VII.
DEUS CARITAS EST
(Boh je Láska)
...
...Napriek týmto nebezpečenstvám sa na nás dobrý Boh obracia ako na „bohatých“, ako na tých, ktorí napriek svojej chudobe majú čo ponúknuť Pánovi. Požiadavka Stvoriteľa voči jeho stvoreniam nikdy nie je nereálna, ale zodpovedá schopnostiam našej ľudskej chudoby a krehkosti. Boh živí toto svoje očakávanie a chráni si ho. Je to totiž to jediné, čo vzhľadom na našu slobodu vlastní a čím si môže byť istý – istý svojou vlastnou „nádejou: že On ako zamilovaný Boh sa dočká odpovede od človeka v ľudskom vyznaní lásky skrze naše priľnutie k Božiemu Srdcu. Toto priľnutie v sebe ukrýva nehu, ktorá „naháňa“ smäd nášmu Bohu: smäd po nežnom pritúlení sa človeka k svojmu Stvoriteľovi (porov. Ž 91,14). Vzbudením si úmyslu prejaviť lásku s nehou prilipnutia k „opustenému“ Kristovi, ako o tom hovorí sv. Gemma, sa podobá objatiu. Boh túži po tomto dotyku objatia. Slovami sv. Gemmy sa Božia „chudoba“ zjavuje v jeho osobnom predstavení sa ako „Boha smädného po zakúsení nežnosti“. Takmer žiarlivo túži po nás Duch, ktorý v nás prebýva (Jak 4,5).
  Táto Božia „slabina“ sa však neviaže na množinu národov a počet všetkých ľudí vo svete, akoby si Boh „nevystačil“ s množstvom chvály, ktorej sa mu dostáva z rôznych kútov sveta a pod. Nejde o Boha chudobného na počet náboženských prejavov. Jeho opustenosť sa vždy zjavuje v konfrontácii s jednotlivcom. (A predsa ani v tomto kritériu nie je presné tvrdenie, že Boh je vždy chudobný). Presnejšie by bolo tvrdiť, že Boh sa vždy dobrovoľne stáva chudobným voči mne ako jednotlivcovi. V hre je neustále konkrétny človek, ktorý stojí pred Božou tvárou a čelí tak Božiemu pohľadu, ktorý milovaného zväzuje (v zmysle, že mu nedovolí niečo vykonať),  následne zaväzuje (že ho „núti“ niečo vykonať), no v tomto zväzku i oslobodzuje. Starať sa, ako sa zapáčiť Stvoriteľovi, je ten najkrajší záväzok! Skúmajte, čo sa páči Pánovi (Ef 5,10). Zamilovať si, čo chce Boh, má byť spečatené obetou a práve táto obeta zaručí našej snahe krásu duchovnej estetiky pred Božím pohľadom. Diabol sa nás snaží omámiť, „oťapiť“ a uspať rozkošami, aby nás tak mohol definitívne premôcť. Úspech mu zaručuje uspanie príjemnosťami. Jeho opakom je práve obeta, alebo skôr snaha zapáčiť sa Pánovi, potvrdená pečaťou obety. Uprednostniť Boží záujem pred tým vlastným dokáže naozaj len človek, ktorý sa ochotne vrhá do tajomstva príbehu lásky, s neznámym pokračovaním. Živiť, „vychovávať“ a formovať v sebe lásku, ktorá vyhľadáva všemožné spôsoby, ako sa aj vo všednosti zapáčiť Bohu, prinesie raz svoju – veľkosťou neopísateľnú – odmenu: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevstúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú (1 Kor 2,9)
  Konkrétny „návod“, ako sa zapáčiť Pánovi, nachádzame v 14. kapitole Listu Rimanom. Spravodlivosť, pokoj a radosť sú tri prejavy, ktoré hovoria o prítomnosti Božieho kráľovstva medzi nami. Kto si ich privlastní a naučí sa žiť, skutočne sa bude páčiť Pánovi. Svedomito si vykonávať svoje povinnosti, žiť vo vnútornom pokoji a rozsievať ho ďalej, svedčiť radosťou o takomto štýle života, dokážu len „svätí“: ...svätí budú plesať v radosti (Ž 132,16). Disponovať pravou radosťou a jej mocou totižto dokáže len veriaci kresťan, zatiaľ čo svet ponúka len rozkoše. Preto pravá radosť, čerpaná z duchovného života, slúži na vzájomné budovanie: Veď Božie kráľovstvo nie je jedlo a nápoj, ale spravodlivosť, pokoj a radosť v Duchu Svätom. Kto takto slúži Kristovi, páči sa Bohu a ľudia si ho vážia. Preto sa usilujme o to, čo slúži pre pokoj a na vzájomné budovanie (Rim 14,17-19). A na inom mieste zase čítame, že láska buduje (1 Kor 8,1).
  Pri budovaní hĺbky vzťahu s naším Bohom nastane čas, keď obmedzenie sa len na zachovávanie štruktúr a prikázaní nebude stačiť. Ľudská „láska“, dovtedy prejavená len zachovávaním prikázaní, ktoré bolo zároveň i cieľom, nadobudne vznešenejší cieľ, a tak sa stretne s novou výzvou – bude totiž nanovo povolaná. Toto nové povolanie spočíva v prekonaní, ba až v rozbití štruktúr noriem, ktorých zachovávanie sa stane akoby automatické. Láska sa tak bude prejavovať ako snaha zapáčiť sa Bohu až do takej miery, že v dôležitosti a v prvenstve predbehne samotné príkazy, nakoľko sa sama stáva príkazom. Veď aká by bola harmónia napríklad v manželskom zväzku, hoci by aj obaja partneri dokonale dodržiavali všetky požiadavky, boli by si vzájomne verní, príkladne by vychovávali svoje deti..., a predsa by si neprejavovali náklonnosť vzájomnou nežnosťou, drobnými prekvapeniami, kyticou kvetov...? Takáto láska následne zakrýva mnoho hriechov spolu s veľkosťou našej úbohosti. Preto ti hovorím: Odpúšťajú sa jej mnohé hriechy, lebo veľmi miluje. Komu sa menej odpúšťa, menej miluje (Lk 7, 47).
  Skutok vykonaný bez srdca sa stratí a je odsúdený na zánik. Jeho výsledkom je len vonkajšie pôsobenie, často bez vnútorného obohatenia, láska však ututláva všetky priestupky (Prís 10,12). Preto nie je niekedy ani také dôležité, čo sa stane mne, ale to, čo sa stane a odohráva vo mne. To si vyžaduje postoj bdelosti a pripravenosti, ktorá je ochotná prejaviť, na rozdiel od obety, i „neplánované“ milosrdenstvo (porov Mt 9,13), čo potvrdzujú i nasledovné slová: Previnenie sa vykupuje opravdivým milosrdenstvom (Prís 16,6).

Zdroj: Peter Juan Pablo Bako: Svätá Gemma Galgani. Dynamika blčiaceho srdca, 2014, str. 301-304