..tento dôvod sa zakladá na prikázaní nádeje, ktorá nás všetkých zaväzuje, aby sme od Boha s istotou očakávali večný život. Keby sme nemali istotu, že Boh dáva všetkým milosť, aby sa mohli všetci modliť bez novej zvláštnej milosti, poskytovanej len niektorým, nikto by nemohol bez zvláštneho zjavenia dúfať náležitým spôsobom vo svoju spásu..

...
Cnosť nádeje je Bohu tak milá, že, ako vyhlásil, má zaľúbenie v tých, ktorí mu dôverujú: "Pánovi sa páčia tí, čo sa ho boja, a tí, čo dúfajú v jeho milosrdenstvo" (Ž 147,11). Tomu, kto v neho dúfa a pretože dúfa, sľubuje víťazstvo nad nepriateľmi, zotrvanie v jeho milosti a večnú slávu: "Pretože sa ku mne pritúlil, vyslobodím ho, ujmem sa ho, lebo pozná moje meno. Keď ku mne zavolá, ja ho vyslyším a budem pri ňom v súžení, zachránim ho i oslávim" (Ž 91,14-15). "Pán im pomôže a oslobodí ich, vytrhne z rúk hriešnikov a zachráni ich, lebo sa spoliehajú na neho" (Ž 37,40). Ochráň ma, Bože, k tebe sa utiekam" (Ž 16,1). "... nikoho nestihlo zahanbenie, kto dúfal v Pána" (Sir 2,11)

...
Podľa svätého Bernarda všetka naša zásluha spočíva v dôvere v Boha. Dôvod je nasledovný: Kto dúfa v Boha, veľmi ho ctí. "Vzývaj ma v čase súženia: ja ťa zachránim a ty mi úctu vzdáš" (Ž 49,15). Ctí si Božiu moc, milosrdenstvo a vernosť, keď verí, že Boh ho môže a chce spasiť a nemôže sa spreneveriť sľubom, že spasí každého, kto mu dôveruje. Prorok nás uisťuje, že čím väčšia bude naša nádej, tým viac Božieho milosrdenstva sa na nás vyleje: "Tvoje milosrdenstvo, Pane, nech je nad nami, ako dúfame v teba" (Ž 33,22).

...
Boh ráčil, pretože mu je cnosť nádeje taká milá, prísne nám ju uložiť, ako všeobecne učia teológovia a ako je isté z mnohých miest Svätého písma: "Dúfajte v neho, ľudia, v každom čase, pred ním si srdce otvorte, Boh je naše útočište" (Ž 62,9). "Ktorí sa bojíte, majte k nemu dôveru, a vaša odmena vás neminie" (Sir 2,8 ). "...ustavične vo svojho Boha dôveruj" (Oz 12,7). "Preto si prepášte bedrá mysle, buďte triezvi a celú svoju nádej uprite na milosť, ktorú dostanete, keď sa zjaví Ježiš Kristus" (1 Pt 1,13). Táto nádej vo večný život musí v nás byť pevná a istá, ako ju definuje svätý Tomáš: "Nádej je isté očakávanie blaženosti." Výslovne to vyhlásil aj posvätný Tridenstký koncil: "Všetci musia skladať najpevnejšiu nádej do Božej pomoci. Lebo Boh, keď ľudia nepohrdnú jeho milosťou, ako začal dobré dielo, tak ho dokončí a spôsobí chcenie i konanie." Dávno predtým to vyhlásil svätý Pavol, hovoriac o sebe: "Viem, komu som uveril, a som presvedčený, že má moc zachovať to, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa" (2 Tim 1,12). V tom sa líši kresťanská nádej od nádeje svetskej. U svetskej stačí neisté očakávanie, a ani nemôže byť ináč, pretože vždy možno pochybovať, či ten, kto dar sľúbil, má dosiaľ úmysel dať alebo či ho nezmení. Kresťanská nádej je však istá z Božej strany, lebo Boh nás môže a chce spasiť a sľúbil spásu všetkým, ktorí zachovávajú jeho zákon. Preto aj sľúbil všetkým, ktorí sa modlia, milosti potrebné na zachovávanie zákona.

Z knihy Alfonz Mária de´Liguori: Modlitba, veľký prostriedok spásy, str. 149-151