„Lebo moje myšlienky nie sú vaše myšlienky a vaše cesty
nie sú moje cesty – hovorí Pán. Ako sú nebesá vyvýšené nad zem,
tak sú moje cesty vysoko od vašich ciest a moje myšlienky
od vašich myšlienok.“
/Iz 55, 8 – 9/

„Obchádzate more i zem, aby ste získali jedného novoverca,
a keď sa ním stane, urobíte z neho syna pekla, dva razy horšieho,
ako ste sami!“
/Mt 23,15/

Uf! Prečo by Ježiš povedal niečo také, ako čítame v druhom
citáte? Nie je to trochu neférové, či dokonca bezcitné? On to
hovorí „pravoverným“ veriacim, učiteľom a študentom Zákona,
teda ľuďom, ktorí „vedia“. Aby sme to lepšie pochopili, musíme
si uvedomiť, že Ježiš, ako aj ostatní proroci, videli seba samého
ako radikálneho reformátora náboženstva. Rovnako musíme
vziať do úvahy to, ako náboženstvo vníma svoje poznanie.
  Biblia ilustruje zdravé a nezdravé náboženstvo priamo vo svo-
jom texte, a Ježiš nám ponúka jednoduché kritérium, ako tieto
dve veci rozlišovať. Nie je to nijaká veda, ide o veľmi jednoduché
vizuálne a praktické kritérium – „rodí dobré alebo zlé ovocie?“
/porov.Mt 7, 15-20; Lk 6, 43-45/. Ježiš je až zarážajúco praktický.
  Keď náboženstvo neodvádza dobrú prácu, skoro všetky ostatné
aspekty spoločnosti budú tiež nezdravé. Keď je náš obzor
Boha pravdivý, aj náš sebaobraz bude pravdivý. Ak je náš obraz
Boha napadnutý jedom, pravdepodobne budeme aj my jedovatí.
A pred týmto jedom Ježiš varuje.
  Náboženstvo je najlepšou vecou na svete, ale môže sa stať aj
tou najhoršou. Ak je náš vzťah k Bohu životodarným vzťahom
/vzťah osôb v Trojici je toho najlepším a najplnším príkladom/,
takmer všetko ostatné v spoločnosti, dokonca aj tie rozbité časti,
budú obnovené, uzdravené a osvietené!“
Preto je skutočná „pravovernosť“ /správna viera/ taká dôležitá.
Ale v Biblii budeme vidieť, že pravovernosť nie je niečo,
čo sa deje len v našej hlave. /V skutočnosti sa toto slovo v Biblii
ani nenachádza!/. Celý biblický text zdôrazňuje, že mať „pravý
vzťah“ je oveľa viac ako mať pravdu. Niektorí to volajú ortoprax
či „správne praktizovanie“. Ježiš neustále vyhlasuje ľudí za spase-
ných alebo uzdravených pre správny vzťah k nemu, ale nikdy ich
nezavrhuje pre ich systém viery či príslušnosť k skupine.
  Ježišove tvrdé slová na začiatku tejto kapitoly vychádzajú
práve z veľkého významu, ktorý pripisuje ortopraxi. Je ovplyv-
nený prvým citátom z Izaiáša, ktorý Židov učí pokore pred ta-
jomstvom Boha /Sir 3, 11; Jób 1,6; Ž 139; Rim 11,33-35/,
a nie získavaniu ľudí pre ich údajne spasenú skupinu, zatiaľ čo
ostatní sú synmi pekla oveľa viac ako synmi neba.
  Keď sa domnievame, že máme plné poznanie, môžeme sa
stať arogantnými a príliš sebaistými. Keď vieme, že nemáme
plné poznanie, oveľa viac sa snažíme o láskyplné správanie.
Toto som si uvedomil, keď som pozoroval prirodzené ľudské
vlastnosti. Tí, čo poznajú Boha, sú vždy skromní;
tí, čo ho nepoznajú, sú vždy pomerne sebaistí.
  Pohybujeme sa tu na veľmi tenkom ľade. Na jednej strane
hovoríme, že je dôležité mať správne, pravoverné učenie o Bohu,
ale ani na okamih si nemyslieť, že vieme všetko, či dokonca
väčšinu vecí o Bohu. Na ostrí tohto noža nájdeme rovnováhu,
ktorú nám ponúka Biblia.
.....
   Takže ak náboženstvo nepristupuje k svojmu poznaniu s pokorou,
stane sa namysleným, hlúpym a povrchným.
Myslím, že toto mal Ježiš na mysli vo svojej kritike v citáte
na začiatku ...
  Keď hovoríme o Bohu a transcedených veciach, musíme
používať metafory a prirovnania. Nijaký jazyk nie je dostatočný
na opísanie svätosti. Ako som  raz videl na obraze svätého Jána
od Kríža, musíme si dať prst na pery, aby sme si pripomenuli,
že Boh je nekonečne neopísateľný a nevysloviteľný.
Alebo ako Židia, odmietať čo i len vysloviť meno „Jahve“.
  Na rozdiel od iných vedných disciplín teológia nemôže nájsť
externý dôkaz pre svoje tvrdenia, hoci sme sa o to pokúšali.
......
Veci skryté
Richard Rohr

Pokúsim sa definovať tajomstvo prítomnosti, ale najskôr
vysvetlím princíp tajomstva ako takého. Väčšina z nás
vyrastala v domnení, že tajomstvá sú veci,
ktorým nemôžeme porozumieť, takže sa o to nemáme snažiť.
Nie je to však tradičný ani pravý význam tohto slova.
Tajomstvo nie je ani čosi, čo nedokážeme pochopiť,
je to niečo nekonečne zrozumiteľné! Niečo mnohoúrovňové
a plné významu, čo nikdy nebude celkom ukončené
alebo vyriešené.
  Mysterion v náboženstvách Malej Ázie bolo niečo,
do čoho bol každý člen uvedený cez osobnú skúsenosť,
a nielen čítaním kníh alebo memorovaním dogiem.
Pavol to často spomína vo svojich listoch veriacim v tej oblasti.
  Ponúka múdrosť – no nie „múdrosť tohto veku
ani múdrosť kniežat tohto veku, ktoré spejú k záhube,
ale hovoríme tajomnú Božiu múdrosť, ktorá bola skrytá
a ktorú Boh pred vekmi určil nám na slávu ..., Ale, ako je
napísané: Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo,
ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým,
ktorí ho milujú“/1Kor 2,6-7.9/.
  O niekoľko veršov ďalej píše, že tieto veci sa dajú vysvetliť
úplne iným spôsobom: „ ... duchovné veci duchovne vysvetľujeme“
/Kor 2, 13/. Inými slovami, nevysvetlíme to ľuďom,
ktorí nemajú nijakú vnútornú skúsenosť
/rozumej skúsenosť „modlitby“/.
Táto nevyhnutnosť vnútornej skúsenosti je základom
pre každé skutočné náboženstvo a ilustrujú ju príbehy
a postavy z Biblie. Veľké osobnosti v Biblii nielen „veria“,
ony nejakým spôsobom vedia, ale vedia tajomne.
  Vysvetlíme to na konkrétnom príklade.
Kresťania hovoria o „veľkonočnom tajomstve“,
procese straty a obnovenia, ktorý bol zosobnený
v smrti a zmŕtvychvstaní Ježiša. Túto vieru môžeme
potvrdzovať obradmi a piesňami, ako to robíme pri svätej
omši, ale kým ľudia nestratia pôdu pod nohami a potom
neokúsia, ako ich Boh dvíha, až sú nakoniec úplne obnovení
pre nový život, výraz „veľkonočné tajomstvo“
nájde len málo pochopenia a nebude viesť k premene.
  Veľkonočné tajomstvo je doktrína, s ktorou kresťania
pravdepodobne vedome súhlasia, ale nie je základným kameňom
ich životnej filozofie. To je ten rozdiel medzi vierou
v doktríny a živou vierou. Cesta od jednej k druhej vedie
len cez osobné stretnutie, odovzdanie, dôveru
a vnútorný zážitok prítomnosti a sily.
  Zdravé náboženstvo vie, že existuje veľa dôležitých vecí,
ktoré je možné si osvojiť len mimo akéhokoľvek intelektuálneho
vyučovania. Ateisti to nevedia. Skutočne veľké pravdy,
ako láska a vnútorná sloboda, nie sú koncepčné a nikdy
sa nebudú dať pochopiť len rozumom. Nie je možné ich „dokázať“
iným ľuďom , či sa o to snaží človek s titulom PhD., alebo človek,
ktorý má päť doktorátov z teológie. Spoznávajú sa holisticky,
to znamená so zapojením celého človeka!
/Mimochodom, nie je to ľahká úloha./ Preto svätý Bonaventúra,
učenec a intelektuál, hovoril, že upratovačka môže poznať Boha lepšie
ako doktor teológie.
  Kritickým bodom je porozumieť, že Boh nie je závislý
od poznania v tom zmysle, v akom naša západná kultúra poznanie
definuje. Ako by Boh mohol urobiť takú veľkú chybu, keď deväť-
desiatosem percent ľudí, ktorý kedy žili, nevedelo písať a čítať?
Biblické poznanie sa skôr podobá prítomnosti tvárou v tvár.
Je to poznanie celým telom, poznanie každou bunkou.
Preto má slovo „poznanie“ v najdôležitejších biblických textoch
význam „zmyslového poznania“ alebo sexuálnej intimity!
  Nikde v biblickej tradícii nenachádzame to samostatné,
autonómne, „správne“ konanie, ktoré vidíme v neskorších
obrazoch kresťanskej svätosti. Biblická správnosť znamená
v prvom rade správny vzťah! V Biblii nie sú idealizované
žiadne prométeovské bytosti. S výnimkou Márie a samotného
Ježiša je takmer každá biblická postava, či už v hebrejskom
alebo kresťanskom Písme, znázornená ako premenený hriešnik
alebo ako niekto, kto najprv pácha neprávosť a až potom
začne konať správne veci.
Biblia je plná zranených, hriešných jednotlivcov.
  Ich vlastné chyby ich učia vzájomnosti, zraniteľnosti,
vzťahu z tváre do tváre, v ktorom dovoľujeme druhému,
aby nás ovplyvnil. My to nazývame prítomnosť,
alebo dokonca viera. A stretávame sa s tým zriedkavejšie,
ako si myslíme.

Veci skryté
Richard Rohr

... efekt prítomnosti. Tajomstvo prítomnosti je stretnutie,
pri ktorom otvorenie sa jedného vyvolá hlbší život v druhom.
Na to, aby si bol prítomný, si nemusíš nič „myslieť“ ani
ničomu rozumieť. Je to len o dávaní a prijímani práve
teraz a deje sa to v tvojej mysli. Je to vlastne prenášanie
a zdieľanie Bytia, ktoré zakusujeme ako milosť,
dar a vnútorné upokojenie.
  S opravdivou vzájomnou prítomnosťou sa vždy spája
veľký krok smerom k vnútornej autenticite, pretože keď sme
prijatí s milosťou, prijímame sami seba na najhlbšom stupni,
ale zároveň uznávame, že sme súčasťou niečoho Väčšieho -
Bytia samotného. To nám prináša veľké šťastie a hlbokú radosť.
  My ľudia sme skutočne spoločensky nákazlivé bytosti,
ale často sa obmedzujeme len na „ľudské činnosti“.
Život sa však prenáša na úrovni bytia. Nie div, že my
katolíci hovoríme o eucharistii ako o „skutočnej prítomnosti“.
Pretože na tejto úrovni sa prenáša život a energia.
  Každému z nás sa stalo presne to isté, keď ste sa po prvý krát
zamilovali. Preto je zamilovanie také vzrušujúce. Zrazu pohľad
toho druhého, ktorý na mne spočíva, prijíma ma, s radosťou ma
obdivuje, umožňuje  mi cítiť sa sebou samým, vo svojom
najlepšom svetle! Kresťania zažijú toto isté, keď spoznajú
„skutočnú prítomnosť“ v eucharistii. Keď naozaj prijímame bytie
a pohľad sebaobetujúceho sa Ježiša, posúvame sa na hlbšiu
úroveň nášho bytia. Pripomína mi to príhodu z hinduistického
chrámu v Indii, kde mi povedali: „Neprichádzaš sem na to,
aby si sa pozeral na Boha, ale  aby sa Boh pozrel na teba.“
  Zaľúbený človek by povedal: „Nepoznal som sám seba,
kým som sa nespoznal tvojimi očami.“ Alebo:
„Nedokázal som prijať seba samého, kým som nepocítil
tvoje prijatie.“ Pretože my ľudia sme takí krehkí a tak veľmi
potrebujeme vzájomnú lásku a prijatie. Ježiš však hovorí:
„Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené,
komu ich zadržíte, budú zadržané“/Jn 20;22-23/
  Koľko moci nad nami navzájom nám Boh dal!
Dostali sme moc prijímať od druhých lásku, ale aj prekliatie,
utvrdzovať jeden druhého, ale aj zapierať sa.
To sa stáva našou bránou k prijímaniu,
ale aj k ignorancii božského.
  Aké veľké riziko Boh podstúpil!
Aký smutný musí byť, keď nevidí pravdivých ľdí,
ktorí by boli zrkadlami pre novorodencov,
pre okrajové skupiny, homosexuálov, postihnutých ľudí,
mrzákov či takzvaných hriešnikov a kriminálnikov.
  Mať bezprostredný kontakt s dokonalým Druhým znamená
poznať samého seba tým najhlbším a najpravdivejším
spôsobom. Keď sa celkom otvoríš pre úplný a dokonalý pohľad
Toho, ktorý pozná a prijíma všetko, staneš sa nezničiteľným.
  Keď sa naučíš, ako prijímať jeho dokonalý pohľad,
ako byť jeho zrkadlom, potom hlas ľudského davu,
dokonca ani tie negatívne, ťa nebudú môcť zraniť.
Najlepšie to vyjadril Majster Eckhart: .....“oči, ktorými sa pozeráš na Boha,
sú tie isté oči, ktorými sa Boh najskôr pozrel na teba.“
  Stáť pokorne pred Božím pohľadom nielen sceľuje dušu,
ale aj zjednocuje túžby. Toto vysvetľujem, keď učím o kontemplatívnej
modlitbe. Oslobodzuje nás to od ...... závratu predstavivosti.
Je to vír predstavivosti, vôľa byť tu, tam a všade zároveň.
Stáť pred jedným , prijímajúcim Bohom nám doslova umožňuje
byť  sústredeným a zjednotenými na jednom mieste.
Môžeme byť na jednom mieste, môžeme byť tu a teraz.
Prestávame sa pozerať inam, na zajtrajšie šťastie.
Teraz , a navždy platí: „... teraz je milostivý čas, teraz je deň spásy“.
/Kor6;2/.

Veci skryté
Richard Rohr

Tradícia vždy trvala na tom, že pokrm je aj obetou (odpútaním
sa od niečoho) a „pamiatkou“ či prejavom solidarity k Ježišovi,
ktorý sa tiež odpútal od tohto života, aby sme my mohli ísť v jeho
šľapajach (1 Kor 11, 23-27). Preto môžeme veriť výsledku spolu
s ním, lebo sami nie sme schopní takej viery. Žiaľ, my sme z toho
urobili Ježišovu hrdinskú obetu,  za ktorú mu  ďakujeme namiesto
toho, aby sme to brali ako pozvanie urobiť to isté „skrze Krista,
s Kristom a v Kristovi“, ako to hovorí eucharistická modlitba
(vychutnajte si tie tri predložky!).
  Každá denominácia v každom storočí si vyšperkovala Ježišov
domáci obrad (nezabúdajme, že tu vlastne porušil veľkonočnú
tradíciu, čiastočne zmenil jej význam a vytvoril si vlastný obrad)
podľa svojich vlastných potrieb. Obklopili sme ho sviečkami,
rúchami, polyffónnou hudbou, kadidlom a dôkladne povyberanými
textami. Postavili sme obrovské katedráli, aby sme v nich mohli
sláviť toto tajomstvo. Ale stále existujú ľudia, ktorí nechápu
podstatu toho, čo tu máme robiť. Vytvorili sme si platonický svet
nebeských ideí namiesto ich jednoduchého stelesneného  a neustále
prebiehajúceho vtelenia a premeny práve teraz.
  Vždy bolo jednoduchšie „presvedčiť“ chlieb a víno  o ich skutočnej
identite ako presvedčiť ľudí! Strávili  sme toľko času v dejinách
diskutovaním o tom, „ako“, „či“, a „kto“ to môže  vykonávať
(„transsubstanciácia“ chleba), namiesto toho, aby sme sa jednoducho
naučili, ako byť prítomní („kontemplácia“). Urobili sme
z toho akúsi mágiu, v ktorú musíme veriť, namiesto premeny
nás samých..
  V kontemplácii nejestvuje námietka proti skutočnej Prítomnosti.
Ľudia, ktorí vedia byť jednoducho prítomní, poznajú prítomnosť,
jednotu, a dokonca i extázu, a nikdy by im nezišlo na um
popierať Božiu bezprostrednú dostupnosť v materiálnomsvete.
Vedia, že euchristia je destilované a koncentrované vyjadrenie
objektívneho vtelenia. Je to prebiehajúce vtelenie, ktoré pokračuje
v priestore a čase, aby stvoreniu, ktoré má strach veriť, povedalo:
„Milovaní, teraz sme Božími deťmi, a ešte sa neukázalo, čím budeme.
Vieme však, že keď sa on zjaví, budeme mu podobní, lebo ho budeme
vidieť takého, aký je“ (1Jn 3,2).
   Zdá sa mi očividné, že Boh volá každého a všetko domov,
nevyberá si len niektorých. V skutočnosti sú niektorí vyvolení
len kvôli tým ostatným, ako hovorí Pavol:
„Ak sú sväté prvotiny, potom aj cesto“ (Rim 11, 16 a nasl.).

Veci skryté
Richard Rohr