Príbeh človeka

Kráčajúc ulicou,
do temných múrov,
prstami vrývam príbeh človeka.
Zhmotňujem myšlienku,
vdýchavam dušu,
nech múr aspoň na okamih ožíva.
Nech zračí sa v ňom ako v zrkadle,
príbeh človeka.
Príbeh človeka,
čo azda príliš miloval,
čo láske nedokázal krídla strhnúť,
pripučiť ju, zotročiť, privlastniť.
Príbeh človeka,
čo miloval bez otázok,
čo motýľa lásky choval,
kŕmil, láskal,
kým nezmocnel
a nevyletel do výšin.
Príbeh človeka,
čo motýľa vzlietnuť nechal
a viac sa nepýtal...

Dovoliť ľuďom, ktorých milujeme odísť vtedy, keď to sami chcú, je najväčší a najbolestnejší dar lásky a občas je to zároveň aj to jediné a posledné, čo pre nich môžeme urobiť.