"Evanjelium" bola dobrá správa o víťazstve  ohlasujúca
novú éru  pre víťaznú stranu.
Samozrejme, Ježišova zvesť sa chápala ako niečo skutočne dobré
a skutočne nové.
Toto stále platí aj dnes - ak kladieme  tie správne otázky
a ak, ako Ježiš hovorí, sme "chudobní v duchu" /Mat 5,3/.
/To znamená, že nie sme príliš nároční,
namyslení alebo samoľúbi.
Tieto typy ľudí sú takmer nepoučiteľné./
  Všetci budeme vždy potrebovať to,
čo nazval "mysľou začiatočníka", zvedavého dieťaťa.
Táto kniha sa pokúša vysvetliť,
že myseľ začiatočníka, čo niektorí volajú
"neustálou obnovovanou bezprostrednosťou", je najlepšou cestou
k duchovnej múdrosti. Ak je našou jedinou starosťou duchovný
status našej skupiny alebo  naše osobné  "sociálnej istoty"
a výhody, evanjeliá pre nás nikdy nebudú nové, dobré či atraktívne.
Aj po ich prečítaní budeme naďalej  pokračovať v jazde na tempomate.
Evanjeliá budú "náboženstvom", ktoré je v našej kultúre bežné
a očakáva sa od nás , ale nevyvolajú v nás skutočný "úžas",
ktorý by všetko postavil na ruby.
  Niektorí učenci zaujímavo tvrdia, že Ježiš prišiel,
aby skoncoval s náboženstvom. Nie je to také zlé,
ako to znie. Prišiel, aby skoncoval s náboženstvom, aké vtedy bolo.    

Prevzaté
Veci skryté
Richard Rohr

Určite si všimnete, že používam veľa citátov z Písma s malým
komentárom, v nádeji, že tento malý komentár vás navnadí
a povzbudí k štúdiu textu a jeho kontextu pre vás.
Veľmi by som si prial priviesť vás k láske k Písmu a jeho čítaniu
kvôli vám samým, aby ste v ňom našli a pomenovali svoju vnútornú
skúsenosť a jej vonkajšie potvrdenie.
  Len ak sa spoja tieto dve veci, vnútorná a vonkajšia autorita,
dosiahneme skutočnú duchovnú múdrosť. Pridlho sme zdôrazňovali
výlučne vonkajšiu autoritu, bez učenia sa modlitbe, vnútornej
ceste a dozrievaniu. Následky pre svet a náboženstvo boli
katastrofálne.
  Som stále viac presvedčený o tom, že slovo modlitba, ktoré
sa pre veriacich stalo len povinným náboženským úkonom,
je v skutočnosti vyjadrením vnútorného zážitku. Preto jej všetci
duchovní učitelia pripisujú taký veľký význam.
Hovoria: "Choďte do svojho vnútra a pochopte sami!"
Takto porozumieme modlitbe a vnútornému zážitku aj prostredníctvom
tejto knihy. Ježiš opisuje modlitbu ako niečo, čo robíme
vo svojej izbe, za zatvorenými dverami a v skrytosti /porov.Mt6,16-18/.  
Keď to takto počujeme, je to celkom jasné.
  Ponúkam tieto úvahy, aby sa opäť spojilo to, čo nikdy
nemalo byť oddelené:
Sväté písmo a kresťanská spiritualita.

Prevzaté od:
Otec Richard Rohr, OFM

...
Zvyčajne na začiatku stojí zážitok vyvolenia alebo vybratia.
Akoby sme nemohli začať, kým sa nejakým spôsobom nedozvieme,
že sme výnimoční a máme výnimočnú silu. Až vtedy sa náš
charakter skutočne rozvíja.
  Zamyslime sa nad tým množstvom príbehov o tom, ako si Boh
vyvolil ľudí. Napríklad Mojžiš, Abrahám a Sára, Dávid,
Jeremiáš, Gedeon, Samuel, Jonáš a Izaiáš. Alebo aj samotný Izrael.
A oveľa neskôr Peter a Pavol, a obzvlášť Mária.
Boh si vždy vyberá ľudí. Boh si týchto ľudí nevyberá predovšetkým
na splnenie nejakej úlohy, aj keď sa to tak na prvý pohľad javí.
Boh si ich vyberá, aby skrze nich mohol byť prítomný v tomto svete.
  Boh potrebuje obrazy. Boh potrebuje ľudí, ktorí sú použiteľní
ako nástroje. Tieto nástroje však musia vedieť, že nie sú samy,
že nerobia len svoju vlastnú vec, ale Božiu vec.
To vysvetľuje štandardnú prvú vetu: "Nebojte sa",
ako aj zvyčajné záverečné slová
"Budem s tebou" /porovnaj napr. Mojžiša v Ex 3, 11/.
  Byť vyvolený neznamená, že Boh miluje jedného viac ako
druhého alebo že niektorí sú lepší ako tí ostatní.
Zvyčajne sú to celkom obyčajní ľudia, takže je jasné,
že ich sila nie je ich vlastná. Ako hovorí Pavol:
"Kto sa chváli, nech sa chváli v Pánovi"/1Kor 1,31/.
  Boh nemiluje jedného viac ako iných a nikto nemá vyššiu
hodnotu ako ostatní. Boh si vyvolil niektorých ľudí,
aby komunikoval vyvolenie všetkým ostatným!
Toto je paradox, pochopenie ktorého často vyžaduje
veľa času /prečítaj si príbeh Jonáša/.
Ty privádzaš iných do hĺbky, do ktorej si ty sám bol vovedený.
  Celú jedenástu kapitolu Listu Rimanom venuje Pavol vysvetleniu
toho, že Židia boli vyvolení raz a navždy. Toto vyvolenie
nikdy nebude odvolané.  Boli však vyvolení kvôli pohanom
a celému svetu: "...ak je svätý koreň, potom aj ratolesti ...
... nie ty nesieš koreň, ale koreň teba/Rim 11, 16.18/.
Inými slovami-to, čo je najskôr výlučnosťou,
sa nakoniec stáva prostriedkom pozvania a prijatia všetkých!
  Aj toto je paradox, ktorý sa učíme pomaly.
Aj Pavol musel o ňom presviedčať Petra /porov.Gal 2, 11-14/.
Dokonca sám Boh musí vstúpiť do deja, aby sa Peter
poddal /porov.Sk 10, 9-43/.
Niekedy sa aj "pápeži" učia pomaly.
Keď sme my sami nevyspelí, uprednostňujeme "výlučné vyvolenie",
čo znamená uprednostnenie seba pred inými.
  V princípe to znamená, že môžeme premieňať ľudí len do tej
miery, do akej sme my sami premieňaní.
Môžeme viesť ostatných len potiaľ, pokiaľ sme sami zašli.
Nemôžeme inému človeku povedať, že je dobrý alebo výnimočný,
a utvrdiť ho v tom, pokiaľ o tom sami nie sme silno presvedčení.
Keď sa zbavíme svojho "narcistického zamerania na seba",
prestaneme sa snažiť byť v centre diania a budeme mať kopec
času a energie na vyzdvihovanie výnimočnosti a silných stránok
iných. Len milovaní ľudia môžu dávať lásku ďalej.
  Ak nechápeme vyvolenie ako "otvorené prijatie",
náboženstvo sa takmer vždy stane exkluzívnym systémom,
ktorý vylučuje "nevyvolených", "nehodných" alebo "nečistých".
Myslím, že na to máme dosť dôkazov.
  Náboženstvo sa stane akýmsi "vlastníckym systémom"
namiesto toho, aby svetu prinášalo dobrú zvesť,
ako to robil Ježiš.
Každý druh "výlučného vyvolenia" vedie k tomu,
že "Vyvolení" nevidia svoje vyvolenie ako dar pre ostatných,
ale len ako dar pre seba samých. Končí sa to veľmi samoľúbym
a sebestačným náboženstvom.
  Chcel by som vás povzbudiť, aby ste si našli čas a prečítali si
Knihu Deuteronómium 7, 7-10 a List Rimanom 11. Mojžiš a Pavol
sa tu nádherne učia, o čom je vyvolenie a výber. Cieľom nie je,
aby sa vyvolení cítili lepší ako ostatní alebo aby sa vytvorila
spoločnosť nadradených.
  Skôr je to stretnutie slabých a zranených, aby sa ukázala
Božia sila v premene a uzdravení. Bohu patrí všetká sláva.
Skutoční veriaci vedia, že sú "hriešnou menšinou",
kvasom, soľou, a  svetlom /porov.Mt5,13-16;Lk 13,33/.
Ako sme mohli prehliadnuť také jasné Ježišove vyjadrenia
na začiatku jeho prvého vystúpenia a v podobenstvách?
Kvas nie je cesto, soľ nie je jedlo
a svetlo neosvetľuje samo seba.
  Ježiš vedel, kto bude najlepšie zosobňovať jeho posolstvo:
"Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov,
aby sa kajali"/Lk 5,32/.
Životy svätých nikdy nepoukazujú na nich samých,
ale vždy ich prostredníctvom na Toho, kto ich
vyvolil, pôsobí cez nich a miluje ich.

Prevzaté, krátené
Veci skryté
Richard Rohr

Precitám v Kristovom tele,
ako Kristus precitá v našich telách.
Pozriem dole a moja ruka je Kristus,
on vstupuje do mojej nohy a je vo mne nekonečne prítomný.
Pohnem rukou a, zázračne,
moja ruka sa stane Kristom,
stane sa ním celým.
Pohnem nohou a zrazu
zjaví sa on v záblesku svetla.
Zdajú sa ti moje slová rúhavé?
Tak si otvor srdce preňho.
A prijmi toho,
ktorý sa ti otvára tak hlboko.
Lebo ak naša láska k nemu je pravá,
prebudíme sa v Kristovom tele.
V ňom celé naše telo,
každá jeho najskrytejšia časť,
sa stáva radostnou skutočnosťou.
On nás robí dokonale skutočnými.
Všetko, čo je zranené, všetko,
čo sa zdalo temné, hrubé, zahanbujúce,
zmrzačené, ohavné, nenávratne zničené,
sa v ňom premieňa.
A v ňom, uznaní za celistvých, ako ľúbezní
a žiariaci v jeho svetle,
precitáme ako milovaní
v každej, i tej najmenšej časti nášho tela.

SIMEON NOVÝ TEOLÓG:
Hymny na Božiu lásku.

"Seba samých skúmajte, či máte vieru; sami sa skúmajte.
Alebo nepoznáte seba samých, že je vo vás Ježiš Kristus?
Ibaže ste nehodní."
/2Kor 13,5/

Prevzaté
Veci skryté
Richard Rohr

Henri de Lubac, francúzsky jezuita, jeden z najväčších
teológov Druhého vatikánskeho koncilu v šesťdesiatych
rokoch 20. storočia, povedal,
že existujú dve rôzne  prostrednosti vo výklade Písma.
  Prvú z nich opisuje ako otrepaný moralizmus
a zbožnosť tých, čo nikdy neštudovali historické
a antropologické prostredie, do ktorého bolo Písmo
vsadené /pokušenie konzervativizmu/.
Je to len srdce a málo rozumu.
Je to milé a nežné, ale nemení to dejiny.
Popravde, nikdy to nebude mať účinok na človeka,
ktorý je aspoň trochu vzdelaný, a ľahko sa to stane
zásterkou pre obrovské množstvo pýchy a predsudkov.
  Druhá prostrednosť je podľa neho výklad Písma
zúžený na historicko-kritický pohľad tých, čo nemali
nijakú skúsenosť s Bohom /pokušenie progresivizmu/.
Ide zvyčajne o "osvietené" formulácie ľudí,
čo nemajú nijaký vnútorný zážitok,
ktorý by v nich prebudil realitu duchovného sveta.
V skutočnosti viac o Bohu rozprávajú ako ho milujú.
Jedinou možnou cestou je nahradiť Ducha listom papiera,
vnútornú autoritu rovnicou,
skutočné poznanie vzdelaním.
Je to len rozum a málo srdca.
Dozvieme sa, čo Gréci skutočne mysleli
a či to Ježiš naozaj povedal,
čím často odovzdávame kontrolu rozumu,
ale srdce sa nedozvie nič očarujúce a nové.

Prevzaté z knihy
"Veci skryté"
Richard Rohr

V Knihe Genezis 1,26 Boh hovorí:
"Urobme človeka na náš obraz a podľa našej podoby!"
Je zaujimavé, že je tu použité množné číslo.
Vyzerá to takmer ako intuícia toho, čo budeme
neskôr nazývať Trojicou. Dá sa to pochopiť
aj ako raný náznak neskoršieho zjavenia
Boha ako spoločenstva, Boha ako vzťahu,
Boha, ktorého kresťania vidia ako tajomstvo
dokonalého dávania a dokonalého prijímania.
  Vedome beriem tento model Boha ako dynamického
spoločenstva osôb za centrálny pre celú realitu.
... vrátime sa k nemu ako k normatívnemu prameňu
a smeru a postupne sa pre nás bude stávať zreteľnejším.
Je zaujímavé, že fyzici, molekulárni biológovia
a astronómovia sú často oveľa viac v súlade
s týmto univerzálnym modelom ako mnohí kresťanský veriaci.
  Zvážme, čo Boh v tomto momente hľadá.
Nie sluhov, otrokov,robotníkov, súťažiacich do tejto
veľkej hry ani artistov, ktorí vedia skákať cez obruč.
Boh jednoducho hľadá obrazy!
Boh chce, aby po zemi kráčali obrazy Boha!
/"Muža a ženu ich stvoril," hovorí sa v Genezis 1,27,
čo musí znamenať, že ide o dva dôležité prejavy
božského obrazu./
  To je úžasné. Akoby Boh povedal:
"Jediné, čo chcem, sú živé ikony, ktoré budú oznamovať,
kto som a čo sa vo mne odohráva."
"Vy ste mi svedkami - hovorí Pán - a môj sluha,
ktorého som si zvolil, aby ste vedeli a uverili mi
a pochopili, že som to ja"/Iz 43,10/.
Na takomto základe je každá skutočná morálka
jednoducho "napodobovaním Boha".
Pozorujte, čo Boh robí, a robte to isté!
Nie je to o tom, že "tí, ktorí robia všetko správne,
prídu do neba", ale skôr o tom, že "tí, ktorí žijú ako ja,
sú už teraz v nebi"!
  Boh chce použiteľné nástroje, ktoré budú niesť
súčastne tajomstvo, veľkosť slávy i ťarchu hriechu,
ktoré dokážu uniesť temnotu aj svetlo
a zniesť paradox vtelenia - telo aj ducha,
ľudské aj božské, radosť aj utrpenie,
všetko naraz, presne ako Ježiš. Pozorujte,
čo robí Ježiš, a robte to isté!
Vskutku je to veľmi ťažké.
  Potom, ale skutočne len potom, bude ľudstvo
opäť "dobré". Je to obmedzené dobro,
akási zmes neba a zeme. To je jediné dobro,
ktoré je ľuďom dostupné, ale je to dostatočné.
Sám Ježiš hovorí: Nik nie je dobrý, jedine Boh" /Mk 10,18/.
Takýto text nám dáva nádherné ciele, ktoré nás
nenapĺňajú pýchou. Nie je to apelácia na ego,
je to čistá túžba po jednote,
so sebou samým aj s Bohom.

Prevzaté, krátené.
Richard Rohr
Písmo ako spiritualita