Mali by sme dbať nie na to, aby boli väčšie
kostoly a chodilo tam viac ľudí,
ale dbať by sa malo na to, aby cirkev bola prítomná,
aby jej hlas zaznieval v prospech tých,
ktorých nik nepočúva.
Aby túžby ľudí neuspokojovali krysy,
potkany, manipulátory.
Je to otázka zdravej teológie a spirituality.
Zodpovednosť za svet, to podľa mňa
je najdôležitejšia úloha cirkvi.
V katolickom prostredí sú nové náboženské
skupiny s čerstvou dynamikou.
Dnes nejde o to, ukázať svet čierno-bielo,
ale o umenie uvidieť skutočné potreby ľudí
a nebezpečia, ktorým sú vystavení.
Nebezpečno hrozí práve vtedy, kde si myslíme,
že všetko už vieme a povyšujeme sa nad druhých.
Takí ľudia sú na druhej strane veľmi úzkoprsí,
znervóznia, akonáhle prekročíš ich osobný kruh.
Niektorí ľudia si napríklad myslia,
že homeopatia je od diabla.
Zrazu je diabolské všetko možné, ale táto fixácia,
keď človek zrazu vidí všade diabla,
je jednou z podôb strachu.

Ľudové církvi sú vždy v nebezpečí, že sa rozriedia,
kým "slobodné círvi" alebo nové spoločenstvá,
majú omnoho jasnejšie obrysy.
Priťahujú predovšetkým mladých ľudí, čo je dôležité.
Na strane druhej sa zaoberam tým, ako v rámci
našej cirkvi spojiť jasnejšie obrysy a tvar
s otvorenosťou a slobodou.

Voľný preklad
Anselm Grun - prevzaté

Židovský filozof a zakladateľ frankfurtskej školy
Max Horkheimer napísal,
že cirkev a náboženstvo so svojími rituálmi
a dogmami mali v spoločnosti úlohu udržovať živú túžbu
po niečom "celkom inom", aby človek nebol
pohltený politikou a ekonomikou.
Podľa neho, má cirkev úlohu chrániť vo svete a v človeku
zmysel pre posvätno, aby tu zostala oblasť,
ktorej sa nedá zmocniť.
Tým spoločnosti preukazujú dôležitú službu.
Avšak bez túžby po "celom inom" sa spoločnosť ľahko zmení
v autoritársku, pretože sa usiluje o manipuláciu s človekom.

  Vždy ma hnevá , keď církvi príliš moralizujú a hovoria,
že je svet bezbožný a že máme proste viac veriť.
Ľuďom to neosoží.
Ako máme v tomto sekularizovanom svete ukázať,
že náboženstvo je oslobodzujúcou cestou?
Náboženstvo ma chráni pred pokušením,
aby sa ma celkom zmocnil štát, alebo ekonomika.
Ukazuje mi, že  moja dôstojnosť je nedotknuteľná,
že je vo mne niečo, k čomu tento svet nemá prístup.
Otázka po Bohu má zostať otvorená.
Potom aj spoločnosť zostane otvorená inej dimenzii.
Bez Boha sa spoločnosť musí rozpadnúť,
alebo ju zotročia mocní.

Prevzaté od Anselma Gruna
Voľný preklad

Pri duchovnom doprevádzaní sa mi stále potvrdzuje,
že mnoho ľudí je nemocných, kvôli ich nemocnej spiritualite.
Prijali teológiu, ktorá ich nemoc posilńuje a udržuje.
Preto sa pokúšam rozvíjať teológiu a spiritualitu,
ktorá by uzdravovala.
Zdravá teológia má odzrkadľovať Ježišovho ducha,
ktorý pri hlásaní radostnej cesty,
ukázal človeku cestu k zdravému životu
a uzdravoval nemocných.
Ježíš bol proti teológií, ktorá na človeka kládla bremená,
ktoré sa nedali uniesť, ktorá predstavovala
Boha vzbudzujúceho strach.  
O Ježišovi sa hovorilo,
že on o Bohu hovorí s mocou.
Hovoril o ňom tak,
že z nemocných vychádzali nečistí duchovia.
Nečistí duchovia, podľa mňa, nezdravé predstavy o Bohu.
Ježiš hovorí o Bohu tak,
že rúca falošné predstavy o ňom.
Posadnutý sa zmietal medzi falošným obrazom Božím
a tušením, že sloboda a uzdravenie ktoré v ňom prebudil
Ježišov obraz Boha, sú možné u Boha. /Mk 1,23-28/.
Spiritualita je nemocná vtedy, keď rozdeľuje
a vedie človeka k tomu, aby vytláčal, potláčal,
alebo dokonca odsekával podstatné oblasti života.
Keď si vo svojej spiritualite postavíme ideáli
príliš vysoko, budeme v nebezpečí, že to, čo sa
s nimi nezhoduje vytlačíme alebo potlačíme.
To, čo je potlačené, sa však ozve - niekedy
v nevysvetliteľnej agresivite alebo v návaloch zlosti,
inokedy ako symptóm  neurózy a telesnej nemoci.
Potlačené môže viesť k tomu, že vedieme dvojaký život -
sme prísne konzervatívni k jedným,
na strane druhej sme veľmi laxní napríklad k predpisom cirkvi-
a vôbec si nevšimneme , že čosi tu nehraje,
pretože ideme po dvoch rôznych koľajach,
až sme z toho chorí.
  Proti spiritualite, ktorej dôsledkom je nemoc,
chcem postaviť spiritualitu, ktorá uzdravuje.
Nemusíme ju vymýšľať, pretože ju nájdeme u otcov cirkvi,
u mystikov, a v časom potvrdených tradíciách, ako napríklad
v benediktínskej, františkánskej, karmelitánskej alebo jezuitskej.

Zdravá je spiritualita, ktorá berie vážne psychologické
zákonitosti človeka a prostredníctvom askézy človeka cvičí,
ale nenarušuje pritom jeho psychickú štruktúru.
Zdravá je spiritualita, ktorá mi dovoľuje, aby som všetko,
čo je vo mne, nahliadol, bez toho, aby som to posudzoval,
a ktorá ma volá, aby som Bohu predložil celú pravdu o sebe.
Jedine v pokore môžeme Bohu predložiť, našu skutočnosť, bez príkras.
Len tak ale môže byť premenený môj život.
Najdôležitejšími postojmi vzhľadom k zdravej spiritualite
sú podľa mňa pokora, ktorú sv. Benedikt popisuje ako cestu
duchovnej premeny, pravdivosť, v ktorej Bohu predkladám
naozaj všetko, sloboda byť pred Bohom vo svojej celistvosti
a konečne láska, ktorá je cieľom celej duchovnej cesty.
  Dôležitým kritériom zdravej spirituality je dynamičnosť.
Keď je človek dynamický, porozumel Ježišovým slovám,
že prišiel, aby mali život v hojnosti /Jan 10;10/.
Ďalším kritériom je vnútorný pokoj, zmierenie so sebou samým
a s ľuďmi, život v jednote so sebou a s životom ako takým.
Zdravá spiritualita sa vyjadruje uzdravujúcimi rituálmi,
zdravým spôsobom života, ktorý zahrňuje všetko -
môj životný rytmus, kultivovanosť v jednaní, v bývaní,
stravovaní, pri práci i v reči.
Zdravá spiritualita je naplnením umenia zdravého života,
ako ho rozvinula grécka filozofia.

Prevzaté, krátené
autor Anselm Grun

Svoju koncepciu "spirituality zdola" obhajuje Anselm Grun takto:
"Spiritualita zdola nám ukazuje, že k Bohu môžeme prísť len
presným sebapozorovaním a úprimným sebapoznaním. Čo chce od nás Boh,
to nepoznáme vo veľkých ideáloch, ktoré sme si vytýčili,
v nich je vytýčená len naša ctižiadosť. Chceme dosiahnuť veľké
ideáli, aby sme sa druhým i  Bohu javili ako lepší.
Spiritualita zdola si myslí, že Božiu vôľu a svoje povolanie
môžem pochopiť len vtedy, keď mám odvahu zostúpiť k svojej realite,
zaujímať sa svojimi vášňami, pudmi, potrebami a želaniami,
a cesta k Bohu vedie cez moje slabosti a moju bezmocnosť.
Vo svojej bezmocnosti poznávam,
čo so mnou Boh zamýšľa, ako ma chce formovať,
keď ma úplne napĺňa svojou milosťou."
/Nebo začína v tebe/
Kresťanská viera je tak chápaná predovšetkým eticky -
ideálom je úspešný život človeka, ktorý verí v milujúcu
a uzdravujúcu prítomnosť Božiu.
Skutočná kresťanská spiritualita ale odmieta akékoľvek moralizovanie.
Principiálne odmietanie negatívnych emócií, vášni a myšlienok
teda psychologicky povedané "vytláčanie tieňov", prináleží
skôr "spiritualite zhora", ktorá dbá na jednostrannom zdôrazňovaní
duchovnej skutočnosti a ideálov.
Spiritualita zdola prijíma ľudskosť s jeho obmedzeniami
a vedie človeka k ich prijatiu a uzdraveniu.

Voľný preklad knihy Anselma Gruna
Prevzaté

Fundamentalizmus dnes neprichádza z hora, ale skôr zdola
a skoro vždy to súvisí so strachom.
Strach a úzkoprsosť, obavy a neistota sa často
obliekajú do mocenských ambícií.
Ľudia zneužívajú svoju zbožnosť,
aby si Boha omotali okolo prsta.
Nakoniec túžia po sebapotvrdeni cez Boha.
Nechcú sa stretnúť s Bohom a vystaviť sa tejto šanci,
ale využívajú Boha k sebapresadeniu.
Nechcú sa meniť, sú už predsa dávno na správnej ceste.
To je tiež istý druh samospravodlivosti,
mám pravdu a ostatní sú vedľa.
U ľudí s fundamentalistickými sklonmi vnímam,
že u nich hraje rolu vnútorné zranenie,
chýba im ich vlastný stred.
V dôsledku toho majú strach sami zo seba
a aj strach pred svojim vnútorným zmätkom.
.....
Mám skúsenosť, že ľudia, ktorým chýba stred,
stanú sa veľmi ľahko rigorozními alebo laxními.
.....
Ide o to, pomôcť im nájsť správny stred,
aby sa dostali do kontaktu so sebou samými.
Akonáhle sa človek dotkne svojho bytostného Ja,
prestane cestovať od fundamentalizmu
k bezbrehému liberalizmu.

prevzaté, krátené,
voľný preklad Anselm GRUN

Mystici nehovoria, že JA musí zmiznúť,
ale musí nasledovať túžbu po splynutí s Bohom.
Boh potom už neslúži vlastnému egu.
Je totiž veľké nebezpečenstvo,
ktoré často vidíme u duchovne orientovaných ľudí,
že Boha zneužijú, aby sa postavili, povýšili nad druhých,
aby tak nafúkli svoje Ja.

prevzaté: Anselm Grun
krátené, voľný preklad

Mojou jednou metaforou je vnútorný priestor ticha.
Našiel som ju v mystike a v transpersonálnej psychológií.
Pozná ho každá mystika.
Evagrius Ponticus už v 4. storočí hovorí
o Božom mieste v nás.
Nazýva ho tiež, Jeruzalemom, teda stánkom pokoja.
V tom priestore v nás prebýva Boh
a tam sa dostávame do kontaktu so svojim bytostným JA.

Evagrius: tam uvidíte svoje bytostné Ja ako modrý safír.
Iní mystici o ňom hovoria toto:
Katarína Sienská - o vnútornej cele.
Majster Eckhart - o iskričke.
Jan Tauler - základňa duše.
Terézia z Avily - vnútorná komnata v hrade vnútra.

Našiel som túto myšlienku u mystikov,
bez toho, aby som mal s tým osobnú skúsenosť.
Tieto metafory ma fascinujú.
Nakoniec som aj ja sám nadobudol niekoľko krát skúsenosť
s úplným vnútorným stíšením, s tým celkovým zjednotením
s týmto Božím priestorom ticha.
  Skúsenosti mystiky som potom znovu našiel v transpersonálnej
psychológií. Tato psychologia hovorí o disidentifikácií.
Vychádza z toho, že v nás je nepozorovaný svedok,
ktorý dokáže vnímať naše pocity.
Keď sa v nás prebúdza hnev, je v nás také miesto,
z ktorého hnev môžeme pozorovať a kde sa s hnevom neidentifikujeme.
Toto miesto - stanovište, je to duchovné Ja.
Tiež je to priestor ticha, o ktorom hovorí mystika,
priestor, v ktorom prebýva v nás Boh.
Toto prepojenie modelu transpersonálnej psychologie a mystiky
bolo pre mňa vždy dôležité.
Došlo mi, že mystika nie je niejaká celkom cudzia skúsenosť,
ale skúsenosť, ktorá odpovedá našej bytosti.
A táto skúsenosť je uzdravujúca.

  Mystika na nás má terapeutický vplyv.
Keď som sa zaoberal touto myšlienkou,
prišiel som tiež na skúsenosť vnútorného priestoru.
Tento vnútorný pokoj môžem zakúsiť v meditácií.
Na okamih bolo vo mne celkové ticho.
Bol som zjednotený sám so sebou,
v tomto tichu som dosiahol vnútorný pokoj.
Mnohí sa ma pýtajú, ako oni sami môžu k tomu dospieť.
Hovorím, že už predstava, že tento priestor vo mne je,
pomáha. Táto predstava prechádza dlhou duchovnou tradíciou
a má svoje miesto už v Biblii.
Ježiš hovorí o vyčistení chrámu a hovorí,
že má na mysli chrám svojho života /porovnaj Jan 2;21/.
Sme teda chrámom, a nie tržnicou, v ktorej by boli hluční predavači a peňazomenci. Sami seba ale často zakúšame ako tržnicu a počujeme v sebe
hlučné myšlienky predavačov. Peňazomenci nás môže podnecovať k úvahám,
ako by ma ohodnotili na trhu, aká by bola moja kurzová hodnota.
V tržnici je dobytok, ovce a holubi, pudovosť, povrchnosť
a myšlienky, ktoré poletujú ako vtáci sem a tam.
Kristus chce vojsť do svojho chrámu.
Keď sa zkusujeme ako chrám, rozširujeme sa vo vnútri.
Dýchame. Cítime sa slobodní.
Tam, kde do nás vstupuje Kristus, je Božie kráľovstvo.
Lukáš hovorí: Božie kráľovstvo je "v nás", entos hemin/Lk17;21/.
Exegeti to väčšinou prekladajú ako "vo vás",
ovšem Marti Luther to kedysi preložil asi najkrajšie:
Božie kráľovstvo je "uvnitř ve vás".
Mal som povedomie o mystickej skúsenosti,
o ktorej Ježiš v tomto texte hovorí, a bral som to vážne.
To nie je len zbožná fráza, ja tie slová môžem prežiť,
a už tým, že ich vnímam a pokúšam sa ich zakusiť, sa niečo relativizuje.
Nemôžem povedať, že to miesto je tu alebo tam.
Nemôžem ho lokalizovať.
Ale viem, že pokiaľ ho v sebe počúvam,
narážam nielen na svoje emócie, svoj životný príbeh
a svoje zranenia, avšak pod emóciami je vo mne priestor,
v ktorom je všetko tiché. Nemôžem v ňom ustavične byť,
ale môžem sa doň vracať a zakúsiť ho, aj keď len na pár sekúnd.
V tom okamžiku, keď som slobodný, sa všetko ostatné relativizuje.
Môžem pozorovať, že moje obavy a starosti už neurčujú
celého človeka, ale len moje emócie a myšlienky.
Je tu ale priestor, do ktorého sa môžem vracať.
Tam nemajú prístup úzkosti a obavy, a v tom je isté oslobodenie.
Neznamená to, že by bolo všetko vyriešené, pretože musím von,
do sveta a daný problém musím riešiť, ale zakúsenie
vnútorného priestoru všetky moje problémy relativizuje.
To je pre mňa dôležitý obraz, ktorý sa dotýka tiež práce -
nie všetko, čo sa zvonka na mňa hrnie, ku mne musí doliehať.
Napomáha mi to pri duchovnom sprevádzaní a pri rozhovoroch
s ľuďmi. Môžem sa emočne otvoriť, ale zároveň viem,
že je oblasť, do ktorej ostatní nemajú prístup.
...
Toto vedomie mi umožňuje , aby som bol otvorený druhým,
no nie som stále preťažený.
...
Na druhej strane som však skeptický. Naozaj je to tak?
Ako môžeme také miesto vôbec vnímať?
Žiadnym trikom sa neprepracujeme k tomu,
aby sme si ho boli stále vedomí, ale už predstava, obraz,
ktorý si utvoríme, ma vedú k istému druhu skúsenosti.
Psychológia hovorí o spirituálnom Já alebo o neviditeľnom
pozorovateľovi, ktorý jednoducho vie sledovať emócie.
Som schopný pozorovať vlastné emócie.
Stanovište, z ktorého pozorujem, je nezávisle na tom,
čo pozorujem. V tomto zmysle, je to tiež antropologická
výpoveď.
Anselm Grun
prevzaté, krátené, voľný preklad