Aj nebo aj peklo, výchovné obrazy, ktoré sa v mnohých formách objavujú
vo väčšine náboženstiev,  sa stali hlavne geografickými miestami odmeny
a trestu, ktoré nám bránia vidieť, čo bolo predovšetkým v nás, okolo nás
a práve teraz. Sám pápež Jan Pavol II. povedal, že nebo aj peklo sú hlavne
"stavy vedomia". Simona Weilová to však vystihla najlepšie. Povedala:
"Zjednotenie duše je dobré pre dobrých a zlé pre zlých. Boh pozýva všetkých
zatratených do raja, ale pre nich to je peklo."
  Nebo je teraz a naveky pre tých, ktorí sú ochotní stále sa meniť, i pre
"zlých", ktorých Boh stále pozýva do stavu zjednotenia, pozýva ich k odo-
vzdaniu sa v láske. Akonáhle uskutočníme toto zjednotenie, sme okamžite v nebi.
Preto by sme sa mali všetci cvičiť v ochote k zmenám! Svätá Katarína Sienská
píše:

"Celá cesta do neba je nebom a celá cesta do pekla je peklom."

Logicky nutný koncept pekla je potom naliehavým varovaním pred fatálnymi
a večnými dôsledkami toho, ak toto zjednotenie neuskutočníme.
Znamená to skutočne smrť duše.
  Pokiaľ nie je váš náboženský život niečím viac než úprimnou trvalou
otvorenosťou sústavným výzvam života a požiadavkám lásky,

nájdete

Boha - a tiež seba. Udržať srdce i myseľ otvorené, aj keď sa niekedy
i ocitnú "v pekle", je základnou duchovnou úlohou. Úžasný kardinál
Newton povedal, že "byť človekom znamená meniť sa a byť dokonalým
znamená, že sme sa zmenili mnohokrát". Veľkí ľudia sa stále prispôsobujú
tomu, čo im život pripravuje a čo od nich vyžaduje. Dokonca aj zvieracia
inteligencia sa meria schopnosťou múdro sa prispôsobiť novým okolnostiam.
Prečo by sme sa v tom mali akokoľvek odlišovať?
  Možno si myslíte, že urobiť zmenu znamená zriecť sa mnohých vecí,
na ktoré ste si zvykli, alebo že sa človek ľahko dopustí nejakej chyby,
možno aj chyby týkajúcej sa viery v Boha. Ale i to je v poriadku,
pretože alternatíva otupujúcej nemennosti by bola omnoho horšia. Boh
naozaj nepotrebuje vašu lojálnu verbálnu podporu. Jeho láska je tak
vynaliezavá a víťazacia, že je ochotná obrátiť svet, aby som ja išiel
správnym smerom. Boh sa zrejme neustále mení. Zisťujem to zakaždým, keď
vidím manévre Božej milosti v dejinách ľudstva aj okolo mojej vlastnej
hriešnosti a keď vidím, ako sa celý samotný vesmír neustále mení, stav
z pevného cez tekutý a plynný až po zdanlivú prázdnotu. Zmena je zreteľný
Boží vzorec. A my určite nie sme väčší než Boh.
  Keby bola istota, predvídateľnosť a dokonalý poriadok tak dôležité,
Ježiš by zostúpil na zem v dobe digitálnych kamier a zvukových záznamov
a svoje myšlienky by prinajmenšom niekam zapísal - a zaznamenal zrozumitelnejšie!
Svoju úlohu by opísal ako založenie archívu, a nie ako usporiadanie hostiny
so skvelým jedlom a nápojmi. Povedal:

Ja som prišiel, aby /ovce/ mali život, a to v hojnej miere.

 /Jn 10;10/
Ako sme si vôbec mohli popliesť presne formulované racionálne myšlienky
s životom v hojnosti? Toto sa deje ľuďom, ktorí nie sú ochotní vzdať sa
pripútanosti k vlastným predstavám o sebe samých, o svete i o Bohu.
Nevymenia svoju naviazanosť za živý vzťah.

Skúmate Písma, lebo si myslíte, že v nich máte večný život,
a práve ony svedčia o mne. Lenže vy nechcete prísť ku mne,
aby ste mali život.

  /Lk 5, 39-40/
A tak prichádzate o veľkolepú hostinu, ktorú popisujú všetci mystici,
proroci i Ježiš.
/porovnaj Iz 25,6-7; 55,1-2; Jn 2,1-12; a väčšia časť Lk 14./

Boh určite neexistuje preto, aby sme Ho/Ju/ mohli dokonale pochopiť
a vysvetliť. Je úžasné a podivuhodné, že si Boh ako všetci dobrí
rodičia skôr praje, aby vzrastalo to, čo stvoril a čo miluje -
a to sme my. Je iróniou, že nám viac prospieva učiť sa z vlastných
chýb a meniť sa než ísť priamou cestou, na ktorej sa nenaučíme nič.

prevzaté
Nahá prítomnosť
Richard Rohr

Málokto je citovaný tak často a s takou láskou ako Ježíš.
Ako je teda možné, že ľudia stratili zo zreteľa jeho nedualistické
posolstvo? .....
Dualistická myseľ je v podstate neschopná akceptovať ortodoxnú
doktrínu Nicejského koncilu, že Ježiš je zároveň plne Boh a plne
človek. Na toto nie je naša hlava postavená! Naša dualistická myseľ
potrebuje členiť a rozdeľovať, a výsledok je taký, že v Ježišovi
vidí iba Boha a v ľudských bytostiach iba ľudí, napriek tomu,
že nás Biblia a mystici uisťujú o opaku. Práve o prekonanie tohoto
rozdielu išlo v Božom vtelení v Krista. Dôsledky, ktoré to má pre
kresťanstvo a pre jednotlivých kresťanov, sú katastrofálne.
  Zatiaľ čo o Ježišovi ako o prvom nedualistickom mysliteľovi Západu
boli napísané celé knihy ..... tu vám chcem predložiť jeden z mnohých
dokladov Ježišovho učenia o kontemplácii. Ako uvidíte, niektoré z jeho
najprovokatívnejších výrokov dávajú omnoho väčší zmysel, ak ich čítame
nedualistickým spôsobom, a v mnohých prípadoch im ani inak nemôžeme
porozumieť.
  Manifestácia veľkého JÁ SOM v Ježišovi, toto závažné kresťanské
zjavenie, bolo pre veriacich tak vzrušujúce, že zabudli na to, že jeho
novo objavené božstvo je v rovnováhe s jeho ľudskosťou, ktorú osobne
a ešte dôraznejšie proklamoval. Spomeňte si na vlastne jediný spôsob,
akým o sebe Ježiš hovoril - osemdesiatsedem krát v štyroch evanjeliách
použil výraz ben´ adam, syn človeka. V hebrejských textoch Biblie
neboli veľké písmena, takže pseudotitul "Syn človeka", pochádzajúci
z jednej nejasnej pasáže v Danielovi, je, ako sa domnievam, neopodstatnený.
Ježiš v skutočnosti zdôrazňoval: "Som ako vy" - smrteľník, ľudská bytosť,
obyčajný človek! Takýmto spôsobom je to isté slovné spojenie deväťdesiat-
tri krát použité v Ezechielovi. Prečo by sme ho mali inak chápať,
keď vychádzajú z Ježišových úst?
  Natoľko sme sa zamerali na jeho božstvo, že sme nedokázali počuť,
ako sám Ježiš hrdo proklamuje svoju ľudskosť a zreteľne na ňu kladie dôraz.
Väčšina kresťanskej éry bola zaťažená herézou, ktorá je oficiálne odsúdená.
Často si myslíme, že Ježíš má iba božskú prirodzenosť, a tak sa míňame
s hlavným zmyslom Ježišovho príchodu. Nedokázali sme pochopiť,
že v Ježišovi sú ľudskosť a božstvo v rovnováhe, čo pravdepodobne
vysvetľuje, prečo sme nedokázali spojiť božské a ľudské v sebe samých.
Pre túto úlohu sme nemali správny software.  
 Teizmus verí, že existuje nejaký Boh. Kresťanstvo verí, že Boh a ľudstvo môžu koexistovať na rovnakom mieste! Tieto dve koncepcie univerza sú celkom rozdielne. Podľa mojej skúsenosti sú však kresťania väčšinou veľmi dobrými teistami, ktorí jednoducho dali svojmu Bohu meno Ježíš.
  Pre dualistickú myseľ platí, že pravda je buď jedno, alebo druhé -
nikdy nie oboje. V dôsledku toho sa stále pokladáme za iba ľudské
bytosti, ktoré sa zúfalo snažia stať "duchovnými", zatiaľ čo v kresťan-
skom zjavení ide práve o to, že už sme duchovní /"v Bohu"/ a našou
obtiažnou, a nevyhnutnou úlohou je naučiť sa byť človekom.
Ježiš prišiel, aby pre nás vytvoril model tejto úplnej integrácie
/por. 1K 15,47-49/ a povedal nám, že Boh vyzerá ako on - pričom
každý videl, že vyzerá ako obyčajný človek!
  Je súčasťou nášho človečenstva, že sa stále cítime tak zranení, tak úbohí,
tak nemilujúci, tak sebanenávidiaci a toľko potrebujeme osvietenie. Zdá
sa, že ľudia sa po storočia snažili byť duchovnými a zbožnými, zatiaľ čo
naše výsledky v oblasti elementárnej ľudskosti sú skôr poľutovaniahodné.
  Ježiš sám viedol svojich súčasníkov k pokornému a trpezlivému prístupu
k tomuto delikátnemu tajomstvu svojej podstaty:

"Vy však neviete, odkiaľ prichádzam, ani kam idem."

/Jn 8,14/;

"Nikto nepozná Syna, iba Otec a ani Otca nepozná nikto, iba Syn a ten,
komu to chce Syn zjaviť."

/Mt 11;27/
Zjavne vedel, že bude dlho trvať, než ľudia toto tajomstvo jeho božskej
aj ľudskej prirodzenosti strávia, pochopia, prímu a vyrovnajú sa s tým.

"Blahoslavený si, Šimon, syn Jonáša, lebo ti to nezjavilo telo a krv,
ale môj Otec, ktorý je v nebesiach",

hovorí Petrovi /Mt 16,17/
Je to krajný paradox a každý kresťan a každá ľudská bytosť s ním deň čo deň
stále znova bojuje, ako v sebe samom, tak i u Ježiša.
  Nedokázali sme toto Ježišovo tajomstvo svojou mysľou pojať,
aj keď sme boli uisťovaní, že on je

"novým človekom"

/Ef 2,15/,
archetypálnou postavou, ktorá v sebe všetko zmieruje a zahrňuje /Ko 1,15-20/.
Smutným dôsledkom toho je, že sme nedokázali vidieť, cítiť a celkom prijať
toto tajomstvo v sebe samých ani v druhých ľuďoch. Nenechali sme Ježiša,
aby nás "spasil", dalo by sa povedať.
  Je to naše tretie oko, čo nám dovoľuje pritakať nekonečnému Ježišovmu
tajomstvu a nekonečnému tajomstvu, ktorým sme sami pre seba.
Je to nakoniec jedno a to isté tajomstvo.

prevzaté
voľný preklad
Richard Rohr

Otázka, prečo to (či je "to" už čokoľvek) niektorí ľudia "majú",
keď mnoho iných to nemá, alebo sa dokonca tomu bránia, alebo to
deformujú, sa zaoberali ľudia tak rozdielni ako Jean Piaget,
Lawrwnse Kohlberg, Abraham Maslow, James Fowler, Clare Grave
a Ken Wilber. Ich závery nám pripomínajú postreh Tomáša Akvinského,
ktorý napísal: "Čokoľvek človek vnútorne dostane, dostane podľa toho,
ako je sám duševne uspôsobený."
  Jednoducho povedané, čokoľvek sa učíte alebo čokoľvek sa dozvedáte,
bude priate na najmenej ôsmych až desiatich úrovniach podľa vnútornej,
psychologickej a duchovnej zrelosti poslucháča. Ľudia na prvej úrovni
pristupujú k Biblii, sviatostiam, kňazstvu, duchovnému vedeniu,
enneagramu alebo čomukoľvek inému, čo sa im ponúka, nesprávne.
Ľudia zo siedmej až deviatej úrovne vyrobia kvalitnú limonádu
aj z kyslých alebo nezrelých citrónov /aj keď nie zadarmo/.
  Obhajovať učenie cirkvi alebo propagovať Bibliu a predpokladať,
že ľudia vedia všetko podstatné, akonáhle sa na tom dohodnú, je málo.
Môžete napríklad jednoducho súhlasiť s katolíckou vierou s reálnou
prítomnosť Ježiša v eucharistii, a byť pritom celkom neschopní byť sami
duchom prítomní - nemáte teda žiadnu vnútornú skúsenosť a neprešli
ste žiadnou vnútornou premenu.  To isté učenie sa môže zmanipulovať
či zneužiť s cieľom posilniť vlastné ego a ovládať druhých. O niečom
takom pravdepodobne Ježiš hovorí, keď v kázni na hore cituje Izaiáša
/Iz 29,13/:  

"Pretože sa mi tento ľud chce stať blízkym iba svojimi ústami
a ctí si ma iba svojimi perami, no jeho srdce je ďaleko odo mňa
a jeho bázeň voči mne je naučeným ľudským príkazom,"

Tu je môj pokus o zostavenie stupnice vývoja, vychádzajúci z mnohých
vývojových schém, ktoré som preštudoval. Podľa mojich  skúseností
prechádzame deviatimi úrovňami. /Nezabudnite, že ide len o učebnú
pomôcku; skutočný život je omnoho zložitejší./
 

1. Som moje telo a môj sebaobraz.

Prevláda potreba bezpečia, istoty a obranných mechanizmov.
Dualistické/polarizované myslenie.
 

2. Som moje vonkajšie chovanie.

Potreba vyzerať navonok dobre a skrývať všetko nepriateľné pred
druhými; robím to tak dobre, že nakoniec všetko skrývané zostane
skryté aj pred mnou samotným.
Takýto postoj k vlastnému tieňu je bežný medzi konzervatívnymi ľuďmi.
 

3. Som moje myšlienky/pocity.

Rozvoj intelektu a vôle skvalitniť myseľ a citový život aj snaha
o ich skrývanie pred druhými. Nakoniec si ani ja sám neuvedomujem ich
sústredenie na seba a temnú povahu.
Vzdelanie ako náhrada vnútornej zmeny je veľmi rozšírená medzi
liberálmi a vzdelanými ľuďmi.
Toto štádium väčšinou opustíme po niejakom veľkom neúspechu,
otrase alebo ponížení.
 

4. Som moja vnútorná intuícia a poznanie pociťované mojim telom.

Toto je tak prelomové, informatívne a užitočné štádium, že mnohí
sa na tejto úrovni nešťastne zaseknú. Smerujú k individualizmu
a sústredia sa na seba. Vnútorná práca sa stáva náhradou skutočného
stretnutia s niečim iným.
 

5. Som moje tieňové ja.

Temná noc. Keď čelím svojej surovej, neprikrášlenej, necivilizovanej
podobe, moja vlastná slabosť ma zrazí na kolená. Ak sa mi nedostane
vedenie, milosť, a ak sa nemodlím, väčšinou skĺznem do niektorého
predchádzajúceho štádia. Rozhodujúci je tu čas.
 

6. Som prázdny a bezmocný.

"Božia čakáreň". Temer každý pokus o záchranu vlastného ja pomocou
povzneseného chovania, kvalitných psychologických metód, pozitívnej
duševnej orientácie alebo vrúcnej zbožnosti povedie k regresii.
Môžete iba čakať a prosiť a dôverovať. Tu sa učíte viere a zisťujete,
že temnota je oveľa lepší učiteľ. Boh sa stane reálnym.
 

7. Som omnoho viac, ako som si myslel.

Smrť nepravého ja a zrodenie pravého ja. Avšak pretože ešte nie ste
doma, bude vám to najskôr pripadať ako prázdnota, aj keď nádherná
prázdnota. "Noc žiarivá", ako to nazýval Jan od Kríža.
 

8. "Já a Otec sme jedno"

/Jn 10,30/
Odteraz existuje len Boh, alebo ako to hovorí Tereza:
"Poznávam Boha v sebe a seba v Bohu."
Všetko ostatné vnímam iba ako vlastníctvo pominuteľného ega
a nepotrebujem to chrániť, zviditelniť či komukoľvek dokazovať.
 

9. Som ten, ktorý som -

"jednoducho ja". Ja bez príkras; byť človekom stačí.
Bez kozmetických úprav sa zaobídeme.  Je to tá najradikálnejšia
kritika náboženstva, pretože teraz viete, že náboženstvo je iba
prst ukazujúci na mesiac, nie však mesiac samotný. Vôbec nepotrebujem,
aby som budil nejaký dojem, dôležité je, kto skutočne som.
Celkové odpútanie sa od svojho sebaobrazu, žijete teraz Božiu
predstavu o sebe samom, ktorá zahŕňa a s láskou prijíma dobré aj zlé.
Pokoj a sloboda svätých. Úplná nedualita.

Je veľmi dôležité dosiahnuť to, aby sa ľudia stále prehlbovali
vo viere, lebo vieme, že tak dostanú všetky potrebné informácie
a získajú skúsenosti primerané svojej úrovni.

Prevzaté
voľný preklad

V každej situácií je samozrejme tá najdôležitejšia otázka: "Je to pravda?"
Nie však: "Vzniklo to v našom tábore?" "Teší ma to?" "Dráždi ma to?"
"Je tu použitý môj slovník a moje formulácie?" Dokonca ani nie:
"Je to stopercentná pravda?" "Komu na tom záleží?", povedal by svätec.
"Na tom záleží len egu," povedal by budhista; a ego sa nezaujíma
o pravdu alebo o Boha, len o moc a ovládanie. Ak sa nájde len desať
percent pravdy, svätec je šťastný a vďačný za takýto dar.
  Svätý Tomáš Akvinský v trinástom storočí povedal: "Pokiaľ je to
pravda, pochádza to od Ducha svätého." V trinástom storočí, keď kresťania
démonizovali moslimov vlastne ešte viac než dnes, svätý František
povedal bratom, že ak nájdu list z korána, mali by sme ho pobozkať
a položiť ho na oltár. Jeho kresťanská vernosť nebola založená
na strachu. Uctieval Boha a svätosť, kdekoľvek ju našiel, a nie len
vo vnútri systému svojich vlastných symbolov.
  Pokiaľ je skutočne len jeden Boh, potom je to tento jediný Boh,
kto sa vlamuje do každej doby a kultúry, a monoteisti by mali byť
prvými, kto uzná, že pravda je len jedna (Ef 4,4-6) a že Boh je "všetko
vo všetkom" (1K 15,28/. Práve oni sa však týchto myšlienok obvykle boja
a sú proti nim, prevdepodobne preto, že v ích vlastných životoch
je náboženstvo skôr prívlastkom ich spoločenskej skupiny a nie transformujúcou
silou. Možno chceme patriť k niečomu výnimočnému, k niečomu, ako je zbožný
dedinský klub, potom sa však Boh stáva veľmi malým, je orezaný na našu veľkosť.
Ako povedal Rúmí: "Existuje tisíc spôsobov, ako si kľaknúť a pobozkať zem."
Väčšina ranno kresťanských autorov nazvala tento radikálny vnútorný posun
smerom preč od posudzovania a oddeleného ja, kontempláciou.
  Budhisti to nazvali meditácia, sedenie či prax.
  Hesychastická ortodoxia to nazvala modlitbou srdca.
  Súfijský islám to nazval extáza.
  Židovský chasidizmus to nazval životom "z vnútornej božskej iskri".
  Védsky hinduizmus (ranný) o tom hovoril ako o neduálnom poznávaní
  či proste o dýchaní.
  Prírodne náboženstva to našli v komunikácií so samotnou prírodou
  či s Veľkým duchom prostredníctvom tanca, rituálov a sexuality;
  Owen Barfield to nazval "pôvodná účasť".

Zakúšanie prítomnosti prebieha formou účasti, odohráva sa mimo myseľ.
Myseľ sa prirodzene sústreďuje na posudzovanie, ovládanie a analýzu -
nechce vidieť, vnímať a milovať. Presne preto nemôže byť prítomná -
nemôže žiť v samotnej prítomnosti. Myseľ chce byť niečim zamestnaná
a veľmi rada niečo spracováva. Kľúčom k zastaveniu tejto hry je jed-
noducho vnútorný kľud, mlčanie, ticho. To bolo vždy pochopené ako
pôvodný Boží jazyk, "zatiaľ čo všetko ostatné je veľmi úbohý preklad",
ako múdro poznamenal Thomas Keating. Dokonca by som povedal, že
na praktickej úrovni môžeme ticho a Boha zakúšať súčasne - a dokonca
ako to isté. Zdá sa, že náboženstvo, ktoré bolo v posledných piatich
storočiach založené až príliš na slovách, to vôbec nechápe a má skôr
z každého ticha strach. Nemôže ísť za Ježišom na štyridsať dní
na púšť, kde nie je nič, čo by bolo potrebné povedať, dokazovať,
premýšľať či obhajovať.

Aj keď používame obrat "kľud mysle", nič také neexistuje,
Keď používate myseľ, nikdy nie ste v kľude, a keď ste v kľude,
nepoužívate myseľ. Neverte tomuto tvrdeniu ani ho nespochybňujte,
len poctivo pozorujte sami seba. Tak to sami poznáte - ale bude
to úplne iný druh poznania.

prevzaté
Richard Rohr
voľný preklad