Wunibald Muller:
Áno, k tomu je potrebné v kontakte s osobou hľadajúcou radu,  istá
zdržanlivosť, aby tým bola dotknutá jej duša a mohla oznámiť i to,
čo by chcela povedať a nebude to prepočuté.
   Domnievaš sa, že tiež poznáš z duchovného doprevádzania tú situáciu,
že ľudia, ktorých doprevádzaš, sa ťa pýtajú na radu, ako napríklad pokračovať
vo svojom živote ďalej. Neviem, ako to praktizuješ ty, či sa dáš zviesť
k udeleniu rady alebo či napríklad pocítiš tú neistotu, ktorá sa skrýva
v pozadí takejto otázky. Mne sa každopádne v takejto situácií páči to,
čo praktizoval C.G.Jung: Keď ho jeho klienti tlačili, aby im dal jasné odpovede
na otázku typu" "Co radíte?", "Co mám robiť?", odpovedal často len pokrčením ramien:
"To ani ja neviem." Mal tiež zato, že existuje len jedná vec, ktorá je istá:
že sa títo ľudia musia učiť poslúchať svoju "nevedomú dušu",
keď skutočne chce výjsť z neznesiteľného stavu nečinnosti, v ktorom
sa nachádzaja.
Anselm Grun:
  Veľakrát zažívam očakávania dialogistických partnerov,
že ja mám riešiť ich problémy. Prv som v týchto prípadoch
veľmi tápal a cítil som sa polichotený, keď odo mňa niekto chcel radu.
Dnes už cítim, že reagujem skôr podráždene.
  Teraz sa pokúšam opýtať" "Ako by som vám mohol pomôcť?" Pokúšam sa druhého
priviesť do styku s riešeniami, ktoré ležia pripravená v jeho duši.
Niektorí sa zdráhajú nahliadnuť do svojho vnútra. Nedôverujú si.
Ale moja skúsenosť je, že málo pomôže, keď ja rozviniem nijakú stratégiu
namiesto nich. To riešenie musí vzísť z nich samých. Ja môžem len pomôcť,
aby dôverovali impulzom vlastnej duše. Mojou úlohou je posilniť
a niekedy konkretizovať a povzbudiť to, čo sa im vynoruje z vnútra,
uviesť ten impulz do konkretného programu.
  U veriacich ľudí často zažívam, že nariekajú, prečo im Boh nepomáha.
Prizvukujú, že sa veľa modlia. Ale nijako im to doposiaľ nepomohlo.
Potom si vypočujem otázku čo vyčíta:
"Prečo ma Boh necháva trpieť? Prečo mi nepomôže?"
Ja sa snažím odpovedať veľmi triezvo:

"Boh vám tento problém určite  zvonka jednoducho neodoberie.
Boh k vám hovorí vo vašej duši. Vy by ste mal/a načúvať,
čo vám vaša duša chce povedať. Takto vám Boh ukazuje cestu."

Predsa práve u ľudí, ktorí na svojej duchovnej ceste veľmi lipnú
vidím, že nie sú pripravení čeliť pravde svojej duše a poznať
základ svojho utrpenia. Keby sa stretli priamo s touto pravdou
tvárou v tvár, potom by sa mohla i ich duchovná cesta stať pomocou,
ako zaobchádzať s touto pravdou, aby už tak nemuseli trpieť.
Avšak často sú takí ľudia fixovaní na určité predstavy,
ako má ich život vyzerať a čo im Boh má dať. Je to pokušenie,
keď chcú využiť náboženstvo pre to, aby zišli z cesty k vlastnej
duši a tiež z cesty k Bohu.
Wunibald Muller:
Keď sa stretávam s podobnou situáciou, považujem ako psychterapeut
za svoju povinnosť, pomôcť ľuďom opäť sa stretnúť so svojou dušou.
Potom môžem prispieť k tomu, aby sa vôbec v človeku, ktorý hľadá
moju pomoc, nanovo prebudila jeho duchovná stránka, aby sme ju podporili
a rozvinuli; život tohoto človeka sa obohatí, prehĺbi, stáva sa zásadovejším;
potenciál skúsenosti bytia napojeného do niečoho Väčšieho, zakotveného v Niečom,
čo cez mňa poukazuje von, bude využitý, a tak prispeje k šťastiu toho človeka.
Podľa názoru teológa Matthewa Foxa sú mystici umelci duše:

"Sú básnikmi duše.
Preto sa cíti každý, kto to dnes berie s duševnou prácou vážne - medzi nami
terapeutmi - priťahovaný k mystikom."

Psychoterapeuti, duchovní "sprievodcovia", lekári, ktorí sa nestarajú o svoju
dušu, nikdy sa nepoznali a nevedia, čo jej robí dobre, čo potrebuje, sa len
podmienene hodia k tomu, aby sa starali o duše iných. Sú a pôsobia skôr ako
správcovia akejsi "duchovnej čerpacej stanice", no nie ako praví vodcovia
duše. Ešte nevykročili na cestu smerujúcu k prenechaniu vedenia
svojho vlastného života duši. Ak chcú psychterapeuti, duchovní
"sprievodcovia" či lekári ľuďom, ktorý k nim prichádzajú, pomôcť opäť
prísť do styku so svojou dušou a ju nájsť, môžeme to urobiť dobre len vtedy,
keď sme ju sami našli a stretávame sa s ňou.
prevzaté
Anselm Grun
Wunibald Muller

Anselm Grun:
Duša hovorí v Novom zákone o "oblečení sa človeka v Boha."
Tento vnútorný ľudský vzťah k Bohu je dôležitejší než
vonkajší život, on nemôže byť zničený ani ľudskými ranami.
......
Ľudia môžu zraniť naše telo. Tým sa tiež rozumie naša duša
v psychologickom zmysle. Ľudia ma zraňujú psychicky,
keď ma slovne kritizujú, vydávajú ma napospas posmechu,
alebo mieria na moje citlivé miesta.
  Napriek tomu pred týmito vonkajšími zraneniami, ktoré
zasiahnu iba vonkajšiu oblasť, nemusím mať žiadny strach.
Omnoho viac je to Boh, ktorého by som sa mal báť a brať
Ho vážne. Veď len On má moc uvrhnúť dušu do pekla.
Bázeň Božia ma má oslobodiť od strachu z ľudí.
Bázeň Božia ma privádza do kontaktu s mojou dušou.
A do nej, do tej najvútornejšej oblasti môjho "Ja",
nemajú ostatní ľudia prístup.Tam nemôžu preniknúť
zraňujúce slová. Tam mi nikto nie je schopný ublížiť.
Duša /psyché/ ako moje vlastné "Ja", ako vnútro človeka,
ako pravé jadro osobností, ma ochráni.
Wunibald Muller:
Verím, že sa moja duša stará o existenciu vonkajšieho
kontaktu s oným Väčším, s Bohom, s Vnútorným dianím.
Popritom tuším a zakusujem spojenie s oným Božským.
Je teda znovu a znovu dôležité byť v styku so svojou dušou.
Zažiť si ju ako základ - toto vedomie mi daruje istotu a stálosť.
Napadli ma veľmi významné slová C.G.Junga:

"Je veľmi málo zakúsiť, že božskou podobou najvnútornejšieho
vlastníctva je vlastná duša. Krista stretli len svojím
vojkajškom, ale nikdy im nešiel v ústrety z vlastnej duše ...
Pokiaľ je náboženstvo len viera a vonkajšia forma
a náboženská funkcia nie je skúsenosťou vlastnej duše,
tak sa nič zásadné vlastne nestalo. Museli by ešte porozumieť,
že "mysterium magnum" /veľké tajomstvo/ nie je k dispozícií
iba samo o sebe, ale sa zakladá predovšetkým tiež v ľudskej duši".

  Oboje je preto dôležité: poriadok a zakotvenie mimo seba,
napr. vo vzťahoch, a usporiadanie a zakotvenie v niečom Väčšom.
Oboje sa javí ako opora, keď sa chceme vysporiadať s depresiami
alebo strachom, ktoré môžeme v živote prežívať. Sprostredkuje
nám podporu a tiež pocit spojenia.
  V dôsledku toho mám veľkú výhradu voči istým duchovným vodcom
a guru, ktorí sa musia nastaviť ako náhrada za neuskutočnené
zakotvenie v Tajomnom, v Bohu, pretože sa u nich predpokladá,
že sú zvlášť blízko Božskému, Svätému a Tajomnému,
a keď si nedajú veľký pozor, tak nakoniec tomuto kontaktu prekážajú,
pričom sa sami ponúkajú ako kotviaci bod pre to Väčšie, pre Boha.
Namiesto aby sa stali potrubím pre božskú energiu, božská energia
sa v nich hromadí alebo ju zadržiavajú. Božská energia, ktorá nás má živiť,
musí zas a znova odtekať späť k svojmu pôvodu, aby sa tak udržal božský
kolobeh, ktorý sa stará o skúsenosť spojenia s oným Tajomným.
Guru túto skúsenosť "uväznia", a robia sa nepostrádateľnými.
Veriaci tým síce unikne dôležitosti vlastného "Ja", súčasne sa však
i tento božský kolobeh preruší, a tým takisto spojenie s oným Božským.

prevzaté
voľný preklad

Wunibald Muller:
To je jedna z najdôležitejších centrálnych úloh duše:
stále znova a znova vstupovať do kontaktu s oným Väčším, s Bohom.
C.G.Jung zohľadnil náboženský pohľad voči duši, keď povedal:

"Bol by to klam, keby sme tvrdili, že Boh by sa mohol zjaviť všade,
len nie práve v ľudskej duši. Áno, vnútornosť vzťahu medzi Bohom
a dušou vylučuje dopredu danné menejcenné hodnotenie duše. Je snáď
až prehnané hovoriť o niejakom príbuzenskom pomere, ale vo všetkých
prípadoch musí mať duša možnosť vzťahu, teda odpoveď na Božiu
podstatu v sebe, ináč by sa nikdy nemohol uskutočniť vzájomný
vzťah. Táto odpoveď je, povedané termínom psychológie, archetypom
Božieho obrazu."

  Občas sa domnievam, že cítim, že som v podstate nositeľom Boha.
Že On je naozaj vo mne prítomný. To však - verím - môžem zakúsiť
len vtedy, keď sa stýkam so svojou dušou. Tento pocit, táto vnútorná
istota, že Boh je vo mne, že nesiem Boha v sebe, mi nemôže byť
sprostredkovaný cez nič iné, ako cez moju dušu.
  Samé vedenie tu nestačí. Samotné pocity tu nepostačujú. Musí
to byť duša, ktorá sa hýbe a sprostredkuváva mi túto istotu. Nie je
to jedinečné, vo vnútri sa zúčastniť onoho Božského, už teraz zakúsiť
niečo z toho, čo sa nám definitívne a úplne dostane až po našej
smrti?

voľný preklad