Deň začínal slnečnými lúčmi a vločkami, ktoré mäkko dopadali na zasnežené ulice,...stromy,... chodníky. Deň, ako každý iný. December, jeden z mnohých mesiacov roka. Koľko takých decembrov je v živote človeka ?
Vôňa kávy sa niesla našim hniezdočkom lásky. Rebeka ešte snívala svoj – ani neviem koľký – sen, súdiac podľa  úsmevu, ktorý  vykúzlili jej  pery. Rád sa dívam, ako ešte stíha posledné ranné sny. A vôbec – rad sa na ňu dívam .Vidím nielen to, čo vidia moje oči, ale to podstatné vidím svojim srdcom. Mám rád komunikáciu našich sŕdc jazykom, ktorý poznáme iba my dvaja. Rozprávame sa nielen rečou našich úst.
Pomaly sme dopíjali šálky rannej  kávy a čítajúc jeden druhého v našich očiach sa tešili na deň , ktorý bol pred nami. Aj keď nevieme aký bude, budeme určite vďačný za to, že nám bol daný.
Vonku, aj keď bolo slnečno, príjemne mrazilo. Na chvíľku sme nastavili naše tváre vločkám padajúcim z neba a vyšli v ústrety novému dňu.
Bolo krátko pred Vianocami a  ako obyčajne každý rok  , chceli sme potešiť ľudí, ktorých máme radi a oni nás , niečím milým pod vianočný stromček. Ešte pred tým sme sa však museli podrobiť bežnej kontrole u lekára, ktorý privádza deti na svet. A  ten nám urobil škrt cez rozpočet. Nákupy sa nekonali. Chcel mať nás už pri sebe. Teda hlavne Rebeku. A  ona zase mňa . Bol som pre ňu najbližší človek od chvíle, kedy sme začali kráčať po spoločnej , novej ceste životom.
Prístroje vyťukávali pravidelné zvuky, ktoré mi dovtedy neboli známe. Tlkot srdiečka, ktoré  sa moc neponáhľalo na tento svet. Ale tak, ako všetko má svoj čas, aj čas príchodu sa naplnil. Ešte stále cítim zovretie Rebekinej ruky v tej svojej. Zovretie príchodu našej Noemi...Emócie sú vybité...nepýtajú sa vás , či  môžu z vás vypáliť ako tenisová loptička šmahom videného...môj pohľad spočinul na malom batôžteku a oni zo mňa vypálili.
Naša Noemi...prvotina mojej sily....dar od Boha...lebo deti sú darom od Boha. A keďže sú nám dávané od Neho  , je to aj On , ktorý nám ich aj berie. A  nepýta sa , či to chceme my. Vlastne ony sú len nám zapožičané, pokiaľ neroztiahnu krídla a neodletia životom samostatnosti.
Na chvíľočku nám zmizla z očí a vtedy som pohladil Rebeku po tvári. Bola unavená , ale v jej očiach žiarila radosť .Nemuseli sme si nič povedať , lebo vtedy hovorili naše srdcia. Je to snáď  iná radosť, akú prežívajú  muži. Radosť matky.
Deň, ako každý iný. A predsa pre nás niečím jedinečný...ako každý, ktorý je nám dávaný...
Koľko takých decembrov je v živote človek?...