Srdce premenené vedomím tejto jednoty vie, že iba láska, ktorá je
"priamo túto", môžeme uvidieť a zakúsiť lásku, ktorá sa nachádza
"niekde tam". Strach, uzavretosť a zloba sú emócie, ktoré dobrí
duchovní poradcovia právom považujú za našu vrodenú slepotu, ktorú
musíme prekonať. Inak sa nedostaneme nikam /rozhodne nie tam,
kam by sme chceli/.
Preto sú všetci mystici ľudia pozitívni - inak to vôbec nie sú mystici!
Ich duchovní boj spočíva v tom, že všetku svoju vnútornú negativitu
a strach najprv rozpoznajú a potom odovzdajú Bohu. Veľkým paradoxom je,
že i keď toto víťazstvo dostávame od Boha darom, k obdarovaniu je potrebná
naša túžba /Filip 2; 12-13/.
  Ústredným bodom praktikovania františkánskej mystiky teda musí byť
zostávanie v láske. Nejde len o prikázanie ako také /J 15,9/,
ale vlastne o jediné prikázanie Ježišove. Musíme horieť nadšením
pre lásku, aby sme videli lásku a dobro vo svete okolo nás.
My sami musíme najprv vedieť žiť v pokoji, aby sme našli mier
a pokoj mimo seba. Zostávajme v kráse, aby sme ju mohli nájsť
na každom kroku. Toto zostávanie a prebývanie /J 15; 4-5/
presúva náboženstvo z ezoterických sfér vonkajších doktrín
späť do života, z ktorého sa na dlho celkom vytratilo. Neexistujú
žiadne skryté prikázania alebo morálne princípy, prostredníctvom
ktorých by sme poznali alebo potešili Boha /tak niektorí chápu "spásu"/,
mimo prikázania, aby sme sa stali  bytosťami, ktoré milujú celým
svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou - i telom.
Potom nám bude dané pochopiť všetko ostatné. Toto učenie je natoľko
zásadné, že som ho zvolil za názov celej tejto knihy - deň za dňom
sa musíme opravdivo snažiť byť plní nadšenia pre lásku.

Richard Rohr
Nadšenie pre lásku
Pokračovanie: Ste to, čo vidíte.

Fil 2; 12-13

12 A preto moji milovaní, ako ste vždy poslúchli, a nielen v mojej prítomnosti,
  ale oveľa viac teraz v mojej neprítomnosti, s bázňou a chvením pracujte na svojej spáse.
13 Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete, aj konáte, čo sa jemu páči.

Jn 15; 4-5

4 Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba,
 ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne.
5 Ja som vinič, vy ste ratolesti. Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia;
 lebo bezo mňa nemôžete nič urobiť.

Môj Boh, moje všetko    

A nakoniec, františkánska mystika prekonáva pokušenie elitárstva a individualizmu tiež tým,
že neoblomne trvá na identifikácií s krížom, solidaritou s chudobnými a trpiacimi všeobecne.
Solidarita s trpiacim svetom, áno, i s trpiacim Bohom, bola Františkovou štartovacou
čiarou - nehľadal súkromnú morálnu dokonalosť. Solidarita chráni kontemplatívnu cestu pred
introvertnou, presladenou zbožnosťou, súkromnou spásou alebo pred akýmkoľvek iným asociálnym,
privatizovaným pojatím náboženstva, keď sa domnievam, že môžem k Bohu prísť inak než v spojení
so všetkým stvorením. Františkánskym mottom je Deus Meus et Omnia: "Môj Boh - moje všetko."
  František musel byť neoblomný čo sa týka chudobných a chudoby, pretože vedel,
že spiritualita sama pre seba, bez konkrétnych skutkov služby a lásky, často vedie
len k prebujnelému egu a klamným predstavám. Naša túžba po tom, aby sme boli ľuďmi považovaní
za svätých, mimoriadných, bezproblémových, za tých, čo majú pravdu a sú morálne lepší,
v sebe obsahuje hlboký narcistický apel. Tieto falošné motivácie sú paradoxne najistejšou
cestou, ako sa s Bohom minúť - a pritom nahovoriť mnoho zbožných rečí a urobiť mnoho
zbožných rituálov.
  Veľkou iróniou viery je, že ozajstná skúsenosť s Bohom nám skutočne hovorí,
že sme mimoriadni, milovaní a vyvolení - zároveň si však uvedomujeme, že to isté platí
i pre ostatných! Podľa toho poznáme, nakoľko je naša skúsenosť autentická /asi to nebude
zo dňa na deň/. My predsa ubližujeme druhým a oni ubližujú nám. Jediné, čo nás robí veľkými,
je naša účasť na nezmerateľnej veľkosti celého spoločenstva svätých. To, že tiež patríme
do spoločenstva hriešnikov, môžeme preto kľudne znášať ako bremeno s vedomím, že ho spolu
s nami nesú všetci ľudia. A tak sa konečne stávame súčasťou veľkého "tanca stvorenia",
o ktorom hovorí Thomas Merton. Už neide o to, aby sme mali pravdu, postačuje byť jej súčasťou.

prevzaté
Richarh Rohr
Nadšenie pre lásku
voľný preklad

Mystika pre všedné dni.

Františkánska mystika teda skutočne je mystikou, ale je zároveň jemne vyvážená
a pripravená k tomu, aby viedla ľudí nielen k vnútornej skúsenosti, ale tiež
k možnosti zakúšať každý deň hĺbku a krásu všednosti. Najmä preto, že zahŕňa
i zdanlivé negatíva a ide až na úplné hranice našich životov. Zlyhania, tragédie
a utrpenie sa tak naraz stanú najbližšími dvermi k Bohu. Vojsť môžu úplne všetci,
pokiaľ dokážu sami sebe priznať svoju chudobu.
  Neexistuje nič, čo by Boh nemohol a nechcel použiť na to, aby nás spojil
so sebou samým - dokonca ani hriech /felix culpa/. Taká je čistá a prostá
vznešenosť evanjelia, toto je radostná zvesť, ktorá je naprosto úplná vo svojej
sláve, efektivite a univerzalite. František skrátka demokratizuje duchovný život
a hovorí nám, že duchovnou cestou môžeme kráčať i bez života v kláštore, bez
celibátu, moralizovania alebo falošnej askéze, a to v kresťanských /ani mimo-
kresťanských/ spiritualitách nebolo vždy samozrejmé. To preto Chasterton nazýva
Františka "jediným skutočným demokratom na celom svete".
  Pokiaľ je pravda, čo učí Jan Duns Scotus, že Kristus bol prvou myšlienkou
v mysli Boha, pokiaľ je Tajomstvo menom Kristus zjavené už vo Veľkom tresku,
potom milosť prináleží všetkému stvoreniu od počitku vekov - nie je nejakým
neskorším doplnkom alebo prídavkom pre vyvolených a členov cirkvi ani odmenou
len pre dokonalých. To celkom zásadne mení celý duchovný rozmer, v ktorom sme
napospol boli vychovávaní: milosť ako doplnok, príležitostna výplň našich nedo-
konalostí, vec čisto cirkevná, odmena pre dokonalých, a to ešte nie vždy.
  Nezarazilo vás niekedy pri čítaní evanjelií, že aj po dvoch zjaveniach
zmŕtvychvstalého Krista sa apoštoli vracajú  späť k svojmu rybolovu /Jan 21,3/?
Nestali sa z nich kňazi, nesnažia sa získať si teplé miesto v Chráme, necestujú
na viac duchovných cvičení, nechcú ani skladať sľuby, opustiť manželky alebo
získať tituly; dokonca sa ani nedočítame, že by kedysi boli pokrstení alebo
nosili niejaky špeciálny odev okrem odevu pútnika a robotníka /Mt 10,9-10/.
Akonáhle dochádza k totálnej premene ľudského vnútra, nie sú už potrebné žiadné
vonkajšie symbolické potvrdenia, špeciálne klobúky alebo nablýskané insignie
/hoci mne osobne sa veľmi páči pallium, ktoré nosí pápež a arcibiskupi - nosí
sa okolo ramien a musí byť z jahňacej vlny, aby im pripomínalo, že musia byť
vždy pripravení niesť slabé ovečky/.
  Všimnite si tiež, že zmŕtvychvstalý Kristus sa nikdy nejaví ako nadprirodzená
bytosť: v jednom prípade je považovaný za záhradníka, inokedy za pocestného,
inokedy za rybára, ktorý je ochotný poradiť. Zdá sa, že po svojom vzkriesení
vyzera ako ktokoľvek z nás /Jn 20,15; Lk 24, 13-35; Jn 21,4 /, a to so všetkými
svojimi ranami! Podľa evanjelií a františkánskej spirituality môžeme po každom
skutočnom stretnutí s Bohom ísť kľudne znova "rybárčiť" a vnímať pritom svoje
pokorujúce rany nie ako niečo potupné, ale skôr ako čestný odznak. Práve naše
zranenia nám dávajú túžbu po uzdravení a moc uzdravovať druhých. Henri Nouwen
správne poznamenal, že všetci, čo naozaj majú moc uzdravovať, si v sebe nesú
svoje vlastné zranenia. Väčšina dobrých terapeutov by vám to tiež povedala.
  Opravdivá mystika nám umožňuje "rybárčiť" z opačnej strany lode, s odlišnými
definiciami toho, čo považujeme za úspech, a s vedomím, že plávame po širokom
a hlbokom jazere plnom života. Srdce mystika tiež vie, že máme nablízku Rybára,
ktorý nám v prípade potreby ochotne poradí. Dáva nám pokyny z brehu, stojí na
okraji našich všedných životov, nenáboženských okamžikov a "sekulárnych" zamestnaní.
Hovorí ku všetkým tým, ktorí sa, podobne ako prví učeníci, namáhajú, nie sú nijak
dôležití, vplyvní, výnimočne "svätí", teologicky fundovaní alebo akokoľvek vzdelaní.
Takto vyzerá františkánska mystická brána, ktorá nie je úzka, ale široká a otvorená.
  Musíme ale podobne ako Ježiš pravdivo pomenovať jeho nutné obmedzenia, a tým
je naša vrodená a všetkým ľuďom spoločná vlastnosť odmietať utrpenie /Lk13,2/.
Áno, brána je skutočne otvorená, ale rozmery, ktoré umožňujú voľný priechod, sú tak
jasne dané. Ježiš i František všetkým dávali na vedomie, že bez nevyhnutného utrpenia
vojsť sa nedá pretože všetko v nás sa krížu premieňania vzpiera. Pre oboch je kríž
kráľovskou cestou k pochopeniu duchovných vecí. Toto poslolstvo narovnáva celé
hracie pole ľudskej spirituality, pretože všetci ľudia niejakým spôsobom trpia.
Utrpenie nás spája. Poďme teda ďalej.  

voľný preklad
Richard Rohr
Nadšenie pre lásku

Jn 20,15

15 Ježiš sa jej opýtal: Žena, čo plačeš? Koho hľadáš?
  Ona sa nazdávala, že je to záhradník, a povedala mu:
  Pane, ak si ho ty odniesol, povedz, kam si ho položil, a ja si ho vezmem.

Lk 24; 13-35

13 V ten istý deň dvaja z nich išli do dediny zvanej Emauzy, ktorá bola od Jeruzalema
  vzdialená na šesťdesiat stadií.
14 A rozprávali sa o všetkom, čo sa udialo.
15 Ako sa tak zhovárali a vzájomne uvažovali, priblížil sa k nim sám Ježiš a šiel s nimi.
16 Ich oči boli zastreté, aby ho nespoznali.
17 I spýtal sa ich: O čom sa takto idúcky rozprávate? Oni sa zronení zastavili a
18 jeden z nich, menom Kleofáš, mu povedal: Ty si vari jediný návštevník Jeruzalema,
  ktorý nevie, čo sa tam po tieto dni stalo!
19 On sa ich spýtal: A čo? Odpovedali mu: To, čo sa stalo s Ježišom Nazaretským, ktorý bol prorok,
  mocný v čine i v reči pred Bohom, aj pred všetkými ľuďmi.
20 Ako ho veľkňazi a naši poprední muži dali odsúdiť na smrť a ukrižovali.
21 A my sme dúfali, že on vykúpi Izrael. Dnes je však už tretí deň, ako sa to všetko stalo.
22 Niektoré z našich žien nás aj vyľakali. Pred svitaním boli pri hrobe,
23 a keď nenašli jeho telo, prišli a tvrdili, že sa im zjavili anjeli a tí im hovorili, že žije.
24 Niektorí z našich išli k hrobu a zistili, že je to tak, ako povedali ženy. No jeho nevideli.
25 Ježiš im povedal: Vy nechápaví a leniví srdcom uveriť všetko, čo hovorili proroci!
26 Či nemusel Kristus toto všetko pretrpieť a tak vojsť do svojej slávy?
27 A počnúc od Mojžiša a od všetkých prorokov, vykladal im, čo sa naňho vzťahovalo vo všetkých Písmach.
28 Tak sa priblížili k dedine, do ktorej sa uberali, a on sa tváril, že ide ďalej.
29 Ale oni naňho naliehali: Zostaň s nami, lebo sa zvečerieva a deň sa schýlil. Vošiel teda, aby zostal s nimi.
30 Keď sedel s nimi pri stole, vzal chlieb, dobrorečil, lámal a podával im.
31 Vtom sa im otvorili oči a spoznali ho. Ale on im zmizol.
32 Tu si povedali: Či nehorelo naše srdce, keď sa s nami cestou rozprával a vysvetľoval nám Písma?
33 A ešte v tú hodinu vstali a vrátili sa do Jeruzalema.
  Tam našli zhromaždených Jedenástich a ostatných, čo boli s nimi.
34 Títo hovorili: Pán naozaj vstal z mŕtvych a ukázal sa Šimonovi.
35 Aj oni porozprávali, čo sa im cestou stalo a ako ho spoznali pri lámaní chleba.

Jn 21; 4

4 Keď sa už rozodnilo, Ježiš stál na brehu, ale učeníci nevedeli, že je to Ježiš.