Anselm Grun:
  Sv. Augustín premýšľal o tom, či sa Vtelenie skutočne podarilo;
tj. aby bol človek v styku so svojou dušou a v nej otvorený
pre Boha. Keď človek stratí vzťah k svojej duši, potom sa odcudzi
svojej pravej podstate. Ježiš pripomína svojim poslucháčom nutnosť
kontaktu s dušou:
 

"Usilujte sa vojsť tesnou bránou, lebo mnohí, hovorím vám, sa budú usilovať vojsť,
ale nebudú vládať. Keď hospodár vstane a zavrie dvere a vy zostanete stáť vonku,
budete klopať na dvere a volať: Pane, otvor nám!
Ale on vám odpovie: Nepoznám vás. Odkiaľ ste?"
/Lk 13; 24-25/

Kto dlho žije bez vzťahu k svojej duši, ten už nenájde žiadny prístup k sebe
a k svojmu vnútornému domu. Žije mimo seba a vedľa ľudí. Ježiš nás preto
napomína, aby sme prebývali sami v sebe. Ináč niekedy pocitíme vylúčenie z domu duše.
  Len keď v našej duši žije Boh, prichádzame pravdivo sami k sebe.
Grécky mystici hovoria o Božom narodení v ľudskej duši. Každá ľudská duša
sa má stať zároveň matkou Krista. Tiež je to obrazom pre vydarenú autenticitu.  
Keď sa v nás narodí Boh, potom sa dostávame do styku s našou pravou podstatou,
s tým najpravdivejším obrazom, ktorý si o nás Boh urobil. A s Božím narodením
v nás zakúšame sviežu a obnovujúcu silu prichádzajúcu k nám od Boha.

prevzaté
voľný preklad

Vo svojom najvútornejšom jadre sme totiž oslobodení od vonkajšieho vplyvu.
Existuje v nás duševní priestor, v ktorom nám nemôže nič ublížiť.
Tam nás nikto nemôže zraniť. To má snáď na mysli i Ježiš, keď učeníkom,
ktorých posiela do sveta, hovorí:

"Nebojte sa tých, čo zabíjajú telo, ale dušu nemôžu zabiť.
Bojte sa skôr toho, kto môže aj dušu aj telo zahubiť v pekle ." /Mt 10,28/

Dušu ako najvnútornejšiu oblasť človeka nemôžu ľudia zraniť. Tá je pohyb
pochádzajúci od Boha a ľudia jej nemôžu ublížiť. Dušou sa tu rozumie ten
vnútorný priestor človeka, v ktorom je na svete nezávislá. V ňom je
nám jedno, či máme alebo nemáme peniaze, či sme alebo nie sme zdraví.
Vzťah k svetu sa odohráva v úsudku, ktorý duša o veciach prednáša.
Keď sú pre mňa dôležité peniaze, pokiaľ ich beriem ako podmienku
pre svoj dobrý pocit, zasiahne ma hlboko, keď stratím peňaženku
alebo zažijem nedostatok financií.
Napriek tomu hlboko v mojej duši existuje istá rovina,
ktorej sa nič z tohoto nedotkne.
Takto pozerá stoická filozofia na dôstojnosť človeka.
Duša je miestom, v ktorom býva "autos",
tá vnútorná svätyňa človeka, miesto, nad ktorým svet nemá žiadnu moc.
  Mali by sme na seba nechať pôsobiť tento výrok stoickej filozofie.
Tak nás privedie do kontaktu s vnútornou oblasťou duše,
ku ktorej svet nemá prístup.
No súčasne by sme mali vedieť, že jedná samotná veta nevyjadruje celú pravdu.
Na druhej strane sa nás svet dotýka a má sa nás dotýkať. To je posolstvo
Ježiša, ktorý sa nezameriaval iba do svojho vnútra, ale s telom aj dušou išiel
za ľuďmi a ich potrebami a ktorý svoju obetavosť zaplatil životom.
prevzaté

Wunibald Muller:
  Nie je fascinujúcou skúsenosťou už teraz - uprostred života - spojiť sa s tým Neomedzeným,
Večným, byť súčasťou večnosti? Už teraz smiem vo svojej prítomnosti vytušiť a vycíťiť
niečo z jej kvality. Za to vďačím svojej duši. Ona mi umožňuje získať takúto skúsenosť.
Z tohto rastie neuveriteľne veľká pevnosť, bezpečie, sila a istota, ktoré nič neprekoná.
Takto vzniká úplne novým spôsobom pohľad na život a jeho zmysel. C.G.Jung o tejto
skúsenosti píše vo svojich "Spomienkach".
  "Keď človek chápe a cíti, že sa už v tomto živote pripojil k tomu Neobmedzenému,
menia sa jeho priania a postavenie. Koniec koncov cenu má len to podstatné.
A keď to človek nenájde, je jeho život premárnený. Tak isto vo vzťahu k iným ľuďom
je rozhodujúce, či sa to Neobmezené v ňom vyjadrí alebo nie."
  Vo vzťahu k svojmu vlastnému svetu, súčasnému svetu i nášmu okoliu
je rozhodujúce, či sa v ňom to Neobmedzené vyjadruje, alebo nie.
Ako náboženský človek odtiaľ nemám ďaleko ku skúsenosti, že sa uprostred
svojho života napojím na Boha. Keď sa stretávam so svojou hlbinou a prenechávam sa jej,
získavam tak oblasť vplyvu svojej duše a už teraz sa môžem spojiť s Neobmedzeným,
s Bohom.
Anselm Grun:
Mne práca so spismi C.G.Junga pomohla dôverovať mojej duši.
Tá mi hovorí, že je vo mne niečo, čo prekračuje tento svet, čo dosahuje
až do božského priestoru. A ten je pre mňa to posledné neohraničené,
čo prekračuje všetky ľudské hranice. Boh preniká celý svet. Boh je však zároveň
Stvoriteľ, ktorý tento svet prekračuje, ktorý je v tomto svete -
avšak súčasne tiež na druhej strane tohoto sveta, ktorý prevyšuje.
Aj moja duša presahuje tento svet. Dotýka sa Boha. Modlitba je pre mňa dôležitou cestou,
ako vojsť do kontaktu so svojou dušou a tušiť v nej Krista, ktorý ju formuje.
Potom rozumiem, čo C.G.Jung myslel, keď hovoril o Kristovi ako o archetype "Ja".
Kristus nie je  len židovský rabín, ktorý žil pred dvoma tisíckami rokov,
je to nielen Boží Syn, nielen človek, v ktorom sa naraz a neprekonateľným
spôsobom vyjadril Boh sám. On je zároveň i vo mne. Je mojím najvnútornejším
vzporom, ktorý ma utvára. Moja duša participuje na Ňom, na tom,
čo On stelesňuje a predstavuje. Moja účasť na Jeho Duchu,
ktorý vytvára v jadre tiež mňa.
Wunibald Muller:
C.G.Jung tu hovorí o duši sveta. Duša tu potom nežije len v nás ľuďoch,
no sme súčasťou svetovej duše. Zakusujeme, že sme časťou niečoho Väčšieho,
cítime sa prepojení s oným Neobmedzeným. Veľa ľudí stratilo pocit,
že sú hlboko spojení s oným Väčším. Už dlho totiž nie sú v styku so svojou dušou.
  Pocit spojenia s niečím Väčším nám sprostredkuje naša duša. Až cez kontakt
s ňou, môžeme vytušiť alebo vnímať toto spojenie s inými ľuďmi a s tým Väčším.
O delfínoch sa hovorí, že spolu môžu nadviazať kontakt pod vodou aj na veľkú
vzdialenosť. Keď sa vynoria nad hladinu, stratia túto schopnosť.
  To znamená: Keď sme v kontakte s našou hlbinnou vrstvou -
napríklad v našich snoch - dostaneme sa do bodu, v ktorom cítime
svoje prepojenie s inými ľuďmi, prítomnými i minulými a tiež s oným
Väčším. Takto mi môže sviatok "Dušičiek" pripomenúť moje spojenie
s celým ľudstvom minulým aj súčasným - že sme súčasťou večného
prúdu.
  Akonáhle opustíme oblasť našej hlbinnej vrstvy, táto schopnosť vyhasína.
Potom sme už mimo priestor styku so svojou dušou. Táto hlboká
skúsenosť so spojením nemôže byť nahradená vonkajšími konaktami
súčastného života, či už cez stretnutia, dopisy alebo telefonáty.
Tieto kontakty sú totiž len na povrchu.
Ansem Grun:
Duša je síce spojená s telom, ale ho tiež presahuje.
Má podiel na všetkom, čo je. Tomáš Akvinský hovorí, že duša je
"guodammodo omnia" /istým spôsobom všetko/, ona nech je zároveň všetkým.
Túto skúsenosť môžeme zažiť v sne. V ňom nie sme súčasťou histórie
ľudstva. Niekedy máme sny z najstaršej minulosti. Naša duša
v sebe uložila dejiny ľudstva. A snívame o ľuďoch, ktrý sú dávno preč.
Sen nám hovorí, ako to s nimi vyzerá.
 Jedná žena po dlhšej dobe navštívila svojho syna, ktorý si kúpil nový
dom. Keď uvidela dom, mala dojem, že hu videla v sne.
Duša sa nedá uväzniť časom a miestom. Prekračuje čas a priestor.
Jeden misionár informoval, že pri smrti jeho brata - ktorý zomrel vo vzdialenosti
viac ako päť tisíc kilometrov - spadol kufor zo skrine uprostred noci bez cudzieho
zavinenia. Misionár spoznal, že zomrel jeho brat.
  Duša cíti spojenie s milovaným človekom i cez veľké vzdialenosti.
A nakoniec cíti duša nielen spojenie s ľuďmi, ale aj s celým ľudstvom,
s vesmírom ako celkom a tiež s Bohom, ktorý preniká celý svet.
Duša sa dokáže spojiť vo svojom vnútri s Bohom, Prazákladom všetkej existencie.
Wunibald Muller:
Súčasne je rovnako možné zistiť mimo cirkevnú oblasť, že hľadanie spirituality
sa dá odvodiť z tej na pohľad asi stratenej a skúsenosťou získanej spojitosti
s ostatným ľudstvom a oným Väčším. Hľadá sa stratená, neprítomná duša.
Mnoho ťažkostí, ktoré osobne zakúšame ako spoločenské, sa dajú vyvodiť z tejto straty.
Duša mnohých je prázdna, stále viac pociťujem, že nikam správne "nezapadnem",
a nastupuje strata zmyslu. Alebo sa táto strata ukazuje ako príznak
v závislosti na pevných ideách, žiadostivosti, násilí a osudovosti.
Anselm Grun:
V našom bezduchom svete je snáď naliehavo potrebné, aby sme sa opäť stretli
so svojou dušou. A vzniklo by nové spoločenstvo, keď by sme dali duši v nás
viac priestoru, keď by sme dôverovali pohnútkam svojej duše. Pre našu duchovnú
cestu je nevyhnutné nanovo odkryť svoju dušu. Potom, ako hovorí Gregor z Nyssy,
"by sa v takej ľudskej duši mohol narodiť Boh". A majster Eckhart hovorí
o "základe duše", v ktorom sa v nás rodí Boh a vedie nás k našemu nedotknuteľnému
a nezmeniteľnému "Ja", k tomu čistému Božiemu obrazu.

prevzaté
Čo je duša
voľný preklad