Kedysi som vôbec nevenovala pozornosť článkom a knihám o vzťahoch, manželstve, rodičovstve a podobných témach. Teraz práve naopak, čítavam ich pomerne často. Mnohé z nich človeka nútia zamyslieť sa nad vlastným životom, kladú mu otázky, ktoré by mu len tak nenapadli. Napríklad nedávno som natrafila na zaujímavú myšlienku o samote a odmietaní vzťahov mladými ľuďmi. Vraj sú sami preto, lebo ešte neboli vo vzťahu, ktorý by uprednostnili pred samotou. Inými slovami v takom, ktorý by stál za to. Znie mi to trochu vypočítavo, ale aspoň zamyslenie si táto teória zaslúži. Je veľa dôvodov, prečo byť s niekým vo vzťahu a rovnako veľa, prečo byť sám. Ako ale človek dospeje k tomu, že oželie napríklad všetky výhody manželstva a rozhodne sa byť sám? Veď samota je väčšinou považovaná za nežiaduci prechodný stav, ktorého sa treba čím skôr zbaviť. Aký na to máte názor vy? Je pre vás samota za každých okolností neželaným stavom? Alebo ste ochotní uprednostniť ju aj na dlhší čas, lebo na to máte dobrý dôvod? Vopred ďakujem za vaše názory.