Ľudskosť
Máme tendenciu vykonštruovať "nadprirodzené" náboženstvo, vytvárať a udržiavať systém štruktúr,
ktoré majú prekryť nedostatok medziľudských vzťahov, "tých vzťahov, bez ktorých niet
vtelenia, a bez ktorých je Boh neschopný konať." /Max Delespesse/
Božskosť cirkvi Ježiša Krista sa môže ukázať len skrze jej ľudskosť.
"Ak táto ľudskosť zmizne pod násypom intríg, byrokracie, pompy, blahobytu, ctižiadosti, privilégií,
organizácií, kancelárií a čakární, tak božskosť cirkvi sa tým zatemní." /Max Delespesse/
Lenže my sa prostej ľudskosti bojíme, lebo práve ona robí náboženstvo reálnym a náročným.
Zaoberáme sa náboženstvom na úrovni abstraktných pojmov bez toho, aby sme nasledovali
Ježišov príklad vteleného Slova. Veríme veľkej lži, že vykúpenie sa môže uskutočniť aj bez vtelenia.
Priali by sme si oslobodenie bez záväzkov, lásku a pomoc v živote bez vzťahov, víťazstvo a úspech
bez stroskotaní a slabostí. Chceme byť duchovní bez toho, aby sme boli telesní, chceme kozmické,
no bojíme sa konkrétneho. Túžime skrátka po mystickej cirkvi bez toho, aby sme sa museli
popasovať s reálne existujúcim pozemským spoločenstvom.
Nahý Boh
Richard Rohr
--------
celé Evanjelium
Cirkev, ktorú Pavol budoval, vnímala seba samú ako inkarnáciu Ježiša. Verila v celé Evanjelium,
a aj ho žila. Žila Ježiša, ako sa stáva človekom, ako žije, ako umiera i ako vstáva zmŕtvych.
Toto bol jej životný vzor. V priebehu stáročí sa toto plné Evanjelium často trieštilo na čiastkové
evanjeliá, ktoré brali na seba tie najrozličnejšie podoby: teológia bez životného štýlu, liturgia
bez spoločenstva, kňazi bez laikov, inštitúcie bez ľudí, morálka bez lásky, duchovné zážitky
bez Kristovho tela a nakoniec, ako posledný a nevyhnutný výsledok všetkého, cirkev bez žitého života.
Takýto pokus nechať cez toto trieštenie stroskotať plán, ktorý mal Boh pre svoj ľud, nemožno nazvať
inak ako diabolský. "Otec lži" marí Božie volanie po vtelení, po spoločenstve a po ozajstných vzťahoch
skrze sieť vágnych myšlienok a duchovných abstrakcií, ktoré znejú mysticky a zbožne. Neviditeľný Boží
plán, ktorý bol pre Zlo neprijateľný, spočíva v tom, že Boh chcel, aby sa jeho víťazstvo uskutočnilo
práve v ľudskom tele - ani nie nad ním, a ani mimo neho. Diabol sa nemohol zmieriť s nejakým človekom
narodeným zo ženy. Nemohol akceptovať, že by Boh mohol zjaviť sám seba, vziať na seba podobu otroka
a byť človekom medzi ľuďmi /Flm 2,7/.
Preto sa Lucifer pokúša - a bohužiaľ často úspešne! - ukryť skutočnosť za nejakú jemnú mozgovú gymnastiku,
falošné obrazy a ilúzie. Takzvané "telesné hriechy" sú len symptómy lži hlboko usadenej v našich hlavách
a srdciach. Takéto duchovné klamné manévre môžu byť odhalené a odmaskované len vo svetle konkrétnych
vzťahov v Kristovom tele. Vtedy sa ukáže, z čoho v skutočnosti pozostávajú: z našich obranných mechanizmov
voči láske, voči zodpovednému životu a krížu.
prevzaté
Richard Rohr
Nahý Boh
----------
Túžba po celistvosti
V západnom svete sme až donedávna hovorili o "sexuálnej revolúcii". Úprimne povedané, vôbec si nemyslím,
že skutočná sexuálna revolúcia je už za nami. V skutočnosti je ešte väčšina z nás kdesi v štádiu rebelantstva
voči represívnej a potláčanej minulosti a pochybujem, že práve toto si zaslúži pomenovanie "revolúcia".
V minulosti boli kresťania prakticky vo všetkých cirkvách obmedzovaní ohromným množstvom zákonov. Zákazy
však nie sú ani veľmi poučné, ani veľmi povzbudzujúce. To však môže byť len začiatok.
Nielenže musíme vedieť, že ako ľudia sme bytosti s telom, v ktorom prebýva duch, ale potrebujeme aj
čas na reflexiu, aby sme zistili, čo vlastne táto skutočnosť znamená, a aký je jej hlbší zmysel. Musíme
sa naučiť odlišovať od seba vzory života a vzory smrti. Obávam sa, že mnohí ľudia sa nachádzajú v tesnej
blízkosti smrti a ešte sa im nepodarilo prebiť k životu.
......
Na začiatku vám chcem ponúknuť malé cvičenie. Na prvý pohľad bude možno vyzerať neprirodzene, ale dúfam
že mi pomôže objasniť moje východiská. Ak máte trochu času, sadnite si a zostavte zoznam všetkých ľudí,
ktorých by ste si vedeli predstaviť ako svoju ženu/svojho muža; všetkých ľudí, ktorých blízkosť vyhľadávate,
alebo ste vyhľadávali, pretože z nich vyžarovala, alebo vyžaruje hlboká príťažlivosť. Môžu to byť aj muži
aj ženy. O týždeň neskôr si znova sadnite a popremýšľajte, aké vlastnosti vás na týchto ľuďoch tak
veľmi fascinujú, alebo vás fascinovali. Prečo to bola práve tá či oná osoba - a nie niekto iný? Hoci vás
to bude niečo stáť, predsa sa len pokúste napísať zoznam spomínaných vlastností.
Keď zoznam dokončíte, urobte pod neho čiaru a pod Ňu napíšte - vaše vlastné meno! Väčšina zúčastnených
pravdepodobne objaví to isté, čo som objavil aj ja /bola to pre mňa jedna zo základných duchovných skúse-
nosti!/: všetky vlastnosti boli v skutočnosti zrkadlovým obrazom mojej duše. Prv než som mohol niekoho
naozaj milovať, musel som sa najprv naučiť "milovať so sebou". Len to sme schopní dávať ďalej, čo už sami
v sebe kdesi máme. Všimol som si, že všetko, čo som sa usiloval milovať kdesi mimo mňa, bolo niečo, o čom
som mal už predtým v mojom vnútri istú hlbokú intuíciu. Väčšina ľudí žije svoje sexuálne fantázie hneď aj
navonok. Mali by sme sa ale naučiť najprv ich prežiť vnútri. Mali by sme sa vydať na cestu do vnútra, aby
sme zistili, kto sme a čo vlastne hľadáme. Väčšia časť našej duše, našich myšlienok, našich vnútorných
obrazov a fantázií je spravidla obývana inými ľuďmi. Vlastnú dušu projektujeme na iných a milujeme niečo
mimo seba, namiesto toho, aby sme to najprv objavili, milovali a prijali v sebe. Tak vzniká blázniva
situácia, že existuje množstvo ľudí, ktorí sami seba nenávidia, a zároveň sa usilujú milovať iných.
Nie je to možné a nikdy to nebude fungovať! A napriek tomu je to, podľa mňa, situácia väčšiny ľudí tohto
sveta. Platí to aj pre mnohé manželstvá a rodiny, do ktorých som mal možnosť nazrieť: dvaja ľudia, z ktorých
má každý sám k seba odmietavý postoj, sa pokúšajú navzájom sa milovať. Milujú sa, ale na úkor seba samých.
Samozrejme, že to nemôže dobre skončiť. Vnútorný svet je väčší ako vonkajší. Kým sa nezačneme cítiť dobre
a doma vo vlastnom vnútornom svete, nepodarí sa nám pochopiť vlastnú sexualitu. Sexuálne vzťahy totiž nie sú
o nič viac než rituál, symbolícke konanie, ktoré sa usiluje vyjadriť vnútornú realitu. Dôležitá je skutočnosť,
nie rituál! Ak nám rituál stojí v ceste, môže sa stať, že nikdy neodhalíme realitu. "Celý" človek je taký,
v ktorom sa rituál a realita stali jedným. Vtedy naše telo hovorí pravdu našej duše. Sexualita je určite tá
najuniverzálnejšia a najfascinujúcejšia téma ľudstva. Ľudia, čo to popierajú, klamú. Preto je taká fascinu-
júca, lebo sa týka toho bodu ľudskej osobnosti, kde je najväčšia pravdepodobnosť, že telo prerazí bariéru
k duchu. Ide o bod, kde dokážeme seba i iných zraniť na tom najcitlivejšom mieste, ba dokonca sa tam môžeme
aj celkom zničiť. Môže sa v ňom zhromaždiť neuveriteľne veľa pravdy a energie za predpokladu, že objavíme moc
medziľudskej náklonnosti a dokážeme túto príťažlivosť premeniť do vzájomného symbolického vzťahu - a za
predpokladu, že to dokážeme urobiť takým spôsobom, ktorý si obe osoby váži a prispieva k ich rozvoju. Toto
by bola ozajstná sexuálna revolúcia! Takíto ľudia by boli naozaj schopní ohromných vecí! U mnohých z nás
však bola sexualita tak dlho potláčaná a uzavretá v kráľovstve tieňov, že naše sexuálne vzťahy a potreby patria
k najzranenejším bodom nášho životného príbehu a našej osobnosti. Je veľmi málo ľudí schopných bez strachu
a nekŕčovito hovoriť o svojom sexuálnom živote. Pod sexualitou rozumiem predovšetkým skúsenosť, že sme izo-
lovaní a rozdelení. Presne takúto hlbokú samotu a odcudzenie zažívajú aj mladí ľudia v puberte:
"Som na jednej strane bariéry a ty si na druhej. Neverím, že sa nám niekedy podarí stretnúť."
Pre muža v tomto štádiu je žena niečo fascinujúce, no zároveň je preň hrozbou. Rovnako to cítia aj ženy voči
mužom. Túto bariéru sa potom usilujeme prekonať rýchlym sexuálnym vzťahom, no zážitok z neho je veľmi často
vnímaný ako stroskotanie a len veľmi zriedka ako úspech. Najprv totiž musíme sami v sebe nájsť a spojiť mužské
a ženské. Ak sa žena rozhodne vojsť s mužom do slobodného vzťahu nezaťaženého strachom, musí najprv vo svojej
duši objaviť mužskú stránku, naučiť sa s ňou vychádzať a cítiť sa s ňou dobre. Mladý muž sa zasa musí spriateliť
so svojou ženskou stránkou, lebo až vtedy bude schopný skutočne milovať ženu. Nejde tu o žiaden nový objav.
Všetci duchovní majstri a mystici hovorili o ceste do vlastného vnútra. Svätá Terézia z Avily hovorí
o ľudskej duši ako o hrade s mnohými komnatami, postupne vedúcimi do jeho útrob. Prvá komnata tohto "vnútorného
hradu" je komnata sebapoznania. Svätá Terézia tvrdí, že je úplne zbytočné vstupovať do ďalších priestorov
vnútorného sveta, ak sme predtým podrobne nepreskúmali a doslova neobývali prvú izbu. Sexualita však neznamená
len izolovanosť. Sexualita je vždy aj zážitkom tlaku a túžby po zjednotení. Je hlbokou túžbou po celistvosti
a po stávaní sa jedným. Lenže my sa spravidla usilujeme stať sa jedným mimo seba samých a pred tým, než sa sta-
neme jedným sami v sebe a sami so sebou. Vnútorný tlak a túžba po jednote patrí k podstate a ku zmyslu ľudského
bytia. Všetko na nás aj v nás kričí: "Som nekompletný! Niečo mi chýba!" Naša fascinácia inými ľuďmi a všetkým
živým je vyjadrením našej závislosti na iných a našej potreby byť s inými. Boh nás stvoril tak, aby sme pomaly
prichádzali k poznaniu vlastnej neúplnosti. Preto sme vždy znova a znova zaľúbení do rozličných vonkajších
projekcií našej vlastnej duše. Dúfam, že je zrejmé, že tu pod sexualitou chápem niečo veľmi hlboké, niečo,
čo siaha oveľa ďalej, než len po genitálie, hoci sexualita sa často vníma len cez tento rozmer. Kým nepocho-
píme, čo sexualita skutočne znamená, zbytočne by sme márnili čas hovorením o pohlavnom styku a o genitáliách.
Sexualita je totiž aj naša schopnosť a túžba žiť vo vzťahu. V každom ľudskom vnútri žije vášeň pre vzťah.
Neustále sa obzeráme po zrkadlách, ktoré by nám ukázali, kto sme. Tým, čo odrážajú niektoré dôležité časti
našej osoby, vyznávame: "Milujem ťa!" Naozaj ich milujeme, no zároveň sa vždy usilujeme milovať v nich aj seba
samých. Naša sexualita je umenie komunikácie celej našej osoby, vrátane nášho tela. Je pokusom vyjadriť
a "preniesť" tak naše telo ako aj našu dušu.
Kedy možno hovoriť o dobrom sexuálnom vzťahu? Povedal by som, že vtedy, keď je pravdivý, skutočný. Keď svojím
telom hovoríme presne to, čo povedať môžeme, čo môžeme povedať v úplnej slobode, čo naozaj aj povedať chceme
- a za čo môžeme prevziať zodpovednosť. Ak to tak nie je, klameme vlastným telom. Telom totiž môžeme klamať
neporovnateľne viac ako len ústami! Klamať sa však nedá bez toho, aby sme pri tom nezničili tajomstvo ľudskej
osobnosti. Ak klameme, stávame sa rozorvanými a rozpoltenými, stávame sa schizofrénnymi.
Slovo diabolský pozostáva z dvoch gréckych slov a znamená poprehadzovať a porozhadzovať. Zlo je vždy
dualistické! Zlo spočíva v tom, že pripustíme vlastnú rozorvanosť v tom zmysle, že jedna časť nášho života
je tu a druhá niekde inde. Slovo symbolický je rovnako zložené z dvoch gréckych slov a znamená
hádzať a dohromady. Sexualita je vo svojej podsdtate nanajvýš symbolická. "Hádže dohromady" telo a ducha,
čo vysvetľuje, prečo majú sexuálne symboly nad nami takú moc a prečo už od počiatku dejín existovali vo všetkých
kultúrach falické symboli a symboli plodnosti. Preto je aj pornografia taká fascinujúca, hoci zaujíma najmä mužov
/z nejakého dôvodu je mužská sexualita osobitne sústredená na oči a na videnie/.
Už len pohľad na nejaký sexuálny symbol sa človeka silno dotýka na hlbokej a ne-racionálnej úrovni jeho bytia.
Práve kvôli tejto hlbokej a ne-racionálnej moci sexuality sa niektore kultúry rozhodli okolo nej vytvoriť obrovské
zóny tabu a udržať tak pod kontrolou jej obrovskú moc. Na jednej strane je to úplne pochopiteľné, no zároveň
si myslím, že je načase otázka, či by takúto obrovskú energiu nebolo možné využiť aj tvorivo. Vráťme sa naspäť
k podmienkam dobrého sexuálneho vzťahu. Sexuálny vzťah je dobrý vtedy, ak je výrazom celej osoby - a nie iba jej
časti. K tomuto bodu však zvyčajne dospejeme až po sérií poloprávd a pomýlení. Väčšinou nevieme, ako a kde by sme
mali začať. Ide o nasledovné: Tajomstvo, ktoré slávime v Ježišovi, a ktoré nazývame "tajomstvo inkarnácie" alebo
"Božie vtelenie", je tým istým tajomstvom, ktoré sa musí udiať aj v každom z nás. Aj my sa musíme učiť - ako Boh!
- spojiť ducha s telom.
Inkarnácia a integrácia - obe tajomstvá sú vlastne identické. Duch svätý by chcel aj v nás dosiahnuť
jednotu tela a ducha. Urobil to v Máriinom lone, keď stvoril Ježišovo telo, a presne to isté by chcel urobiť
aj v nás. Kedy sa sexuálny vzťah stáva "zlým"? Vtedy, keď si isté časti nášho života chceme ponechať pre seba
a nezjednotiť ich s ostatnými. Môže to mať mnoho foriem. Ak sa chcem, napríklad, riadiť výlučne "hlavou" a byť
"rozumný", môže to skončiť aj zle. Väčšia časť európskych dejín vďačí za svoju podobu práve tomuto jednostrannému
obdivu voči ratio. Duch izolovaný od tela však môže byť rovnako "zlý" ako telo bez ducha. Nie som predsa
iba hlava! Ale nie som iba penis, alebo vagína! Som osoba ako celok. Moje genitálie sú na to, aby vyjadrili, kým som.
Inak robím násilie sám na sebe. Neverím na rozlišovanie medzi svätým a profánnym. Napriek tomu označujem isté veci
a slová za nečisté. Podľa mňa je však nečistá len špina. Niečo sa môže pošpiniť iba vtedy, keby sa to odštiepilo
od celku. Tajomstvo inkarnácie nám hovorí, že všetko je potenciálne sväté. Dozvedáme sa z neho i to, že práve
telo a ľudské bytie je miestom Božieho zjavenia a stretnutia s božským. Kresťanstvo je jediné náboženstvo, ktoré
verí, že Boh sa stal telom. Bohužiaľ, kresťanstvo bolo už od počiatku - a vidieť to už v Novom zákone! - akosi
zvláštne nepriateľský naladené voči telu. Nerozumiem tomu. Podľa mňa tu ide o subtílny pokus Zlého podvodne nás
odviesť od toho, čo je skutočne dobré. Nie je nič, čo by bolo samo o sebe dobré, alebo samo o sebe zlé.
Akurát cesta, na ktorú sa rozhodneme vydať, môže byť dobrá alebo zlá. Otázka znie: Kam kráčame s našou sexualitou?
Čo z nej robíme? Čo pre nás znamená? Sme na ceste dokonalejšej jednoty tela a ducha? To, čo robíme, podporuje našu
schopnosť medziľudskej komunikácie, našu úctu k druhému a našu zodpovednosť voči iným? Alebo ide predovšetkým o výraz
nášho egoizmu a potreby vlastniť?
Kresťanská tradícia definovala cudnosť z nejakého čudného dôvodu spravidla tak, akoby šlo v prvom rade o vyhýbanie sa
niečomu, o vyvarovanie sa niečoho za každú cenu. Cnosťou sme zas nazývali to, ak niekto nikdy neurobil chybu. Vidieť to,
napríklad, v prehnanom glorifikovaní panenstva v katolíckej tradícii, hoci panenstvo naozaj môže byť povolanie a dar
milosti. Bolo by možno ale oveľa múdrejšie, keby sme cnosťou nazvali to, ak niekto dokáže vyjsť zo svojej chyby, vďaka
nej sa posunie ďalej a neostane v nej visieť. Učiť sa môžeme len z vlastných chýb. Možno práve v tom sa skrýva pravý
zmysel usporiadaného života. Práve ten si zjavne vyžaduje veľkú disciplínu, mnoho pokánia, a okrem toho aj veľkú mieru
úprimnosti a zraniteľnosti medzi dvoma ľuďmi.
Ak chcú dvaja ľudia ľudsky a duchovne rásť, tak práve sexualita ich môže nakoniec priviesť k dozrievaniu a ku vzájomnej
komunikácii. Pred niekoľkými mesiacmi som navštívil svojich rodičov. Sú pôvodom nemeckí katolíci, majú približne sedem-
desiat rokov a už roky počúvajú kazety s mojimi prednáškami. Jedného večera, keď sme spolu veľmi dlho a úprimne hovorili,
obidvom sa odrazu objavili v očiach slzy. Uvedomili si, že o mnohom, čo sme spolu prerozprávali, v mladosti ani len netu-
šili, pretože im o tom nik nepovedal. Uvedomili si, že väčšina manželstiev ich súrodencov
bolo len studené a zahorknuté existovanie vedľa seba, hoci - zvonku videné - si ostali "verní až po hrob". Poslúchli síce
zákon, no nikdy neobjavili jeho ducha. Moji rodičia vtedy veľmi osmutneli a mama to vyjadrila takto:
"Prečo nám nikdy neohlasovali Evanjelium?" Otec na to povedal: "Nezdá sa mi, že by sme spolu vychádzali nejako zvlášť dobre.
Počas 45 rokov manželstva sme sa často a hlboko zraňovali. Nik nám však nepovedal, ako máme spolu hovoriť a vzájomne vychádzať.
Povedali nám len, že máme mať deti a máme si byť verní, kým nás smrť nerozdelí." Mojim rodičom niekto zatajil silu Ducha
a slobodu Evanjelia! Je naozaj zvláštne, že aj napriek tomu existujú ľudia, ktorým sa podarilo dopracovať k pravej slobode.
Hoci, podľa mojej skúsenosti, je ich naozaj len veľmi, veľmi málo. Súčasná mladá generácia je, pochopiteľne, zasa v nebezpe-
čenstve, že bude robiť chyby na druhej strane. Dnes sa nám ponúka také obrovské množstvo možností a domnelých slobôd, že človek
sa v krátkom čase môže tak roztrieštiť a opotrebovať, že nakoniec už vôbec netuší, kto vlastne je. Myslím, že základná pravda
kresťanstva je ukrytá v tajomstve vernosti. Nikdy nepochopíme, čo znamená "verný Boh" a nikdy ho nestretneme, ak neobjavíme
aj v sebe samých schopnosť k vernosti a ak nezakúsime verné priateľstvo a lásku u iných. Pre každého z nás je životne dôležité,
aby sme sa aspoň raz v živote do niečoho vložili - inak nikdy neobjavíme hĺbku vlastnej duše.
My sa však vyhýbame ceste do vernosti a do zodpovednosti, pretože prvé, čo nás na tejto ceste postretne, je naša vlastná temnota
a neschopnosť milovať.
Keď Ježiš po svojom krste odišiel do púšte, stali sa mu, podľa Markovho evanjelia, dve veci: "stretol divé zvieratá"
- to bolo prvé! - "a anjeli mu posluhovali". Každý z nás by chcel mať anjelov, ale pred šelmami v nás máme ohromný strach!
Každý úzky vzťah s iným človekom je ako zrkadlo, do ktorého sa pozeráme. Medové týždne sa rýchlo pominú a po nich je každý
blízky vzťah dôkazom, že nevieme, ako treba milovať. Najradšej by sme sa tomuto poznaniu vyhli. Máme strach pred divými
zvieratmi, ktoré sa skrývajú v našom vnútri - pred našimi agresívnymi, ustráchanými, neistými stránkami, keď je zjavné, ako
veľmi nevieme milovať. Lenže anjelov môžeme stretnúť len vtedy, ak sa odvážime ukázať svojmu partnerovi naše divé zvery, a keď
zažijeme, že náš partner ich akceptuje a odpúšťa nám. Jedno bez druhého nejde! Ak chce niekto objaviť hlbokú krásu skrytú
v každom človeku, ak v ňom chce objaviť neuveriteľnú schopnosť milovať, musí sa odhodlať a vstúpiť do hlbokých a intímnych
vzťahov. Slovo intimita pochádza z latinčiny a znamená "späť do strachu". Len ten je schopný intimity, kto dokáže prejsť mnohými
bránami strachu. A v nás je toľko strachu, že nie sme schopní milovať, alebo že nie sme hodní lásky! Naša sexualita nás možno preto
tak fascinuje a zároveň straší, lebo tušíme, že by nás mohla vyslať práve na túto cestu do intimity.
Prevzaté
Richard Rohr
----------
Zrkadlo
Láska sa najprv podobá na zrkadlo. Zen-majstri hovoria, že zrkadlo nemá nijaké Ja a nijakú pamäť. Ak sa pred zrkadlo postaví
tvár, zrkadlo odrazí tvár. Ak je pred ním stôl, ukazuje stôl. Krivý predmet ukazuje ako krivý a rovný ako rovný. Všetko je presne
také, aké to naozaj je. Zrkadlo neposudzuje, nepretláča vlastné záujmy. Ak niečo príde pred zrkadlo, zrkadlo sa tomu nebráni.
Ak sa to pohybuje ďalej, zrkadlo ho nechá ísť. Zrkadlo je samo prázdne, a preto je schopné prijať iné alebo iného. Nestavia si
žiadne podmienky, kto alebo čo môže prísť a koho alebo čo bude akceptovať. Jednoducho len odráža, čo je pred ním - nič viac a nič
menej. V tomto zmysle je zrkadlo dokonalé. Milujúce a dokonale kontemplatívne. Nesúdi, neodsudzuje, nekoná. Pripomína radu filozofa
Wittgensteina: "Nemyslieť, vidieť!"
Ak chceme vidieť tak, ako vidí Boh, musíme byť najprv ako zrkadlo. Ak chceme niekoho alebo niečo prijať, nemusíme
nevyhnutne sami niečím byť. Je to pravdepodobne, jediná cesta, ako sa raz bude dať dospieť k ozajstnej láske. Milovať niekoho
si vyžaduje skoro dokonalú premenu vedomia. Odkedy sa láska začala objavovať ako téma, táto transformácia sa stala cieľom
všetkých zakladateľov náboženstiev, svätcov, mystikov a gurov. Premena vedomia spočíva v tom, že sa musíme oslobodiť sami
od seba. Musíme sa zbaviť tyranie nášho posudzovania, názorov a emócií ohľadom všetkého a všetkých a dostať sa zo zajatia
"bezuzdných bánd pocitov", ktoré vo svojej poézii kritizuje aj T.S.Eliot. Musíme prestať veriť falošným subjektom, ktorými
sme my sami a ktoré majú vo zvyku považovať za objekty všetko a všetkých naokolo - vrátane Boha a vlastnej duše.
/Možno práve preto mnohí západní ľudia nenávidia sami seba a nenávidia aj svoju dušu, ktorú považujú za rozoberateľný,
posudzovateľný a vylepšovateľný objekt./
Židovský mysliteľ Martin Buber hovoril už v prvej polovici 20. storočia, že s celou skutočnosťou sme nadviazali len vzťahy
Ja-to, pričom sme boli stvorení pre vzťah Ja-Ty. Vzťah Ja-Ty je základným postojom úcty a vzájomnosti, a len vďaka nemu môžeme
stretávať ľudí, veci a udalosti ako subjekty. Spoznávame a spoznáme len vtedy, ak sa aj sami necháme spoznať. Sme dávajúcimi len
vtedy, keď môžeme byť aj prijímajúcimi; môžeme brať len tam, kde sme zároveň pripravení k odovzdanosti. Aj preto františkánska
teológia vždy nadraďovala lásku nad poznanie. Dnes však žijeme v období, keď stačí, ak sa o poznanie a o vedenie usilujeme buď len
z čistej zvedavosti alebo kvôli lepšiemu uchopeniu moci. Vedenie a poznanie sa v rukách ľudí bez múdrosti, bez milosrdenstva a bez
schopnosti rozlišovať stalo diablom. Zo všetkého vytvárame objekty, a preto už ani ničomu nerozumieme. Zabudli sme , čo je poznanie,
pretože nie sme ochotní pripustiť, aby nás Boh spoznal, "z tváre do tváre...budem poznať tak, ako som aj ja poznaný" /1Kor 13,12/.
Ak by sme boli v Bohu, naše Ja by prestalo byť sebacentrické a vzťahovalo by sa v prvom rade na Boha. Falošné Ja by tak dostalo šancu
na premenu. Ja, sústredené výhradne na seba a vystačujúce si samo so sebou, musí zomrieť, aby na jeho mieste mohlo povstať nové,
oslobodené Ja, ktoré bude od tej chvíle žiť, milovať a konať v Božom duchu. Človek, ktorý pripustí, aby sa v jeho živote odohralo
niečo podobné, si zaslúži pomenovanie "spirituálny". Možno už teraz lepšie chápeme, prečo všetci svätci bez výnimky žili v sebazapieraní,
v obeti, v pokore, v umŕtvovaní a v pôste, ba dokonca prosili o skúsenosť stroskotania a odmietnutia. Nič /a už vôbec nie momentálne
či prechodné nálady, pocity a potreby/ ich nedokázali odviesť od života prameniaceho v samom Strede. Ich seba-negovanie bolo neustálou
výzvou pre falošné Ja.
Stratiť falošné Ja a nájsť Boha totiž znamená to isté. Nakoniec boli ničím - "s Kristom ukrytí v Bohu" /Kol 3,3/. Konečne sa
začali podobať prázdnemu zrkadlu schopnému vďaka svojej prázdnote prijímať pravdu.
prevzaté
Richard Rohr
----------
Maska
To všetko nás postupne privádza k obrazu masky. Po latinsky sa maska povie persona a v mnohých európskych rečiach označuje
toto slovo "osobu". Môže to znamenať, že každé indivíduum je akousi maskou väčšej skutočnosti.
Pôvodne sa toto slovo vzťahovalo na divadelné masky, cez ktoré sa grécki herci prihovárali publiku /personare znamená zvukom
prenikať cez niečo/, aby ich tak bolo lepšie počuť. Kresťanskí filozofovia a teológovia používali toto slovo na odlíšenie indiví-
dua od skupiny. Každá osoba bola chápaná ako jedna z "Božích masiek"; ako dych a hlas prechádzajúci cez masku; ako obraz nejakej väčšej
pravdy. Svoju vlastnú osobu-bytie dokážem spoznať len vtedy, ak budem rešpektovať vzťah Ja-Ty, ktorý mi v konečnom dôsledku môže
sprístupniť len Boh: ako subjekt subjektu, z tváre do tváre, ako milosrdenstvo, ktoré odmieta súdiť alebo znevažovať iných. Ak nespoznám
Boha, ak ho nebudem milovať a slúžiť mu, nikdy sa nemôžem stať skutočnou osobou. Toto je taká základná pravda, že ju dokonca hneď v prvej
otázke vyslovil aj náš starý a už aj staromódny predkoncilový katechizmus. Moja osoba ako bytie stojí v priamom spojení s Božím bytím.
V prvej kapitole Biblie sa hovorí, že som bol stvorený na obraz Boha. Moje "Ja som" je výrazom a dychom onoho večného a dokonalého
"Ja som" vysloveného Stvoriteľom. Každá láska a kontemplácia je životom vychádzajúcim z tohto bytia, z bytia, ktoré predchádza
akémukoľvek konaniu a vedie ho k naplneniu. Som milovaný, alebo -ešte lepšie- som láska ešte prv, než urobím čokoľvek správne
alebo nesprávne, dôstojné alebo nedôstojné, dobré alebo zlé.
Povedané filozoficky: - ontológia /učenie o ľudskom bytí/ stojí nad morálkou. Nanešťastie , inštitucionálne kresťanstvo prenieslo všetku váhu
na morálne požiadavky, a práve preto prišlo o skutočnú silu a základ pravej morálky. Láska jednoducho znamená byť tým, čím sme v Kristovi!
Ako Boží synovia a dcéry máme jedinú objektívnu identitu - a tou je láska. Boh v Kristovi vzal na seba ľudské telo, aby nás naučil tejto identite.
Krst je teda symbolom a sviatosťou premenenia k pôvodnej pravde, ktorá sa stala telom. Svätosť nie je ničím iným ako konaním pravdy v láske /Ef 4,15/.
Ak sa chceme vrátiť ku koreňom, musíme sa naučiť existovať ako dospelí kresťania, ktorí žijú, veria a konajú na základe toho, čím už sú v Kristovi.
Hriech znamená žiť z niečoho iného: z falošného Ja. Pravé alebo transcendentné Ja sa prebudí, keď nás láska vyvedie z falošnej sebavzťahovačnosti,
čím sa naše vnútro postaví na celkom inom základe. Byť schopný lásky znamená možno menej rásť, no o to viac prijímať. Nájsť Boha a stratiť seba
znamená to isté, pretože, ako hovorí Ján: "On v nás a my v ňom" /Jn 17, 22/. Západné náboženstvo malo vždy tendenciu objektivizovať a kúskovať
Boha /ako aj všetko ostatné!/, čo malo katastrofálne dôsledky pre kresťanstvo, pre modlitbu a aj pre úprimnú Božiu lásku. Týmto všetkým sa usilujem
povedať, že sme si zvolili veľmi nesprávnu pozíciu. Biblia to nazýva hriechom, psychológia hovorí o inflácii ega, filozofia to formuluje ako dualizmus
alebo ako individualizmus. Thomas Merton píše o falošnom živote nepravého Ja. Hoci to znie naozaj neuveriteľne, väčšina z nás žije takto celý
život! Niet divu, že láska sa stala nemožnou. Fikcia, ilúzia a lož sa pokúšajú preniknúť do lásky a robiť dojem "morálky". Preto sa musíme vrátiť
späť k stredu a tam spoznať, že sme len maskou, fragmentom a - neuveriteľne požehnanou! - časťou celku. Je oveľa lepšie byť pravdivým fragmentom
ako falošným celkom. Z takejto pravej identity sa láska opäť stane možnou. Vrátiť sa k tomu, čím naozaj sme, nie je teda žiadna prehnaná požiadavka,
najmä ak si uvedomíme, že je to jediné možné oslobodenie a bez neho nemôžeme urobiť nič. Nech už v našej službe alebo v našom spoločenstve urobíme
čokoľvek, ovocie to prinesie len do tej miery, do akej žijeme a konáme s ohľadom na pravdu celku. Radikálna jednota sa prejavuje nakoniec ako najhlbšia
úroveň spätosti so všetkými ostatnými osobami, udalosťami a vecami.
Dnes by sme to nazvali solidarita alebo sympatia v zmysle spolu-utrpenia.
prevzaté
Richarh Rohr
----------
... o láske ...
Láska je to jediné, čo si vystačí samo so sebou. Je svojím vlastným cieľom, svojou odmenou, svojím vlastným uspokojením.
Nehľadá príčiny svojej existencie mimo seba a nemá bázeň pred ničím okrem seba. Milujem, pretože milujem. To je moja naj-
hlbšia identita, v ktorej a pre ktorú som stvorený. Milovať ľudí "v Bohu" znamená milovať ich len pre nich samých - a nie
pre to, čo by mohli pre mňa urobiť alebo preto, aby som sa vďaka nim stal psychicky zdravší či dospel ďalej.
Naše transcendentné vedomie vníma druhú osobu ako iné Ja, ako niekoho, kto je Kristom rovnako milovaný ako ja a nie ako objekt,
ktorý milostivo obdarujem kresťanským dobrým skutkom. Keď som ešte
nikdy nemiloval a láska ma vyčerpáva, je to pravdepodobne preto, lebo druhých ľudí vidím ešte stále ako úlohy, povinnosti
alebo ohrozenie namiesto toho, aby som v nich videl zrkadlo a výraz môjho vlastného utrpenia a mojej vlastnej samoty.
Nie sme vari my všetci výrazom a účastníkmi Božieho utrpenia a samoty?
prevzaté
Richard Rohr
------------
Vietor veje
Tisícpäťsto strán naplnených židovskými dejinami a mýtami, obrazmi plnými napätia o vojne a mieri, o láske a nenávisti,
o dôvere a rebélii, nakoniec ohlasujú jasnú a jednoduchú pravdu:
Boh ostáva vždy verný. Jeho deti ostanú vždy slabé. Milosť však zjednotí oboje.
Pri takejto doširoka rozprestretej vízii sa musíme mať na pozore pred tým, aby sme nepoužívali Bibliu ako dôkazový prostriedok,
alebo ako muníciu pri slovných potýčkach. Musíme si byť vedomí nebezpečenstva izolovanosti častí od celku a nestavať celú našu
teológiu na niekoľkých pasážach, namiesto aby sme zodpovedne zaobchádzali s celým Písmom a tradíciou. Sväté písmo sa dá pochopiť,
ak je to vôbec možné, len synteticky. Mnohé nepotrebné hádky a nedorozumenia poukazujú na naše pokusy vytlačiť z Biblie odpovede
a otázky, ktoré si ona sama vôbec nekladie. Ak zotrváme pri tom, že budeme klásť analytické otázky celistvo mysliacim ľuďom,
na konci z toho spravidla vyjdú naše odpovede a nie ich. A presne to sa stalo. Vždy, keď kresťania v dejinách zamerali
svoju energiu na to, aby Bibliu analyzovali a "urobili ju rozumnou", viedlo to v cirkvi aj pri jednotlivých veriacich ku strate sily
biblického posolstva. Keď sme pripustili, že Biblia sa dá pochopiť racionálne, spreneverili sme sa jej tajomstvu a pochovali sme jej
silu. Teraz pomaly zisťujeme, že nás oveľa viac obohacujú ne-racionálne formy poznania. Máme však strach. V novom vesmíre,
ktorý sa pred nami otvára, sme len nemohúce nemluvňatá. Ak sa vzdáme svojho rozumu, stratíme ilúziu, že pri zaobchádzaní s biblickými
slovami a obrazmi máme všetko pod kontrolou. Namiesto toho, aby sme kontrolovali, budeme kontrolovaní.
Ježišove slová nám naháňajú strach: "Vietor veje kam chce. Počuješ jeho šum, ale nevieš, odkiaľ prichádza a kam ide.
Tak je to s každým, kto sa narodil z Ducha." /Jn 3,8/
Ozajstné, duchom naplnené biblické čítanie je často zažívané ako istá strata kontroly. Nevieme, odkiaľ sila prichádza,
ani kam nás vedie. Ovplyvnení našou modernou sekularizovanou a racionálnou spoločnosťou sme stále v pokušení zväzovať
Písmo svojím rozumom a tak mať všetko pod kontrolou. S Písmom sa ale nedá "narábať", ako hovorí Luther.
Znamenalo by to udusiť Božie účinkovanie tam, kde je naozaj plné sily.
prevzaté
Richard Rohr
----------
pocta Františkovi
Krása bolí - najmä tých, ktorí dokážu skutočne vidieť. Škaredosť mätie - ale len tých, ktorí nedokážu skutočne vidieť.
Ak sa niekde objaví veľký "jasnovidec" - prorok, jeho život nás často úplne vykoľají. Väčšinou obráti všetky pravidlá naruby,
hľadá radosť a naplnenie úplne inde ako my a lásku nachádza na tých najneobviklejších miestach.
Tí, čo uvideli krásu v celej jej hĺbke, nám prevracajú rozum hore nohami. Hoci sa túžobne snažíme udržať s nimi krok, potrebujeme
stáročia, aby sme znova chytili tempo. Jedným z takých jasnovidcov bol Francesco Bernardone /1182-1226/ a tými ľuďmi sme my:
začudované ľudstvo, ktoré ešte stále nemá pokoja, pretože nedokáže zabudnúť, čo tento muž videl a čo urobil so svojím vlastným,
malým, ľudským životom. Jeho krása a jeho videnie ešte stále spôsobuje bolesť.
František z Assisi bol viac ako ktorýkoľvek iný Kristov nasledovník a učeník nazývaný "druhým Kristom". O jeho živote bolo
napísaných oveľa viac legiend ako o ktorejkoľvek inej osobe, okrem Ježiša. Je najčastejšie opisovanou nebiblickou postavou
dejín a inokedy veľmi opatrná cirkev ho už štyri roky po jeho smrti vyhlásila za svätého. G.K. Chesterton ho nazýva
"jediným ozajstným demokratom sveta", Lenin* o ňom pred svojou smrťou hovoril so závisťou
a Sir Kenneth Clark ho považoval za najväčšieho náboženského génia, ktorého Európa dala svetu. Už počas svojho života
z neho vyžarovala neuveriteľná príťažlivosť. Možno šlo o onen nepopierateľný magnetizmus vznikajúci vždy vo chvíľach, keď sa pravda
a bláznovstvo stanú jedným.
Keď sa František jedného dňa vracal z lesa, kam sa chodieval modliť, zastal na jeho okraji a videl, ako sa k nemu blíži brat
Masseo. Keď sa stretli, Masseo sa ho položartom opýtal: "Prečo za tebou? Prečo za tebou? Prečo za tebou? Prečo sa zdá, akoby celý
svet bežal za tebou? Prečo ťa chce každý vidieť, počuť a poslúchať? Nevyzeráš nijako výnimočne dobre. Nie si ani výnimočne múdry
alebo vzdelaný. Ani sa nesprávaš ktovieako uhladene. Tak prečo celý svet beží práve za tebou?
Vtedy sa k nemu František nadšene obrátil a povedal:
"Chceš vedieť, prečo práve za mnou? Chceš naozaj vedieť, prečo každý beží práve za mnou? Ja som sa to dozvedel z presvätých
Božích očí, ktoré všade vidia aj dobro aj zlo. Lebo tieto požehnané a sväté oči nenašli medzi hriešnikmi nikoho, kto by
bol nehodnejší a neschopnejší ako ja. Ak teda Boh chcel vo svete dokonať svoje nádherné dielo, nenašiel na zemi obyčajnejšieho
stvorenia ako som ja - preto si ma vyvolil. Lebo Boh si zvolil to, čo sa zdá svetu bláznivé, aby zahanbil múdrych. Boh si zvolil
nízke a opovrhované, aby zničil to, čo je veľké, silné a ušľachtilé."
/Kvietky sv. Františka/
* "Urobil som chybu. Utláčané masy musia byť bezpochyby oslobodené.
Naša metóda však priniesla len nové utláčanie a hrozné krvavé kúpele.
Neustále ma prenasleduje nočná mora, v ktorej sa vidím v červenom
mori krvi nespočetných obetí. Je už príliš neskoro zmeniť minulosť.
Rusko by mohli zachrániť už len desiati Františkovia z Assisi."
/V.I.Lenin, Listy o modernom ateizme/
prevzaté
Richard Rohr
Nahý Boh