Ako vnímate výhradu, že pomáhaním pri výkone eutanázie sa zúčastňujete biznisu so smrťou?

O žiadny biznis predsa nejde. Sme nezisková organizácia, ktorej úlohou rozhodne nie je tvorba profitu, ale pomoc ľuďom.

Niekomu sa môže zdať, že poplatky sú vysoké, ale posúďte sám – kto sa chce stať naším členom, ten platí poplatok 200 eur ročne.

Členstvo je akousi poistkou pre prípad, že sa mu raz niečo stane, a on bude chcieť zomrieť.

Získava tak istotu, že mu pomôžeme bez toho, aby čokoľvek doplácal za medicínsky posudok či samotný smrtiaci kokteil. Nárok na výkon eutanázie pritom získava už po treťom roku členstva.

Čo ak nechcem byť členom, lebo už som vážne chorý a túžim zomrieť hneď?

Ak žiadate čo najskoršiu eutanáziu, zaplatíte jednorazovo 7 000 eur. Ďalšou možnosťou je jednorazový poplatok 2 000 eur, kde tento nárok získavate už po jednom roku.

Ak by ste teda teraz ochoreli na rakovinu, bojovali a liečili sa, pričom by sa po roku ukázalo, že to bolo márne, nemuseli by ste už nič priplácať.

Aké sú skutočné náklady tohto procesu?

Dvetisíc eur nepokrýva ani polovicu nákladov, ktoré sú s takýmito pacientmi spojené, preto sú dané výkony dotované z peňazí tých, čo zaplatia 7 000 eur.

Chudobní sú bez šance?

Ak niekto patrí k sociálne odkázaným a naše členstvo si nemôže dovoliť, pristupujeme k mimoriadnemu zníženiu poplatku, prípadne výkon zabezpečíme aj zdarma. Opäť je to dotované z financií tých, čo platia najviac.

JAKUB JAROŠ sa narodil v roku 1989, stal sa bakalárom na Ekonomickej univerzite v Bratislave a magistrom na Aalborg University v Dánsku. Pracoval s utečencami v Nórsku, neskôr v Nemecku ako asistent vedeckého výskumu o národnostných menšinách. V roku 2011 začal stážovať v Hamburgu v neziskovej organizácii Sterbehilfe Deutschland (Eutanázia Nemecko), ktorá svojim klientom od roku 2009 ako jediná v Nemecku pomáha s výkonom eutanázie. Dnes je jej najvyšším manažérom. V roku 2012 založil pobočku organizácie vo švajčiarskom Zürichu. Je slobodný, bezdetný, medzi jeho záujmy patrí politika, architektúra a cestovanie. Žije v Hamburgu.

Je to, čo robíte, v Nemecku legislatívne ošetrené?

Podľa nemeckej ústavy má každý právo na rozhodovanie o vlastnom živote, teda aj o tom, kedy ho ukončí. Na tejto premise stojí celý princíp nášho združenia.

Ak sa rozhodujeme o tom, čo si kúpime v obchode, je logické, že sa môžeme rozhodnúť aj o tom, kedy zomrieme. Nemyslím si totiž, že by o tom, kedy odídem z tohto sveta, mal rozhodovať môj lekár či farár. Je to čisto na mne.

Dôvod?

Nik okrem mňa predsa nemôže vedieť, ako sa naozaj cítim. Môžem to niekomu opísať, môžu ma roky skúmať, ale v konečnom dôsledku to stále bude o mne a o tom, čo chcem ja.

Nemecko predsa nemá legislatívu, ktorá by ošetrovala eutanáziu či asistovanú samovraždu, ako je to v krajinách Beneluxu či vo Švajčiarsku.

To nie je pravda. Nemecko je krajinou s absolútne najliberálnejšou legislatívou, lebo samovražda tu nie je ilegálna. Predpisy sa totiž o nej vôbec nezmieňujú. A čo v právnom štáte nie je zakázané, to je dovolené.

Ak by to tak nebolo, neexistovali by aktivity, ktoré sa nás snažia zakázať. V nemeckom parlamente sú momentálne štyri návrhy zákonov od kresťanských demokratov, ktorí sa snažia zakázať organizovanú eutanáziu. Rozhodovať o nich sa bude na jeseň.

Aký záujem o eutanáziu registrujete?

Najväčšie združenie vo Švajčiarsku má iba v nemecky hovoriacej časti krajiny asi 90-tisíc členov.

Takéto členstvo sa tam vníma na rovnakej úrovni, ako keď je niekto členom automotoklubu alebo zberateľom bodov v Tescu.

V Nemecku je to relatívne nová téma, hoci eutanázia tu nikdy nebola trestná. Nik sa však tomu do hĺbky nevenoval a dodnes sme jediné združenie, ktoré ju zabezpečuje. Momentálne však máme okolo 750 členov.

Koľko eutanázií ste už vykonali?

Vo Švajčiarsku žiadne, samostatnú pobočku sme tam zriadili len ako plán B v prípade, že by na jeseň prešli zákony, ktoré by eutanáziu v Nemecku zakazovali.

Zmena legislatívy by v takom prípade síce bola protiústavná, ale kým by o tom rozhodol ústavný súd, ktorý ani tu nie je dokonalý, musíme mať pripravené dočasné alternatívne riešenie.

V každom prípade naším cieľom nie je vykonávať eutanázie vo Švajčiarsku, lebo tam už také organizácie fungujú. Ide nám len o Nemecko.

Koľkým ľuďom ste teda pomohli zomrieť v Nemecku?

Spolu ich bolo 198. Každý rok sa ten počet zvyšuje.

Čím všetkým musí záujemca prejsť?

Každý musí mať medicínsky posudok. Ten je najdôležitejšou súčasťou celého procesu, keďže práve lekár podpisuje recept na smrtiace medikamenty, ktoré pacientovi odovzdáme. Posudky pripravujú lekári, s ktorými spolupracujeme.

Pacient zároveň vypĺňa a podpisuje špeciálny dokument, v ktorom uvádza, ako s ním majú nakladať v prípade, že už o tom nebude môcť sám rozhodovať. Tento papier s ním pripravujú právnici.

Čo presne sa v ňom nachádza?

Podmienky zaobchádzania s jeho telom v čase, keď nebude v stave rozhodovať sa o sebe sám. Tie veci sa dajú individuálne špecifikovať a každý o nich môže rozhodnúť, kým je zdravý. Je to akási forma poistky.

Voči čomu?

Vyriešia sa tým odpovede na otázky, či dotyčného preberať, ak upadne do kómy, či ho liečiť v prípade Alzheimerovej choroby, či sa majú vykonávať reanimačné úkony, ak skončí vo vegetatívnom stave, či si v takom prípade želá umelé vyživovanie, držanie na prístrojoch dlhšie ako istý čas a podobne.

Vyhoveli by ste mojej žiadosti, ak by som nechcel žiť len pre to, že prídem o dva prsty na ruke?

Požiadať o také niečo môže každý, kto má minimálne 18 rokov, ale žiadny lekár vám to neodsúhlasí. V takom prípade by ste totiž boli zdravý a naši lekári neakceptujú, ak sa chcú zabiť aj zdraví ľudia.

Lekár s psychiatrickým vzdelaním nám preto v posudku vždy poskytne informáciu, či eutanáziu odporúča, alebo nie. V konečnom dôsledku však o konečnom výkone rozhodujeme my, preto musíme mať čisté svedomie.

Vo vašom prípade by sme ho určite nemali, takže by sme vám smrtiace medikamenty neposkytli. Rovnako by sme eutanáziu neumožnili niekomu, kto ju chce trebárs len pre to, lebo je na invalidnom vozíku.

Samo osebe to nemôže byť dôvod, navyše takí ľudia za nami ani nechodia.

Lenže čo ak som na vozíku, považujem to za bezhraničné utrpenie a fakt chcem zomrieť?

Žiadny lekár by vám to neschválil, lebo by to posúdil ako neuvážené rozhodnutie pod tlakom. To, že máte depresiu z invalidného vozíka, nemôže byť dôvod, je totiž veľká šanca, že skôr či neskôr sa so svojím osudom vyrovnáte.

Neuspeli by ste teda, ani keby ste si rovno chceli zaplatiť 7 000 eur. Odporúčali by sme vám len, aby ste sa stali naším členom za 200 eur ročne s tým, že o vašej smrti sa porozprávame, keď na ňu naozaj budete mať vážny dôvod.

Ako môže psychiater posúdiť, či je pacient v takom štádiu, že už naozaj nemá šancu, a že jeho utrpenie je už nezmyselné? Nemá predsa dostatočné vedomosti z iných medicínskych odborov.

Úlohou nášho lekára nie je rozhodnúť, či ste dostatočne chorý, alebo či už vaša rakovina prešla do štádia, v ktorom nemáte šancu, ale či ste natoľko duševne zdravý, že ste schopný urobiť rozhodnutie o eutanázii samostatne, slobodne a bez nátlaku.

Pacienti s vážnymi psychickými chorobami v pokročilom štádiu teda v tomto procese nemôžu uspieť. Napríklad ľudia s ťažkým štádiom demencie nie sú schopní urobiť kvalifikované rozhodnutie, a tak sa ani nemôžu stať našimi členmi.

Rozhoduje iba jeden lekár?

Áno, ale je iba na jeho rozhodnutí, koľko ďalších lekárov priberie do rozhodovacieho procesu. Ak teda chce, môže ich byť viac.

Zdroj:

Mladá Belgičanka s depresemi chce umřít, doktoři jí povolili eutanazii
7. července 2015  16:06
Belgie řeší případ čtyřiadvacetileté Laury, která si připravuje vlastní pohřeb. Trpí totiž těžkými depresemi a i když je jinak zdravá, získala právo podstoupit eutanazii, která je v zemi legální. „Život není pro mě,“ říká. S největší pravděpodobností zemře během léta.

Laura žije ve vlámské části země a redaktorka listu De Morgen, která s ní dělala rozhovor, ji popsala jako klidnou, vyváženou a sebejistou. Má mnoho přátel, ráda fotografuje a miluje divadlo. Její rodina ji chápe a v její těžké volbě ji údajně podporuje. „Rodiče a přátelé to pochopili. Znají můj příběh a vědí, co je pro mě nejlepší řešení,“ zdůraznila.

Od dětství prý prožívala „nesnesitelné psychické utrpení“. „Teď vypadám klidná, ale později mě to zase srazí k zemi. Svírá mě to. Je to ve mně uvnitř a nikdy to nekončí,“ řekla redaktorce. „Jsem nemocná odjakživa, a proto chci zemřít,“ dodala.

Žena je v péči psychiatrického týmu a žije v ústavu. Na několik dní v týdnu se stěhuje do malého bytu, kde ji lékaři sledují na dálku. Má to být krok k samostatnosti, ale Laura o to nestojí. Nedokáže najít motivaci, která by jí umožnila jít dál.

„Vždy jsem si přála jen jedno: zemřít. Chtěla jsem to už na základní škole,“ svěřila se. Pokusila se několikrát o sebevraždu a mnohokrát se dopustila sebepoškozování.

V létě žena dostane smrtící injekci
Ačkoliv netrpí žádnou nemocí, která by přímo ohrožovala její život, podařilo se Lauře získat souhlas s eutanazií od tří lékařů, jak to vyžaduje belgický zákon. Zemře během léta, ale zatím není známo přesné datum. Lékaři jí píchnou smrtící injekci. „Smrt pro mě není volba. Kdybych měla volbu, volila bych snesitelný život, ale udělala jsem všechno a všechno bylo neúspěšné,“ citoval Lauru web International Business Times.

Belgický zákon z 28. května 2002 dovoluje pacientům žádat o eutanazii v případě, že jejich „fyzické a (nebo) psychické utrpení je trvalé, nesnesitelné a nelze je odstranit“. Podle Wima Distelmanse, který je předsedou belgické komise pro dohled nad eutanazií, získalo povolení z důvodu psychického utrpení asi padesát lidí. Jsou to zhruba tři procenta z celkového počtu lidí, kteří žádají v Belgii o asistovanou sebevraždu.

Lauřin příběh v zemi oživil diskuse o eutanazii i z důvodu nízkého věku žadatelky, podotýká italský list La Repubblica. V Belgii se totiž zvyšuje počet mladých lidí, kteří kvůli depresím žádají o ukončení života.

Počet lidí, co chtějí smrt, stále roste
Před nedávnem vyvolala polemiky studie zveřejněná na stránkách Journal of Medical Ethics. Její autor Raphael Cohen-Almagor obvinil belgické lékaře, že se rozhodli pro eutanazii, aniž pacientka přímo a jasně vyjádřila svou vůli. Kontroly, které vyžaduje belgický zákon, podle něj nejsou odpovídající a dostatečné.

Už loni profesor Jean-Louis Vincent z belgické Společnosti pro intenzivní terapii hovořil o početných případech „nevyžádané asistované sebevraždy“. „Jde o případy, kdy nebyla zaznamenána vůle pacienta,“ vysvětlil. „Nejde o to odstranit každý druh bolesti, ale zvolit smrt v případech, kdy se život stal nesnesitelným. Tím se ale žádná komise nezabývala,“ dodal.

Před rokem byla v Belgii povolena také eutanazie u dětí s nevyléčitelnými nemocemi. To vyvolalo silné reakce. V posledních letech počet lidí žádajících o ukončení života vzrostl - v roce 2012 jich bylo 1 432, zatímco o rok později už 1 807. Polovinu z nich tvořili lidé starší 70 let.