Treba mať na pamäti, že ide o dobový text. Pavol žil v kultúre bez uzákonených práv žien na oficiálnej úrovni.
„podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ je akoby nadpisom pre celý rodinný kódex. Verš vyjadruje vzťahy v domácnosti prostredníctvom slovesa podriadiť (hypotassein) typického pre rodinné kódexy. Tento príkaz je jedinečným kvôli vzájomnému podriaďovaniu sa: „podriaďujte sa jedni druhým“.
Takto sa má prekonať každý povýšenecký postoj jedného partnera voči druhému. Je to ozvena typickej kresťanskej normy, ktorá zaznela už v Ef 4,2: žite dôstojne... so všetkou pokorou, miernosťou a zhovievavosťou. Znášajte sa navzájom v láske a neskôr autor dodá v Ef 5,2 a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás. Takúto základnú normu vyjadril aj Ježiš: kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom (Mk 10,43) a tiež v predvečer smrti: aj vy si máte jeden druhému nohy umývať (Jn 13,14).
Čítanie z Prvého listu Korinťanom (Kor 7,7.32b-35):
Chcel by som, aby boli všetci ľudia tak, ako som ja; lenže každý má svoj vlastný dar od Boha: jeden tak, druhý inak. Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi.
Ale ženatý sa stará o svetské veci, ako sa páčiť manželke, a je rozdelený.
Aj nevydatá žena a panna rozmýšľajú o Pánových veciach, aby boli sväté telom i duchom.
Ale vydatá myslí na svetské veci, ako sa páčiť mužovi. No toto hovorím na váš prospech, nie aby som na vás hodil slučku, ale aby ste sa čestne a nerušene pripútali k Pánovi.
Rozbor Ef 5,21-33
Prečítaný úryvok z Listu Efezanom je súčasťou uzavretého literárneho celku (5,21-6,9). Je to tzv. rodinný kódex alebo tabuľa domácich povinností, čo je literárny žáner, v ktorom sa vymenúvajú povinnosti členov rodiny niekedy aj s krátkym motivačným povzbudením.
Takýto postup používali už grécki autori, ktorí sa obracali na rôzne kategórie ľudí v odlišnom spoločenskom postavení a vymenúvali im povinnosti (nachádzame ich u Epiteta, Plutarcha a Pseudo-Sokrata). Títo autori však kládli dôraz na jednotlivca, nie na vzájomnosť, ako je to v kresťanských zoznamoch povinností.
Kresťanská tradícia prevzala takéto zoznamy z grécko-helénskeho prostredia vďaka židovskej diaspóre, ale dodala im motiváciu inšpirovanú dielom Ježiša Krista a vierou v neho.
Život v minulosti bol viazaný na domácnosť oveľa užšie, ako je tomu v súčasnosti. Nariadenia, týkajúce sa spolužitia v domácnosti, sa týkali vzťahov muža a ženy, potom vzťahov rodičov a detí, a nakoniec vzťahov pánov a otrokov. Ten istý zoznam osôb nájdeme aj v Liste Efezanom a Kolosanom.
Povzbudenie vzájomne sa podriaďovať má v Cirkvi zabezpečiť, aby sme v pokore pokladali jeden druhého za vyššieho (Flp 2,3). Motívom takého vzájomného podriadenia je bázeň pred Kristom. Je to jedinečné spojenie, lebo predmetom bázne je tu Ježiš Kristus. Inde v Starom aj Novom zákone sa spomína bázeň pred Bohom, resp. pred Pánom. Spomínaná bázeň pred Kristom vyplýva z kontextu, kde je Kristus až 6-krát spomínaný v úzkom vzťahu s Cirkvou. Bázeň tu nie je strachom, ale nevyhnutným rešpektom a úctivou pozornosťou, ktorými opätujeme drahocennú lásku, s ktorou Kristus miluje každého človeka a celú Cirkev. Vzájomná podriadenosť, ktorú si majú kresťania prejavovať, sa zakladá na viere v Ježiša Krista, jediného Pána, a uskutočňuje sa vo vzájomnej službe inšpirovanej láskou.
V povzbudení manželkám (5,22-24) svätopisec nariaďuje, aby bolo ženy podriadené mužom ako Pánovi, pričom sa podáva dvojitá motivácia: „lebo muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi, on, Spasiteľ tela”. Treba si všimnúť, že Pavol hovorí o podriadenosti v kontexte kresťanského manželstva. Manželky majú byť podriadené „svojim manželom“ (porov. Kol 3,1
. Netvrdí sa tu, že žena je menejcenná, alebo že by všetky ženy mali byť všeobecne podriadené mužom.V textoch o Kristovi sa sloveso „byť podriadený” používa na opis vzťahu Ježiša, Syna k Bohu Otcovi (porov. 1 Kor 15,2
a bežne sa používa pri povzbudení do služby konanej v prospech spoločenstva (porov. 1 Kor 16,16).Podriadiť sa tu znamená uznať odlišnosť úloh a rešpektovať odlišnú úlohu muža v spoločnosti, v rámci čoho sa nevylučuje vlastná samostatnosť ženy a nežiada sa od nej nejaký detinský alebo servilný vzťah. Treba mať na pamäti, že ide o dobový text. Pavol žil v kultúre bez uzákonených práv žien na oficiálnej úrovni. Bytostná rovnosť muža a ženy je od začiatku súčasťou vedomia kresťanskej viery, ako to vyjadril Pavol v Gal 3,28: Už niet Žida ani Gréka, niet otroka ani slobodného, niet muža a ženy, lebo vy všetci ste jeden v Kristovi Ježišovi.
Výraz hlava vo výroku muž je hlavou ženy, ako je aj Kristus hlavou Cirkvi neoznačuje vládnutie ako by sa zdalo, ale podľa Ef 4,15-16 je zárukou funkčnosti celého organizmu. Mimochodom ani Kristus neprišiel vládnuť a dať sa obsluhovať ale slúžiť.
Konštatovanie, že muž je hlavou ženy, súvisí s rozšíreným chápaním manželského vzťahu vo vtedajšej spoločnosti. Autor nezostane iba pri porovnaní vzťahu muža a ženy so vzťahom Krista k Cirkvi, ale skonkrétni ho tým, že Kristus je spasiteľ Cirkvi, teda bez neho by neexistovala. Do rodinného kódexu vložil svätopisec katechézu o vzťahu Krista k Cirkvi, kde je Kristus „hlavou Cirkvi” a „Spasiteľom svojho tela”, pretože ju spasil obetovaním seba, ako to zaznelo už aj skôr: vydal seba samého Bohu za nás (5,2).
Výrok o podriadenosti „ale ako je Cirkev podriadená Kristovi, tak aj ženy mužom vo všetkom” vyzýva ženy k podriadenosti už vo svetle vzťahu Cirkvi ku Kristovi, ktorý objasní aj otáznu podriadenosť žien mužom: „vo všetkom”. Totálna podriadenosť Cirkvi ku Kristovi určuje vzťah ženy k mužovi na úrovni prirovnania. Iste sa nemá žena podriadiť mužovi napr. v hriechu. Vo svetle Krista dostáva teda výraz vo všetkom svoje ohraničenie. Cirkev je podriadená Kristovi úplne vo všetkom, lebo on ju presahuje a ona mu vďačí za svoju existenciu a vitalitu. Tomuto bytostnému vzťahu Cirkvi ku Kristovi nezodpovedá úplne vzťah ženy k mužovi (žena nevďačí mužovi napr. za svoju existenciu), preto sa použité prirovnanie zakladá na podobnosti vzťahov nie na úplnej totožnosti. Kresťanská originalita povzbudenia nespočíva v samotnej požiadavke podriadiť sa, ale v motivácii založenej na nadprirodzenom vzťahu Cirkvi ku Kristovi, ktorý presahuje prirodzený vzťah manželov. Toto prirovnanie poslúži autorovi dokonca aj pre povzbudenie manželov milovať svoje manželky.
Povzbudenie mužom začína všeobecnou výzvou: Muži, milujte manželky; Mierou a motívom tejto lásky je vzťah Krista k Cikvi: ako aj Kristus miloval Cirkev a seba samého vydal za ňu. Autor vyjadrí postoj mužov voči ženám cez sloveso milovať (gr. agapan) označujúce najvyšší stupeň kresťanskej lásky, ktorá sa vie darovať a obetovať. Sväté Písmo hromadne používa tento výraz na označenie nepodmienenej lásky Boha (2,4) a Krista (5,25) a tiež na označenie nezištnej lásky kresťana k iným (4,2; 5,2). Pavol nám zanechal v 1 Kor 13 nádherný hymnus o kvalitách kresťanskej lásky známej ako agápe. Nový zákon dáva pri opise lásky prednosť tomuto slovesu pred menej využívaným výrazom filein (mať rád), ktoré bežne používali svetské texty. Agápe je teda typickým kresťanským pojmom. Vzťah muža k žene sa má opakovane uskutočňovať na jedinečnej láske (rozkaz je v prítomnom čase: milujte), vzorom je láska Krista, ktorý ju prejavil raz navždy. Vo výzve mužom nejde iba o to, aby sa muži nechovali k ženám drsne (porov. Kol 3,19), ale ide o základný postoj lásky, ktorým sa muži pripodobňujú Kristovmu sebaobetovaniu. Vzťah Krista k Cirkvi prináša do teológie manželstva nový prvok: muž sa podobá Kristovi v partnerstve so ženou a žena sa prirovnáva zasa k Cirkvi.
Pri povzbudení mužom je možné vnímať istú naliehavosť s akou sa má vzťah Krista a Cirkvi odraziť v chovaní muža: muži sú povinní milovať svoje ženy ako svoje vlastné telo. Myšlienka, že manželka je telom manžela súvisí s Cirkvou, ako telom Krista. Výraz telo používa aj biblický citát o manželstve, kde dvaja, muž a žena tvoria jedno telo; poukazuje to nielen na telesné spojenie, ale i celkový spoločný manželský život. Manželka je pre manžela teda ten najdôležitejší blížny, ktorého má človek milovať ako seba samého (Lv 19,1
. Zároveň autor mužom pripomenie ľudskú skúsenosť, že nikdy nikto nemal v nenávisti sám seba, ale že sa stará o svoje telo. Výpoveď o Cirkvi ako tele, ktoré je živené Kristom, nám pomáha jasnejšie chápať aj vtedajšiu kľúčovú povinnosť muža živiť a opatrovať manželku. Kristova Cirkev v povzbudení nie je len čosi abstraktné, svätopisec podotkne, že ju tvoríme my, veriaci členovia (v. 30), ktorí od Krista prijímajú všetko potrebné pre život.
Kresťanské manželstvo má teda v Kristovom darovaní sa Cirkvi svoj trvalý základ a vzor. Túto myšlienku podporí aj záverečné povzbudenie manželom, v ktorom autor v opačnom poradí zhrnul predošlé výzvy: „Ale aj vy, každý jeden, nech miluje svoju manželku ako seba samého. A manželka nech si ctí muža” (verš 33). Mužom zaznel príkaz lásky k blížnemu aplikovaný na ich ženy v slovách: milovať manželku ako seba samého a žena má doslova mať bázeň k mužovi, nie strach ale úctivý rešpekt žitý vo viere a láske.
Rozbor 1 Kor 7,7.32b-35
1) V prvom rade text odkazuje, že model manželstva muža a ženy je v Novom zákone jedinečný a jediný. Iné alternatívy neexistujú. Monogamický vzťah muža a ženy je plod istého kultúrneho vývoja, ale aj Božieho zjavenia. Už v začiatku Biblie sa opisuje takéto slobodné rozhodnutie lásky, kedy dvaja zanechávajú svojich rodičov, aby utvorili medzi sebou najintímnejší ľudský zväzok, z ktorého sa rodí život. Písmo vníma manželstvo muža a ženy od počiatku ako Boží zámer, v ktorom rozdielnosť oboch partnerov obohacuje. Kresťanské manželstvo má mimoriadne miesto v diele spásy a aktualizuje sa v ňom. Je priestorom, v ktorom sa prežíva jednota Krista a Cirkvi. Najpozitívnejšie je v Písme manželstvo predstavené práve v Liste Efezanom, pretože pohľad na manželstvo cez Krista a jeho absolútny vzťah k Cirkvi robí z neho tajomnú posvätnú záležitosť.
Žena bežne nemá vo vzťahu k mužovi problém s vyjadrením lásky, ten problém má bežne skôr muž. Aj povzbudenie Listu Efezanom akoby naráža na istú ťažkosť mužského charakteru a povzbudzuje mužov milovať ženy a ženy zasa výzva zjednocovať sa s mužom cez podriadenosť. Muž by mal byť zasa ochotný všetko pre ženu obetovať; dobro ženy by malo mať pre muža prvoradú dôležitosť a mal by sa o ženu starať rovnako, ako sa stará o svoje telo.
Vzájomné podriaďovanie sa manželov v bázni pred Kristom nestráca nič na svojej aktuálnosti pre kresťanských manželov. Mentalita súčasného sveta neprijíma ľahko slová o podriadenosti sa manželov. Tieto slová však môžu každé manželstvo prehĺbiť. Skutočnej láske totiž svedčí pokora, ktorá sa dokáže vzdať dokonca i vlastnej slobody a slobodne sa podriadi tomu, čo je pre oboch manželov lepšie; takáto láska sa teší z pravdy, nie je sebecká a má radosť zo spolupráce. Kto opravdivo miluje, nemá problém rešpektovať iného: keď žena rešpektuje postavenie muža v rodine, podriaďuje sa akoby samému Kristovi, ktorý posväcuje ich vzťah. Takisto muž sa podriaďuje žene tým, že rešpektuje postavenie ženy v rodine. Vzájomná podriadenosť manželov svojim úlohám otca a matky, manžela a manželky je výrazom slobodnej vôle a lásky potvrdenej sľubom pred Pánom.
Podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Pánom (Ef 5, 21).