Človek má vo svojom živote rôzne obdobia. Sú chvíle, keď sa človeku darí a má sa v živote dobre... Vtedy je veľmi ľahké dôverovať Pánu Bohu. Ale niekedy v živote človeka prídu obdobia, keď sa mu nedarí, keď má dojem, že sa mu všetko v živote rúca a napriek úprimnej snahe sa človeku nedarí vyriešiť ťažkú situáciu, v ktorej sa ocitol.
Práve toto sú chvíle, ktoré sú pre nás možno skúškou, ako dokážeme dôverovať Pánu Bohu, Jeho zasľúbeniam o Božej pomoci a vytrvalo sa modliť, aj keď niekedy dlho neprichádza žiadna odpoveď na modlitby a prosby. Práve vtedy je dôležité, aby sme sa s dôverou obrátili na Pána Boha - na nášho nebeského Otca a odovzdali mu naše trápenia, starosti a bolesti a s dôverou a nádejou očakávali na Jeho Božiu pomoc. Nech nám v tom Pán Boh pomáha...
V tomto blogu chcem dať do pozornosti prednášku Joyce Meyer o dôverovaní Bohu. Joyce Meyer patrí medzi moje obľúbené kresťanské autorky kníh, venuje sa aj rôznym charitatívnym aktivitám. Nebudem o tom veľa písať, ostatné sa dozviete vo videu, v ktorom je záznam jej prednášky. Myslím, že toto video stojí za pozretie:
https://www.youtube.com/watch?v=Hb0kytd_3WE
14 Keďže teda máme vznešeného veľkňaza, ktorý prenikol nebesia, Ježiša, Božieho Syna, držme sa svojho vyznania.
15 Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol cítiť s našimi slabosťami; veď bol podobne skúšaný vo všetkom okrem hriechu.
16 Pristupujme teda s dôverou k trónu milosti, aby sme dosiahli milosrdenstvo a našli milosť a pomoc v pravom čase.
(Sväté písmo, list Hebrejom 4. kap., verše 14-16)
Archívy
Posledné komentáre 
Pridaj
ZAMYSLENIA
Dôverovať Bohu
Prečo muži neplačú
Natrafila som na zaujímavý článok a zamyslenie Kamila Bartka.
Zaujímalo by ma, aký majú na túto tému názor muži ?
Ale ak chcú, môžu sa k tejto téme vyjadriť aj ženy.
(Článok som trochu skrátila a upravila.)
Prečo muži neplačú
Otázka skôr znie, čo robia muži, keď prežívajú bolesť?
No predsa: „.....neplač, to nič nie je, veď si už veľký chlapec....“
Od detstva sú zväčša chlapci vedení k tomu, že muži neplačú a keď ich niečo bolí, tak to za nich dospelí zbagatelizujú.
A tak si muž zvykne, že keď prežíva bolesť, ani si neprizná, že má nejaké pocity bolesti. Otupí svoje vnímanie a tvári sa nepremožiteľne.
Muž, hrdina, ktorý vydrží...
A čo sa vlastne stane s pocitmi bolesti?
Nevyjadria sa, lebo sa ani nemôžu (očakávania iných) – ostanú uzavreté vo vnútri.
Čo sa vlastne stalo s bolesťou muža ?
Niektorí odborníci rozvíjajú teóriu, že po 2. svetovej vojne, vyrastala generácia chlapcov bez otca. A teda ženy, v snahe vychovať z chlapcov mužov, urobili to ženským spôsobom.
Chlapci nemali vzor muža a tak nemali koho kopírovať. Nevideli otca, ktorý prežíval slabosť a zúfalstvo, keď sa neurodila úroda, ktorý plakal pri narodení dieťaťa, ktorý sa trápil pre rôzne veci, ktorý prežíval neistotu a strach... Zrejme počuli iba o hrdinských a nebojácnych činoch svojich otcov z rozprávania matky.
Prečo? Lebo asi takto chceli uchrániť svojich synov pred zúfalstvom, ktoré sami prežívali. Čiže, chlapci sa snažili napodobniť skreslenú predstavu muža, ktorú si pamätali z rozprávania svojej matky. A tak muž, ktorý nezažil otca sa stal otcom syna, ktorý kopíruje otca, ktorý nezažil otca, len napodobňuje predstavu otca z rozprávania.
Odvážny a nebojácny muž, ktorý bojuje s nástrahami života, nemôže prejaviť bolesť a slabosť, lebo všetci na okolo by to vnímali, že ten muž prehral. A muž predsa nemôže prehrať! O koho by sa oprela žena?
Napriek tomuto tlaku, muži často prehrávajú.
Ježišova "prehra" a víťazstvo
Aj koniec Ježišovho života vyzeral na prvý pohľad tak, ako keby prehral. Kričali mu – „...iných zachraňoval, nech teraz zachráni seba!.....“ Keď prežíval veľké zúfalstvo (v Getsemanskej záhrade), nenašiel sa muž, ktorý by bol pri ňom – všetci spali.
Ale keď bol úplne pokorený, stála pri ňom žena. Plakala s ním, bola s ním v jeho bolesti – „nezachraňovala“ ho. Stála pri ňom a uniesla jeho zúfalstvo až do konca.
Po smrti prišlo zmŕtvychvstanie a Boh Otec vzkriesil Ježiša Krista z mŕtvych.
Len niesť spolu s ním jeho zúfalstvo a zraniteľnosť.
Dovolí si muž prežívať slabosť? Dovolia mu to? Nájde sa žena, ktorá by uniesla plač muža? Ktorá namiesto radenia, čo ešte môže spraviť, alebo, že to má preto, že ju nepočúvol, a ďalších tisíc skvelých postrehov na záchranu, bude iba jednoducho pri ňom v jeho bolesti? Niesť spolu s ním jeho zúfalstvo a zraniteľnosť. Vidieť mužovu zraniteľnosť a nerobiť nič, len pozerať a prežívať jeho bolesť. Nájde sa takáto žena?
- Prežívať slabosť, nie je prehra, ale cesta k víťazstvu.
- Prežívať zraniteľnosť, nie je prehra, ale cesta k poznávaniu seba.
- Prežívať bolesť, nie je prehra, ale cesta k odpusteniu.
- Prežívať strach, nie je prehra, ale cesta k bezpečiu.
- Plakať, nie je prehra, ale cesta k prijatiu seba samého.
Prečo?
Lebo muž, ktorý počúva svoje vnútro, teda aj svoje pocity bolesti, strachu, smútku....vidí veci okolo seba jasnejšie – vidí veci, ktoré sú na prvý pohľad skryté. Vidí veci zvnútra.
NÁMET NA DISKUSIU:
1. Zaujímalo by ma, čo si myslíte o tejto téme a aký máte názor na tento článok ?
2. Ako sa vyrovnávate so svojou bolesťou, resp. utrpením ?
Zaujímalo by ma, aký majú na túto tému názor muži ?
Ale ak chcú, môžu sa k tejto téme vyjadriť aj ženy.
(Článok som trochu skrátila a upravila.)
Prečo muži neplačú
Otázka skôr znie, čo robia muži, keď prežívajú bolesť?
No predsa: „.....neplač, to nič nie je, veď si už veľký chlapec....“
Od detstva sú zväčša chlapci vedení k tomu, že muži neplačú a keď ich niečo bolí, tak to za nich dospelí zbagatelizujú.
A tak si muž zvykne, že keď prežíva bolesť, ani si neprizná, že má nejaké pocity bolesti. Otupí svoje vnímanie a tvári sa nepremožiteľne.
Muž, hrdina, ktorý vydrží...
A čo sa vlastne stane s pocitmi bolesti?
Nevyjadria sa, lebo sa ani nemôžu (očakávania iných) – ostanú uzavreté vo vnútri.
Čo sa vlastne stalo s bolesťou muža ?
Niektorí odborníci rozvíjajú teóriu, že po 2. svetovej vojne, vyrastala generácia chlapcov bez otca. A teda ženy, v snahe vychovať z chlapcov mužov, urobili to ženským spôsobom.
Chlapci nemali vzor muža a tak nemali koho kopírovať. Nevideli otca, ktorý prežíval slabosť a zúfalstvo, keď sa neurodila úroda, ktorý plakal pri narodení dieťaťa, ktorý sa trápil pre rôzne veci, ktorý prežíval neistotu a strach... Zrejme počuli iba o hrdinských a nebojácnych činoch svojich otcov z rozprávania matky.
Prečo? Lebo asi takto chceli uchrániť svojich synov pred zúfalstvom, ktoré sami prežívali. Čiže, chlapci sa snažili napodobniť skreslenú predstavu muža, ktorú si pamätali z rozprávania svojej matky. A tak muž, ktorý nezažil otca sa stal otcom syna, ktorý kopíruje otca, ktorý nezažil otca, len napodobňuje predstavu otca z rozprávania.
Odvážny a nebojácny muž, ktorý bojuje s nástrahami života, nemôže prejaviť bolesť a slabosť, lebo všetci na okolo by to vnímali, že ten muž prehral. A muž predsa nemôže prehrať! O koho by sa oprela žena?
Napriek tomuto tlaku, muži často prehrávajú.
Ježišova "prehra" a víťazstvo
Aj koniec Ježišovho života vyzeral na prvý pohľad tak, ako keby prehral. Kričali mu – „...iných zachraňoval, nech teraz zachráni seba!.....“ Keď prežíval veľké zúfalstvo (v Getsemanskej záhrade), nenašiel sa muž, ktorý by bol pri ňom – všetci spali.
Ale keď bol úplne pokorený, stála pri ňom žena. Plakala s ním, bola s ním v jeho bolesti – „nezachraňovala“ ho. Stála pri ňom a uniesla jeho zúfalstvo až do konca.
Po smrti prišlo zmŕtvychvstanie a Boh Otec vzkriesil Ježiša Krista z mŕtvych.
Len niesť spolu s ním jeho zúfalstvo a zraniteľnosť.
Dovolí si muž prežívať slabosť? Dovolia mu to? Nájde sa žena, ktorá by uniesla plač muža? Ktorá namiesto radenia, čo ešte môže spraviť, alebo, že to má preto, že ju nepočúvol, a ďalších tisíc skvelých postrehov na záchranu, bude iba jednoducho pri ňom v jeho bolesti? Niesť spolu s ním jeho zúfalstvo a zraniteľnosť. Vidieť mužovu zraniteľnosť a nerobiť nič, len pozerať a prežívať jeho bolesť. Nájde sa takáto žena?
- Prežívať slabosť, nie je prehra, ale cesta k víťazstvu.
- Prežívať zraniteľnosť, nie je prehra, ale cesta k poznávaniu seba.
- Prežívať bolesť, nie je prehra, ale cesta k odpusteniu.
- Prežívať strach, nie je prehra, ale cesta k bezpečiu.
- Plakať, nie je prehra, ale cesta k prijatiu seba samého.
Prečo?
Lebo muž, ktorý počúva svoje vnútro, teda aj svoje pocity bolesti, strachu, smútku....vidí veci okolo seba jasnejšie – vidí veci, ktoré sú na prvý pohľad skryté. Vidí veci zvnútra.
NÁMET NA DISKUSIU:
1. Zaujímalo by ma, čo si myslíte o tejto téme a aký máte názor na tento článok ?
2. Ako sa vyrovnávate so svojou bolesťou, resp. utrpením ?
Zamyslenie nad Božím slovom - úryvok z 1. listu Jána
11 A toto je svedectvo, že Boh nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi.
12 Kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá život.
13 Toto som napísal vám, veriacim v meno Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život.
(Sväté písmo, 1. list Jánov 5.kapitola verše 11 –13)
Zamyslenie nad Božím slovom:
Prežívame prvé dni nového roka. Každý má svoje predstavy, túžby a nádeje do
budúcnosti, ale neraz aj obavy, starosti, ba i strach z toho, čo je pred nami. Pýtame sa: Aký to bude rok pre mňa, pre moju rodinu, pre môj cirkevný zbor, pre tento svet?
Všetko okolo nás sa tak rýchlo mení! Hodnoty, ktoré nám boli nedotknuteľné, priam
sväté, sú zrazu akoby bezcenné, stali sa prežitkom. Občas sme z toho vykoľajení.
Čo to len bude? Kam to spejeme? Ani veriaci kresťania sa neubránia takýmto otázkam a pocitom. No tieto obavy a pokušenia, vedúce k malodušnosti, premáhame vierou
v Boha a v Pána Ježiša, Božieho Syna, ktorého nám Otec nebeský dal za Spasiteľa. To je
jediná istota a pevný bod, ktorého sa môžeme držať v chaose, neistote a nestálosti tohto sveta a bytia v ňom. Ježiš je Vysloboditeľ, Záchranca. V Ňom je Boh s nami.
„Keď Boh za nás, kto proti nám? Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?“(R 8, 31 – 32)
Skrze Neho a pre Neho nám Pán Boh daroval odpustenie hriechov, zmierenie, pokoj, radosť v Duchu Svätom.
V Ňom nám dal v tejto časnosti Vodcu a pomoc v súžení vždy osvedčenú. V našom texte svedčí o tom, že nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. Teda Boh nám dal vo svojom Synovi všetko potrebné pre požehnanú časnosť a blahoslavenú večnosť. Potrebné je však mať Syna! To znamená veriť Mu, milovať Ho a nasledovať Ho v pokore a poslušnosti. Vtedy On prebýva v nás. Vždy a všade je s nami, máme Ho a s Ním máme i večný život. Toto svedectvo nášho Boha je povzbudením, posilou a útechou veriaceho v každom čase a situácii.
I v tomto novom roku dôverujme Jeho slovám a kráčajme v pevnej istote, že je stále
s nami. Buďme Mu za to vďační, oslavujme Ho svojím životom a slúžme Mu s radosťou. Amen.
Modlitba:
Oslavujeme Ťa, drahý Pane Bože, že sme z Tvojej milosti mohli nastúpiť v tomto novom roku nový úsek svojho života.
Prosíme, Pane, daj, nech sa neobávame toho, čo nás čaká.
Posilňuj našu vieru a dôveru v Tvoje slovo a v Tvoj prísľub, že budeš s nami po všetky dni.
Prosíme o čisté srdce a pevného ducha.
Požehnaj nás a daj, aby sme boli požehnaním pre svojich blížnych na slávu Tvojho mena. Amen.
Nedeľa 3. januára 2016
Autorka zamyslenia:
Mgr. Viera Báthoriová, zborová farárka v
Cirkevnom zbore Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Srbsku Lali
12 Kto má Syna, má život; kto nemá Syna Božieho, nemá život.
13 Toto som napísal vám, veriacim v meno Syna Božieho, aby ste vedeli, že máte večný život.
(Sväté písmo, 1. list Jánov 5.kapitola verše 11 –13)
Zamyslenie nad Božím slovom:
Prežívame prvé dni nového roka. Každý má svoje predstavy, túžby a nádeje do
budúcnosti, ale neraz aj obavy, starosti, ba i strach z toho, čo je pred nami. Pýtame sa: Aký to bude rok pre mňa, pre moju rodinu, pre môj cirkevný zbor, pre tento svet?
Všetko okolo nás sa tak rýchlo mení! Hodnoty, ktoré nám boli nedotknuteľné, priam
sväté, sú zrazu akoby bezcenné, stali sa prežitkom. Občas sme z toho vykoľajení.
Čo to len bude? Kam to spejeme? Ani veriaci kresťania sa neubránia takýmto otázkam a pocitom. No tieto obavy a pokušenia, vedúce k malodušnosti, premáhame vierou
v Boha a v Pána Ježiša, Božieho Syna, ktorého nám Otec nebeský dal za Spasiteľa. To je
jediná istota a pevný bod, ktorého sa môžeme držať v chaose, neistote a nestálosti tohto sveta a bytia v ňom. Ježiš je Vysloboditeľ, Záchranca. V Ňom je Boh s nami.
„Keď Boh za nás, kto proti nám? Ten, ktorý neušetril vlastného Syna, ale vydal Ho za nás všetkých, ako by nám nedaroval s Ním všetko?“(R 8, 31 – 32)
Skrze Neho a pre Neho nám Pán Boh daroval odpustenie hriechov, zmierenie, pokoj, radosť v Duchu Svätom.
V Ňom nám dal v tejto časnosti Vodcu a pomoc v súžení vždy osvedčenú. V našom texte svedčí o tom, že nám dal večný život, a tento život je v Jeho Synovi. Teda Boh nám dal vo svojom Synovi všetko potrebné pre požehnanú časnosť a blahoslavenú večnosť. Potrebné je však mať Syna! To znamená veriť Mu, milovať Ho a nasledovať Ho v pokore a poslušnosti. Vtedy On prebýva v nás. Vždy a všade je s nami, máme Ho a s Ním máme i večný život. Toto svedectvo nášho Boha je povzbudením, posilou a útechou veriaceho v každom čase a situácii.
I v tomto novom roku dôverujme Jeho slovám a kráčajme v pevnej istote, že je stále
s nami. Buďme Mu za to vďační, oslavujme Ho svojím životom a slúžme Mu s radosťou. Amen.
Modlitba:
Oslavujeme Ťa, drahý Pane Bože, že sme z Tvojej milosti mohli nastúpiť v tomto novom roku nový úsek svojho života.
Prosíme, Pane, daj, nech sa neobávame toho, čo nás čaká.
Posilňuj našu vieru a dôveru v Tvoje slovo a v Tvoj prísľub, že budeš s nami po všetky dni.
Prosíme o čisté srdce a pevného ducha.
Požehnaj nás a daj, aby sme boli požehnaním pre svojich blížnych na slávu Tvojho mena. Amen.
Nedeľa 3. januára 2016
Autorka zamyslenia:
Mgr. Viera Báthoriová, zborová farárka v
Cirkevnom zbore Slovenskej evanjelickej a.v. cirkvi v Srbsku Lali