Dnes som svojej mame uvarila kávu. V podstate to robím rutinne. Občas ma "sprdne", že je príliš slabá alebo silná. Nejak to nevnímam. Občas sa "odujem" a poviem, nech si ju teda spraví sama.  
   Chodievame s deckami z mentorského programu raz za tri mesiace na vikend do centra pre mládež. Majú tam kávovar. Minule mi položila otázku, či mi môže cez tento víkend uvariť kávu. Kávu bežné nepijem. Ale tieto víkendy sú výnimkou. Nikdy som sa nad tým nezamýšľala, ale áno, je to tak.
    Tetám sa káva, či čaj nevarí. Vlastne ani mne to nikdy nenapadlo, požiadať tínedžerov v práci, aby mi uvarili kávu. Je to jednoduchý úkon, v ktorom sa ale skrýva veľa. Dôvera, že ťa káva bude dobrá, spoločne učenie sa, ako sa to robí a nakoniec vďaka za z láskou pripravenú "tekutinu". Znie to ako reklama na kávu, no nie je to tak. Je to reklama na vzťahy.
    Denné vidím deti, ktorým chyba varenie kávy a s ním bezpečie, dôvera a taký normálny svet.

Spomínam si na maturitnú tému slohovej práce, niečo v zmysle: "Odišla som aj keď som nemala." Práve tento pocit má dnes pohlcuje.
   Mimo iného mi hlas v telefóne oznámil, že je na psychiatrii. Mala pozitívny test na drogy. Priznala sa mne. Neochotne, na základe ultimáta aj riaditeľke domova, kde žije. Vybavenie ambulantnej terapie trvalo mesiac a vlastne sa jej ani nedočkala.
  Sedím s kávou a spytujem sa sama seba. Mohla som urobiť viac ?  Mohla som ja viac tlačiť na nich ? Mohla, nemohla. Je tam.  Chcela niečo cítiť, nevie aké to je. Vlastne si to zakázala už dlhý čas pred tým, ako začal tento jej experiment. Zakázala si cítiť smútok zo smrti rodičov,  to, že tety, ktoré sa o ňu starajú ju majú rady a ona vo vzťahu k nim zlyháva. Dnes sa jej  vraj dostalo "pomoci". Dúfam, že ju využije. Dúfam, že neprepláva tunelom systému. Ešte viac dúfam, že ju nikto neoznačil ako užívateľku drog. To ona nie je.
  Chcela len niečo cítiť a vyznať sa v tom. Jednoducho povedané zabudla žiť v sedemnástich. A tak sa to bude učiť odznova. A ja mám možnosť byť pri tom.  Nebude to ľahké.
          Tak držte palce!

Dostala som možnosť. Možnosť spoznať mnoho ľudí, o to viac detí. Veľká časť z nich, okolo mňa len prešla. Niektorí sa však dotkli môjho srdca.
Stojíme na stanici v dobrej nálade s  osobou, ktorá dobre rozumie tomu čo hovorím. Prvy náznak našej pochybnosti o systéme nastáva, vidiac ho len v košeli. Ok. je to tínedžer, ale objavuje sa nám v hlave "ale". Je totiž októbrová sobota. Začali sme neoficiálne pracovať v mentorskom programe. Začíname v supermarkete. Dostal na výber. Nie som s ním úplne spokojná, nechávam to, ale tak. Dostať na výber je pre neho totiž dôležité.  Často.sa tak totiž nedeje. On ešte stále nevie kam presne ideme. To mu má objasniť osemsmerovka. Tu vylúštiť ešte než sme vôbec vyšli zo stanice. Neviem, kto sa z toho teší viac, či ja alebo on. Po chvíľke už cestujeme sami, lebo osoba, ktorá mi rozumie sa tiež vidala za svojím "mentorčaťom". Má to byť deň o fotení a o skúšaní čo môžeme spolu robiť. Skúšame fotiť Dóm svätej Alžbety aj výhľad zo severnej veže. A ja tak potichučky zisťujem množstvo veci. Fotíme zrkadlovkou a väčšina fotiek je odfotená s použitím zoomu. Hlúposť, no keď sa zamyslím dosť podstatná vec. On to prosto nevidí.  Obed, znova dávam na výber, znova nie som úplne spokojná, ale ideme. Vyberám papier s krátkym článkom a vysvetľujem o čo ide. Skúša to a ja zas pozorujem. Páči sa mu to a dostávame sa aj k vážnejším témam. Z nosa mu padajú okuliare. Navrhujem nájsť optiku a jeho to poteší. Ideme teda na vyhliadku a tam tiež fotíme a rozprávame sa. Chce mi ukázať miesto, kde bol istý čas. Ideme teda tam. O svojej histórii rozpráva spontánne. Je dosť boľavé len ju počúvať. O čo ťažšie musí byť s tým všetkým žiť. Vraciame sa vlakom domov. Nepýtam sa aký bol deň, lebo vidim spokojnosť. Prekvapivo sa on pýta mňa. Odpovedám, na to začne hovoriť o tom, ako to vnímali on. Cítim sa spokojne. Nebolo to nič veľké, jeden príjemný deň. Neviem, či môžem zmeniť prístup s košeľou, alebo okuliarmi, skôr nie. S istotou však viem, že chcem, aby každý z nich mal niekoho, kto sa ich dotkne. Tak, ako sa oni dotkli mňa.