Krása je velebená a uctievaná, no pre väčšinu z nás nedosiahnuteľná. (Máte rady, keď vás fotia? Rady sa pozeráte na svoje fotky s odstupom času? Čo prežívate, keď sa vás niekto opýta na váš vek? Otázka krásy je veľmi hlboká.) Niektoré ženy zažili, že ich krásu ohovárali, využívali, alebo zneužívali. Iné z vás okúsili, že krása môže byť nebezpečná. No predsa - a toto môže byť prekvapujúce - aj napriek všetkej bolesti a smútku, ktoré nám krása zapríčinila, túžba po nej v nás pretrváva dodnes. Nie je to iba túžba po vonkajšej kráse, ale čosi viac - túžba byť očarujúco krásna v hĺbkach svojho bytia. Popoluška je prekrásna, áno, no je aj dobrá. Jej vonkajšia krása by bola bezcenná, ak by jej srdce nebolo krásne. Preto ju všetci máme tak radi. Rút bola pôvabnou, silnou ženou, no len vďaka svojej neochabujúcej odvahe, zraniteľnosti a viere v Boha si získava Boaza. Ester bola najkrajšou ženou v krajine, no kráľa obmäkčila jej statočnosť, dôvtipnosť a dobré srdce, vďaka čomu ušetril jej ľud. Túžime vlastniť krásu, o ktorú je hodno sa usilovať, zápasiť. Krásu, ktorá je podstatou toho, kým naozaj sme. Túžime po kráse, ktorá je viditeľná, ktorú možno cítiť, ktorá sa dotýka druhých. Po kráse, ktorá patrí iba nám a túži po tom, aby sme ju v sebe odhalili.
Zdroj :Facebook - Citáty z Biblie

Ako žiť v ozajstnej rozprávke
NEZARADENÉ20 AUG, 2015
babicka je dar

Zase tá MHD ! A v nej dôchodkyňa, ktorá ma rozplakala…  No  pekne po poriadku:

Sedím v autobuse, smer Antolská nemocnica v Ba. Cesta je dlhá, zrejme aj preto starká, ktorá si sala oproti mne “do štvorky”, vytiahne z tašky okuliare, knižku a začne čítať. Na nasledujúcej zastávke nastúpi žena s kočíkom, za ruku vedie druhé dieťa. Zaparkuje vedľa “štvorky”  a kým brzdí kočiarik, malej zasvietia oči, skočí ku nám a vraví:

-Jéééj, ty si presne ako moja babička. Čakáš ma tu, aby si mi prečítala rozprávku?

Babička zdvihne oči , usmeje sa, na čo dieťa zareaguje tým, že sa jej uvelebí na kolenách. Mamička rýchlo priskakuje, no starká ukáže rukou a úsmevom, že je to pre ňu v poriadku a osloví dievčatko:

– Toto je taká dospelácka kniha, ale ak chceš, rozprávku ti porozprávam. Chceš o červenej čiapočke, alebo o Medovníkovom domčeku?

– Nie, tie nie, tie poznám, mohla by si mi povedať takú ozajstnú?

-Akú ozajstnú?

-Ako mi hovorieva babička…Vraví, že ozajstná rozprávka je taká, čo ju žijeme. Začína vždy tak že: Bolo raz jedno dievčatko…

Babička sa usmeje a pokýva hlavou. Potom spustí a priznávam, že jej ozajstná rozprávka nás všetkých tak pohltí, že takmer nedýchame… (Na konci si uvedomím, že ani len odfotiť som ju nestihla a banujem veru, že som ju nenahrala… Skúsim to interpretovať aspoň takto, cez  písmenká , ale ten hlas, zážitok v ňom, emócia… to nedokážem. Foto k blogu je ilustračné- z internetu ):

– Bolo raz jedno dievčatko. Bývalo v domčeku pri lese, behávalo bosé po lúkach, tancovávalo s kvetmi vo vlasoch, umývalo sa v studničke na stráni. Raz, keď páslo husi, prišiel k nemu malý nezbedník, čo mal v očiach iskričky a urobil jej prstienok z trávy a korunku z lúčnych kvetov. -Si moja malá princezná a keď vyrastieš, vezmem si ťa za ženu. , povedal jej.  Prešiel istý čas. Obaja spolu rástli, z dievčatka vyrástla čarovná mladá dáma a z  nezbedníka zase krásny princ.

– A bola svadba a žijú šťastne doteraz! Však, však- to ste vy! – skočila malá šťastne starkej do reči.

– Veru nie… –  vzdychla starká.

– Akože nie? V každej rozprávke si skromnú krásnu mladú dievčinu princ vezme za ženu!

– No, to v takej obyčajnej rozprávke. Ale toto je ozajstná, zabudla si?

– A čo sa teda stalo?

– Princ požiadal dievčinu o ruku. Ona povedala áno. Ale princova mama, kráľovná, svadbe zabránila. Vraj nevychovala princa pre takú obyčajnú dievčinu, čo nemá ani vysokú školu, pre takú divožienku, čo behá po lúkach , spieva si v záhrade a robí pekárku.

– Ale … čo sa potom stalo?

-Nuž, princ sa odsťahoval  a ona o ňom už nepočula. Neskôr ku nej do pekárne chodieval iný starší muž, ktorý si jej prácu vážil, vždy poďakoval , obdaroval ju úsmevom i pekným slovom. Vravel, že jej buchty mu v ústach spievajú a srdce mu tancuje vždy, keď ju vidí. Trávili spolu čas prechádzkami po lúke, aj prácou na záhrade. Vždy jej pomáhal a mal ju veľmi rád. A keď jej vyznal lásku a  požiadal ju o ruku, povedala áno.

– Ale to tak nemá byť! Také dievča predsa má dostať princa, aby bolo šťastné až do smrti!

– No, toto nedostalo princa. Dostalo muža, ktorý bol celkom obyčajný. Vlastne nie- bol neobyčajný, lebo ju veľmi, veľmi ľúbil. A pozeral sa na ňu vždy ako na princeznú. A keď sa im narodili deti, bola jeho kráľovnou. Vždy sa tak ku nej správal a ona sa tak pri ňom cítila. Pri tom princovi bývala iba obyčajné dievčatko…Toto bolo oveľa, oveľa lepšie!

-No lebo si ju nevzal a nepremenil na svoju kráľovnú! Aké to je, keď si v rozprávke, kde sa cítiš kráľovnou, keď nie si?

– Veru si: Vždy si tým, čím sa naozaj cítiš. Ten muž bol čarovný a jeho láska premenila dievčatko na ozajstnú kráľovnú. Mali spolu veľa detí a potom vnúčat a boli spolu šťastní.

-Až do smrti?- vyhŕklo  z malej.

– Veru až… povedala starká a po lícach sa jej skotúľali slzy.  Priznávam, aj mne. Pochopila som a vtom pochopila aj malá…

-Takže v ozajstnej rozprávke nezomrú spolu potom čo spolu šťastne žili?

Starká pokrútila hlavou.

-A čo potom robí ten, čo ostane?Ako je potom šťastný?

– No, s deťmi a vnúčatami…Vždy je dôvod byť šťastný, keď už sa to raz naučíš, tak to ide . Aj v rozprávke sa predsa dejú zlé veci. Ale aj tak je ten svet rozprávkový.  Včera bola kráľovná v nemocnici svojej za svojou pravnučkou, čo sa práve narodila. Napiekla novopečenej mamičke-vnučke buchty a keď jej chcela kúpiť kvetinku, hádaj čo sa stalo?

– ???

– Stál tam ten princ… Ledva ho spoznala, mal v ruke kvetiny a keď ju zbadal, vypadli mu. Oslovil ju menom a ona ho tiež spoznala…

– A vzali sa a boli šťastní. A už nikdy nezomreli, však?

– No, to nie. Iba sa spolu dllllho rozprávali a dnes sa majú stretnúť. Ukázalo sa, že on je sám práve tak, ako aj ona je sama…Ale o ruku ju nepožiadal.

Dievčatko si zahryzne do pery, zamyslí sa a povie:

– Vieš čo? Možno je to taký nezobudený princ. Alebo taký zakliaty na žabu.Takí nevedia, čo majú robiť. Pobozkaj ho! Keď kráľovná pobozká žabu, zmení sa na princa. A z princa môže vyrásť ozajstný kráĺ, keď to kvôli zakliatiu nestihol.

-…

– No poď ty moja tárajka! Musíme vystupovať… Ďakujem vám, že ste ju tak krásne zabavili.- povedala zrazu maminka.

– Ale to ja rada! Vychovala som 5 detí, 12 vnúčat a mám už veru aj 4 pravnúča. Celý život rozprávam rozprávky, no až dnes som sa naučila, že v jednej žijem.

Mamička s deťmi vystúpila a starká, ktorá má ešte vlhké oči, zrazu  vraví:

– Tá malá má pravdu. Asi ho pobozkám.

Vystupujem z autobusu a rozmýšľam, čo som sa dnes naučila:

Čarovná babička sa vám môže zjaviť v živote kedykoľvek a kdekoľvek, hoci aj cestou do práce v MHD.
Ozajstná rozprávka je tá, ktorú žijeme.
Aj v rozprávkach sa dejú zlé veci, no ak už sa raz naučíš byť šťastný, tak si.
Je jedno, pod akou strechou  si vyrástla. Ak s tebou životom kráča niekto, kto ťa miluje a vidí v tebe kráľovnú, skôr či neskôr sa ňou staneš.
Bozky naplnené hlbokou láskou sú v každom prípade, čase a veku čarovné. Prebúdzajú nás k životu.
Nikdy nie je neskoro na to, aby sa človek zobudil, vyrástol a začal žiť ako kráľ.
Čítanie je úžasné. Ale rozprávať si zoči voči životné príbehy je nenahraditeľné.
Rozprávkové dni nám všetkým želám

Ľuba

Myslím, že veľmi poučné a zaujímavé video, zaujímavý pohľad na vec...
Určite stojí za to si to pozrieť, vypočuť.

https://www.youtube.com/watch?v=o7EuLRasf2g&feature=youtu.be&app=desktop

Je naozaj každá žena krásna ? Ako to, že niektorá „žiari“ viac a niektorá akoby omnoho menej ? Je to oblečením ? Šatami ? Účesom ? Alebo možno sebavedomím ? KAŽDÁ ŽENA odráža krásny Boží obraz- nie je možné aby ho stratila ! Krásu Boha odráža iným spôsobom ako muž. Je to jej podstata- niečo bez čoho by už nebola ženou. Je to jej zváštny jemnocit, jej pôvab, bytie ktoré samé od seba nadchýna. Diabol tento Boží obraz v nás nenávidí a snaží sa docieliť, aby sme ho zakryli a spotvorili. Je niekoľko tromfov, ktoré nepriateľ stále na nás používa a na ktoré si musíme dať pozor.

MY A TIE DRUHÉ

Či už sú to naše maminky, sestry, najlepšie kamarátky alebo dievčatá a ženy v pozícii, ktorú veľmi uznávame, čakáme od nich potvrdenie a povzbudenie. Potrebujeme zažívať, že sme pekné, milé, pôvabné, no práve tu môžeme dostať tvrdý úder, keď namiesto pochvaly dostaneme neláskavú kritiku, výsmech alebo – čo je niekedy omnoho horšie- nemé ticho, keď stojíme vo svojich nových šatách a najlepších topánkach...

NEPOTVRDENIE A KRITIKA

Milé krásky, musíme vedieť, že ktorákoľvek žena neschopná povzbudiť a pochváliť je tak veľmi zranená vo svojej identite, že pochvalu niekoho iného vníma ako znižovanie svojej vlastnej hodnoty. Je to žienka, ktorá ešte nezažila uzdravenie, a preto rozdáva zranenia všade dookola.Keď kritizuje, cíti sa sama lepšie. Tu pomôže iba Božia a naša láska a pochvala, pretože oni najprv musia dostať, aby mohli dávať. Musíme im vysloviť odpustenie a začať žiť slobodný život od ich názoru- pretože naša hodnota a krása nemôže závisieť od pochvaly človeka.

ZRANENIE

Podpásové údery, keď ťa nevezmú do partie, keď niekto je Barbie a ty  iba klaun a iní sa bavia na tvoj účet, keď ti je jasne dané najavo, že na to nemáš a nikdy mať nebudeš. Tak veľmi zabolia, čosi v nás hlboko zrania. Ženy často reagujú dvoma spôsobmi- buď rezignujú a povedia si, že možno nie sú pekné, ale sú múdre, pracovité, vtipné... alebo si povedia, že teraz to všetkým ukážu a začnú lipnúť na značkových veciach, mejkape a hodiny trávia účesmi. Smutné však je, že obe skupiny zažívajú vo vnútri veľkú prehru, ktorá im navráva, že ak sa nebudú PORIADNE snažiť, za nič nestoja a ukáže sa ich pravá „biedna“ identita.Sem patria aj ženy, ktoré sa boja obliekať žensky, ženy ( až na pár výnimiek), ktoré sa obliekajú vyzývavo tak zúfalo túžiace po pochvale, záujme a potvrdení krásy. Ak je táto časť aj o Tebe- prosím, znovu vyslov odpustenie týmto ľuďom a popros Boha o vnútorné uzdravenie tohto zraneného miesta, pretože práve ono Ti bráni prijať a žiť Tvoju krásu. Neboj sa, rád to urobí.

KLAMSTVO

Och- poznám ženy a dievčatá ako vystrihnuté z módneho katalógu, ktoré napriek tomu nedokážu uveriť, že sú krásne. Tiež poznám ten neveriacky pohľad žien každého veku, keď im hovorím, že sú krásne- a vidím, že sa boja dúfať, že by to mohla byť pravda. Obe skupiny, tak ako ja kedysi, uverili klamstvu, že niektorá žena pekná je a niektorá nie- že niektorá má dar  (a peniaze ) na to, aby sa vedela pekne obliecť a upraviť. Až keď sa zriekneme tohto klamstva a príjmeme Božiu pravdu o sebe, že Boh MŇA a TEBA stvoril VEĽMI  DOBRE na svoj nádherný obraz- môže cez nás táto krása žiariť. A žiariť bude tým viac, čím viac budeme čerpať z Boha. Bez Neho budeme ako rezané kvety- chvíľočku namočené v Jeho pravde-  kvitnúce a krásne, po chvíli vädnúce a lapajúce po dychu. Náš krásny „ženský“ duch pije z Boha a dáva sa občerstviť iným- pretože z nášho vnútra „potečú prúdy živej vody“- takej sviežej, krásnej, čistej a trocha nezbednej- takej- akou žena má byť.