Ak sa z tohto pohľadu pozrie svet na kresťanov, zbadá z väčšej
časti ľudí, ktorí obhajujú a chránia sami seba a nie ľudí, ktorí sa
vydávajú na cestu ako Abrahám. Abrahám, "otec viery", zanecháva to,
čo mal isté, a vymieňa za to, čo nemá isté. Jeho jediným dôvodom
bolo prisľúbenie, prisľúbenie toho, čo počul vo svojej duši.
Zdá sa mi, že to, čím sa musí líšiť viera budúcnosti od tej dnešnej,
je istý druh hlbokej dôvery. Táto dôvera musí byť konkrétna
a osobná. Budeme musieť dôverovať takým spôsobom, že preko-
náme potrebu vyhrať, alebo mať pravdu. Ježiš nám nepovedal,
že musíme mať pravdu, ale že musíme milovať.
Európske dejiny sú tragickým príkladom ľudí, ktorí chceli mať
pravdu miesto toho, aby milovali. Už si nemôžeme dovoliť ani jeden
deň v našom živote ísť z cesty Pánovi a jeho putovaniu, jeho ceste.
Dôvera, ktorá sa od nás bude žiadať, bude od nás chcieť, aby sme
hľadali jednotu na hlbšej rovine ako doteraz.
Len ak to dokážeme v našom vlastnom vnútri, môžeme to robiť
aj navonok. Ak som urobil cestu dovnútra, do mojej vlastnej duše,
a som schopný prijať svoje temné stránky, potom budem v stave
prijať aj temné stránky iných.
V našom spoločenstve máme jedno trvalé príslovie: "Radšej
budem robiť niečo nedokonalé v jednote, ako niečo dokonalé
oddelene." Lebo to najdôležitejšie, čím chce Boh obnoviť a po-
svätiť zem, je jednota. Nech sme kdekoľvek, práve v tom okamihu
sa musíme pokúsiť vytvoriť jednotu.
Dôvera, ktorá bude od nás v Cirkvi budúcnosti vyžadovaná,
pozostáva v tom, že budeme vedieť brať Boha vo svete a v dejinách
vážne. Musím byť v stave veriť v to, čo počujem - a potom
v súlade s tým konať, čo verím. A to ma niekedy oddelí - dokonca
aj od tých, ktorých milujem.
Takáto viera bude musieť byť tak silno zakorenená vo vnútornej
autorite, v tejto "duši", že premôže aj protirečenie blízkych
a zrelších priateľov. Budeme musieť natoľko veriť svojej vnútornej
skúsenosti, že nebudeme musieť každého ťahať na svoju stranu,
aby sme uverili sami sebe. Musíme dostatočne dôverovať, aby sme
odolali cynizmu, smrti a hnevu, ktoré vychádzajú z nášho vnútra.

prevzaté
Richard Rohr

Cirkev, ktorá chce v budúcnosti obstáť, ktorá chce existovať ešte
aj v nasledujúcom storočí, bude Cirkvou s "dušou". Práve preží-
vame posledné dni kultúrneho kresťanstva. A je to tak dobre.
Cirkev, ktorá chce obstáť je Cirkev s vnútornou autoritou, Cirkev
z ľudí, ktorí "vedia, že vedia". Nie sú to konzervatívci, ktorí
obstoja, a ani progresivisti - ale ľudia s vnútornou autoritou.
Príliš veľká časť Cirkvi je postavená len na vonkajšej autorite.
Pre protestantov to bola Biblia. Pre katolíkov sú to úrady v Cirkvi
a pápež. Oboje je vonkajšie a nemá ozajstnú silu, ak neodráža vnú-
tornú plnosť moci.
Čo je "duša"? Pokúsim sa dať opisnú definíciu: Duša je to miesto
v nás, ktoré je slobodné. Je to miesto, kde sme počuli, ako Boh
vyslovil naše meno, osobne a hlboko. Je to miesto, kde nám Boh
zveril svoje meno. Ono slobodné miesto v našom vnútri, kde sú
obé mená jedno. To je duša.
Duša nie je niečo, čo nám môže dať niekto iný. Je to cesta, ktorú
musíme zvládnuť sami, vedení milosťou. Ak konáme z hĺbky duše,
sme schopní naozaj "agovať" - konať, miesto toho, aby sme
len "re-agovali". Ak vychádzame v našom pohybe zo stredu,
nekonáme zo strachu ani z pocitu viny. Keď si pozerám cirkevné
dejiny, vidím, že boli často poznačené a riadené pocitmi viny,
strachom a hnevom. Nemôžeme už dlhšie budovať na re-akciách.
Jediné, na čom môže Cirkev budovať, je milosť- a tiež na ľuďoch,
ktorí majú dušu, ktorí počuli, že ich Pán zavolal po mene, ktorí
počuli, že v nich vyslovil svoje meno.
Biblická viera je vždy akt vzďaľujúci od strachu. Zdá sa mi, že
najväčším nepriateľom viery dnes nie je pochybnosť ale strach.
Máme strach dôverovať tomu, čo sme počuli.
Máme strach stať sa zraniteľnými.

prevzaté
Richard Rohr