Anselm Grun:
Duša hovorí v Novom zákone o "oblečení sa človeka v Boha. Tento vnútorný ľudský vzťah k Bohu je dôležitejší než
vonkajší život, on nemôže byť zničený ani ľudskými ranami.
......

Ľudia môžu zraniť naše telo. Tým sa tiež rozumie naša duša v psychologickom zmysle. Ľudia ma zraňujú psychicky,
keď ma slovne kritizujú, vydávajú ma napospas posmechu, alebo mieria na moje citlivé miesta.
  Napriek tomu pred týmito vonkajšími zraneniami, ktoré zasiahnu iba vonkajšiu oblasť, nemusím mať žiadný strach.
Omnoho viac je to Boh, ktorého by som sa mal báť a brať Ho vážne. Veď len On má moc uvrhnúť dušu do pekla.
Bázeň Božia ma má oslobodiť od strachu z ľudí. Bázeň Božia ma privádza do kontaktu s mojou dušou.
A do nej, do tej najvútornejšej oblasti môjho "Ja",  nemajú ostatní ľudia prístup.Tam nemôžu preniknúť
zraňujúce slová. Tam mi nikto nie je schopný ublížiť. Duša /psyché/ ako moje vlastné "Ja", ako vnútro človeka,
ako pravé jadro osobností, ma ochráni.
Wunibald Muller:
Verím, že sa moja duša stará o existenciu vonkajšieho kontaktu s oným Väčším, s Bohom, s Vnútorným dianím.
Popritom tuším a zakusujem spojenie s oným Božským. Je teda znovu a znovu dôležité byť v styku so svojou dušou.
Zažiť si ju ako základ - toto vedomie mi daruje istotu a stálosť.
Napadli ma veľmi významné slová

C.G.Junga

:

"Je veľmi málo zakúsiť, že božskou podobou najvnútornejšieho vlastníctva je vlastná duša. Krista stretli len svojím
vonjkajškom, ale nikdy im nešiel v ústrety z vlastnej duše ... Pokiaľ je náboženstvo len viera a vonkajšia forma
a náboženská funkcia nie je skúsenosťou vlastnej duše, tak sa nič zásadné vlastne nestalo. Museli by ešte porozumieť,
že "mystérium magnum" /veľké tajomstvo/ nie je k dispozícií  iba samo o sebe, ale sa zakladá predovšetkým tiež
v ľudskej duši".

  Oboje je preto dôležité: poriadok a zakotvenie mimo seba, apr. vo vzťahoch, a usporiadanie a zakotvenie v niečom Väčšom.
Oboje sa javí ako opora, keď sa chceme vysporiadať s depresiami alebo strachom, ktoré môžeme v živote prežívať a sprostredkuje
nám tiež pocit spojenia.
  V dôsledku toho mám veľkú výhradu voči istým duchovným vodcom a guru, ktorí sa musia nastaviť ako náhrada za neuskutočnené
zakotvenie v Tajomnom, v Bohu, pretože sa u nich predpokladá, že sú zvlášť blízko Božskému, Svätému a Tajomnému,
a keď si nedajú veľký pozor, tak nakoniec tomuto kontaktu prekážajú, pričom sa sami ponúkajú ako kotviaci bod pre to Väčšie,
pre Boha. Namiesto aby sa stali potrubím pre božskú energiu, božská energia sa v nich hromadí alebo ju zadržuju.
Božská energia, ktorá nás má živiť, musí zas a znova odtekať späť k svojému pôvodu, aby sa tak udržal božský
kolobeh, ktorý sa stará o skúsenosť spojenia s oným Tajomným. Táto skúsenosť zostáva "uväznená" u gurov,
a robia ho nepostrádateľným. Veriaci tým síce unikne dôležitosti vlastného "Ja", súčasne sa však
i tento božský kolobeh preruší, a tým takisto spojenie s oným Božským.

prevzaté
voľný preklad

Vo svojom najvnútornejšom jadre sme totiž oslobodení od vonkajšieho vplyvu.
Existuje v nás duševní priestor, v ktorom nám nemôže nič ublížiť.
Tam nás nikto nemôže zraniť. To má snáď na mysli i Ježiš, keď učeníkom,
ktorých posiela do sveta, hovorí:

"Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.
Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu aj telo zahubiť v pekle ." /Mt 10,28/

Dušu ako najvnútornejšiu oblasť človeka nemôžu ľudia zraniť. Tá je pohyb
pochádzajúci od Boha a ľudia jej nemôžu ublížiť. Dušou sa tu rozumie ten
vnútorný priestor človeka, v ktorom je na svete nezávislá. V ňom je
nám jedno, či máme alebo nemáme peniaze, či sme alebo nie sme zdraví.
Vzťah k svetu sa odohráva v úsudku, ktorý duša o veciach prednáša.
Keď sú pre mňa dôležité peniaze, pokiaľ ich beriem ako podmienku pre svoj dobrý pocit,
zasiahne ma hlboko, keď stratím peňaženku alebo zažijem nedostatok financií.
Napriek tomu hlboko v mojej duši existuje istá rovina, ktorej sa nič z tohoto nedotkne.
Takto pozerá stoická filozofia na dôstojnosť človeka. Duša je miestom, v ktorom býva

"autos"

,
tá vnútorná svätyňa človeka, miesto, nad ktorým svet nemá žiadnu moc.
  Mali by sme na seba nechať pôsobiť tento výrok stoickej filozofie.
Tak nás privedie do kontaktu s vnútornou oblasťou duše, ku ktorej svet nemá prístup.
No súčasne by sme mali vedieť, že jedná samotná veta nevyjadruje celú pravdu.
Na druhej strane sa nás svet dotýka a má sa nás dotýkať. To je posolstvo
Ježiša, ktorý sa nezameriaval iba do svojho vnútra, ale s telom aj dušou išiel
za ľuďmi a ich potrebami a ktorý svoju obetavosť zaplatil životom.

prevzaté

Anselm Grun:
  Sv. Augustín premýšľal o tom, či sa Vtelenie skutočne podarilo; tj. aby bol človek v styku so svojou dušou a v nej otvorený
pre Boha. Keď človek stratí vzťah k svojej duši, potom sa odcúdzi svojej pravej podstate. Ježiš pripomína svojim poslucháčom
nutnosť kontaktu s dušou:
 

"Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo mnohí, hovorím vám, sa budú usilovať vojsť,
ale nebudú vládať. Keď hospodár vstane a zavrie dvere a vy zostanete stáť vonku,
budete klopať na dvere a volať: Pane, otvor nám!
Ale on vám odpovie: Nepoznám vás. Odkiaľ ste?"
/Lk 13; 24-25/

Kto dlho žije bez vzťahu k svojej duši, ten už nenájde žiadny prístup k sebe a k svojmu vnútornému domu.
Žije mimo seba a vedľa ľudí. Ježiš nás preto napomína, aby sme prebývali sami v sebe. Ináč niekedy pocitíme vylúčenie
z domu duše.
  Len keď v našej duši žije Boh, prichádzame pravdivo sami k sebe. Grécky mystici hovoria o Božom narodení v ľudskej duši.
Každá ľudská duša sa má stať zároveň matkou Krista. Tiež je to obrazom pre vydarenú autenticitu.  Keď sa v nás narodí Boh,
potom sa dostávame do styku s našou pravou podstatou, s tým najpravdivejším obrazom, ktorý si o nás Boh urobil.
A s Božím narodením v nás zakúšame sviežu a obnovujúcu silu prichádzajúcu k nám od Boha.

prevzaté
voľný preklad

Wunibald Muller:
Áno, k tomu je potrebné v kontakte s osobou hladajúcou radu  istej zdržanlivosti, aby tým bola dotknutá jej duša
a mohla oznámiť i to, čo by chcela povedať a nebude to prepočuté.
   Domnievaš sa, že tiež poznáš z duchovného doprevádzania tú situáciu, že ľudia, ktorých doprevádzaš, sa ťa pýtajú
na radu, ako napríklad pokračovať vo svojom živote ďalej. Neviem, ako to praktizuješ ty, či sa dáš zviesť k udeleniu
rady alebo či napríklad pocítiš tú neistotu, ktorá sa skrýva v pozadí takejto otázky. Mne sa každopádne v takejto
situácií páči to, čo praktizoval C.G.Jung: Keď ho jeho klienti tlačili, aby im dal jasné odpovede na otázku typu"
"Co radíte?", "Co mám robiť?", odpovedal často len pokrčením ramien: "To ani ja neviem."
Mal tiež zato, že existuje len jedná vec, ktorá je istá: že sa títo ľudia musia učiť poslúchať svoju "nevedomú dušu",
keď skutočne chcú výjsť z neznesiteľného stavu nečinnosti, v ktorom sa nachádzajú.
Anselm Grun:
  Veľakrát zažívam očakávania dialogistických partnerov, že ja mám riešiť ich problémy. Prv som v týchto prípadoch
veľmi tápal a cítil som sa polichotený, keď odo mňa niekto chcel radu. Dnes už cítim, že reagujem skôr podráždene.
  Teraz sa pokúšam opýtať" "Ako by som vám mohol pomôcť?" Pokúšam sa druhého priviesť do styku s riešeniami, ktoré
ležia pripravené v jeho duši. Niektorí sa zdráhajú nahliadnuť do svojho vnútra. Nedôverujú si.
Ale moja skúsenosť je, že málo pomôže, keď ja rozviniem nijakú stratégiu namiesto nich. To riešenie musí vzísť
z nich samých. Ja môžem len pomôcť, aby dôverovali impulzom vlastnej duše. Mojou úlohou je posilniť a niekedy
konkretizovať a povzbudiť to, čo sa im vynoruje z vnútra, uviesť ten impulz do konkrétneho programu.
  U veriacich ľudí často zažívam, že nariekajú, prečo im Boh nepomáha. Prizvukujú, že sa veľa modlia.
Ale nijako im to doposiaľ nepomohlo. Potom si vypočujem otázku čo vyčíta:
"Prečo ma Boh necháva trpieť? Prečo mi nepomôže?"
Ja sa snažím odpovedať veľmi triezvo:

"Boh vám tento problém určite z vonkajšku jednoducho neodoberie. Boh k vám hovorí vo vašej duši. Vy by ste mal/a načúvať,
čo vám vaša duša chce povedať. Takto vám Boh ukazuje cestu."

Predsa práve u ľudí, ktorí na svojej duchovnej ceste veľmi lipnú vidím, že nie sú pripravení čeliť pravde svojej duše
a poznať základ svojho utrpenia. Keby sa stretli priamo s touto pravdou tvárou v tvár, potom by sa mohla i ich duchovná
cesta stať pomocou, ako zaobchádzať s touto pravdou, aby už tak nemuseli trpieť. Avšak často sú takí ľudia fixovaní
na určité predstavy, ako má ich život vyzerať a čo im Boh má dať. Je to pokušenie, keď chcú využiť náboženstvo pre to,
aby zišli z cesty k vlastnej duši a tiež z cesty k Bohu.
Wunibald Muller:
Keď sa stretávam s podobnou situáciou, považujem ako psychoterapeut za svoju povinnosť, pomôcť ľuďom opäť sa stretnúť
so svojou dušou. Potom môžem prispieť k tomu, aby sa vôbec v človeku, ktorý hľadá moju pomoc, nanovo prebudila jeho
duchovná stránka, aby sme ju podporili a rozvinuli; život tohoto človeka sa obohatí, prehĺbi, stáva sa zásadovejším;
potenciál skúsenosti bytia napojeného do niečoho Väčšieho, zakotveného v niečom, čo cez mňa poukazuje von, bude využitý,
a tak prispeje k šťastiu toho človeka. Podľa názoru teológa Matthewa Foxa sú mystici umelci duše: "Sú básnikmi duše.
Preto sa cíti každý, kto to dnes berie s duševnou prácou vážne - medzi nami terapeutmi - priťahovaný k mystikom."
Psychoterapeuti, duchovní "sprievodcovia", lekári, ktorí sa nestarajú o svoju dušu, nikdy sa nepoznali a nevedia,
čo jej robí dobre, čo potrebuje, sa len podmienene hodia k tomu, aby sa starali o duše iných. Sú a pôsobia skôr ako
správcovia akejsi "duchovnej čerpacej stanice", no nie ako praví vodcovia duše. Ešte nevykročili na cestu smerujúcu
k prenechaniu vedenia svojho vlastného života duši. Ak chcú psychterapeuti, duchovní "sprievodcovia" či lekári ľuďom,
ktorý k nim prichádzajú, pomôcť opäť prísť do styku so svojou dušou a ju nájsť, môžu to urobiť dobre len vtedy,
keď  ju sami našli a stretávajú sa s ňou.
prevzaté
Anselm Grun
Wunibald Muller

Wunibald Muller:
To je jedna z najdôležitejších centrálnych úloh duše: stále znova a znova vstupovať do kontaktu s oným Väčším, s Bohom.
C.G.Jung zohľadnil náboženský pohľad voči duši, keď povedal:

"Bol by to klam, keby sme tvrdili, že Boh by sa mohol zjaviť všade,
len nie práve v ľudskej duši. Áno, vnútornosť vzťahu medzi Bohom a dušou vylučuje dopredu danné menejcenné hodnotenie duše.
Je snáď až prehnané hovoriť o niejakom príbuzenskom pomere, ale vo všetkých prípadoch musí mať duša možnosť vzťahu, teda odpoveď
na Božiu podstatu v sebe, ináč by sa nikdy nemohol uskutočniť vzájomný vzťah. Táto odpoveď je, povedané termínom psychológie,
archetypom Božieho obrazu."

  Občas sa domnievam, že cítim, že som v podstate nositeľom Boha. Že On je naozaj vo mne prítomný. To však - verím - môžem
zakúsiť len vtedy, keď sa stýkam so svojou dušou. Tento pocit, táto vnútorná istota, že Boh je vo mne, že nesiem Boha v sebe,
mi nemôže byť sprostredkovaný cez nič iné, ako cez moju dušu.
  Samé vedenie tu nestačí. Samotné pocity tu nepostačujú. Musí to byť duša, ktorá sa hýbe a sprostredkuváva mi túto istotu.
Nie je to jedinečné, vo vnútri sa zúčastniť onoho Božského, už teraz zakúsiť niečo z toho, čo sa nám definitívne a úplne dostane
až po našej smrti?

voľný preklad