Nedajte sa odradiť slovom "mystik". Je to jednoducho

niekto,
kto pokročil od obyčajného vieroučného systému alebo členstva
v organizácií k skutočnej vnútornej skúsenosti.

Všetky duchovné
tradície sa zhodujú v tom, že taký posun je možný, žiadúci a pre
každého užitočný. Vlastne sa zdá, že podľa Ježišových slov ide
práve o toto! (porovnaj napr. J 10,19-3)
  Niekto tento posun nazýva obrátením, iní mu hovoria osvietenie,
premena či svätosť. Je to Pavlovo "tretie nebo", kde "počul
nevýslovné reči, ktoré človeku neslobodno vypovedať." /2 Kor 12,4/
Či si to uvedomujete alebo nie, až veľa organizovaných náboženstiev
má eminentný záujem na tom, aby vás udržali v prvom či druhom nebi,
kde sa všetko dá vyjadriť známymi výrazmi a všetko sa dá považovať
za isté. Ste vedení k tomu, aby ste chodili do kostola, a my kňazi
tak máme postarané o robotu.
  Obvykle za tým nie je zlý úmysel; druhých jednoducho môžete doviesť
len tam, kam ste sami došli. Ako uvidíme neskôr, tí, čo sa zmenili,
menia iných. Z povrchného spôsobu, akým mnohí kňazi hovoria o tom,
čo vždy ostáva tajomstvom, je jasné, že nikdy sami nezažili tretie
nebo, a nemôžu teda učiť to, čo sami nepoznajú. Teologické vzdelanie
bez duchovnej skúsenosti nevedie k životu.

Teraz sme pripravení k tomu, aby sme si západ slnka dokázali
vychutnať, bez toho aby sme ho pritom dokazovali alebo dokonca
popisovali. Jednoducho sa tým len tešíme - a omnoho viac!


Nahá prítomnosť
Richard Rohr
Voľný preklad

Videnie tretím okom je spôsob, ako vnímajú svet mystici. Neodmietajú
prvé oko; zmysli sú pre nich dôležité, ale vedia, že existuje niečo viac.
Neodmietajú ani druhé oko; avšak nezamieňajú znalosti s hĺbkou
alebo obyčajné presné informácie sa samotnou premenou vedomia. Mystické
nazeranie vychádza z videnia prvých dvoch očí - avšak ide ešte ďalej.
Deje sa to, kedykoľvek sa - nieakou úžasnou "zhodou okolností" -
- naše srdce, naša myseľ i naše telesné vedomie súčasne otvoria
a prestanú klásť odpor. Rád tento stav nazývam "prítomnosť".
Zakúšame ho ak okamih intenzívneho vnútorného zjednotenia, ktorý nás
napĺňa pocitom hlbokej spokojnosti a vždy nás vtiahne do nahej prítomnosti,
v ktorej môžeme prežívať tak nesmiernu radosť, ale i nesmierny smútok.
V takom okamihu buďto chcete písať básne, modliť sa alebo len zostať
v tichosti.  
  V období raného stredoveku žili v kláštore svätého Viktora v Paríži
dvaja kresťanský filozofi, ktorý tieto tri spôsoby videnia pomenovali
a významne tak ovplyvnili vedcov a bádateľov západnej tradície.
Hugo od Svätého Viktora (1078-1141) a Richard od Svätého Viktora (1123-1173)
písali, že ľudstvu bol daný trojaký zrak, pričom druhý a tretí vždy
vychádzajú z predchádzajúceho stupňa. Prvý bol zrak telesný (pozorovanie,
názor), druhý zrak rozumový (rozjímanie, úvaha) a tretí bol zrak
pravého pochopenia (kontemplácia).
  Nemôžem dostatočne zdôrazniť, že z rozdelenia tých troch potrebných
druhov zraku a z ich straty sa odvíja veľká časť krátkozrakosti a ná-
boženskej kríze západného sveta. Bez tejto múdrosti je pre církev,
vlády a vedúcich predstaviteľov veľmi ťažké prekročiť vlastné ego,
vzdať sa túžby po ovládaní druhých a nepredvádzať sa na verejnosti.
Všetko sa rozpadá na protiklady, napríklad liberáli verzus konzervatívci,
a subjektívne vnímané neodňateľné nároky každej strany ich stavia proti
všetkým ostatným. Na takej úrovni komunikácie už nie je miesto pre
pravdu. Aj teológia sa stáva skôr úsilím o moc než hľadaním Boha
a mystéria.
  Človek sa čuduje, ako ďaleko nás môžu cirkevní a politickí vodcovia
skutočne doviesť, bez toho, aby mali aspoň nieaky stupeň mystického
nazerania a bez toho, aby boli schopní na takom základe konať. Je sotva
prehnané, ak povieme, že videnie typu "my a oni" a dualistické myslenie,
ktoré sa z neho odvodzuje, je základom skoro všetkej nespokojnosti
a násilia vo svete. Umožňuje náboženským a štátnym predstaviteľom
obchádzať pôvodné princípy zakladateľov ich náboženstva a štátov,
ignorovať svoje vlastné národy, ideály i svoje dobré inštinkty. Bez
kontemplatívneho videnia zostanú takí vodcovia obyčajnými funkcionármi
a technikmi bez veľkolepej vízie, o naplnení ktorej by mohli dlhodobo
usilovať. Celý svet i církev sú naplnené takými ľuďmi, ktorí svoju
vlastnú neistotu a nedostatok hĺbky zakrývajú používaním zbožného
žargónu.
  Človek, ktorý pozerá na svet tretím zrakom, je svätec, prorok,
básnik, metafyzik či ozajstný mystik, ktorý vníma všetko v úplnosti.
Avšak mystický pohľad je niečo viac než mať "extázu" a "zjavenia".
Pokiaľ ľudia zanedbali svoj prvý a druhý zrak, potom je ich videnie
tretím zrakom často len dočasné,  plytké a nie je možné ho sprostredkovať
s kýmoľvek iným. Potrebujeme pravých mystikov, ktorí používajú
všetky tri druhy zraku, nie čudákov, fanatikov či rebelov. Skutočná
mystika je vždy pokorná a plná súcitu, pretože vedia, že nevedia.

prevzaté
Nahá prítomnosť
Richard Rohr
voľný preklad

Ježišov štyl učenia, využívajúci príbeh, podobenstvá a enigmatické
výroky, nepochybne vzišiel z jeho vlastnej modlitebnej praxe.
Jeho vedomie bolo odlišné od vedomia más i od vedomia náboženských
predstavených, z ktorých mnohí proti nemu bojovali. Zdá sa, väčšina
ho nepochopila alebo ho dokonca ignorovali, aj napriek všetkým jeho
ohromujúcim divom a zázračným uzdraveniam. On sa tým však nenechal
odradiť, iba svoju reč plnú podobenstiev zakončil slovami:
"Ale vaše oči sú blahoslavené , že vidia, a vaše uši, že počujú."  
Mt 13,16
Skoro akoby pripúšťal, že kontemplatívne/neduálne chápanie bude vý-
nimkou, a nie pravidlom. Ako len Ježiš získal takú vnútornú slobodu
a silu? (Pokúsme sa na to odpovedať bez toho, že by sme príliš rýchle
siahli po vysvetlení: "Pretože bol Boh!)"
  1. Ježiš sám dával zjavne prednosť tichej modlitbe. Spoločnú,
liturgickú alebo slovne formulovanú modlitbu spomínajú evanjeliá
len veľmi málo. Často však čítame slová ako:

"Nadránom, zavčasu, ešte za tmy vstal a vyšiel von. Odobral sa na osamelé
miesto a tam sa modlil. Mk 1,35;

taktiež Mt 14,23 a Mk 1, 12-13/.
Lukáš nám popisuje, ako sa Ježiš modlil osamote takmer pred všetkými
významnými udalosťami. Štyridsať dní strávil na púšti, čo znamená,
že sa iste nezúčastnil rodinných šabatových obradov, a verejných
bohoslužieb v chráme. Je tu samozrejme jeho posledná súkromná modlitba
v Getsemanskej záhrade.
  2. Jeho vlastné učenie o modlitbe je nesmierne priamočiare
a inštruktívne:
  a/ Varuje svojich vstúpencov pred veľmi reálnym nebezpečenstvom
verejnej modlitby alebo pred modlitbou "v synagógach" /Mt 6,5/.
Nezdá sa, že sme poslúchli jeho rady a kladieme dôraz na cestu osobnej
modlitby, ktorá môže vyvážiť zrejmé, s egom spojené rizika spoločnej modlitby.
  b/

Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere
a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to,
čo je skryté, ti odplatí /Mt 6,6/

. Toto je opäť dosť jednoznačné, zároveň ide
o dôverné pozvanie, zvlášť keď väčšina príslušníkov jeho národa nemala nič také
ako vlastnú izbietku.
  c/

"Pri modlitbe nehovorte priveľa ako pohania, ktorí si myslia, že budú vypočutí
pre svoju mnohovravnosť. Nenapodobňujte ich teda!"  Mt 6,7

To je opäť veľmi priama výzva, ktorá je však tradíciou - katolíckou,
pravoslávnou i protestantskou - zreteľne ignorovaná. Cirkvi majú obvykle
radšej verejné bohoslužby a množstvo slov. /Takto sa my kňazi cítime stále
užitoční./
  3. Keď Lukáš píše o jedinej slovnej formulovanej modlitbe, ktorú kedy
Ježiš učil, o modlitbe Otče náš /modlitba Pána/, predkladá nám
veľmi pôsobivý úvod. Pripomína, že sa Ježiš "na nejakom mieste modlil",
keď ho jeden z jeho učeníkov požiadal: "Pane, nauč nás modliť sa,
ako to učil svojich učeníkov i Jan" /Lk 11,1-2/. Skupiny obvykle
mali svoje oficiálne skupinové modlitby - niečo ako "modlitba mieru"
súčasných anonymných alkoholikov.  Táto modlitba identifikuje nás a našu
spiritualitu druhým i nám samým. Samotná skutočnosť, že o to museli Ježiša
požiadať, zrejme znamená, že im žiadnu formálnu modlitbu do toho
času nedal! Možno to bol dokonca ústupok.
Keď zdôrazňujeme verejné, formálne a spoločné modlitby a tiež spoločné
obrady, zatiaľ čo ľuďom neukážeme cestu k tomu, aby mohli zakúsiť
svoj vlastný vnútorný život (Ducha svätého vo svojom vnútri),
náboženstvo tak udržujeme na úrovni spoločenskej zmluvy; často je tým,
čo nazývame kultúrnym kresťanstvom alebo občianskym náboženstvom.
Je pre nás ľahšie vidieť to v islame než v kresťanstve. Iste práve
z tohto dôvodu proroci tak často kritizovali kňazov, prinášanie obetí
a chrám /Jr7,1-11; Iz 1,11-17; Am 5,21-24 a Oz 6,6 často citované
Ježišom/.
  Spoločné a verejné modlitby udržujú spoločenstvo a jeho náboženstvo
pospolu, ale nedochádza pri nich nutne k premene ľudí na hlbšej
úrovni. V skutočnosti sa skupinová solidarita a v skupine získaný
pocit istoty často stávajú náhražkou skutočnej vlastnej cesty. Rozumejte
mi dobre. Nehovorím, že verejná modlitba je nanič, ale že máme venovať
pozornosť Ježišovým celkom zreteľným varovaniam pred ňou.
Obávam sa, že vo svojej vlastnej cirkvi som sa stretol s mnohými kňazmi,
ktorí sa po väčšinu svojich dní modlili breviár a slúžili omšu, nevykazovali
však známky akéhokoľvek vnútorného života či hĺbky. Možno to nie je
osobné zlyhanie, ale skôr "chyba systému". My všetci žijeme v niejakej
spoločnosti, ktorá z veľkej časti predurčuje naše energie, našu hĺbku,
a nakoľko dokážeme načúvať alebo dokonca myslieť, predstavovať si a snívať.
Ako veľmi dobre vysvetlil René Girard, sme v jadre imitatívnymi bytosťami.
Naša svätosť je vždy najprv skupinovou svätosťou; podobne náš hriech je,
skôr než sa stane naším vlastným, hriechom spoločenským.
  Modlitba na verejnosti sa ľahko stane podávaním hlásení Bohu,
skupine alebo vlastnému sebaobrazu. Ježiš hovorí, že to nie je nevyhnutné,
pretože

"váš Otec vie, čo potrebujete, skôr než ho prosíte"/Mt 6,8/

.
V spoločnej modlitbe existuje riziko, že jej prostredníctvom niekto
začne vylepšovať svoj obraz v očiach druhých i vlastné sebaponímanie;
to je presne to, na čo Ježiš poukazuje a pred čím varuje v príbehu
o colníkovi a farizejovi /Lk 18,9-14/. Spomeňte si, že farizej hovorí
na verejnosti všetko správne a dokonca i v súkromí robí všetko
správne, ale Ježiš napriek tomu hovorí, že

"ten mýtnik sa vrátil ospravedlnený
do svojho domu a nie farizej".

Mýtnik stal v synagóge celkom vzadu, len
sa bil do pŕs, o jeho správnom chovaní nepadne ani slovo. Ale odišiel
"ospravedlnený". Dosť udivujúce, keď uvážime, na čo dnes v našich
náboženských učeniach kladieme dôraz!
  Zdá sa, že Ježíš nás stále učí tomu, že pravdepodobne potrebujeme
"modlitbu nehovorenia", modlitbu ticha či modlitbu kontemplácie,
ktorá by mala vyvážiť všetky naše "modlitby hovorenia" a dať im základ.
Mnoho kresťanov má zjavne s modlitbou ticha málo skúseností
a skôr sa jej bojí alebo ju dokonca odsudzujú. Nik ich neučil, čo majú
robiť so svojou príliš aktívnou mysľou, a tak sa boja ticha. Bez vnútorného
života sa naša verejná modlitba čoskoro stane povrchnou, egocentrickou
a vo vzťahu k našej duchovnej ceste dokonca kontraproduktívnou. To je
veľmi dôležité v šiestej kapitole Matúša, kde Ježíš zdôrazňuje niternosť
a správny úmysel v každej z troch duchovných disciplín - dobročinnosti,
modlitbe a pôste.
  Západná kultúra má sklon k extrovertnosti a tak trochu sebavedomej
"horlivosti". Modlitba sa veľmi rýchlo môže stať pokusom o to,
aby sme zmenili Boha a vyvýšili seba, namiesto toho aby bola tým, čim byť
má - vnútornou praxou, ktorá má zmeniť toho, kto sa modlí, čo sa deje
vždy, pokiaľ sa postavíme kľudne pred touto tajomnou a naprosto
bezpečnou Prítomnosťou a dovolíme Bohu, aby nás svojím pohľadom prenikol
a uzdravil naše nevedomie, odkiaľ pochádza deveťdesiat päť percent
našich motivácií a reakcií.
  Všetko, čo skutočne môžeme urobiť, je opätovať tento pohľad. Potom
ako povedal tak dokonale Majster Eckhart, "oko, ktorým sa pozeráme na Boha,
bude tým istým okom, ktoré sa prvé pozeralo na nás". My len uzavrieme
kruh!

prevzaté
Nahá prítomnosť
Richard Rohr
voľný preklad

Mnohokrát som sa pozastavil nad tým, ako sme len mohli prísť
o tak nesmiernu múdrosť, zozbieranú po celé stáročia. Nič
nečakám od mocenských systémov, ktoré potrebujú byť dualistické,
ak majú prežiť. Bohužiaľ, i súčasné organizované náboženstvá
veľmi často masám svojich príslušníkov ponúkajú lacné a falošné
dichotomie. Pápeži, patriarchovia, mullahovia, rabíni, imamovia,
biskupi či kňazi, mnohí, ktorí by mali byť starejšími a učiteľmi
a cez vzdelanie a modlitbu mali dosiahnuť hlbšie poznanie, sú asi
sami v zajatí čiernobieleho zmýšľania. Majú z toho pocit istoty,
získavajú tak veľkú autoritu a dokážu si s prehľadom poradiť so
znepokojucimi informáciami. Akonáhle musíte hovoriť s niejakou
skupinou ľudí, do hry iste vstupuje celý komplex predsudkov.
Protokoly, procedúry, politika, konzistencia, prijatia a prepúšťania,
spoločenstvá a vyobcovania - to všetko sa stáva nevyhnutným, ako sa
zdá. Na tejto úrovni všetci podľahneme tomu, čo Wallace Stevens
pomenoval "požehnanou vášňou pre poriadok", hoci Ježiš zjavne
nemal s trvalým zmätkom v našom svete žiadny problém.
Ako môžeme toto dvoje zmieriť? Je to vôbec možné?
  Uvažovanie veľkej časti náboženských ľudí sa stáva a zostáva
celkom rigidným, preto že ich náboženstvo učilo, že majú byť poctivými,
vernými, poslušnými a vytrvalými Božími nasledovníkmi, a musia
nastoliť poriadok. Ani oni nie sú zlý; proste sa len nikdy dosť
nedozvedeli o múdrosti, paradoxe či tajomstve ako i o samotnej
podstate viery. Keď sa toľko ľudí môže stať náboženskými profesionálmi,
bez toho, aby na hlbšej úrovni prešli duchovnou transformáciou,
z náboženskej práce sa stáva kariéra a z kostola sa stáva miesto,
kam sa "chodí".
Skutočná hlboká premena človeka sa nevyžaduje, dokonca si ju
ani nikto nepraje. Tak je to už po stáročia - a vo všetkých náboženstvách.
  V priebehu celej histórie bolo kontemplatívne poznanie v menšine,
čo je pravdepodobne dôvodom, prečo bol Ježiš tak sklamaný vtedajším
židovstvom. Mnoho ľudí v Ježišovej dobe, zvlášť vodcovské osobnosti,
jednoducho nedokázali vidieť a chápať to, čo on /Mt 13;13/
Nemá to nič spoločné s tým, že on je "Boží syn", alebo, že má k pravde
zvláštny špeciálny prístup, pretože ináč by to náboženským vodcom
nedával za vinu. Vlastne neustále hovorí: "Vy všetci by ste mali mať
lepšie poznanie. Nepoznáte svoju vlastnú úžasnú židovskú tradíciu."
  Ako všetci skutoční reformátori a proroci kritizuje Ježiš
židovstvo zvnútra, podľa jeho vlastných kritérií, na základe jeho
vlastných spisov. Nádejam sa, že presne toto tu teraz robím pre
kresťanstvo - a pre ktorékoľvek iné náboženstvo. Na rozširujúcom sa trhu
náboženských presvedčení sú príliš často ponúkané aj dogmatickejšie
závery a nekompromisnejšie tvrdenia, zriedkakedy však náboženstva ponúkajú
ľuďom víziu, metódu a smernicu, prostredníctvom ktorej by samotné tieto
tvrdenia mohli byť legitimované - totiž vnútornou skúsenosťou a skutočnou
praxou.
  V mojej vlastnej katolíckej tradícií si oficiálna cirkev vždy držala
mystikov, pustovníkov, charizmatické typy a "ľudí modlitby" od tela -
aspoň dovtedy kým nebolo sto rokov od ich smrti a mala možnosť ich dezinfikovať.
Rozumiem tomu, nakoľko ich skúsenosti obvykle nebolo možné rozriediť
na znesiteľné dávky a ponúknuť k verejnej spotrebe. Vlastne si myslím,
že väčšina závažných tvrdení a dogiem kresťanských cirkví môže byť
pochopená, vychutnaná a účinne žitá len neduálnym vedomím, teda kontemplatívnymi
ľuďmi, ktorí vedia, ako byť prítomnym samotnej, širokej, otvorenej prítomnosti
/napr. Ježiš bol "celkom človekom a celkom Bohom"; Mária je pannou i matkou;
chlieb je stále chlebom a predsa Ježišom atď./ Iba oni to dokonale vedia
a hlboko chápu. Často je citovaný výrok Karla Rahnera:

"Kresťania zajtrajška budú buď mystikmi, alebo vôbec nebudú."

Veľký mystici každej tradície nás pozývajú k hlbšiemu poznaniu.
Povzbudzujú nás, aby sme čerpali zo zdrojov svojej vlastnej tradície
a rozumeli skutočnosti spôsobom, ktorý si cti premýšľanie, rozum
a poriadok, pričom to zároveň dokáže prekročiť. Dokážeme odpovedať na výzvu
mystikov? Môžeme si začať osvojovať mystické videnie, o ktorom
Rahner hovorí, že si ho musíme osvojiť? Myslím, že hĺbka tejto potreby
i hĺbka našej vlastne túžby nás priviedli na samotný okraj histórie
- a ten by sme mali prekonať.


prevzaté
Nahá prítomnosť
Richard Rohr