Odvaha byť zlomený
Zverejnené: 23.10.2017 10:01:32
Kategórie: Blogy
Keď sa ma ľudia pýtajú na moju prácu, rada zažartujem a odpoviem, že čítam knihy a ešte mi za to aj platia :-) Vždy čakám, čo mi kolegovia z vydavateľstva pripravia na jazykovú korektúru tentoraz. Keď pred časom dorazila do môjho počítača Ann Voskampová, už mi nebola neznáma, lebo jej kniha Tisíc darov bola pre mňa svojho času čitateľským zážitkom roka. Keď som sa začítala do jej novinky Cestou zlomenosti, môj prvý dojem bol: táto žena je odvážna; má slobodu byť autentická, má odvahu vyniesť na svetlo svoje zápasy a slabosti. Často počúvame svedectvá o tom, ako niekto pred obrátením bojoval s depresiami, závislosťami či inými slabosťami, potom vstúpil do jeho života Ježiš a prišla sloboda a uzdravenie. Všetko sa vyriešilo. Áno, deje sa to aj takto a vďaka Bohu za to. Ale už menej počúvame svedectvá o tom, že ako roky kráčame s Pánom, ešte vždy zvádzame svoje boje a v našom uzdravovaní a oslobodzovaní sme stále na ceste, sme v procese. Potom sa začítate do Anninej knihy a zistíte, že rešpektovaná a oceňovaná autorka kresťanskej literatúry o sebe napíše: „Som tá, čo je odjakživa vnútri otrasená, pozná zlomenosť až do hĺbky kostnej drene a je sama sebou znechutená...“ Môže toto o sebe povedať uznávaná autorka kresťanskej literatúry a zrelá kresťanka? Nemala by mať takéto vnútorné zápasy už dávno za sebou?
Istý môj priateľ často vyučuje na tému odpustenie. Posledné mesiace prežíva vo svojej rodine obrovskú bolesť. Viackrát som už zažila, ako sa postavil pred poslucháčov a povedal: „V tomto momente mu (človeku, ktorý tú bolesť jeho rodine spôsobil, pozn.) ešte nedokážem odpustiť. Keby som ho stretol, nedopadlo by to dobre. Viem, že odpustenie je kľúčom k mojej slobode, a prosím Otca, aby mi s tým pomohol. Ale teraz to ešte jednoducho nedokážem. Verím, že príde deň, keď to s Otcom zvládnem.“ Skláňam sa pred jeho autentickosťou a úprimnosťou. Zrelý kresťan s celoeurópskou službou povie o sebe v prednáške o odpustení, že nedokáže odpustiť. Čo to urobí s ľuďmi, ktorí ho počúvajú? Stotožnia sa s ním. Prestanú sa hanbiť za svoju vlastnú zlomenosť. Zistia, že nie sú stratené prípady, keď ešte stále nevyhrali všetky svoje boje. Atmosféra v miestnosti sa uvoľní a odrazu sú všetci na jednej lodi. Nedelia sa na „uzdravených“ a „zranených“, „víťazov“ a „zlyhávajúcich“, ale všetci sú spolu na ceste a všetci rovnako potrebujú Otca, Spasiteľa a Tešiteľa.
Môj najnovší kamoš z YouTube videí Christopher West – uznávaný učiteľ teológie tela Jána Pavla II. – spomína, že raz mu jeho duchovný vodca povedal: „Christopher, ty si myslíš, že svätec je ten, čo sa už vyrovnal so všetkým svojím hnojom (trochu zjemňujem, lebo v angl. je použité slovo „shit“).Nie, nie. Svätec nie je ten, čo sa už vyrovnal so všetkým svojím hnojom. Svätec je ten, kto všetok svoj hnoj vystavil milosrdenstvu a láske Otca. To je život svätosti. Nie dávať si masky a predstierať, že všetko máme vyriešené, ale odkrývať všetok hnoj v našich srdciach pred milosrdnou láskou Boha. A mať úplnú dôveru, že jeho milosrdenstvo ide omnoho hlbšie ako hnoj v našich srdciach. To je cesta svätosti.“ Úžasné! To je sloboda! „Keď som slabý, vtedy som silný,“ píše Pavol (2 Kor 12, 10).
Premýšľam o tom, aké by to bolo, keby sme si ako kresťania dovolili byť sami pred sebou autentickí a nebáli sa ukazovať aj svoju zlomenosť. Aké by to bolo – a ja prvá sa nad tým potrebujem zamyslieť –, keby sme ľuďom okolo seba dovolili robiť chyby. A to aj kňazom, pastierom, rehoľníkom, lídrom... Keby sme z nich – a tiež zo seba – zložili to bremeno našich očakávaní, že treba byť dokonalý. Akú slobodu by to prinieslo do našich spoločenstiev a vzťahov. Koľko vyhorenia, stresu, zranení, únavy, snahy o výkon – a to aj duchovný – by sme si ušetrili, keby sme sebe aj iným dali slobodu byť slabými.
A tak to robím, ako ma učí kamoš Christopher a kamoška Ann: dovoľujem si byť nedokonalá a svoje slabosti vystavujem milosti plynúcej z Ježišovho kríža a viem, že ňou budú premenené. A uprostred toho chcem seba aj druhých vidieť pohľadom Otca, ktorý nám verí, ráta s nami, zveruje nám zodpovednosti, je hrdý na naše pokroky a je z nás nadšený, lebo sme JEHO.
Eva Petrovičová
Zdroj: https://www.kumran.sk/blog/odvaha-byt-zlomeny-n143
Posledné komentáre 
Pridaj
ŽIVOT
život
Odvaha byť zlomený
Sila cnosti
Sila cnosti 04. 11. 2017 • 16:10
Sila cnosti
Thomas More College of Liberal Arts, Merrimack, New Hampshire, USA. Foto: thecatholicthing.org
Manželstvo sa dnes často chápe ako nebezpečenstvo pre peňaženku, hrozba pre dôležitejšie veci v živote, ako je napríklad stať sa byrokratom vo finančnej spoločnosti, asistentom na katedre sociológie alebo čímsi podobným.
Jedna veľmi inteligentná mladá dáma, ktorú učím na jednom z kurzov na Saint Thomas More College, minule povedala čosi, čo ma takmer omráčilo. „Chalani v našej triede,“ povedala so zdvihnutými palcami, pričom uznanlivo a vďačne kývla hlavou, „sú naozaj super.“
Počas všetkých tých rokov, čo sa pohybujem na amerických vysokých školách, som nikdy nikoho nepočul povedať o opačnom pohlaví čosi podobné. Nikto to nepovedal na Princetone, kde som si robil bakalára. Nikto to nepovedal na Chapel Hill, kde som získal doktorát. Nikto to nepovedal na Furmane, blázinci, kde som dva roky učil, a nik to nepovedal ani tam, kde som zakotvil (nebudem menovať) a kde som potom učil dvadsaťsedem rokov.
A snažím sa prísť na to, prečo.
Ako prvé mi napadá, že na tých miestach si muži a ženy navzájom konkurujú a obom pohlaviam je na tejto konkurencii niečo nepríjemné. Napokon, muži sú stvorení na to, aby súťažili s inými mužmi o pozornosť žien a ženy robia to isté kvôli pozornosti mužov. Nemáme byť nepriateľmi: muži sú pre ženy a ženy pre mužov. Taká je ľudská prirodzenosť.
Vzájomná konkurencia vnáša do ich vzťahov čosi cudzie, čosi, čo akoby potláča v chlapcoch to najlepšie a v dievčatách vyvoláva tieň pohŕdania tými ich bratmi, ktorí sa radšej stiahnu alebo sa len vezú, miesto aby budili dojem, že sa namáhajú.
Na všetkých týchto ostatných miestach totiž nik ani len nepomyslí na manželstvo či na dvorenie vedúce k manželstvu, prirodzenému a paradigmatickému vzťahu medzi mužom a ženou.
To sa chápe ako nebezpečenstvo pre peňaženku, hrozba pre dôležitejšie veci v živote, ako je napríklad stať sa strednoúrovňovým byrokratom vo finančnej spoločnosti, asistentom na katedre sociológie alebo čímsi podobným.
No napriek tomu sa hlbina hlbine ozýva: muž a žena sa stále navzájom potrebujú a chcú, či sa im to páči alebo nie.
To ma vedie k druhej veci: to, čo má byť manželstvom, nahrádza na týchto miestach „vzťah“, to, čo má byť dvorením, nahrádza pravidelné smilstvo, a to, čo má byť nevinný spôsob, ako sa majú mladí ľudia navzájom spoznať, nenahrádza vôbec nič alebo čosi, čo sa mi na tomto mieste ani len nechce opisovať.
A z toho nik nie je šťastný.
Nemusím si volať za svedkov konzervatívnych katolíkov. Volám si za svedkov samotné ženy, ktoré sa zlietajú ako ranené holubice na bezpečné miesta programu „ženských štúdií“ alebo na kurzy v rámci iných programov, ktoré s istotou zapudia mladých mužov, ktorí na ne tiež finančne prispievajú. Volám si za svedkov tých, čo hovoria, síce fakticky nepresne, no presne tým vystihujú otrávenú atmosféru, že naše univerzitné areály sú v silnom zovretí „kultúry znásilňovania“. Volám si za svedkov tých, čo organizujú orientačné stretnutia pre nováčikov, ako musia neustále diskutovať o tom, čo je a čo nie je „súhlas“, no nikdy nehovoria o láske; rozdávajú koše kondómov, no nikdy valentínky.
To ma vedie k tretej veci. Kde vládne neresť, tam zúri ako horúčka chorá slasť a necháva za sebou vyčerpanie, stratu ilúzií, odpor a osamelosť.
Je to osamelosť tých, ktorých neresť nezmietla, občas preto, že sa aj chcú zapojiť do tejto hry, ale nemôžu, a občas preto, že im ich morálna výchova dáva silu alebo múdrosť povedať nie.
A je i väčšia osamelosť tých, ktorí chcú veriť, že neresť nie je neresťou, ale dnešnou formou lásky, pričom ich tejto ilúzie zbaví chlapec alebo dievča, u ktorého hneď po sexuálnom vyvrcholení nastupuje nuda.
Na všetkých takýchto miestach si muži a ženy po opakovaných úderoch postupne vytvorili vo svojich spomienkach, v mysli a v nervových vzruchoch v tele gýčovú noc s kýmsi, na kom im nezáleží, zradu od kohosi, na kom im záleží, ale nič nesľúbil, alebo rozchod, pri ktorom mali pocit, akoby im niekto vytrhol vnútornosti. Neresť im dala dôvody nenávidieť, a čím väčšmi sú zodpovední za svoje zlyhania, tým tvrdohlavejšie budú obviňovať tých, ktorí im k nim dávajú príležitosť.
Predstavte si však miesto, kde sa nič z tohto nedeje.
Večný adolescent známy ako moderný muž nepochopí, že cnosť nie je obmedzením slobody, ale oslobodzujúcou silou. Kto nesprávne používa svoje kolená, nebude sa tešiť z alternatívnej formy chodenia. Bude z neho mrzák. Kto nesprávne používa svoje morálne schopnosti, bude z neho morálny mrzák.
Ak je takých ľudí veľa a iní ich zlozvyky najprv odpúšťajú, potom prijímajú a nakoniec napodobňujú, nebudú sa tešiť z alternatívnej formy sociálneho styku. Budú z nich morálni mrzáci, ktorí sa len ťažko budú tešiť aspoň z nejakej skutočnej spoločnosti.
No na škole Thomasa Mora môžu študenti brať ako samozrejmosť, že tam nebudú zhýralci zamorujúci iné školy, a to je príčinou skutočnej úľavy a slasti – je to priestor, kde môžu plachí voľne dýchať a kde sa užitočným a dynamickým spôsobom koncentruje energia u tých, ktorí by inak mohli mať sklon k neviazanosti.
Je skutočnou slasťou byť v spoločnosti ľudí, ktorí sa tešia zo svojho šťastia, že sú mladí a stále nevinní. Nehovorím, že sú to svätci, ešte nie. No sú to ľudia, ktorí sa kedysi nazývali normálni; a ja si užívam každú minútu, čo s nimi trávim.
Ako povedal Augustín, pokoj spočíva vo vyrovnanom poriadku. Ja som tu našiel pokoj. Vy všetci, ktorým záleží na katolíckom vzdelaní, uvážte. Prečo obetovať kadidelnicu plnú horiacich peňazí Beliálovi?
Anthony Esolen
Autor je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Jeho najnovšie knihy sú Ten Ways to Destroy the Imagination of Your Child (Desať spôsobov, ako zničiť predstavivosť u svojho dieťaťa) a Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru). Riadi Centrum pre obnovu katolíckej kultúry na Thomas More College of the Liberal Arts.
Zdroj: https://www.postoj.sk/28070/sila-cnosti
Sila cnosti
Thomas More College of Liberal Arts, Merrimack, New Hampshire, USA. Foto: thecatholicthing.org
Manželstvo sa dnes často chápe ako nebezpečenstvo pre peňaženku, hrozba pre dôležitejšie veci v živote, ako je napríklad stať sa byrokratom vo finančnej spoločnosti, asistentom na katedre sociológie alebo čímsi podobným.
Jedna veľmi inteligentná mladá dáma, ktorú učím na jednom z kurzov na Saint Thomas More College, minule povedala čosi, čo ma takmer omráčilo. „Chalani v našej triede,“ povedala so zdvihnutými palcami, pričom uznanlivo a vďačne kývla hlavou, „sú naozaj super.“
Počas všetkých tých rokov, čo sa pohybujem na amerických vysokých školách, som nikdy nikoho nepočul povedať o opačnom pohlaví čosi podobné. Nikto to nepovedal na Princetone, kde som si robil bakalára. Nikto to nepovedal na Chapel Hill, kde som získal doktorát. Nikto to nepovedal na Furmane, blázinci, kde som dva roky učil, a nik to nepovedal ani tam, kde som zakotvil (nebudem menovať) a kde som potom učil dvadsaťsedem rokov.
A snažím sa prísť na to, prečo.
Ako prvé mi napadá, že na tých miestach si muži a ženy navzájom konkurujú a obom pohlaviam je na tejto konkurencii niečo nepríjemné. Napokon, muži sú stvorení na to, aby súťažili s inými mužmi o pozornosť žien a ženy robia to isté kvôli pozornosti mužov. Nemáme byť nepriateľmi: muži sú pre ženy a ženy pre mužov. Taká je ľudská prirodzenosť.
Vzájomná konkurencia vnáša do ich vzťahov čosi cudzie, čosi, čo akoby potláča v chlapcoch to najlepšie a v dievčatách vyvoláva tieň pohŕdania tými ich bratmi, ktorí sa radšej stiahnu alebo sa len vezú, miesto aby budili dojem, že sa namáhajú.
Na všetkých týchto ostatných miestach totiž nik ani len nepomyslí na manželstvo či na dvorenie vedúce k manželstvu, prirodzenému a paradigmatickému vzťahu medzi mužom a ženou.
To sa chápe ako nebezpečenstvo pre peňaženku, hrozba pre dôležitejšie veci v živote, ako je napríklad stať sa strednoúrovňovým byrokratom vo finančnej spoločnosti, asistentom na katedre sociológie alebo čímsi podobným.
No napriek tomu sa hlbina hlbine ozýva: muž a žena sa stále navzájom potrebujú a chcú, či sa im to páči alebo nie.
To ma vedie k druhej veci: to, čo má byť manželstvom, nahrádza na týchto miestach „vzťah“, to, čo má byť dvorením, nahrádza pravidelné smilstvo, a to, čo má byť nevinný spôsob, ako sa majú mladí ľudia navzájom spoznať, nenahrádza vôbec nič alebo čosi, čo sa mi na tomto mieste ani len nechce opisovať.
A z toho nik nie je šťastný.
Nemusím si volať za svedkov konzervatívnych katolíkov. Volám si za svedkov samotné ženy, ktoré sa zlietajú ako ranené holubice na bezpečné miesta programu „ženských štúdií“ alebo na kurzy v rámci iných programov, ktoré s istotou zapudia mladých mužov, ktorí na ne tiež finančne prispievajú. Volám si za svedkov tých, čo hovoria, síce fakticky nepresne, no presne tým vystihujú otrávenú atmosféru, že naše univerzitné areály sú v silnom zovretí „kultúry znásilňovania“. Volám si za svedkov tých, čo organizujú orientačné stretnutia pre nováčikov, ako musia neustále diskutovať o tom, čo je a čo nie je „súhlas“, no nikdy nehovoria o láske; rozdávajú koše kondómov, no nikdy valentínky.
To ma vedie k tretej veci. Kde vládne neresť, tam zúri ako horúčka chorá slasť a necháva za sebou vyčerpanie, stratu ilúzií, odpor a osamelosť.
Je to osamelosť tých, ktorých neresť nezmietla, občas preto, že sa aj chcú zapojiť do tejto hry, ale nemôžu, a občas preto, že im ich morálna výchova dáva silu alebo múdrosť povedať nie.
A je i väčšia osamelosť tých, ktorí chcú veriť, že neresť nie je neresťou, ale dnešnou formou lásky, pričom ich tejto ilúzie zbaví chlapec alebo dievča, u ktorého hneď po sexuálnom vyvrcholení nastupuje nuda.
Na všetkých takýchto miestach si muži a ženy po opakovaných úderoch postupne vytvorili vo svojich spomienkach, v mysli a v nervových vzruchoch v tele gýčovú noc s kýmsi, na kom im nezáleží, zradu od kohosi, na kom im záleží, ale nič nesľúbil, alebo rozchod, pri ktorom mali pocit, akoby im niekto vytrhol vnútornosti. Neresť im dala dôvody nenávidieť, a čím väčšmi sú zodpovední za svoje zlyhania, tým tvrdohlavejšie budú obviňovať tých, ktorí im k nim dávajú príležitosť.
Predstavte si však miesto, kde sa nič z tohto nedeje.
Večný adolescent známy ako moderný muž nepochopí, že cnosť nie je obmedzením slobody, ale oslobodzujúcou silou. Kto nesprávne používa svoje kolená, nebude sa tešiť z alternatívnej formy chodenia. Bude z neho mrzák. Kto nesprávne používa svoje morálne schopnosti, bude z neho morálny mrzák.
Ak je takých ľudí veľa a iní ich zlozvyky najprv odpúšťajú, potom prijímajú a nakoniec napodobňujú, nebudú sa tešiť z alternatívnej formy sociálneho styku. Budú z nich morálni mrzáci, ktorí sa len ťažko budú tešiť aspoň z nejakej skutočnej spoločnosti.
No na škole Thomasa Mora môžu študenti brať ako samozrejmosť, že tam nebudú zhýralci zamorujúci iné školy, a to je príčinou skutočnej úľavy a slasti – je to priestor, kde môžu plachí voľne dýchať a kde sa užitočným a dynamickým spôsobom koncentruje energia u tých, ktorí by inak mohli mať sklon k neviazanosti.
Je skutočnou slasťou byť v spoločnosti ľudí, ktorí sa tešia zo svojho šťastia, že sú mladí a stále nevinní. Nehovorím, že sú to svätci, ešte nie. No sú to ľudia, ktorí sa kedysi nazývali normálni; a ja si užívam každú minútu, čo s nimi trávim.
Ako povedal Augustín, pokoj spočíva vo vyrovnanom poriadku. Ja som tu našiel pokoj. Vy všetci, ktorým záleží na katolíckom vzdelaní, uvážte. Prečo obetovať kadidelnicu plnú horiacich peňazí Beliálovi?
Anthony Esolen
Autor je vysokoškolský učiteľ, prekladateľ a spisovateľ. Jeho najnovšie knihy sú Ten Ways to Destroy the Imagination of Your Child (Desať spôsobov, ako zničiť predstavivosť u svojho dieťaťa) a Out of the Ashes: Rebuilding American Culture (Povstať z popola: ako znovu vybudovať americkú kultúru). Riadi Centrum pre obnovu katolíckej kultúry na Thomas More College of the Liberal Arts.
Zdroj: https://www.postoj.sk/28070/sila-cnosti
Ako sa brániť proti urážkam na internete
Internet mi ničí povesť! Ako sa ubránite urážkam a vyhrážkam na fórach?
21. novembra 2014
Plus JEDEN DEŇ na Facebooku
Skapes, ty spinava udavacska svina... Si hlupa ako poleno... Ak ste sa aj vy dali vtiahnuť do internetových diskusných fór, určite ste si v nich prečítali podobné vyhrážky a osočovania. Čitateľka Jana zo Žiliny už pre ne ani nemôže spávať a pýta sa: Ako si môžem brániť svoju povesť?
Vášnivé a často vulgárne diskusie sa v týchto dňoch vedú na najväčšom slovenskom chatovacom portáli, ktorý denne využijú státisíce ľudí. Užívateľov znepokojuje anonym, ktorý vystupuje pod viacerými menami – nickmi. Vytypuje si svoje obete, ktoré potom rôznymi spôsobmi atakuje.
Nie je to však len problém jedného portálu, počet anonymných útokov v internetovej komunikácii rastie aj na tých ďalších.
„Už je to neznesiteľné. Anonym veľakrát kydá aj na mojich rodinných príslušníkov, ktorým doslova praje choroby, biedu či dokonca smrť. Je strašné, keď vám virtuálna komunikácia prerastie aj do normálneho života. Tento človek napríklad vypátral moje skutočné meno a identitu a očierňuje ma aj vo verejnom živote. Doslova sa mi o tom až sníva,“ sťažuje sa naša čitateľka. Ako sa dá brániť pred útokmi anonyma? Prečítajte si rady odborníkov.
Čítajte viac:
Šikana na webe: Ešte viac krutosti aj bez veľkých svalov
Čo radí psychológ
Psychológ Miron Zelina radí každému, nech sa vnútorne nastaví tak, aby ho surové útoky neuvrhli do depresií. „Jednoducho sa treba naučiť byť proti nim imúnny a zapojiť akúsi emočnú autoreguláciu. Útočník si v tejto anonymnej aréne často lieči vlastné komplexy. Môže byť nešťastný v manželstve, mať krízu, cítiť sa nedocenený v práci. Anonymita mu dodáva pocit neohrozenosti, a tak sa vyvršuje na iných,“ vysvetlil.
Čo radí PC expert
Ondrej Macko z PC revue tiež ponúka na obranu jednoduchú radu – týchto ľudí si nevšímajte! „No ak vám niekto skutočne ubližuje a ohrozuje vašu povesť, skontaktujte sa s prevádzkovateľom webstránky. Administrátori stránky by mali osočovanie v komunikácii kontrolovať, preto ich o neprístojnom správaní anonyma okamžite informujte. V prípade, že je anonym vystopovateľný, môže byť obvinený z trestného činu ohovárania,“ upozornil.
Radí tiež dobre zvážiť, čo o sebe na webe zverejníte. „Ak nechcete, aby niekto poznal vašu skutočnú identitu a spôsobil vám v budúcnosti problémy, snažte sa zverejňovať čo najmenej faktov zo svojho súkromia!“
10 zásad bezpečného pokecu
Nikdy neposielajte osobné informácie alebo obsah, ktorý vás môže poškodiť, niekomu, koho poznáte len z internetu.
Ak vás na internete niekto obťažuje, neodpovedajte mu. Väčšina služieb tiež ponúka funkciu ignorovať konkrétneho človeka.
V prípade, že sa cítite ohrození, kontaktujte administrátora stránky, cez ktorú komunikujete.
Neposielajte nikomu svoju intímnu fotografiu, nikdy neviete, kde sa môže objaviť.
Udržujte si prihlasovacie heslá do vášho konta v tajnosti, nikomu ich nezverujte.
Nezdieľajte informácie o tom, kde sa pohybujete alebo že napríklad odchádzate na dovolenku. Po návrate by vás mohlo čakať nemilé prekvapenie.
Webovú kameru používajte obozretne. Ktokoľvek na druhej strane si môže váš rozhovor nahrávať.
Neverte každej informácii, ktorú vám niekto ponúkne prostredníctvom internetu.
Nedohadujte si schôdzku cez internet bez toho, aby ste o tom povedali niekomu inému.
Než čokoľvek pri prihlasovaní či registrovaní potvrdíte, prečítajte si podmienky používania.
.Autor: Plus JEDEN DEŇ/mh
21. novembra 2014
Plus JEDEN DEŇ na Facebooku
Skapes, ty spinava udavacska svina... Si hlupa ako poleno... Ak ste sa aj vy dali vtiahnuť do internetových diskusných fór, určite ste si v nich prečítali podobné vyhrážky a osočovania. Čitateľka Jana zo Žiliny už pre ne ani nemôže spávať a pýta sa: Ako si môžem brániť svoju povesť?
Vášnivé a často vulgárne diskusie sa v týchto dňoch vedú na najväčšom slovenskom chatovacom portáli, ktorý denne využijú státisíce ľudí. Užívateľov znepokojuje anonym, ktorý vystupuje pod viacerými menami – nickmi. Vytypuje si svoje obete, ktoré potom rôznymi spôsobmi atakuje.
Nie je to však len problém jedného portálu, počet anonymných útokov v internetovej komunikácii rastie aj na tých ďalších.
„Už je to neznesiteľné. Anonym veľakrát kydá aj na mojich rodinných príslušníkov, ktorým doslova praje choroby, biedu či dokonca smrť. Je strašné, keď vám virtuálna komunikácia prerastie aj do normálneho života. Tento človek napríklad vypátral moje skutočné meno a identitu a očierňuje ma aj vo verejnom živote. Doslova sa mi o tom až sníva,“ sťažuje sa naša čitateľka. Ako sa dá brániť pred útokmi anonyma? Prečítajte si rady odborníkov.
Čítajte viac:
Šikana na webe: Ešte viac krutosti aj bez veľkých svalov
Čo radí psychológ
Psychológ Miron Zelina radí každému, nech sa vnútorne nastaví tak, aby ho surové útoky neuvrhli do depresií. „Jednoducho sa treba naučiť byť proti nim imúnny a zapojiť akúsi emočnú autoreguláciu. Útočník si v tejto anonymnej aréne často lieči vlastné komplexy. Môže byť nešťastný v manželstve, mať krízu, cítiť sa nedocenený v práci. Anonymita mu dodáva pocit neohrozenosti, a tak sa vyvršuje na iných,“ vysvetlil.
Čo radí PC expert
Ondrej Macko z PC revue tiež ponúka na obranu jednoduchú radu – týchto ľudí si nevšímajte! „No ak vám niekto skutočne ubližuje a ohrozuje vašu povesť, skontaktujte sa s prevádzkovateľom webstránky. Administrátori stránky by mali osočovanie v komunikácii kontrolovať, preto ich o neprístojnom správaní anonyma okamžite informujte. V prípade, že je anonym vystopovateľný, môže byť obvinený z trestného činu ohovárania,“ upozornil.
Radí tiež dobre zvážiť, čo o sebe na webe zverejníte. „Ak nechcete, aby niekto poznal vašu skutočnú identitu a spôsobil vám v budúcnosti problémy, snažte sa zverejňovať čo najmenej faktov zo svojho súkromia!“
10 zásad bezpečného pokecu
Nikdy neposielajte osobné informácie alebo obsah, ktorý vás môže poškodiť, niekomu, koho poznáte len z internetu.
Ak vás na internete niekto obťažuje, neodpovedajte mu. Väčšina služieb tiež ponúka funkciu ignorovať konkrétneho človeka.
V prípade, že sa cítite ohrození, kontaktujte administrátora stránky, cez ktorú komunikujete.
Neposielajte nikomu svoju intímnu fotografiu, nikdy neviete, kde sa môže objaviť.
Udržujte si prihlasovacie heslá do vášho konta v tajnosti, nikomu ich nezverujte.
Nezdieľajte informácie o tom, kde sa pohybujete alebo že napríklad odchádzate na dovolenku. Po návrate by vás mohlo čakať nemilé prekvapenie.
Webovú kameru používajte obozretne. Ktokoľvek na druhej strane si môže váš rozhovor nahrávať.
Neverte každej informácii, ktorú vám niekto ponúkne prostredníctvom internetu.
Nedohadujte si schôdzku cez internet bez toho, aby ste o tom povedali niekomu inému.
Než čokoľvek pri prihlasovaní či registrovaní potvrdíte, prečítajte si podmienky používania.
.Autor: Plus JEDEN DEŇ/mh
Spytovanie svedomia
Spytovanie svedomia
(podľa Výkladu Stanov od Matky Rozy - z časopisu bratov Tešiteľov)
* Kto chce v duchovnom živote urobiť nejaký pokrok, musí si spytovať svedomie každý deň.
* Nejde len o to, spomenúť si, čo zlé sme za ten deň urobili, ale zistiť príčinu našich chýb - napr. aké príležitosti, miesta, ľudia nás k nim vedú.
* Najlepšie pomáha, keď si za každú chybu uložíme nejaké malé pokánie, modlitbu atď.
* Prvá a najväčšia milosť Ducha Svätého je poznanie seba samého. Bez tejto milosti nie je možné obrátenie ani žiadny pokrok.
* Každé ráno si máme dať nejaké predsavzatie - v čom by sme sa chceli zlepšiť, čoho sa chrániť, a potom sa večer spytovať, ako sa nám v tej konkrétnej veci darilo.
* Dať si všeobecné predsavzatie, že sa polepším, obyčajne nevedie k ničomu, tak isto, keď chceme naraz pokročiť v mnohých čnostiach.
* Treba sa zamerať na jednu vec - hoci malú a snažiť sa až kým ju nezvládneme. Až potom sa zamerať na niečo iného.
* "Klin sa klinom vybíja" - keď sa chceme zbaviť nejakého hriechu, treba sa cvičiť v opačnej čnosti. Napríklad, kto cíti odpor voči druhému človeku, má sa snažiť prívetivo s ním zachádzať, preukázať mu službu lásky, alebo sa zaňho aspoň pomodliť a v duchu mu žehnať.
* V pokušeniach proti viere alebo proti čistote je najlepšie utiecť, to znamená, nevšímať si to. Opovrhnúť pokušiteľom je v týchto prípadoch najlepším prostriedkom.
* Kto si nič nerobí z malých hriechov, čoskoro upadne do veľkých.
*********************************************************************************************************
Návod na zvláštne spytovanie svedomia pre formáciu v duchu zmieru
* Prijímam s vierou a odovzdane všetko, čo na mňa Pán Boh posiela? Alebo šomrem a ustavične sa sťažujem (na počasie, na politikov, na nadriadených, na ľudí okolo seba..)?
* Beriem svoje ťažkosti, choroby a kríže ako príležitosť obetovať niečo za spásu duší?
* Ukladám si aj dobrovoľné sebazapierania alebo skutky pokánia? - pôst, odriekanie si nejakých príjemností?
* Dokážem odpustiť, mlčky zniesť nespravodlivosť a krivdu? (To neplatí, ak by z toho mlčania mohla vzísť nejaká škoda)
* Pamätám vo svojich modlitbách aj na druhých? - hriešnikov, zomierajúcich, kňazov, duše v očisci?
* Starám sa o svoj duchovný život pravidelnou modlitbou, rozjímaním, čítaním Písma svätého a prijímaním sviatostí?
* Snažím sa čas rozumne využívať, alebo ho márnim na hlúposti - seriály, internet, zbytočné veci?
* Snažím sa svojich blízkych privádzať k Pánu Bohu? Modlím sa za nich a obetujem?
* Všímam si núdznych a osamelých ľudí vo svojom okolí?
* Je pre mňa na prvom mieste Božie kráľovstvo, alebo si budujem "nebo na zemi"?
* Venujem sa aspoň niekedy rozjímaniu o utrpení nášho Pána Ježiša Krista?
* Je moje telo nástrojom lásky, alebo som otrokom jeho žiadostivosti?
* Snažím sa budovať miestne spoločenstvo, alebo sa len "veziem", prípadne vytváram nepokoj a rozbroje?
(podľa Výkladu Stanov od Matky Rozy - z časopisu bratov Tešiteľov)
* Kto chce v duchovnom živote urobiť nejaký pokrok, musí si spytovať svedomie každý deň.
* Nejde len o to, spomenúť si, čo zlé sme za ten deň urobili, ale zistiť príčinu našich chýb - napr. aké príležitosti, miesta, ľudia nás k nim vedú.
* Najlepšie pomáha, keď si za každú chybu uložíme nejaké malé pokánie, modlitbu atď.
* Prvá a najväčšia milosť Ducha Svätého je poznanie seba samého. Bez tejto milosti nie je možné obrátenie ani žiadny pokrok.
* Každé ráno si máme dať nejaké predsavzatie - v čom by sme sa chceli zlepšiť, čoho sa chrániť, a potom sa večer spytovať, ako sa nám v tej konkrétnej veci darilo.
* Dať si všeobecné predsavzatie, že sa polepším, obyčajne nevedie k ničomu, tak isto, keď chceme naraz pokročiť v mnohých čnostiach.
* Treba sa zamerať na jednu vec - hoci malú a snažiť sa až kým ju nezvládneme. Až potom sa zamerať na niečo iného.
* "Klin sa klinom vybíja" - keď sa chceme zbaviť nejakého hriechu, treba sa cvičiť v opačnej čnosti. Napríklad, kto cíti odpor voči druhému človeku, má sa snažiť prívetivo s ním zachádzať, preukázať mu službu lásky, alebo sa zaňho aspoň pomodliť a v duchu mu žehnať.
* V pokušeniach proti viere alebo proti čistote je najlepšie utiecť, to znamená, nevšímať si to. Opovrhnúť pokušiteľom je v týchto prípadoch najlepším prostriedkom.
* Kto si nič nerobí z malých hriechov, čoskoro upadne do veľkých.
*********************************************************************************************************
Návod na zvláštne spytovanie svedomia pre formáciu v duchu zmieru
* Prijímam s vierou a odovzdane všetko, čo na mňa Pán Boh posiela? Alebo šomrem a ustavične sa sťažujem (na počasie, na politikov, na nadriadených, na ľudí okolo seba..)?
* Beriem svoje ťažkosti, choroby a kríže ako príležitosť obetovať niečo za spásu duší?
* Ukladám si aj dobrovoľné sebazapierania alebo skutky pokánia? - pôst, odriekanie si nejakých príjemností?
* Dokážem odpustiť, mlčky zniesť nespravodlivosť a krivdu? (To neplatí, ak by z toho mlčania mohla vzísť nejaká škoda)
* Pamätám vo svojich modlitbách aj na druhých? - hriešnikov, zomierajúcich, kňazov, duše v očisci?
* Starám sa o svoj duchovný život pravidelnou modlitbou, rozjímaním, čítaním Písma svätého a prijímaním sviatostí?
* Snažím sa čas rozumne využívať, alebo ho márnim na hlúposti - seriály, internet, zbytočné veci?
* Snažím sa svojich blízkych privádzať k Pánu Bohu? Modlím sa za nich a obetujem?
* Všímam si núdznych a osamelých ľudí vo svojom okolí?
* Je pre mňa na prvom mieste Božie kráľovstvo, alebo si budujem "nebo na zemi"?
* Venujem sa aspoň niekedy rozjímaniu o utrpení nášho Pána Ježiša Krista?
* Je moje telo nástrojom lásky, alebo som otrokom jeho žiadostivosti?
* Snažím sa budovať miestne spoločenstvo, alebo sa len "veziem", prípadne vytváram nepokoj a rozbroje?