Môj priateľ, Peter, je zvláštny človek. Veľa nenahovorí, ale keď niečo povie,
musím o tom rozmýšľať aj doma. Je trochu tajnostkár. Minule padla reč na tému: zomieranie.
Keď začal, sústredene som ho počúval. O tom každý nerozpráva.
"Zobudil som sa v noci, na šuchotavé ťažké kroky. Blížili sa ... Zrazu sa ma niekto dotkol.
Pocítil som na pleci zvláštny dotyk.  Mojím telom prešlo chvenie, od hlavy až po päty.
Ako vlnenie. Pozrel som sa na hodiny: 3,46 ráno. Nechápal som, čo sa stalo.
Otočil som sa, na druhú stranu a zaspal. Na druhý deň, prišla sestra."
"Zomrel dedo v nemocnici." Spýtal som sa: "A o ktorej?"
"Ráno o 3,46" " Bol to on. Už som vedel, že sa prišiel rozlúčiť."
"A to je všetko?" Spýtal som sa. "Nie" znela jeho odpoveď. "Mal psa Alana.
Ten trávil, pri dedovi voľné chvíle, a robil mu spoločnosť."
"Domáci zistili, že z času na čas, ten pes utiekol. Pri návšteve cintorína, ležal pes
na hrobe deda. Keď ho chvíľu sledovali, pes prešiel na hrob dedovho zaťa, a potom domov
cez pol mesta. Zvláštne. Na cintorín ho nik nikdy nevzal. Ako vedel kde sú tie hroby?  
Ako ich v takom množstve našiel? Hroby sú vyše dvesto metrov od seba."
Povedal som: "To ostane záhadou. Zvieratá nie sú už také hlúpe."
Nabudúce, mu naznačím inú tému. Možno sa dozviem, niečo iné.

Wunibald Muller:
  Nie je fascinujúcou skúsenosťou už teraz - uprostred života - spojiť sa s tým Neobmedzeným, Večným, byť súčasťou večnosti?
Už teraz smiem vo svojej prítomnosti vytušiť a vycítiť niečo z jej kvality. Za to vďačím svojej duši. Ona mi umožňuje získať
takúto skúsenosť. Z tohto rastie neuveriteľne veľká pevnosť, bezpečie, sila a istota, ktoré nič neprekoná. Takto vzniká
úplne novým spôsobom pohľad na život a jeho zmysel. C.G.Jung o tejto skúsenosti píše vo svojich "Spomienkach".
 

"Keď človek chápe a cíti, že sa už v tomto živote pripojil k tomu Neobmedzenému, menia sa jeho priania a postavenie.
Koniec koncov cenu má len to podstatné. A keď to človek nenájde, je jeho život premárnený. Tak isto vo vzťahu k iným ľuďom
je rozhodujúce, či sa to Neobmedzené v ňom vyjadrí alebo nie."

  Vo vzťahu k svojmu vlastnému svetu, súčasnému svetu i nášmu okoliu je rozhodujúce, či sa v ňom to Neobmedzené vyjadruje,
alebo nie. Ako náboženský človek odtiaľ nemám ďaleko ku skúsenosti, že sa uprostred svojho života napojím na Boha.
Keď sa stretávam so svojou hlbinou a prenechávam sa jej, získavam tak oblasť vplyvu svojej duše a už teraz sa môžem spojiť
s Neobmedzeným, s Bohom.
Anselm Grun:
Mne práca so spismi C.G.Junga pomohla dôverovať mojej duši. Tá mi hovorí, že je vo mne niečo, čo prekračuje tento svet,
čo dosahuje až do božského priestoru. A ten je pre mňa to posledné neohraničené, čo prekračuje všetky ľudské medze.
Boh preniká celý svet. Boh je však zároveň Stvoriteľ, ktorý tento svet prekračuje, ktorý je v tomto svete - avšak súčasne
tiež na druhej strane tohoto sveta, ktorý prevyšuje. Aj moja duša presahuje tento svet. Dotýka sa Boha. Modlitba je pre mňa
dôležitou cestou, ako vojsť do kontaktu so svojou dušou a tušiť v nej Krista, ktorý ju formuje. Potom rozumiem,
čo C.G.Jung myslel, keď hovoril o Kristovi ako o archetypu "Ja". Kristus nie je  len židovský rabín, ktorý žil pred dvoma
tisíckami rokov, je to nielen Boží Syn, nielen človek, v ktorom sa naraz a neprekonateľným spôsobom vyjadril Boh sám.
On je zároveň i vo mne. Je mojím najvnútornejším vzorom, ktorý ma utvára. Moja duša participuje na Ňom, na tom, čo On
stelesňuje a predstavuje. Moja účasť na Jeho Duchu, ktorý vytvára v jadre tiež mňa.
Wunibald Muller:
C.G.Jung tu hovorí o duši sveta. Duša tu potom nežije len v nás ľuďoch, no sme súčasťou svetovej duše. Zakusujeme,
že sme časťou niečoho Väčšieho, cítime sa prepojení s oným Neobmedzeným. Veľa ľudí stratilo pocit, že sú hlboko spojení
s oným Väčším. Už dlho totiž nie sú v styku so svojou dušou.
  Pocit spojenia s niečím Väčším nám sprostredkuje naša duša. Až cez kontakt s ňou, môžeme vytušiť alebo vnímať
toto spojenie s inými ľuďmi a s tým Väčším. O delfínoch sa hovorí, že spolu môžu nadviazať kontakt pod vodou aj na veľkú
vzdialenosť. Keď sa vynoria nad hladinu, stratia túto schopnosť.
  To znamená: Keď sme v kontakte s našou hlbinnou vrstvou - napríklad v našich snoch - dostaneme sa do bodu, v ktorom cítime
svoje prepojenie s inými ľuďmi, prítomnými i minulými a tiež s oným Väčším. Takto mi môže sviatok "Dušičiek" pripomenúť
moje spojenie s celým ľudstvom minulým aj súčasným - že sme súčasťou večného prúdu.
  Akonáhle opustíme oblasť našej hlbinnej vrstvy, táto schopnosť vyhasína. Potom sme už mimo priestor styku so svojou dušou.
Táto hlboká skúsenosť so spojením nemôže byť nahradená vonkajšími kontaktmi súčastného života, či už cez stretnutia,
dopisy alebo telefonáty. Tieto kontakty sú totiž len na povrchu.
Ansem Grun:
Duša je síce spojená s telom, ale ho tiež presahuje. Má podiel na všetkom, čo je. Tomáš Akvinský mieni, že duša je
"guodammodo omnia" /istým spôsobom všetko/, ona nech je zároveň všetkým. Túto skúsenosť môžeme zažiť v sne.
V ňom nie sme súčasťou histórie ľudstva. Niekedy máme sny z najstaršej minulosti. Naša duša v sebe uložila dejiny ľudstva.
A snívame o ľuďoch, ktrý sú dávno preč. Sen nám hovorí, ako to s nimi vyzerá.
 Jedná žena po dlhšej dobe navštívila svojho syna, ktorý si kúpil nový dom. Keď uvidela dom, mala dojem, že hu videla v sne.
Duša sa nedá uväzniť časom a miestom. Prekračuje čas a priestor. Jeden misionár informoval, že pri smrti jeho brata - ktorý
zomrel vo vzdialenosti viac ako päť tisíc kilometrov - spadol kufor zo skrine uprostred noci bez cudzieho zavinenia.
Misionár spoznal, že zomrel jeho brat.
  Duša cíti spojenie s milovaným človekom i cez veľké vzdialenosti. A nakoniec cíti duša nielen spojenie s ľuďmi,
ale aj s celým ľudstvom, s vesmírom ako celkom a tiež s Bohom, ktorý preniká celý svet.
Duša sa dokáže spojiť vo svojom vnútri s Bohom, Prazákladom všetkej existencie.
Wunibald Muller:
Súčasne je rovnako možné zistiť mimo cirkevnú oblasť, že hľadanie spirituality sa dá odvodiť z tej na pohľad asi stratenej
a skúsenosťou získanej spojitosti s ostatným ľudstvom a oným Väčším. Hľadá sa stratená, neprítomná duša. Mnoho ťažkostí,
ktoré osobne zakúšame ako spoločenské, sa dajú vyvodiť z tejto straty. Duša mnohých je prázdna, stále viac pociťujem,
že nikam správne "nezapadnem", a nastupuje strata zmyslu. Alebo sa táto strata ukazuje ako príznak v závislosti na pevných ideách,
žiadostivosti, násilí a osudovosti.
Anselm Grun:
V našom bezduchom svete je snáď naliehavo potrebné, aby sme sa opäť stretli so svojou dušou. A vzniklo by nové spoločenstvo,
keď by sme dali duši v nás viac priestoru, keď by sme dôverovali pohnútkam svojej duše. Pre našu duchovnú cestu je nevyhnutné
nanovo odkryť svoju dušu. Potom, ako hovorí Gregor z Nyssy, "by sa v takej ľudskej duši mohol narodiť Boh". A majster Eckhart
hovorí o "základe duše", v ktorom sa v nás rodí Boh a vedie nás k nášmu nedotknuteľnému a nezmeniteľnému "Ja",
k tomu čistému Božiemu obrazu.

prevzaté
Čo je duša
voľný preklad

"V tejto knihe chceme sledovať tajomstvá duše, ako sa s nimi stretávame v Biblii, duchovnej tradícii, poézii,
hlbinnej psychológii, psychoterapeutickej práci a v konkrétnych skúsenostiach nášho života.
  Prajeme si, aby náš rozhovor viedol čitateľky a čitateľov k vnútornému dialógu a otvoriť im oči pre tajomstvo
ich duše, života a pre tajomstvo Toho, ktorý sídli v hlbine nášho vnútra, - Boha. Nech ich tento text povzbudí,
aby dokázali dôverovať svojej duši, odovzdať sa jej vedeniu, aby tak sila a dynamika, ktoré z nej vychádzajú,
urobili ich život plodným."

Anselm Grun, Wunibald Muller

prevzaté z knihy "Čo je duša?"
Moje tajomstvo - moja sila

voľný preklad

13.10. Výročie.
      Sto rokov od zjavenia vo Fatime.
      Pripájam krátku modlitbu zasvätenia:

     

Mária, Matka moja, zasväcujem sa Tvojmu Nepoškvrnenému Srdcu
      v živote i v smrti, aby ma chránilo od každej záhuby duše i tela.
      Viem, Matka, že tí, ktorých ochraňuješ, sú v bezpečí,
      a preto sa odovzdávam Tvojmu Srdcu s úplnou dôverou pre čas
      i pre večnosť. Amen.    

Vstúpil som do izby k Petrovi.
"Vitaj!" vstal a podal mi ruku, potom pokračoval:
"Si chudý a nie si ani opálený. Máš za sebou ďalekú cestu."
"Nemal som čas na opaľovanie." Odvetil som a pokračoval:
"Gratulujem k narodeninám." Zablahoželal som mu.
"Smutné výročie, na ktoré nikdy nezabudnem. Ale, ... ďakujem."
"Na čom pracuješ?" spýtal som sa. Vzal knihu, samozrejme  Bibliu.
"Už niekoľko dní, týždňov, otváram Bibliu na tom istom mieste.
Preto som si všetko prepísal do počítača.
Jednotlivé verše som si usporiadal po svojom.
Snažím sa to rozlúsknuť. Počúvaj:

 

12 "Hľa, prídem skoro a prinesiem so sebou svoju
      odplatu, aby som každému odplatil podľa jeho skutkov!
  13  Ja som alfa a omega, Prvý a Posledný, Začiatok a
      Koniec.
  14  Blažení, ktorí si oprali rúcha, aby tak mali prístup
      k stromu života a mohli vojsť bránami do Mesta.
  15  Vonku zostanú psi, traviči, smilníci, vrahovia,
      modloslužobníci a tí, čo milujú klamstvo a oddávajú
      sa mu."                             Zjav.22;12-15

"Vieš čo ma napadá?"
"Áno, viem. Ten žalm - 94; Bože odplaty ..."
"Vidím, že ma poznáš."
   ( Musím vám povedať, že to bol obľúbený žalm, priateľa Petra. Tiež by som mal vysvetliť, prečo. Jeho príbeh.
     Čo sa odohralo pred osemnástimi rokmi. Jeho blízky príbuzný sa ohlásil na návštevu. Peter ho sprevádzal
     a keď od neho odchádzal na záhradu, príbuzný mu vrazil do chrbta nôž. To mu však nestačilo.
     Pre istotu, nôž v ňom zlomil. Potrhalo mu to pľúca. Mal narezané srdce. Ja viem, že strach, ktorý Peter zažíval, bol smrtiaci.
     Povedal mi, že len vykríkol: "Bože, Bože, pomôž!" Ako odpoveď, počul prísľub zo žalmu, ktorý ráno čítal.
     "Nepriateľ nad ním nezvíťazí." Žalm 89. V tom strachu, panike, hlas prísľub musel zopakovať tri krát.
     Vždy, po rozhodujúcej chvíli, vždy keď bolo najhoršie. Až potom, po úteku, po snahe volať o pomoc,
     po tom, keď mu útočník zapchával ústa, až po treťom zopakovaní, začal sa brániť.  Prežil.  
     Povedal mi, že bol hore. Tak to opisujú tí, čo opustili telo.
     "Ja viem, že existujeme aj mimo tela. Smrťou sa nič nekončí."
     To mi povedal. Toľko jeho príbeh. )

26    "Poznášajú doňho nádheru a česť národov.
27    Nevojde tam nič nesvätého,
     ani takí, čo konajú ohavnosť a sú falošní, ale iba tí,
     ktorí sú zapísaní v Baránkovej knihe života."   Zjav.21;26-27

11    "Kto koná neprávosti, nech ďalej koná neprávosti;
     kto je zašpinený, nech sa ďalej špiní;
     kto je spravodlivý, nech ďalej žije spravodlivo
     a svätý nech sa ďalej posväcuje!"               Zjav.22;11

17    "Kto je smädný, nech príde, a komu sa zachce,
     nech si načrie zdarma vody života"              Zjav.22;17

     To je krásne.
     ...

"komu sa zachce,"

Nekladie podmienky. Každý. Černoch, beloch, indián na farbe pleti nezáleží.
     ... "nádheru a česť národov."
Ani tu nekladie podmienky. Žiadny národ nie je vylúčený.
Už sú blažení, teraz, nie až v budúcne, všetci tí  ... "ktorí si oprali rúcha,"
Asi jediná podmienka, ktorá sa tu kladie,

oprať si rúcho,
aby tak mali prístup k stromu života a mohli vojsť bránami do Mesta.

"Ešte na tom popracujem."

Porozprával som Petrovi všetky zážitky z mojej cesty. Niektorí to pomenovali ako "púť".
Hovoril som o pochybeniach, ťažkostiach, nedorozumeniach, ale aj o radosti z nových miest, ktoré som po prvý raz videl.
Tak som sa do všetkého nanovo vžil, že som ani nezbadal, aká je už pokročilá hodina. Rozlúčil som sa.
Dal mi papier s názvom: "Apokalypsa - kostra času." Minule som o tom písal. Kto má záujem, tak mu to pošlem.
Už viem, na čo sa ho nabudúce opýtam. Tak nabudúce. Ahoj.

Lazar44

Ježišov štyl učenia, využívajúci príbeh, podobenstvá a enigmatické výroky, nepochybne vzišiel z jeho vlastnej modlitebnej praxe.
Jeho vedomie bolo odlišné od vedomia más i od vedomia náboženských predstavených, z ktorých mnohí proti nemu bojovali.
Zdá sa, väčšina ho nepochopila alebo ho dokonca ignorovala, aj napriek všetkým jeho ohromujúcim divom a zázračným uzdraveniam.
On sa tým však nenechal odradiť, iba svoju reč plnú podobenstiev zakončil slovami:

"Ale vaše oči sú blahoslavené , že vidia, a vaše uši, že počujú."  Mt 13,16

Skoro akoby pripúšťal, že kontemplatívne/neduálne chápanie bude výnimkou, a nie pravidlom. Ako len Ježiš získal takú vnútornú
slobodu a silu? /Pokúsme sa na to odpovedať bez toho, že by sme príliš rýchle siahli na vysvetlenie: "Pretože bol Boh!"/
  1. Ježiš sám dával zjavne prednosť tichej modlitbe. Spoločnú, liturgickú alebo slovne formulovanú modlitbu spomínajú evanjeliá
len veľmi málo. Často však čítame slová ako:

"Nadránom, zavčasu, ešte za tmy vstal a vyšiel von. Odobral sa na osamelé miesto a tam sa modlil.
Mk 1,35; taktiež Mt 14,23 a Mk 1, 12-13/.

Lukáš nám popisuje, ako sa Ježiš modlil osamote takmer pred všetkými významnými udalosťami. Štyridsať dní strávil na púšti,
čo znamená, že sa iste nezúčastnil rodinných šabatových obradov, a verejných bohoslužieb v chráme.
Je tu samozrejme jeho posledná súkromná modlitba v Getsemanskej záhrade.
  2. Jeho vlastné učenie o modlitbe je nesmierne priamočiare a inštruktívne:
  a/ Varuje svojich vstúpencov pred veľmi reálnym nebezpečenstvom verejnej modlitby alebo pred modlitbou
"v synagógach" /Mt 6,5/.
Nezdá sa, že sme poslúchli jeho rady a kladieme dôraz na cestu osobnej modlitby, ktorá môže vyvážiť zrejmé,
s egom spojené rizika spoločnej modlitby.
  b/

Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti.
A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí /Mt 6,6/.

Toto je opäť dosť jednoznačné, zároveň ide o dôverné pozvanie, zvlášť keď väčšina príslušníkov jeho národa nemala nič také
ako vlastnú izbietku.
  c/

"Pri modlitbe nehovorte priveľa ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí pre svoju mnohovravnosť.
Nenapodobňujte ich teda!"  Mt 6,7

To je opäť veľmi priama výzva, ktorá je však tradíciou - katolickou, pravoslavnou i protestantskou - zreteľne ignorovaná.
Církvi majú obvykle radšej verejné bohoslužby a množstvo slov. /Takto sa my kňazi cítime stále užitoční./
  3. Keď Lukáš píše o jedinej slovnej formulovanej modlitbe, ktorú kedy Ježiš učil, o modlitbe Otče náš /modlitba Pána/,
predkladá nám veľmi pôsobivý úvod. Pripomína, že sa Ježiš "na nejakom mieste modlil", keď ho jeden z jeho učeníkov požiadal:
"Pane, nauč nás modliť sa, ako to učil svojich učeníkov i Jan" /Lk 11,1-2/.
Skupiny obvykle mali svoje oficiálne skupinové modlitby - niečo ako "modlitba mieru" súčasných anonymných alkoholikov.  
Táto modlitba identifikuje nás a našu spiritualitu druhým i nám samým. Samotná skutočnosť, že o to museli Ježiša požiadať,
zrejme znamená, že im žiadnu formálnu modlitbu do toho času nedal! Možno to bol dokonca ústupok. Keď zdôrazňujeme verejné,
formálne a spoločné modlitby a tiež spoločné obrady, zatiaľ čo ľuďom neukážeme cestu k tomu, aby mohli zakúsiť svoj vlastný
vnútorný život /Ducha svätého vo svojom vnútri/, náboženstvo tak udržujeme na úrovni spoločenskej zmluvy;
často je tým, čo nazývame kultúrnym kresťanstvom alebo občianskym náboženstvom. Je pre nás ľahšie vidieť to v islame
než v kresťanstve. Iste práve z tohto dôvodu proroci tak často kritizovali kňazov, prinášanie obetí a chrám
/Jr7,1-11; Iz 1,11-17; Am 5,21-24 a Oz 6,6 často citované Ježišom/.
  Spoločné a verejné modlitby udržujú spoločenstvo a jeho náboženstvo pospolu, ale nedochádza pri nich nutne k premene ľudí
na hlbšej úrovni. V skutočnosti sa skupinová solidarita a v skupine získaný pocit istoty často stávajú

náhražkou skutočnej
vlastnej cesty.

Rozumejte mi dobre. Nehovorím, že verejná modlitba je nanič, ale že máme venovať pozornosť Ježišovým celkom
zreteľným varovaniam pred ňou. Obávam sa, že vo svojej vlastnej cirkvi som sa stretol s mnohými kňazmi, ktorí sa po väčšinu
svojich dní modlili breviár a slúžili omšu, nevykazovali však známky akéhokoľvek vnútorného života či hĺbky. Možno to nie je
osobné zlyhanie, ale skôr "chyba systému". My všetci žijeme v nieakej spoločnosti, ktorá z veľkej časti predurčuje naše energie,
našu hĺbku, a nakoľko dokážeme načúvať alebo dokonca myslieť, predstavovať si a snívať. Ako veľmi dobre vysvetlil René Girard,
sme v jadre imitatívnymi bytosťami. Naša svätosť je vždy najprv skupinovou svätosťou; podobne náš hriech je, skôr než sa stane
naším vlastným, hriechom spoločenským.
  Modlitba na verejnosti sa ľahko stane podávaním hlásení Bohu, skupine alebo vlastnému sebaobrazu. Ježiš hovorí, že to nie je
nevyhnutné, pretože

"váš Otec vie, čo potrebujete, skôr než ho prosíte"/Mt 6,8/.

V spoločnej modlitbe existuje riziko, že jej prostredníctvom niekto začne vylepšovať svoj obraz v očiach druhých
i vlastné sebaponímanie; to je presne to, na čo Ježiš poukazuje a pred čím varuje v príbehu o colníkovi a farizejovi /Lk 18,9-14/.
Spomeňte si, že farizej hovorí na verejnosti všetko správne a dokonca i v súkromí robí všetko správne, ale Ježiš napriek tomu hovorí,
že "ten mýtnik sa vrátil ospravedlnený do svojho domu a nie farizej". Mýtnik stal v synagóge celkom vzadu, len sa bil do pŕs,
o jeho správnom chovaní nepadne ani slovo. Ale odišiel "ospravedlnený". Dosť udivujúce, keď uvážime, na čo dnes v našich
náboženských učeniach kladieme dôraz!
  Zdá sa, že Ježíš nás stále učí tomu, že pravdepodobne potrebujeme "modlitbu nehovorenia", modlitbu ticha či modlitbu kontemplacie,
ktorá by mala vyvážiť všetky naše "modlitby hovorenia" a dať im základ. Mnoho kresťanov má zjavne s modlitbou ticha málo skúseností
a skôr sa jej bojí alebo ju dokonca odsudzujú. Nik ich neučil, čo majú robiť so svojou príliš aktívnou mysľou, a tak sa boja ticha.
Bez vnútorného života sa naša verejná modlitba čoskoro stane povrchnou, egocentrickou a vo vzťahu k našej duchovnej ceste
dokonca kontraproduktívnou. To je veľmi dôležité v šiestej kapitole Matúša, kde Ježíš zdôrazňuje niternost a správny úmysel
v každej z troch duchovných disciplín - dobročinnosti, modlitbe a pôste.
  Západná kultúra má sklon k extrovertnosti a tak trochu sebavedomej "horlivosti". Modlitba sa veľmi rýchlo môže stať pokusom
o to, aby sme zmenili Boha a vyvýšili seba, namiesto, aby bola tým, čim byť má - vnútornou praxou, ktorá má zmeniť toho,
kto sa modlí, čo sa deje vždy, pokiaľ sa postavíme kľudne pred touto tajomnou a naprosto bezpečnou Prítomnosťou a dovolíme Bohu,
aby nás svojím pohľadom prenikol a uzdravil naše nevedomie, odkiaľ pochádza deveťdesiat päť percent našich motivacií a reakcií.
  Všetko, čo skutočne môžeme urobiť, je opätovať tento pohľad. Potom ako povedal tak dokonale Majster Eckhart,
"oko, ktorým sa pozeráme na Boha, bude tým istým okom, ktoré sa prvé pozeralo na nás". My len uzavrieme kruh!

Nahá prítomnosť
Richard Rohr
Richard Rohr