Čo si myslíte o chrizmatickom hnutí?
Vidíte v ňom nebezpečenstvo osvieteného egoizmu?
Moje spoločenstvo "Nový Jeruzalem" bolo dlhý čas pokladané
za jedno z najdynamickejších a najživších charizmatických
spoločenstiev krajiny. Na začiatku sedemdesiatych rokov
som mal povesť veľkého charizmatického farára pre mládež.
Medzitým sa mi však vyjasnila aj temná stránka charizmatického
hnutia. Tak na začiatok: Je príliš závislé od pocitov.
A človek nezreje vo viere, keď potrebuje príliš veľa citových
zážitkov - to je celkom jasné. Okrem toho, charizmatické hnutie
má podľa mojej mienky prehnanú teológiu zmŕtvychvstania
a strach pred teológiou kríža. Preto sa tam nachádza len polovica
z tajomstva. / ...... /
Charizmatické hnutie je na druhej strane výborným východiskovým
bodom. Niektorí z najlepších a najúčinnejších sociálnych
aktivistov v našej krajine strávili v sedemdesiatych rokoch dva
alebo tri roky v modlitbových skupinách. Sami hovoria, že tam
získali dojem o bezprostrednosti a teple Božej lásky. Naučili sa
tam túžiť po svätosti. Tí istí ľudia však hovoria, že po dvoch -
troch rokoch už viac nerástli, a že už neprišlo nič nové. Je to
nádherný prvý stupeň viery a to myslím celkom vážne. Iné stupne
tam však nie sú. Na tých ďalších stupňoch ide napríklad o to,
aby sme sa vydali zo sveta pocitov do sveta skutočnej viery,
kde nemusíme neustále reaktivovať zbožné pocity. Tento pohyb
spoznáme podľa toho, že ak ľudia urobili tento nasledujúci krok,
získali slobodu integrovať do svojej viery aj iné veci.
Vždy je najlepším východiskovým bodom byť veľmi konzervatívny,
pretože najprv potrebujeme mať jasný pocit o vlastných hraniciach.
Najprv sa musíme naučiť, čo znamená byť v Kristovi a čo znamená
nebyť v Kristovi. Čo sa dá psychologicky vidieť na človeku,
ktorý dozrieva vo svojej viere? Čím viac si je človek istý vlastným
centrom, tým viac môže otvárať svoje hranice. Inak strávi celý život
tým, že bude vlastné hranice neustále obhajovať. Je to ako test
s lakmusovým papierikom, podľa ktorého sa dá spoznať nezrelé
kresťanstvo. Napriek tomu musíme byť trpezliví a dovoliť sa navzájom
robiť isté kroky v raste. Zrelý kresťan je schopný prekročiť doterajšie
hranice a zrazu objaviť Krista tam, kde by to nikdy nečakal.
Myslím, že to je jasný význam príbehu o poslednom súde v Matúšovi,
v kapitole 25, a síce, že budete zrazu schopní objaviť Krista
v najmenšom zo svojich súrodencov, nielen u ostatných charizmatikov,
nielen u ostatných evanjelických kresťanov. Kým to bude inak, vždy
to zostane len kolektívnou sebaláskou. Skupina je potom len rozšírenie
môjho vlastného ja: "Musíš používať ten istý kresťanský žargón ako ja,
aby sme mohli byť spolu." Toto nie je sloboda Božích detí. Takíto
ľudia nikdy nič nezjednotia ani nezmieria, pretože ich život sa bude
stále zmenšovať. Ozajstní kresťania sú schopní objaviť a milovať Krista
v Nie-Ja, v niekom celkom inom. To však ale vždy znamená urobiť krok
z doterajších hraníc. Nemyslím, že charizmatické hnutie sprostredkovalo
svojim členom schopnosť naozaj takto konať. Určite nie v našej krajine.
A napriek tomu opakujem: Je to veľmi užitočné na prvom stupni viery.
Naša preintelektualizovaná interpretácia Evanjelia potrebovala
charizmatické hnutie, aby vyšla z hlavy.
prevzaté
Richard Rohr