Ježiš spochybňuje, že by organizované náboženstvo mohlo mať schopnosť
kontroly nad vzťahom medzi človekom a Bohom, pretože z Ježišových slov
plynie, že Boh je teraz i vždycky, tu i tam, a že všetke pokusy o jeho
ovládanie, o kúpu a následný predaj v ktoromkoľvek chráme sú márne.
Ochraňuje Boha a jeho zvrchovanú slobodu byť tam a vtedy a tým,
kde a kedy a kým chce byť. Dobrá teológia vždy chráni úplnú Božiu slobodu
a nežiada, aby Boh dodržiaval naše pravidlá. Ježiš presne v tomto duchu
niekoľkokrát prehovoril v Jánovom evanjeliu:  

"Vietor veje, kam chce;
počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.
Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha." /Jn 3,8/

Alebo:

"Ježiš jej odpovedal: Ver mi, žena, že prichádza hodina,
keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.
Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme,
pretože spása je zo Židov. Ale prichádza hodina — a už je tu —,
keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde.
Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú,
musia sa klaňať v Duchu a pravde." /Jn 4, 21-24/

  Ako sme mohli tak jasným pasážam nesprávne rozumieť? Z nejakého
dôvodu sme zabudli, že kedykoľvek Boh odpúšťa alebo preukazuje svoje
milosrdenstvo, porušuje pritom svoje vlastné pravidlá, je nedôsledný,
rozporuplný a akosi nedualistický. Akonáhle ste poznali milosť, s vaším
svetom postaveným na zásade "oko za oko" je raz navždy koniec:
Boh je všade a vždy a škandalózne prítomný i v našom zlyhaní a hriechu.
Pokiaľ Je Boh skutočne víťaz, ako by to mohlo byť inak? Skutočne
neexistuje miesto, kde by Boh nebol. Evanjelia nikdy nehovoria o tom,
že by Ježiš niekomu priznával prednostné právo na zázračné vyliečenie:
nezaručuje ho príslušnosť k správnej skupine, morálne zásluhy, chodenie
do správneho kostola, kódexy mravnej čistoty, jednoducho nič - len
samotná túžba. Nespoliehajte sa v tomto na moje slová: overte si to sami.
  Ježiš vlastne hovorí, že keď je Boh všade, potom nie je na žiadnom
mieste výlučne. Nám cirkevným zamestnancom sa to zväčša nepáči.
Každý pokus o organizovanie skúsenosti s Bohom smeruje k nevedomému,
nič menej eminentnému záujmu o zachovanie dualistického myslenia ľudí,
ktorí sa preto cítia trochu menej istí, pokiaľ ide o milosť, milosrdenstvo
a odpustenie. Skupiny sú ďaleko viac súdržnejšie, keď existuje jasné
a definované "ja" a "oni" a keď sme my ti lepší.
  Lepšie tomu rozumejú konzervatívci než liberáli. Náboženstvo založené
na vine, jasne vyznačené hranice a pocit zahanbenia, fungujú výborne,
ak je potrebné udržať vojsko v línii. Samozrejme, pokiaľ je "Boh
kráľom celej zeme" a je "milosrdný", ako to vyjadruje Biblia toľkými
rôznymi spôsobmi, potom je tento prístup s konečnou platnosťou
nepriechodný. Kde končí záslužnosť a začína nehodnosť? Kde je hranica
medzi tými, ktorých Božie milosrdenstvo zachránilo, a tými, ktorých
nezachránilo? Kto sú ti čistí?
  Spomínam si, že ako katolícky chlapček som bol preškolený
z Baltimorského katechizmu. Jedná z prvých otázok /č.16/ bola:
"Kde je Boh?". A celý zostatok knihy potom vytrvale hlásal, že to s tou
všadeprítomnosťou vlastne nie je pravda! Boh je v skutočnosti len
u katolíkov, v našich kostoloch, teda naozaj len vo svätostánku,
a to iba, keď kňaz slúži platnú omšu, a i potom je k dispozícií iba
dobrým ľuďom, ktorí dodržujú pravidlá. Vždy sme Boha dokázali omnoho
ľahšie "zväzovať", ako "rozväzovať" - robiť ho dostupným, i keď nám
Ježíš dal obe moci /Mt 16, 19/. Z nejakeho dôvodu skutočne nechceme,
aby bol Boh všade, ale iba tu, a to samozrejme končí tak, že Boha
strácame aj mi samotní.
  Úbohý Boh to mal, ako sa zdá, vždy veľmi ťažké, keď prejavoval
lásku a milosrdenstvo hriešnikom, napriek tomu, že podľa Ježiša
je práve toto najvlastnejším Božím zamestnaním /Rim 3,9/ Namiesto
vytvárania takých prekážok musíme začať vyrovnávať chodníky, zasypávať
priepasti a vyrovnávať hory a pahorky, ako to robil Ján Krstiteľ /Lk 3,5/.
Keď chrámové kňazstvo začalo robiť z Boha niekoho elitného a vzdialeného,
Jan proste zišiel k rieke a polieval skrúšených ľudí obyčajnou vodou.
Preto ho tak isto Ježiš o jeho neobvyklú službu požiadal. Jeho
iniciačný obrad bol spalujúcou kritikou chrámu či oficiálnych požiadaviek
s poukazom na to, že kňazi nechápu podstatu vecí.
  Prečo Ježiš podstúpil tento neoficiálny rituál? Snažil sa nám tým
niečo povedať? Môže to byť tak, že Ježiš a všetci duchovní majstri
sa pokúšajú o dosiahnutie takéhoto neužitočného, nebezpečného
a "nejasného" spôsobu myslenia? Vari Ježiš nevie, že nič nemôže trvať
bez podpory organizácií a inštitúcií? Nevie snáď Ježiš, že ak má spoločnosť
držať pokope, potrebujeme, poriadok, zákony a pravidlá? Zaiste to
všetko vie, vie však tiež, že jediným merítkom a kritériom pre du-
chovné veci je nekonečný Boží súcit /Lk 6,36 Lk 15/, nikdy nie naša
schopnosť rozumieť mu alebo perfektne naň reagovať. Vie, že Boh
nás nemiluje preto, že sme tak dobrí. Boh nás miluje, pretože Boh je
dobrý. To je úplne niečo iné.

voľný preklad
Richard Rohr

Najtajomnejšiu skutočnosť nemôžete vidieť, kým sa myseľ dopúšťa akejkoľvek
duálnej operácie, kde je eliminované tajomno, všetko mätúce - čokoľvek
desivé, neznáme alebo pre nás nepohodlné. Dualistické myslenie nie je
cele prítomné Prítomnosti, ale je len veľmi obmedzeným spôsobom
chápania, ktorý podlieha našej starostlivej kontrole. S takýmto
softwarom nemôžeme dosiahnuť nekonečno, Boha, milosti, milosrdenstvo
či lásku - všetko to, čo je pre nás tak dôležité, čo tak nutne
potrebujeme! Vari by ste so mnou nesúhlasili, keď prehlásim:
"Nemohol by som rešpektovať žiadneho Boha, ktorého by som si dokázal
predstaviť"? Svätý Augustin povedal v piatom storočí to isté:
"Pokiaľ tomu rozumiete, nie je to Boh" /Si comprehenderis, non est Deus/.
Asi takto si Boha ctil a odovzdával sa Mu, sám Ježiš. Som presvedčený,
že väčšina katolíkov prestala čítať Bibliu jednoducho preto, že toľko
jeho výrokov je veľmi enigmatických a mätúcich. Keby bol býval
presvedčený o dokonalej zrozumiteľnosti svojich výrokov, potom by iste
nebolo možné povedať, že bol dobrým v komunikácií, a to dokonca
ani vo svojej dobe. Protestanti trvali na čítaní a štúdiu Biblie, vďaka Bohu,
ale neskôr nadobudli presvedčenie, že práve oni vlastnia tu jedinú správnu
interpretáciu, a ignorovali mnoho ďalších výkladov. Dokonca aj vtedy,
čo Ježiš tak často /sedemkrát len v trinástej kapitole Matúša/ učil,
že Najtajomnejšia realita /ktorú nazval "kráľovstvo"/ je vždy ako niečo -
čo je jasné podobenstvo alebo matafóra, pozývajúca k ďalšej ceste a novým
skúsenostiam, nie idea a definícia, ktoré by mohli byť hodnotené ako
správne alebo nesprávne.
  Ježiš sa často vyjadruje prostredníctvom podobenstiev, príbehov,
aforizmov, mnohokrát hovorí vo veľmi nejasných hádankách /napríklad
"Lebo mnohí sú pozvaní, ale málokto bude vybraný."/ To nie je prejav,
ktorý by vyhovoval systematickým mysliteľom. Keby som bol odovzdával
práce, ktorým sa dá tak ľahko nesprávne porozumieť a ktoré sú dokonca
kacírske ako väčšina Ježišovho učenia, nikdy by som nezložil žiadnu
skúšku z teológie. Iste mu na presných slovách príliš nezáležalo,
veď ináč by sa naučil hovoriť grécky, namiesto toho, aby používal
filozoficky nepresnú a veľmi rozdielnu aramejčinu.
Pre naše účely by som rád upozornil na jeden výrok v Lukašovom evanjeliu,
ktorý pokladám za kľúčový - znie takmer ako výrok zenového majstra,
možno by to niekto povedal. Ježiš hovorí zároveň k farizejom a tiež
k učeníkom, teda k zasväteným i k nezasväteným.
  Odpovedá im na otázku, kedy príde Božie kráľovstvo, tvrdí,
že o Najtajomnejšej realite sa "nedá povedať:

´Hľa, tu je´! alebo:´Tamto je´!"

a tak nás odvádza od našej typickej pripútanosti na čase.

"Lebo Božie kráľovstvo je medzi vami!"

/Lk 17,21/. Keď sa ľudia priveľmi
sústredia na zvláštne obdobia, sviatky, bohoslužby a liturgické obdobia,
zabúdajú, že Boh sa odohráva teraz a tu. Prestavajú žiť v prítomnom okamihu
a čakajú na Vianoce či Veľkú noc, na nedelné ráno alebo na niejaký vzdialený
deň, keď azda príde osvietenie /porovnaj Ko 2,16-19/.
  Potom sa Ježiš podobným spôsobom vyjadruje o mieste. O svojom druhom
príchode hovorí:

"Povedia vám: ´Hľa, tam je, hľa, tu´; zostaňte doma
a nechoďte za nimi."

Akonáhle sa Božie dielo príliš lokalizuje do jedného
miesta, do omše, do sviatostí alebo do akejkoľvek udalosti, veľmi ľahko
dôjdete k uzáveru, že inde Boh nieje - alebo ešte horšie, že nieje vždy
a všade dostupný.
  Ježiš relativizuje čas a priestor, a robí tak niečo podobné ako
Eckhart Tolle, ktorého Moc prítomného okamihu zaujala toľko dnešných ľudí.
Privádza nás hľadať Absolútno inak než prostredníctvom "určitých myšlienok".
Každý dobrý duchovní učiteľ musí prekonať priestor i čas, lebo inak nie je
schopný odovzdať vám zmysel pre večnosť a pre to, čo je naozaj Skutočné.
Povedal by som, že toto je to podstatné. Nedobrí duchovní učitelia vždy
hovoria "iba" tu a "iba" tam, napríklad "iba" v mojej cirkvi". Dobrá
duchovná náuka hovorí "vždy" a "všade".
  Ježiš tento dialóg uzatvára tým najpôsobivejším veršom.

" A učeníkom povedal: Prídu dni, keď si budete žiadať
vidieť jeden z dní Syna človeka, ale neuvidíte."

/Lk 17,22/
Je to súd nad všetkým náboženstvom, ktoré je chytené do pasce uvažovania
typu tu alebo tam, teraz alebo potom. A ešte niečo horšie, v našej duchovnej
slepote sme často kritizovali za duchovnú slepotu iných ľudí - napríklad,
"tých nepoučiteľných Židov" alebo "tých katolíkov", a takto sme prišli
o to hlavné, totiž o premieňajúce posolstvo pre nás samých. V oboch týchto
pasážach Ježiš presne reprodukuje sanskrtské neti, neti starovekého
hinduizmu. "Ani toto, ani tamto" bola náuka dávnych mudrcov,
ktorá mala chrániť nevysloviteľnosť a nepoznateľnosť posvätna.
  Ježiš spochybňuje, že by organizované náboženstvo mohlo mať schopnosť
kontroly nad vzťahom medzi človekom a Bohom, pretože z Ježišových slov
plynie, že Boh je teraz i vždycky, tu i tam, a že všetke pokusy o jeho
ovládanie, o kúpu a následný predaj v ktoromkoľvek chráme sú márne.
Ochraňuje Boha a jeho zvrchovanú slobodu byť tam a vtedy a tým,
kde a kedy a kým chce byť. Dobrá teológia vždy chráni úplnú Božiu slobodu
a nežiada, aby Boh dodržiaval naše pravidlá. Ježiš presne v tomto duchu
niekoľkokrát prehovoril v Jánovom evanjeliu:  

"Vietor veje, kam chce;
počuješ jeho hlas, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.
Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha."

/Jn 3,8/
Alebo:

"Ježiš jej odpovedal: Ver mi, žena, že prichádza hodina,
keď sa nebudete klaňať Otcovi ani na tomto vrchu, ani v Jeruzaleme.
Vy sa klaniate tomu, čo nepoznáte; my sa klaniame tomu, čo poznáme,
pretože spása je zo Židov. Ale prichádza hodina — a už je tu —,
keď praví ctitelia budú sa klaňať Otcovi v Duchu a pravde.
Veď aj Otec hľadá takýchto ctiteľov. Boh je Duch a tí, čo sa mu klaňajú,
musia sa klaňať v Duchu a pravde."

/Jn 4, 21-24/

voľný preklad

Kol 2,16-19
Nech vás teda nikto nesúdi za jedenie a pitie ani za sviatky, novmesiace, ani za soboty.  
To sú tiene budúcich vecí, ale skutočnosť je Kristova.  
Nech vás nikto nepripraví o odmenu samoľúbou poníženosťou a uctievaním anjelov,
keď sa bude zaoberať tým, čo videl, nemiestne sa nadúvať svojím telesným zmýšľaním.

"Veď všetko, čo je zjavné, je svetlo," hovorí list Efezanom / Ef 5,14/.
V modlitbe iba stále znova pozeráme na Boha a stávame sa jeho odrazom,
takmer navzdory nám samým /2Kor 3,18/.
Slovo "modlitba" bolo často trivializované, ako by šlo len o spôsob,
ako dosiahnuť, čo chceme. Avšak v tejto knihe používam výraz "modlitba"
ako slovo ktoré označuje každý vnútorný dej, ktorý vám dovoľuje prežívať
vieru, nádej a lásku v sebe samom. Nie je to technika k získavaniu vecí
ani zbožné cvičenie, ktoré akýmsi spôsobom robí Boha šťastným, ani podmienka
vyžadovana na vstup do neba. Skôr je to prežívanie neba v prítomnej chvíli.
  Základnou náboženskou skúsenosťou je v poznaní, že niekto vás pozná
"skrz naskrz", a to lepšie než čokoľvek, vrátane seba, poznáte vy sám seba.
Avšak navzdory tomuto rozdielu máte pocit, že ide o ozajstné poznanie.
Tento nový spôsob poznania tu budeme striedavo nazývať kontempláciou,
nedualistickým myslením alebo videním "tretím okom". Takáto modlitba,
takéto poznanie vás zbavujú úzkostlivej snahy všetko dokonale pochopiť
a potreby správne všetko formulovať. V tomto bode sa Boh stáva skôr slovesom
než podstatným menom, skôr vzťahom než myšlienkou. Niekto s vami tancuje -
a vy nemusíte mať strach, že urobíte chybu.
  Nie je podivné, že všetky významné liturgické modlitby cirkvi končia
rovnakými slovami:"Skrze Krista, nášho Pána. Amen." Nemodlíme sa ku Kristovi;
modlíme sa skrze Krista. Alebo presnejšie: Kristus sa modlí skrze nás.
Vždy a naveky sme prostredníci, nástrojmi, vybrujucimi ladičkami, prijímačmi
/Rim 8,22-27/. Pomaly sa učíme správnym frekvenciám, ktoré zachytia signál.
Zásadnou úlohou každej dobrej spirituality je naučiť nás "spolupracovať"
s tým, čo už Boh chce robiť a čo už začal robiť /Rim 8,22-27/.
V skutočnosti nám nič dobré nevstúpi do mysle, pokiaľ sa v predchádzajúcom
momente Boh v nás už "nepohol". My vždy a naveky iba súhlasíme
s týmto pohybom.
Žiť takto znamená, žiť vo vnútri nevysvetliteľnej nadeje, pretože váš
život vám teraz bude pripadať omnoho väčší ako iba váš život samotný.
V skutočnosti to nie je váš vlastný život, ale paradoxne ste teraz viac sami
sebou, než niekedy predtým. Toto je nemenná skúsenosť všetkých mystikov -
a vy môžete zakúsiť to isté.
"Naozaj, Hospodin je na tomto mieste, ja som to nevedel.!"
/Gn 28,16/.

Je pravdou, že by bolo riskantné rozprávať ľuďom s nezrelým či dualistickým
vedomím o prítomnosti Ducha svätého vo vnútri človeka, skôr ako ho sami
zakúsili. Vždy totiž budú chcieť túto pravdu zneužiť či trivializovať,
aby dosiahli nadradenosť, získali určitú moc alebo potvrdili svoje
voľnomyšlienkárstvo. Toto pravdepodobne Ježiš myslel jednou zo svojich
najútočnejších metafor: "Nedávajte, čo je sväté, psom a nehádžte svoje perly
pred svine, aby ich nepošliapali nohami, neobrátili sa a neroztrhali vás! ". /Mt 7,6/
Zároveň sme to však nemuseli popierať alebo tak starostlivo tajiť!
Snáď k tomu došlo preto, že mnohí duchovní sami nikdy spojenie s Bohom
nezakúsili, a tak to nemohli učiť druhých. Katolíci a pravoslávní
sa snažia Ducha svätého donútiť, aby bol závislý na členstve človeka
v cirkvi a na prijímaní sviatosti; protestanti ho nútia k závislosti
na osobnom rozhodnutí človeka alebo na technike viery. V oboch prípadoch
sme to my, kto je za vec zodpovedný; my sme tými čo jednajú.
Neide tu o skúsenosť, ktorú skusujeme a ktorá nás premáha.
  Len o ľuďoch, ktorí na nejakej úrovni prešli obrátením, sa dá povedať,
že majú Ducha svätého a sú pripravení na to, o čom sa tu hovorí.
Život potom bude "roznecovať oheň Božieho daru" /2Tm 1,6/, raz navždy
však budú vedieť, že prišiel Odinakiaľ. Pre to, aby ste si zaslúžili
či získali Ducha svätého, nemôžete urobiť absolútne nič; nemôžete
urobiť naprosto nič pre to, aby ste sa domohli Božieho navštívenia.
/napr. Rim 8,10 ; Ga 3,1-5/.  
Nesnažte sa "veriť" v Ducha svätého, ako by to bola iba jedna z doktrín.
Radšej čerpajte z tejto hlbokej studne vo svojom vnútri, a potom budete
veriť celkom prirodzene. Najprv zapriahnite koňa, a on potiahne voz.
  Zároveň neexistuje nič, čo by ste mohli urobiť, aby ste Ducha svätého
stratili; nanajvýš môžete, ako výrečne pripomína List Efezanom, "zarmútiť"
existujúcu Prítomnosť, ktorej "pečať" nesiete /Ef 4,30/
Môžete teda svoje dedičstvo ignorovať. Môžete tento dar zanedbať,
a netešiť sa teda z jeho úžasného ovocia. Tak sa zdá, že sa to odohráva
u mnohých ľudí, a tým hovoríme "hriešnici". Toto slovo neznamená
ani tak ľudí so zlými mravmi, ako skôr ľudí, ktorí nevedia, KTO sú
a ČÍ su, ľudí, ktorí ktorí neprežívajú spojenie so svojou vnútornou
dôstojnosťou a významom svojej osoby. Musia o ňu bojovať všetkými
možnými povrchnými a jalovými spôsobmi a do týchto svojich výkonov
zbytočne vkladajú mnoho energie. Nepovyšujte sa preto nad "hriešnikov"
a osloboďte sa od nenávisti k nim. Poľutujte ich, pretože o toľko
prichádzajú!
  Prečo si neuvedomujeme, že tento dar už máme? Možno nám Boh
nechce vnucovať nič, po čom netúžime a pre čo sme sa skutočne nerozhodli.
Boh a duše tak spolu tancujú ľúbezný tanec, ktorý zachováva slobodu
oboch strán. Dar je už objektívne tu, človek však po ňom musí túžiť
a prebudiť ho vo svojom vnútri. Avšak dokiaľ ho neprebudíte, neviete,
že ho máte! To je ďalší paradox. Viera je často očisteným a radostným
obzretím - po tom, čo sme už získali skúsenosť. Avšak cesta dopredu
stále vyžaduje, aby sme kráčali v dôvere, podstupovali riziko
a prechádzali rôznymi temnotami. Čo ste raz zakúsili vo svetle,
budete si odteraz pamätať i v tme. Avšak cesta dopredu bude vždy
nutne zmesou temnoty a svetla.
  V židovsko-kresťanskom príbehu o stvorení sveta sú ľudia stvorení
k samotnému "obrazu" a "podobe" Božej /Gen 1,26/. Naša DNA je Božia.
Božiu prítomnosť si žiadnym svojím správaním nemôžeme zaslúžiť,
nemôžeme ju získať žiadnym rituálom, môžeme ju iba rozpoznať,
uvedomiť si ju /Rim11,6; Ef 2,8-10/ a zamilovať si ju. Keď ste pripravení,
nekonečné tajomstvo vašej vlastnej ľudskosti vás premôže a uchváti,
bez toho aby vás rozdrvilo. Spoznáte, že stojíte pod tým istým
vodopádom milosrdenstva ako každý iný človek a dostávate nezaslúženú
radikálnu milosť, ktorá preniká až do špiku všetkých vecí.
Bez tejto zásadnej skúsenosti Boha či už ako priepasti alebo pevného
základu je temer nemožné žiť v nahej prítomnosti, v plnosti toho,
kto som - bez všetkých príkras, a je temer nemožné zakúšať Prítomnosť,
ktorá - paradoxne - vždy zaplní priepasť a otrasie pevnú zem.

voľný preklad

2Tm 1,6
Preto ti pripomínam, aby si roznecoval oheň Božieho daru,
ktorý si dostal kladením mojich rúk.

Rim 8,10
Ak však je Kristus vo vás, telo je mŕtve pre hriech,
ale Duch je život pre spravodlivosť.  

Ga 3,1-5
Kto vám počaril, nerozumní Galaťania? Veď vám bol pred očami vyobrazený Ježiš Kristus ukrižovaný!  
Len to by som sa chcel od vás dozvedieť, či ste prijali Ducha zo skutkov podľa zákona,
alebo tým, že ste počúvali posolstvo viery?  
Takí ste nerozumní? Začali ste Duchom a teraz završujete telom?  
Toľko ste zakúsili nadarmo? Keby len nadarmo!  
Ten, ktorý vám dáva Ducha a robí medzi vami divy, robí to na základe skutkov podľa zákona,
alebo tým, že ste počúvali posolstvo viery?

Ef 4,30
Nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, ktorého pečať nosíte na deň vykúpenia.

Rim 11,6
Ak však z milosti, tak už nie zo skutkov, veď inak by milosť už nebola milosťou.  

Ef 2,8-10
Veď ste spasení milosťou skrze vieru. A to nie je z vás, je to Boží dar.
Nie zo skutkov, aby sa nikto nevystatoval.  
Veď sme jeho dielo, stvorení v Kristovi Ježišovi na to, aby sme konali dobré skutky,
ktoré nám Boh už vopred pripravil.

Zrelá transcedencia je skutočným "pádom do Boha" a "podriadeniu
sa Bohu", ako to výstižne opisuje James Alison. Boh je do nás "vložený"
a všetko, čo môžeme urobiť, je privoliť to, ako je to zrejmé z Mariinej
modlitby pri Zvestovaní a podobnej Ježišovej modlitby v Getsemanskej
záhrade. Nájdeme sa v tom, čo kresťanstvo nazýva tak "priepasťou", ako
i "absolútnym základom". Je to paradox! V Bohu nie sú žiadne protiklady.
  Keď sa tam dostaneme, skoro sa divíme, ako sme sa tam ocitli.
Vieme, že sme nič neurobili, ale ešte viac si uvedomíme, že nám
niečo bolo urobené. Sme pevne a vrúcne zovretí a zároveň bezmocne
padáme do desivého tajomstva - zovretí medzi hlbokou túžbou
a otázkou: "Kam ma to zanesie?" Už mnohokrát bolo povedané, že po
takejto premene má človek len zriedka pocit, že niečo našiel.
Ďaleko viac si pripadá, ako by Niekto našiel jeho!
  Zistíte, že sa vás niekto zmocnil, drží vás a miluje. Najskôr
ani neviete, čo sa to vlastne deje. Viete len to, že je to ten jaúžasnejší
a najneuveritelnejší zážitok, avšak je to rozhodne skutočný zážitok.
Viete, že niekto vás "zdolal" /por. Jr 20,7-9 alebo Iz 6,4-7/.
Niekto vás uchvátil a držal vás. Prečo by sa človek inak z vlastnej vôle
celkom vzdal kontroly nad sebou? Ľudia predsa, bez toho aby si to otvorene
priznali, používajú náboženstvo na to, aby získali kontrolu nad svojím
životom alebo aby prostredníctvom vlastného dobrého správania získali
kontrolu  nad Bohom.
  Konečne ste si dovolili vystaviť svoju identitu jedinému zrkadlu -
celkom sa odovzdávate nahej prítomnosti a úprimnej modlitbe. Stávate
sa Ty pred veľkým JÁ SOM. Takéto absolútne zrkadlenie vám dáva odvahu
nechať iné zrkadlá za sebou.

"Slávu od ľudí neprijímam"

povedal Ježíš.

Ako môžete veriť vy, ktorí prijímate slávu jedni od druhých,
a nehľadáte slávu od jediného Boha?!

/Jn 5, 41,44/  
Od teraz už, ako povedala svätá Terezia z Avily,
"nachádzate Boha v sebe a seba v Bohu", čo je zistenie, ktoré predbehne
i tu najlepšiu psychológiu na svete. Pomyslite na to, koľko peňazí
takto ušetríte za psychoterapiu! /V Amerike./
   Väčšina ľudí v našej podivnej , vrtošivej kultúre žije akoby v zrkadlových
sálach, a tak sú naše identity krehké a rýchlo sa menia; potrebujeme mnoho
sebapotvrdzovania. Zvlášť je to vidieť u mladých ľudí. Ich identity sú postavené
na pocitoch, náladách a myšlienkach, ktoré ľahko podliehajú akejkoľvek
manipulácií zvonku, vrátane reklám a nimi ponúkanými nepravdivými a umelými
obrazmi.
Dostali sme omnoho niečo lepšie, omnoho radostnejšie a podstatnejšie!
Božia prítomnosť a viera, nádej a láska, ktoré ju doprevádzajú,
sú darom - nemáte ich vo svojej moci -, viacmenej sú darom,
o ktorý môžete a mali by ste žiadať /Lk 11,13/.
  Žiadať Boha o niečo neznamená prehovárať Boha k niečomu;
znamená to prebudiť tento dar v sebe. Žiadate len o to, čo už ste začali
skusovať! Dar už bol darovaný. Je to dosť smutné a vedie to k tragickým
koncom, že väčšina ľudí nevie o tom, že tento dar už dostala. Kresťanskí
učitelia prvých storočí nášho letopočtu si boli skutočnosťou tohoto
obdarovania celkom istí, rovnako ako mnohí neskorší vedci a mystici.
Avšak väčšina dnešných kresťanov ja ako obyvatelia Efezu v apoštolských dobách,
ktorí naozaj povedali:  

"Ani sme len nepočuli, že jestvuje Duch Svätý."
/Sk 19,2/.

Prevzaté, voľný preklad

Odpor ega pôsobí, že mnohí ľudia zastávajú prapodivné stanovisko,
ktoré by sme mohli vyjadriť takto: "Jeden z nás sa mýli, a ja
to určite nie som." Fundamentalistický kresťania rozpoznávajú
tento vzorec u moslimov, ale nie u seba. Bojovní Židia to vidia
u kresťanov, ale nie u seba. Radikálni moslimovia vyčítajú agresivitu
Židom, ale nevidia ju u seba. Náboženské zoskupenia by urobili
omnoho lepšie, keby sa starali o osvetu svojich vlastných prívržencov.
  Výrazy "liberálny" a "konzervatívny" sa vzťahujú k dosť neu-
žitočnému polarizovanému mysleniu, a tak nie sú veľmi užitočnou
optikou pre rozlišovanie. Pokiaľ však poznáte len dualistické
myslenie, ste chytení do tejto úzkej sústavy súradníc.
Nesebakritický liberáli sú práve tak problematický ako nesebakritický
konzervatívci. Liberáli sa chránia dualisticky nedôverčivými
úsudkami, ktoré ich privádzajú k nemiestnému odmietaniu kohokoľvek,
kto je hore alebo koho pokladajú za autoritu. Konzervatívci
sa chránia dualistickými úsudkami založenými na koncepte zásluh,
ktoré ich privádza k nemiestnému odmietaniu všetkého, čo podľa nich
patrí na dno spoločnosti. Nesebakritický kresťania nie sú o nič
väčšou nádejou pre svet než nesebakritický moslimovia alebo Židia.
Na úrovni ega často nie je medzi rôznymi náboženstvami a politickými
stranami veľký rozdiel - líšia sa len slovníkom, rituálmi
a okruhmi konverzačných tém. "Ideme všetci tam, kde nás budú
škrabať po chrbte."
  Aj napriek tomu, že úspešné firmy si užívajú starostlivosť extérnych
konzultantov, feedback a brainstorming, sú vždy otvorené návrhom
a pripomienkam, menia sa stále a podriaďujú sa užitočnej sebakritike,
v náboženských kruhoch sa to isté pokladá za prejav neposlušnosti,
buričstva a heréze. Pokiaľ si položíte otázky dotýkajúce sa nejakých
ídeí alebo autorít, rozmýšľate o nich alebo by ste radi videli nejaké
zmeny, pokladá sa to dokonca za nedostatok viery. Slová sú tu preto,
aby sa opakovali a učili naspamäť, rituály by sa nemali meniť,
správanie je posudzované povrchne a takmer mechanicky.
  To je očividne dôvod, prečo bola väčšina prorokov vrátane samého
Ježiša zabitá svojim vlastným ľudom. Keď poukážete, že ste schopní
pozitívnej kritiky a dokážete integrovať negatíva, nevyhnutne vyprovo-
kujete prudký odpor vo svojom vlastnom tábore. "Nie si lojálny,
nie si spoľahlivý, nie si vlastenec!" Byť "prorokom", profesionálnym
kritikom "zvnútra", bol teda v Izraeli a dokonca i v prvotnej cirkvi
chránený úrad. Pavol prorokovanie vymenoval ako druhý najdôležitejší
dar pre cirkev, hneď po apoštolskej službe /1Kor 12,28/, avšak v posled-
ných storočiach do veľkej mieri vymizlo. Ako to, že dnes inštitúcie,
ktoré prehlasujú, že majú biblický základ, zabudli na túto nevyhnutnú
rolu a úlohu? Opäť, nie sú to zlý ľudia, ale jednoducho ďalší príklad
toho, čo dualistická myseľ nedokáže.
  Náš zarastený muž - chodiaca reklama s nápisom ROBTE POKÁNIE vpredu,
vzadu, aj po bokoch, by si ho mal sám prečítať a pochopiť, že na prvom
mieste vyzýva k zmene jeho samého! Keby to urobil, mohol by prestať
obviňovať a zastrašovať druhých, a pravé pokánie by bolo na svete.
Nutkanie obviňovať druhých, nikdy však nie seba, pochádza vždy od Satana,
ako je zrejmé zo samotného prekladu tohoto slova / Satan = žalobca /.

Nahá prítomnosť
Richard Rohr

1Kor 12,28
A v cirkvi Boh niektorých ustanovil najprv za apoštolov, po druhé za prorokov,
po tretie za učiteľov, potom sú zázraky, potom dary uzdravovať, pomáhať,
viesť a dar rôznych jazykov.