes som sa pomodlil."
Viete len to, že ste vedení, milovaní, používaní a že cez vás prebieha modlitba - a vy už nie ste na sedadle šoféra.
Boh prestáva byť jedným z mnohých objektov pozornosti a stáva sa na istej úrovni vaším vlastným "já som".
Začínate poznávať prostredníctvom Niekoho iného, s Ním a v Ňom. Z vašeho malého "já som" sa stáva "my sme".
V tom mi prosím dôverujte. Možno je to ta najdôležitejšia vec, o ktorej v tejto knihe hovorím.
Richard Rohr
voľný preklad
Nahá prítomnosť
Keby si teda prinášal dar na oltár a tam by si sa rozpamätal,
že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď;
najprv sa zmier so svojím bratom a až potom príď a obetuj svoj dar.
Pokonaj sa rýchlo so svojím protivníkom, kým si s ním na ceste.
Inak ťa tvoj protivník odovzdá sudcovi, sudca strážnikovi a uvrhnú ťa do väzenia.
Amen, hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, kým nezaplatíš do posledného haliera.
Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti.
Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť.
Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi.
Ale ten, čo skúma srdcia, pozná úmysel Ducha,
lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.
Vnútorná a vonkajšia autorita
Určite si všimnete, že používam veľa citátov z Písma s malým komentárom, v nádeji, že tento malý komentár vás navnadí
a povzbudí k štúdiu textu a jeho kontextu pre vás. Veľmi by som si prial priviesť vás k láske k Písmu a jeho čítaniu
kvôli vám samým, aby ste v ňom našli a pomenovali svoju vnútornú skúsenosť a jej vonkajšie potvrdenie.
Len ak sa spoja tieto dve veci, vnútorná a vonkajšia autorita, dosiahneme skutočnú duchovnú múdrosť. Pridlho sme
zdôrazňovali výlučne vonkajšiu autoritu, bez učenia sa modlitbe, vnútornej ceste a dozrievaniu. Následky pre svet
a náboženstvo boli katastrofálne.
Som stále viac presvedčený o tom, že slovo modlitba, ktoré sa pre veriacich stalo len povinným náboženským
úkonom, je v skutočnosti vyjadrením vnútorného zážitku. Preto jej všetci duchovní učitelia pripisujú taký veľký
význam. Hovoria:
aj prostredníctvom tejto knihy. Ježiš opisuje modlitbu ako niečo, čo robíme vo svojej izbe, za zatvorenými dverami
a v skrytosti /porov.Mt6,16-18/.
Keď to takto počujeme, je to celkom jasné.
Ponúkam tieto úvahy, aby sa opäť spojilo to, čo nikdy nemalo byť oddelené: Sväté písmo a kresťanská spiritualita.
Prevzaté od:
Otec Richard Rohr, OFM
a povzbudí k štúdiu textu a jeho kontextu pre vás. Veľmi by som si prial priviesť vás k láske k Písmu a jeho čítaniu
kvôli vám samým, aby ste v ňom našli a pomenovali svoju vnútornú skúsenosť a jej vonkajšie potvrdenie.
Len ak sa spoja tieto dve veci, vnútorná a vonkajšia autorita, dosiahneme skutočnú duchovnú múdrosť. Pridlho sme
zdôrazňovali výlučne vonkajšiu autoritu, bez učenia sa modlitbe, vnútornej ceste a dozrievaniu. Následky pre svet
a náboženstvo boli katastrofálne.
Som stále viac presvedčený o tom, že slovo modlitba, ktoré sa pre veriacich stalo len povinným náboženským
úkonom, je v skutočnosti vyjadrením vnútorného zážitku. Preto jej všetci duchovní učitelia pripisujú taký veľký
význam. Hovoria:
"Choďte do svojho vnútra a pochopte sami!"Takto porozumieme modlitbe a vnútornému zážitku
aj prostredníctvom tejto knihy. Ježiš opisuje modlitbu ako niečo, čo robíme vo svojej izbe, za zatvorenými dverami
a v skrytosti /porov.Mt6,16-18/.
Keď to takto počujeme, je to celkom jasné.
Ponúkam tieto úvahy, aby sa opäť spojilo to, čo nikdy nemalo byť oddelené: Sväté písmo a kresťanská spiritualita.
Prevzaté od:
Otec Richard Rohr, OFM
"Modlitba"- každý vnútorný dej, ktorý .....
A je to aj o "nádeji."
...........................
Nebo v prítomnej chvíli
"Veď všetko, čo je zjavné, je svetlo," hovorí list Efezanom / Ef 5,14/.
V modlitbe iba stále znova pozeráme na Boha a stávame sa jeho odrazom,
takmer navzdory nám samým /2Kor 3,18/.
Slovo "modlitba" bolo často trivializovane, ako by šlo len o spôsob,
ako dosiahnuť, čo chceme. Avšak v tejto knihe používam výraz "modlitba"
ako slovo ktoré označuje každý vnútorný dej, ktorý vám dovoľuje prežívať
vieru, nádej a lásku v sebe samom. Nie je to technika k získavaniu vecí
ani zbožné cvičenie, ktoré akýmsi spôsobom robí Boha šťastným, ani podmienka
vyžadovaná na vstup do neba. Skôr je to prežívanie neba v prítomnej chvíli.
Základnou náboženskou skúsenosťou je v poznaní, že niekto vás pozná
"skrz naskrz", a to lepšie než čokoľvek, vrátane seba, poznáte vy sám seba.
Avšak navzdory tomuto rozdielu máte pocit, že ide o ozajstné poznanie.
Tento nový spôsob poznania tu budeme striedavo nazývať kontempláciou,
nedualistickým myslením alebo videním "tretím okom". Takáto modlitba,
takéto poznanie vás zbavujú úzkostlivej snahy všetko dokonale pochopiť
a potreby správne všetko formulovať. V tomto bode sa Boh stáva skôr slovesom
než podstatným menom, skôr vzťahom než myšlienkou. Niekto s vami tancuje -
a vy nemusíte mať strach, že urobíte chybu.
Nie je podivné, že všetky významné liturgické modlitby cirkvi končia
rovnakými slovami:"Skrze Krista, nášho Pána. Amen." Nemodlíme sa ku Kristovi;
modlíme sa skrze Krista. Alebo presnejšie: Kristus sa modlí skrze nás.
Vždy a naveky sme prostredníci, nástrojmi, vibrujúcimi ladičkami, prijímačmi
/Rim 8,22-27/. Pomaly sa učíme správnym frekvenciám, ktoré zachytia signál.
Zásadnou úlohou každej dobrej spirituality je naučiť nás "spolupracovať"
s tým, čo už Boh chce robiť a čo už začal robiť /Rim 8,22-27/.
V skutočnosti nám nič dobré nevstúpi do mysle, pokiaľ sa v predchádzajúcom
momente Boh v nás už "nepohol". My vždy a naveky iba súhlasíme s týmto pohybom.
Žiť takto znamená, žiť vo vnútri nevysvetliteľnej nadeje, pretože váš
život vám teraz bude pripadať omnoho väčší ako iba váš život samotný.
V skutočnosti to nie je váš vlastný život, ale paradoxne ste teraz viac sami
sebou, než niekedy predtým. Toto je nemenná skúsenosť všetkých mystikov -
a vy môžete zakúsiť to isté.
"Naozaj, Hospodin je na tomto mieste, ja som to nevedel.!"
/Gn 28,16/
prevzaté
Richard Rohr
Nahá prítomnosť
....................................
2Kor 3,18
Keď my všetci s odhalenou tvárou akoby v zrkadle pozeráme na slávu Pána,
premieňame sa na taký istý obraz v stále väčšej sláve — a to všetko mocou Pána,
ktorý je Duch.
Rim 8,22-27
Vieme totiž, že všetko stvorenstvo až podnes spoločne vzdychá a spoločne trpí pôrodné bolesti.
A nielen ono, ale aj my sami, ktorí máme Ducha ako preddavok Božích darov, aj my vnútri vzdycháme
a očakávame synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme boli spasení.
Ale nádej, na ktorú možno pozerať, nie je nádejou. Veď či niekto dúfa v to, čo vidí?
Ak však dúfame v to, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.
Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť.
Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi.
Ale ten, čo skúma srdcia, pozná úmysel Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.
Rim 8, 28
Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.
...........................
Nebo v prítomnej chvíli
"Veď všetko, čo je zjavné, je svetlo," hovorí list Efezanom / Ef 5,14/.
V modlitbe iba stále znova pozeráme na Boha a stávame sa jeho odrazom,
takmer navzdory nám samým /2Kor 3,18/.
Slovo "modlitba" bolo často trivializovane, ako by šlo len o spôsob,
ako dosiahnuť, čo chceme. Avšak v tejto knihe používam výraz "modlitba"
ako slovo ktoré označuje každý vnútorný dej, ktorý vám dovoľuje prežívať
vieru, nádej a lásku v sebe samom. Nie je to technika k získavaniu vecí
ani zbožné cvičenie, ktoré akýmsi spôsobom robí Boha šťastným, ani podmienka
vyžadovaná na vstup do neba. Skôr je to prežívanie neba v prítomnej chvíli.
Základnou náboženskou skúsenosťou je v poznaní, že niekto vás pozná
"skrz naskrz", a to lepšie než čokoľvek, vrátane seba, poznáte vy sám seba.
Avšak navzdory tomuto rozdielu máte pocit, že ide o ozajstné poznanie.
Tento nový spôsob poznania tu budeme striedavo nazývať kontempláciou,
nedualistickým myslením alebo videním "tretím okom". Takáto modlitba,
takéto poznanie vás zbavujú úzkostlivej snahy všetko dokonale pochopiť
a potreby správne všetko formulovať. V tomto bode sa Boh stáva skôr slovesom
než podstatným menom, skôr vzťahom než myšlienkou. Niekto s vami tancuje -
a vy nemusíte mať strach, že urobíte chybu.
Nie je podivné, že všetky významné liturgické modlitby cirkvi končia
rovnakými slovami:"Skrze Krista, nášho Pána. Amen." Nemodlíme sa ku Kristovi;
modlíme sa skrze Krista. Alebo presnejšie: Kristus sa modlí skrze nás.
Vždy a naveky sme prostredníci, nástrojmi, vibrujúcimi ladičkami, prijímačmi
/Rim 8,22-27/. Pomaly sa učíme správnym frekvenciám, ktoré zachytia signál.
Zásadnou úlohou každej dobrej spirituality je naučiť nás "spolupracovať"
s tým, čo už Boh chce robiť a čo už začal robiť /Rim 8,22-27/.
V skutočnosti nám nič dobré nevstúpi do mysle, pokiaľ sa v predchádzajúcom
momente Boh v nás už "nepohol". My vždy a naveky iba súhlasíme s týmto pohybom.
Žiť takto znamená, žiť vo vnútri nevysvetliteľnej nadeje, pretože váš
život vám teraz bude pripadať omnoho väčší ako iba váš život samotný.
V skutočnosti to nie je váš vlastný život, ale paradoxne ste teraz viac sami
sebou, než niekedy predtým. Toto je nemenná skúsenosť všetkých mystikov -
a vy môžete zakúsiť to isté.
"Naozaj, Hospodin je na tomto mieste, ja som to nevedel.!"
/Gn 28,16/
prevzaté
Richard Rohr
Nahá prítomnosť
....................................
2Kor 3,18
Keď my všetci s odhalenou tvárou akoby v zrkadle pozeráme na slávu Pána,
premieňame sa na taký istý obraz v stále väčšej sláve — a to všetko mocou Pána,
ktorý je Duch.
Rim 8,22-27
Vieme totiž, že všetko stvorenstvo až podnes spoločne vzdychá a spoločne trpí pôrodné bolesti.
A nielen ono, ale aj my sami, ktorí máme Ducha ako preddavok Božích darov, aj my vnútri vzdycháme
a očakávame synovstvo, vykúpenie svojho tela. Lebo v nádeji sme boli spasení.
Ale nádej, na ktorú možno pozerať, nie je nádejou. Veď či niekto dúfa v to, čo vidí?
Ak však dúfame v to, čo nevidíme, trpezlivo to očakávame.
Tak aj Duch prichádza na pomoc našej slabosti. Veď nevieme ani to, za čo sa máme modliť.
Ale sám Duch sa za nás prihovára nevysloviteľnými vzdychmi.
Ale ten, čo skúma srdcia, pozná úmysel Ducha, lebo sa prihovára za svätých tak, ako chce Boh.
Rim 8, 28
Vieme, že všetky veci slúžia na dobro tým, čo milujú Boha, ktorí sú povolaní podľa jeho predsavzatia.
Si vyvolený
...
Zvyčajne na začiatku stojí zážitok vyvolenia alebo vybratia. Akoby sme nemohli začať, kým sa nejakým spôsobom nedozvieme,
že sme výnimoční a máme výnimočnú silu. Až vtedy sa náš charakter skutočne rozvíja.
Zamyslime sa nad tým množstvom príbehov o tom, ako si Boh vyvolil ľudí. Napríklad Mojžiš, Abrahám a Sára, Dávid,
Jeremiáš, Gedeon, Samuel, Jonáš a Izaiáš. Alebo aj samotný Izrael. A oveľa neskôr Peter a Pavol, a obzvlášť Mária.
Boh si vždy vyberá ľudí. Boh si týchto ľudí nevyberá predovšetkým na splnenie nejakej úlohy, aj keď sa to tak na prvý pohľad
javí. Boh si ich vyberá, aby skrze nich mohol byť prítomný v tomto svete.
Boh potrebuje obrazy. Boh potrebuje ľudí, ktorí sú použiteľní ako nástroje. Tieto nástroje však musia vedieť, že nie sú samy,
že nerobia len svoju vlastnú vec, ale Božiu vec. To vysvetľuje štandardnú prvú vetu: "Nebojte sa", ako aj zvyčajné záverečné
slová "Budem s tebou" /porovnaj napr. Mojžiša v Ex 3, 11/.
Byť vyvolený neznamená, že Boh miluje jedného viac ako druhého alebo že niektorí sú lepší ako tí ostatní.
Zvyčajne sú to celkom obyčajní ľudia, takže je jasné, že ich sila nie je ich vlastná. Ako hovorí Pavol:
"Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi"/1Kor 1,31/.
Boh nemiluje jedného viac ako iných a nikto nemá vyššiu hodnotu ako ostatní. Boh si vyvolil niektorých ľudí,
aby komunikoval vyvolenie všetkým ostatným! Toto je paradox, pochopenie ktorého často vyžaduje veľa času
/prečítaj si príbeh Jonáša/.
Ty privádzaš iných do hĺbky, do ktorej si ty sám bol vovelený.
Celú jedenástu kapitolu Listu Rimanom venuje Pavol vysvetleniu toho, že Židia boli vyvolení raz a navždy. Toto vyvolenie
nikdy nebude odvolané. Boli však vyvolení kvôli pohanom a celému svetu: "...ak je svätý koreň, potom aj ratolesti ...
... nie ty nesieš koreň, ale koreň teba /Rim 11, 16.18/. Inými slovami-to, čo je najskôr výlučnosťou, sa nakoniec stáva
prostriedkom pozvania a prijatia všetkých!
Aj toto je paradox, ktorý sa učíme pomaly. Aj Pavol musel o ňom presviedčať Petra /porov.Gal 2, 11-14/.
Dokonca sám Boh musí vstúpiť do deja, aby sa Peter poddal /porov.Sk 10, 9-43/.
Niekedy sa aj "pápeži" učia pomaly. Keď sme my sami nevyspelí, uprednostňujeme "výlučné vyvolenie", čo znamená uprednostnenie
seba pred inými.
V princípe to znamená, že môžeme premieňať ľudí len do tej miery, do akej sme my sami premieňaní.
Môžeme viesť ostatných len potiaľ, pokiaľ sme sami zašli. Nemôžeme inému človeku povedať, že je dobrý alebo výnimočný,
a utvrdiť ho v tom, pokiaľ o tom sami nie sme silno presvedčení. Keď sa zbavíme svojho "narcistického zamerania na seba",
prestaneme sa snažiť byť v centre diania a budeme mať kopec času a energie na vyzdvihovanie výnimočnosti a silných stránok
iných. Len milovaní ľudia môžu dávať lásku ďalej.
Ak nechápeme vyvolenie ako "otvorené prijatie", náboženstvo sa takmer vždy stane exkluzívnym systémom,
ktorý vylučuje "nevyvolených", "nehodných" alebo "nečistých". Myslím, že na to máme dosť dôkazov.
Náboženstvo sa stane akýmsi "vlastníckym systémom" namiesto toho, aby svetu prinášalo dobrú zvesť, ako to robil Ježiš.
Každý druh "výlučného vyvolenia" vedie k tomu, že "Vyvolení" nevidia svoje vyvolenie ako dar pre ostatných, ale len ako dar
pre seba samých. Končí sa to veľmi samoľúbym a sebestačným náboženstvom.
Chcel by som vás povzbudiť, aby ste si našli čas a prečítali si Knihu Deuteronómium 7, 7-10 a List Rimanom 11.
Mojžiš a Pavol sa tu nádherne učia, o čom je vyvolenie a výber. Cieľom nie je, aby sa vyvolení cítili lepší ako ostatní
alebo aby sa vytvorila spoločnosť nadradených.
Skôr je to stretnutie slabých a zranených, aby sa ukázala Božia sila v premene a uzdravení. Bohu patrí všetká sláva.
Skutoční veriaci vedia, že sú "hriešnou menšinou", kvasom, soľou, a svetlom /porov.Mt 5,13-16;Lk 13,33/.
Ako sme mohli prehliadnuť také jasné Ježišove vyjadrenia na začiatku jeho prvého vystúpenia a v podobenstvách?
Kvas nie je cesto, soľ nie je jedlo a svetlo neosvetľuje samo seba.
Ježiš vedel, kto bude najlepšie zosobňovať jeho posolstvo:
"Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali"/Lk 5,32/.
Životy svätých nikdy nepoukazujú na nich samých, ale vždy ich prostredníctvom na Toho, kto ich vyvolil, pôsobí cez nich
a miluje ich.
Prevzaté, krátené
Veci skryté
Richard Rohr
Zvyčajne na začiatku stojí zážitok vyvolenia alebo vybratia. Akoby sme nemohli začať, kým sa nejakým spôsobom nedozvieme,
že sme výnimoční a máme výnimočnú silu. Až vtedy sa náš charakter skutočne rozvíja.
Zamyslime sa nad tým množstvom príbehov o tom, ako si Boh vyvolil ľudí. Napríklad Mojžiš, Abrahám a Sára, Dávid,
Jeremiáš, Gedeon, Samuel, Jonáš a Izaiáš. Alebo aj samotný Izrael. A oveľa neskôr Peter a Pavol, a obzvlášť Mária.
Boh si vždy vyberá ľudí. Boh si týchto ľudí nevyberá predovšetkým na splnenie nejakej úlohy, aj keď sa to tak na prvý pohľad
javí. Boh si ich vyberá, aby skrze nich mohol byť prítomný v tomto svete.
Boh potrebuje obrazy. Boh potrebuje ľudí, ktorí sú použiteľní ako nástroje. Tieto nástroje však musia vedieť, že nie sú samy,
že nerobia len svoju vlastnú vec, ale Božiu vec. To vysvetľuje štandardnú prvú vetu: "Nebojte sa", ako aj zvyčajné záverečné
slová "Budem s tebou" /porovnaj napr. Mojžiša v Ex 3, 11/.
Byť vyvolený neznamená, že Boh miluje jedného viac ako druhého alebo že niektorí sú lepší ako tí ostatní.
Zvyčajne sú to celkom obyčajní ľudia, takže je jasné, že ich sila nie je ich vlastná. Ako hovorí Pavol:
"Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi"/1Kor 1,31/.
Boh nemiluje jedného viac ako iných a nikto nemá vyššiu hodnotu ako ostatní. Boh si vyvolil niektorých ľudí,
aby komunikoval vyvolenie všetkým ostatným! Toto je paradox, pochopenie ktorého často vyžaduje veľa času
/prečítaj si príbeh Jonáša/.
Ty privádzaš iných do hĺbky, do ktorej si ty sám bol vovelený.
Celú jedenástu kapitolu Listu Rimanom venuje Pavol vysvetleniu toho, že Židia boli vyvolení raz a navždy. Toto vyvolenie
nikdy nebude odvolané. Boli však vyvolení kvôli pohanom a celému svetu: "...ak je svätý koreň, potom aj ratolesti ...
... nie ty nesieš koreň, ale koreň teba /Rim 11, 16.18/. Inými slovami-to, čo je najskôr výlučnosťou, sa nakoniec stáva
prostriedkom pozvania a prijatia všetkých!
Aj toto je paradox, ktorý sa učíme pomaly. Aj Pavol musel o ňom presviedčať Petra /porov.Gal 2, 11-14/.
Dokonca sám Boh musí vstúpiť do deja, aby sa Peter poddal /porov.Sk 10, 9-43/.
Niekedy sa aj "pápeži" učia pomaly. Keď sme my sami nevyspelí, uprednostňujeme "výlučné vyvolenie", čo znamená uprednostnenie
seba pred inými.
V princípe to znamená, že môžeme premieňať ľudí len do tej miery, do akej sme my sami premieňaní.
Môžeme viesť ostatných len potiaľ, pokiaľ sme sami zašli. Nemôžeme inému človeku povedať, že je dobrý alebo výnimočný,
a utvrdiť ho v tom, pokiaľ o tom sami nie sme silno presvedčení. Keď sa zbavíme svojho "narcistického zamerania na seba",
prestaneme sa snažiť byť v centre diania a budeme mať kopec času a energie na vyzdvihovanie výnimočnosti a silných stránok
iných. Len milovaní ľudia môžu dávať lásku ďalej.
Ak nechápeme vyvolenie ako "otvorené prijatie", náboženstvo sa takmer vždy stane exkluzívnym systémom,
ktorý vylučuje "nevyvolených", "nehodných" alebo "nečistých". Myslím, že na to máme dosť dôkazov.
Náboženstvo sa stane akýmsi "vlastníckym systémom" namiesto toho, aby svetu prinášalo dobrú zvesť, ako to robil Ježiš.
Každý druh "výlučného vyvolenia" vedie k tomu, že "Vyvolení" nevidia svoje vyvolenie ako dar pre ostatných, ale len ako dar
pre seba samých. Končí sa to veľmi samoľúbym a sebestačným náboženstvom.
Chcel by som vás povzbudiť, aby ste si našli čas a prečítali si Knihu Deuteronómium 7, 7-10 a List Rimanom 11.
Mojžiš a Pavol sa tu nádherne učia, o čom je vyvolenie a výber. Cieľom nie je, aby sa vyvolení cítili lepší ako ostatní
alebo aby sa vytvorila spoločnosť nadradených.
Skôr je to stretnutie slabých a zranených, aby sa ukázala Božia sila v premene a uzdravení. Bohu patrí všetká sláva.
Skutoční veriaci vedia, že sú "hriešnou menšinou", kvasom, soľou, a svetlom /porov.Mt 5,13-16;Lk 13,33/.
Ako sme mohli prehliadnuť také jasné Ježišove vyjadrenia na začiatku jeho prvého vystúpenia a v podobenstvách?
Kvas nie je cesto, soľ nie je jedlo a svetlo neosvetľuje samo seba.
Ježiš vedel, kto bude najlepšie zosobňovať jeho posolstvo:
"Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov, aby sa kajali"/Lk 5,32/.
Životy svätých nikdy nepoukazujú na nich samých, ale vždy ich prostredníctvom na Toho, kto ich vyvolil, pôsobí cez nich
a miluje ich.
Prevzaté, krátené
Veci skryté
Richard Rohr