Až dnes sa mi podarilo natrafiť na jednu zo starších homílií pápeža Františka, v ktorej na príklade Emauzských učeníkov poukazuje na obľúbenú ľudskú činnosť - na sťažovanie sa. Dovolím si pridať sem časť zmienenej homílie, hoci je mnohým z vás iste známa.  

"Sťažovanie sa je zlé" – nielen na iných, ale aj na seba samých, keď sa nám všetko javí pochmúrne. „Je to zlé, pretože nám berie nádej". Na záver všetkých (pápež František) povzbudil: "Nezahrávajme sa a nezačnime žiť iba so sťažnosťami, ale ak sa niečo nedarí, utiekajme sa k Pánovi a zverme sa mu. Neživme v sebe sťažnosti, pretože berú nádej, zastierajú pohľad na nové horizonty a uzatvárajú nás do seba samých, a to škodí nášmu srdcu".

Výstižné však? Čo vôbec vedie kresťana k tomu, aby podchvíľou na niečo reptal? Čo je skutočnou príčinou nášho sťažovania sa? Sebectvo? Nevďačnosť? Nedôvera voči Bohu? Šťastní ľudia sa nesťažujú. Iste, nik z nás nie je šťastný stále. Čo teda robiť vo chvíľach nešťastia, keď sa nám chce sťažovať sa? S vierou a nádejou sa v modlitbe obracať k láskavému Bohu, odovzdávajúc mu svoje ponosy. Dôverovať Bohu viac ako sebe. Ďakovať, čím viac ďakovať za nadelené dary. A tak podobne. Nech Boh požehná našu malú ľudskú snahu o zlepšenie sa.